Harry Potter a Relikvie smrti

!!Skorigovaná DOC-verzia!!

2007-11-30T12:00:00.000-08:00

Tak ľudia, je to tu! Myslím, že nemá význam zbytočne čakať do polnoci a naťahovať Vás. Záškodnícky produkt, na ktorom sa neúnavne pracovalo od letných prázdnin až dodnes, si môžete stiahnuť --->TU.

Ďakujem prekladateľom, fanúšikom a všetkým ostatným za spoluprácu a vytrvalosť. Viac sa dočítate v Záškodníckej poznámke na konci skorigovanej verzie knihy Harry Potter a Relikvie smrti, ktorú si môžete zdarma stiahnuť na vyššieuvedenom odkaze.

Odpočítavanie...

2007-11-18T11:27:00.001-08:00

... bolo pozastavené. Skorigovaný preklad je už zverejnený:). Užite si ho.

Dátum vydania skorigovanej verzie

2007-11-18T10:59:00.000-08:00

Posledná kniha už skorigovaná je, v týchto chvíľach prebieha skutočne posledná korekcia, jej posledné prečítanie a doladenie bodiek, čiarok, priamej reči a iných zvieratiek.

Skorigovaná verzia bude teda zverejnená na 100,01% 30. 11. 2007 o 23:59:59.

S korekciou sa finišuje!

2007-10-28T10:37:00.000-08:00

Dnes vám prinášame skvelé správy: náš korektor Marco nedávno prekročil magickú hranicu 30. kapitoly, od ktorej by už korekcia mala ísť ako po masle. Finálny produkt Záškodníkov bude zverejnený maximálne koncom novembra!

Slovenský preklad má pracovný názov

2007-10-02T12:21:00.001-07:00

Pani Oľga Kralovičová prostredníctvom Slovenského rozhlasu oznámila pracovný názov pre siedmu knihu, ktorý znie HARRY POTTER A DARY SMRTI. Či je lepší ako Relikvie smrti, prečo a ktorý z nich sa Vám páči viac, môžete rozobrať v komentároch:)).

Slovenská PDF-verzia poslednej knihy by mala najpravdepodobnejšie vyjsť koncom novembra, momentálne je skorigovaná zhruba polovica knihy. Ďakujeme za strpenie.

Pomôžte i vy pri preklade!

2007-10-02T12:16:00.000-07:00

Ak sa zaujímate o hry a viete dobre či už slovenský alebo anglický jazyk, neváhajte, a pomôžte stránkam Slovenčiny.com pre vytvorenie slovenských prekladov titulkov k hrám! Záujemci ozvite sa prosím adminom stránky alebo na slappy@pobox.sk. Každá pomoc je vítaná.

Pozn.: Stránku Slovenciny.com nemajú na starosti Záškodníci a do týchto chvíľ na nej nepracuje ani jeden z nich.

Chat pre fanúšikov

2007-09-03T03:59:00.001-07:00

Chcete pokecať o siedmej knihe? Čo sa vám na nej páčilo a čo nie? Alebo sa len tak porozprávať s (ne)známymi o škole, láske či Harrym Potterovi? Potom práve pre vás je pripravený nový chat, ktorý sa nachádza v pravom panely! Stačí sa len prihlásiť a užívať si ho!

P.S. Nie je potrebná žiadna registrácia;).

Kedy vyjde naša skorigovaná verzia alebo Slovensko je stále pozadu...

2007-09-03T03:30:00.000-07:00

Drahomilí slovenskí fanúšikovia!

Vzhľadom k tomu, že korekciu nášho prekladu robí jeden jediný človek (korektor Marco), je vydanie slovenskej skorigovanej verzie stanovené na koniec septembra/začiatok novembra. Momentálne je skorigovaných 10 kapitol, postupne budú samozrejme skorigované aj ostatné. Nemalo by význam hodiť sem prvých 10 kapitol, lebo ak si počkáte na koniec jesene, dočkáte sa skorigovanej verzie vo formátoch: najskôr .doc, neskôr vyjde .pdf a napokon .jar. Posledný typ dokumentu vám naisto nevieme zaručiť, predošlé dva formáty vyjdú, aj keby mali z neba padať hnojové bomby.

Ďakujeme za vašu trpezlivosť a sme radi, že sa vám náš preklad páči.

Otázky, pripomienky? Poslúžia vám komentáre, ale aj mail: balthazar@pobox.sk.

P.S.: Pripravujeme i e-mail, kde budete môcť požiadať o e-book nášho prekladu knihy Harry Potter a Relikvie smrti vo vami vybranom formáte. Všetko má ale svoj čas, zatiaľ nás neopúšťajte.

Český překlad

2007-08-26T15:19:00.001-07:00

POZOR: Omylem byla ke stažení nezkorigovaná verze, nyní už je to v pořádku

Český překlad je ke stažení zde

Vyhodnotenie predošlej ankety

2007-08-19T09:24:00.000-07:00

Tak, prvá anketa je za za nami; zvolili ste si názov Harry Potter a Relikvie smrti pre slovenský fanúšikovský preklad knihy Harry Potter and the Deathly Hallows. Anketa dopadla nasledovne: 1026 z Vás, čo tvorí 86%, bolo za názov Relikvie smrti a 136 fanúšikov (14%) bolo za názov Premožitelia smrti. Ďakujeme za Vaše hlasy, už o chvíľu bude spustená nová anketa, v ktorej budete môcť hlasovať za obálku pre výsledné PDFko a DOCko.

Obálka pre výsledný PDF a DOC dokument - hlasovanie

2007-08-19T08:45:00.000-07:00

Tak, ľudia, myslím, že je správny čas na to, aby sme vybrali obálku knihy, ktorá sa objaví na výslednom produkte celej našej práce. Do našej grafickej súťaže sa zapojili viac ako 8 ľudí, z toho 5 svoje práce i odovzdali. Veľmi pekne teda ďakujeme Gabrielovi, Lucyi, Gombicekovi a Kejsovi. Ich 6 výtvorov si môžete pozrieť hneď pod týmto textom a v ankete hlasujte za svojho favorita!

Alternatívne odkazy: --1-- , --3--, --4--, --5--, --6--.

Poznámka: Náhľad na obálku sa zväčší, ak kliknete na meno jej tvorcu, nie na samotnú obálku! Za Vašhpiu obálku prosím hlasujte v ankete, číslo 1 má pochopiteľne obálka od Lucye, 2 od Gabriela atď., atď... ;-) Za každý hlas budeme vďační!

1 - Lucya

2. - Gabrielova obálka je umiestnená na serveri eDisk.sk a bohužiaľ ju odtiaľ nemôžem stiahnuť. Keby sa našiel nejaký dobrák a dal ju na iný server, boli by sme vďační - každopádne si jú môžete pozrieť na pôvodnom odkaze.

3 - Gombicek

4 - Kejso

5 - Kejso

6 - Kejso

Pozn.: Nápis "IKAR" na víťaznej obálke nebude, za tento omyl sa ospravedlňujeme.

Výber obálky už čoskoro!

2007-08-18T07:02:00.000-07:00

Pamätáte na výzvu grafikom? Dúfam, že áno, pretože sme tým, ktorí sa prihlásili zadali úlohu: pretvoriť obal poslednej knihy do slovenčiny. Všetky obálky kníh už máme k dispozícii, preto nám nič nebráni, aby sme čoskoro odštartovali hlasovanie za tú, ktorá by sa mala objaviť na výslednom PDFku a DOCku. Zostaňte nám preto i naďalej verní, v najbližších dňoch by malo byť hlasovanie i zverejnenie výberu obálok spustené.

Komu škodí prekladanie Pottera?

2007-08-16T03:51:00.000-07:00

Tak takýto nadpis si zvolil pán Tomáš Prokopčák z denníka SME, ktorý nás skontaktoval a (ne)objasnil nám pomocou istej pani advokátky (i)legalitu fanúšikovských prekladov. Veď posúďte sami, článok je hneď pod touto čiarou; poprípade si ho môžete prečítať na stránkach denníka SME.

---------------------------------------------------------------------------------------------------

Komu škodí prekladanie Pottera?

Na internete sa objavili neoficiálne preklady knihy Harry Potter an the Deathly Hallows. Stoja za nimi skupiny fanúšikov, ktorí takmer okamžite preložili posledný diel potterovskej série od J. K. Rowlingovej. Tieto preklady, mylne nazývané aj ako pirátske, vznikli z nadšenectva a bez záujmu o zisk, no teraz sú konfrontované so záujmami oficiálnych vydavateľov, prekladateľov a majiteľov práv.

Keď 21. júla vyšiel záverečný diel série o čarodejníckom učňovi s názvom Harry Potter and the Deathly Hallows, hystéria sa viac–menej očakávala. Na prvý pohľad to však vyzeralo, že v krajinách, kde čitatelia nie sú schopní prečítať knihu v anglickom origináli, si na budú musieť niekoľko mesiacov počkať na preklad. Nestalo sa.

Na internete sa objavili viaceré fanúšikovské preklady knihy. Zopakovala sa tak situácia, ktorá nastala už pri predchádzajúcom, šiestom pokračovaní príbehov Harryho Pottera. Na niekoľkých blogoch bolo možné nájsť českú i slovenskú verziu knihy.

Podľa našich zákonov pritom ide najmä o paragraf 18 autorského zákona, ktorý hovorí, že iba autor má právo udeľovať súhlas na spracovanie, preklad či adaptáciu diela. „Použiť tieto majetkové práva môže niekto iný len na základe licenčnej zmluvy udelenej autorom,“ vysvetľuje Lenka Lenická z advokátskej kancelárie UCL Čarnogurský. Vydavateľstvo Ikar má oficiálnu, exkluzívnu licenčnú zmluvu pre Slovenskú republiku na všetky knihy potterovskej série, čo znamená, že súhlas bol daný iba jemu“.

V prípade neoficiálneho prekladu sa teda poškodzuje právo autora aj slovenského vydavateľa. Z právneho hľadiska je pritom nezaujímavé, že amatérsky preklad vyšiel skôr, ako vyjde ten oficiálny.

J. K. Rowlingová sa v minulosti síce viac ráz vyjadrila, že amatérske preklady fanúšikov svojich kníh podporuje, no podľa Lenickej je možné slovenský neoficiálny preklad vnímať ako trestný. „Dá sa však polemizovať, či Rowlingová svojimi predchádzajúcimi vyhláseniami neudelila súhlas na tento preklad,“ dodáva právnička.

Podľa agentúry Reuters však sama autorka upozornila na aktuálny internetový preklad šestnásťročného francúzskeho študenta, ktorý bol zaň na jeden deň zadržaný a hrozilo mu obvinenie z porušovania autorských práv. Francúzske vydavateľstvo Gallimard sa nakoniec rozhodlo žalobu stiahnuť, lebo sa vraj nechce zameriavať na stíhanie fanúšikov.

„Pirátstvo je úmyselné porušovanie autorských práv s cieľom komerčného zisku,“ nájdete na webstránke Slovenského ochranného zväzu autorského. Tak, ako to teda vlastne je?

Podobný osud má zatiaľ i český preklad. Zareagovala naň právna kancelária DLA Piper Weiss-Tessbach, ktorá podľa listu poslaného administrátorom stránky s českým prekladom zastupuje záujmy J. K. Rowlingovej. Na základe tohto listu a žiadosti v ňom bol z internetu český preklad na http://hp7-deathlyhallows.blogspot.com stiahnutý, slovenský preklad sa však na internetových blogoch stále nachádza.

Šárka Krejčová, šéfredaktorka českého vydavateľstva Albatros, ktoré vydáva český preklad knihy od Pavla Medka, pritom pre ČTK povedala, že ich „vydavateľstvo trvá iba na tom, aby neoficiálny preklad nebol komerčný a aby sa pri ňom nikde neobjavili komerčné aspekty“.

V súčasnosti vydavateľstvo Albatros tému neoficiálnych prekladov odmieta komentovať. Podľa staršieho vyhlásenia poslaného redakcii denníka SME však pripomína, že vzhľadom na prísne bezpečnostné opatrenia zo strany anglického vydavateľa Bloomsbury, kniha sa z ich strany skôr prekladať nemohla.

Podobná situácia platí i v prípade oficiálneho slovenského prekladu. Na ňom už tradične pracuje prekladateľka Oľga Kralovičová. Termín vydania je predbežne stanovený na začiatok roka 2008. Presný dátum vydavateľstvo Ikar upresní neskôr. Podľa vydavateľstva je však jestvujúci neoficiálny slovenský internetový preklad nekvalitný, neuvažujú však o podnikaní právnych krokov voči prekladateľom.

„Problematika každého prekladu a originálu je pritom veľmi zložitá a stále jednoznačne nedoriešená,“ dodáva Lenická, podľa ktorej v otázke prekladu do istej miery vzniká konflikt medzi právom na slobodu vyjadrenia sa a právom na ochranu svojho majetku.

„Prekladateľovi síce patria isté autorské práva,“ pokračuje Lenická. Autor prekladu je totiž do istej miery tiež autorom originálneho diela. No to sa zrejme netýka neoficiálnych prekladov. „Myslím si, že aby preklad mohol byť vôbec dielom, musí byť uskutočnený v súlade so zákonom. Inak to nie je preklad, ale neoprávnené nakladanie s dielom.“

Nechceme zarábať

Za neoficiálnym slovenským internetovým prekladom Harryho Pottera stojí skupina vraviaca si Záškodníci. SME sa podarilo skontaktovať s jedným z jej členov, „manažérom“, ktorý si hovorí BALTHAZAR.

Čo vás priviedlo na nápad svojpomocne si preložiť posledný diel Harryho Pottera?

„Jedným z dôvodov bol český preklad, ktorý je pre mnohých Slovákov nezrozumiteľný a veľmi vzdialený anglickému originálu. Náš preklad bol zriadený i pre študijné účely – zdokonalenie sa v angličtine i češtine. Cieľom Záškodníkov nikdy nebolo, nie je ani nebude na tomto preklade zarábať.“

Kto sú Záškodníci?

„Sú to oddaní fanúšikovia. Pomôcť s prekladom vôbec nie je jednoduché, treba na to mať hlavne čas a značné jazykové znalosti. Najťažšie to mali naši korektori, ktorí niektoré pochybne preložené kapitoly porovnávali s originálom. Len pre zaujímavosť: spolupracoval na ňom i jeden tridsaťročný profesionálny novinár, Slovenka žijúca v Londýne, študenti vysokých i stredných škôl a ľudia vykonávajúci rozličné povolania.“

Ste si vedomí, že môžete byť obvinení z porušovania autorského zákona?

„Áno, hneď od začiatku to bolo minimálne mne jasné. Netvrdím, že to bolo úplné vedomé porušovanie zákona alebo že náš preklad je legálny, ale skúste sa na to pozrieť z pohľadu fanúšikov: Potter je jednoducho fenomén a ľudia ten preklad chceli.“

Ako by ste riešili podobnú situáciu, aká nastala v prípade tímu Fénix, ktorý robil český preklad?

„Len čo by sa mi v schránke objavil e–mail od vydavateľstva Ikar alebo nejakej právnej inštitúcie, som ochotný stiahnuť náš preklad, rovnako ako tím Fénix, a urobiť všetko preto, aby som ochránil svojich ľudí.“

Tím Fénix obvinili, že porušujú obchodnú činnosť J. K. Rowlingovej a poškodzujú jej dobrú povesť. Nemyslíte si, že robíte to isté?

„Na túto otázku neviem odpovedať, keďže sám sa neodvážim hodnotiť kvalitu nášho prekladu. Dám krk na to, že každý, kto si náš preklad prečítal, si kúpi i preklad od pani Kralovičovej.“

Ikar sa oficiálne vyjadril, že váš preklad síce považuje za nekvalitný, no neuvažuje o ďalších právnych krokoch. Ako tento postoj vnímate?

„Sme veľmi radi, že vydal takéto vyhlásenie a toleruje potreby fanúšikov.“

Je správne, aby niekto fanúšikom zakazoval prekladať obľúbené knihy?

„Myslím, že to nie je správne; tak ako sa niekto zaujíma o zbrane či zbieranie známok, tak sa fanúšikovia chcú čo najskôr dozvedieť, ako skončí ich obľúbený hrdina.“

(tp)

Neoficiálne preklady sú aj morálny problém

O problematike neoficiálnych prekladov sa zhovárame s MÁRIOU LEŠKOVOU, PR manažérkou vydavateľstva Ikar.

Bude slovenský vydavateľ požadovať stiahnutie neoficiálneho slovenského prekladu z internetu, prípadne hrozí podobné ako v Českej republike, aj od nejakého právnického subjektu na Slovensku?

„Vlastníkom autorských práv je autorka J. K. Rowlingová. Vydavateľstvo Ikar nie je majiteľom autorského práva a dostalo licenciu výhradne na knižné vydanie titulu Harry Potter and The Deathly Hallows v slovenskom jazyku. Preto požiadavka na stiahnutie amatérskeho slovenského prekladu uverejneného na nemenovanom webe môže vyjsť iba od vlastníka autorských práv, resp. od subjektu, ktorý bude touto úlohou poverený. Ikar by podnikol právne kroky za predpokladu, že by sa na internete alebo v iných médiách šírili kópie oficiálneho slovenského prekladu.“

Myslíte si, že takéto neoficiálne amatérske preklady škodia alebo naopak môžu pomáhať predaju inkriminovaných kníh?

„Relevantné prieskumy, ktoré by podporovali jedno alebo druhé tvrdenie, nemáme k dispozícii.“

Považuje vydavateľstvo Ikar tieto neoficiálne preklady za krádež?

„Z nášho pohľadu amatérske preklady publikované na internete možno kvalifikovať ako zneužitie autorského práva. Ikar vníma tieto amatérske preklady ako nekvalitné a čitateľa ochudobňujúce o zážitok, ktorý mu môže ponúknuť len profesionálny a kvalitný preklad, ktorý si samozrejme vyžaduje určitý čas. Uvedené neoficiálne preklady anglického originálu považujeme aj za morálny problém tých subjektov, ktoré sa rozhodli takto konať.“

Záškodníci v denníku Sme

2007-08-14T12:13:00.000-07:00

V slovenskom denníku SME už vo štvrtok nájdete prílohu Kultúra XXL, ktorú sa autori článkov rozhodli venovať neoficiálnym prekladom knihy Harry Potter and the Deathly Hallows.

V spomínanom článku nájdete i vyjadrenie od nás, Záškodníkov, k problematike fanúšikovských prekladov sa vyjadrila i nemenovaná advokátka a vydavateľstvo Ikar.

Takže nezabudnite: štvrtok, denník SME, príloha Kultúra XXL. Stranu bohužiaľ neviem:P.

Hlasujte v ankete!

2007-08-13T08:35:00.000-07:00

J. K. Rowlingová svoju knihu nazvala Harry Potter and the Deathly Hallows, ako už iste viete. Pracovný názov knihy - Relikvie smrti - si zvolil český prekladateľ kníh o Harrym Potterovi rovnako ako my. Do mailu sa mi dostal ale veľmi zaujímavý poznatok od Slováka až z Londýna, ktorý poukázal na to, že keby sa mal názov knihy preložiť ako Relikvie smrti, Rowla by sedmičku nazvala jednoducho - Relics of Death, ale keďže samotný názov knihy má byť záhadný a nemal by podľa anglického vzoru prezrádzať dej či obsah, londýnsky fanúšik navrhol nasledovný preklad názvu: Premožitelia smrti.

Momentálne sme v rozpakoch, pretože nevieme, ktorý z názvov - Relikvie smrti alebo Premožitelia smrti - použijeme na finálnom PDFku. Nechávame to teda na vás, fanúšikoch - vpravo sa nachádza anketa, pomocou ktorej za názov fanúšikovskej verzie sedmičky môžete zahlasovať.

Taktiež môžete vyjadriť svoj názor v komentároch, sme zvedaví!

Čo hovoríte na poslednú knihu?

2007-08-12T03:03:00.000-07:00

Mnohí z Vás už majú určite knihu Harry Potter a Relikvie smrti prečítanú, čo na ňu teda hovoríte? Uspokojila Vás, ste smutní, aké sú a boli Vaše pocity počas a po dočítaní poslednej knihy? To všetko nás zaujíma!

Svoj názor vyjadrite v komentároch.

Český preklad zrušený, čo bude s nami?

2007-08-09T05:08:00.001-07:00

Ako ste si už mohli všimnúť, český neoficiálny preklad knihy Harry Potter and the Deathly Hallows bol administrátormi stiahnutý na žiadosť Rowlingovej právnikov. Čo ale bude so slovenským? To visí stále vo hviezdach... Do konca tohto týždňa by ale malo byť rozhodnuté, čo bude s týmto webom. Zatiaľ bude stránka bežať, uvidíme, ako to pôjde ďalej. Pripravte sa pre istotu na najhoršie...

Tak, ľudia, a sme na konci

2007-08-08T07:41:00.000-07:00

V prvom rade by som chcel upozorniť na doterajšiu návštevnosť - 3555 - 4586 - 5567 - 9231 kusov ľudí odvtedy, čo sa do tohto prekladu pustili Záškodníci=).

Chcel by som Vám ešte objasniť, ako sa vlastne prekladalo. Naši českí kolegovia z Fénix tímu nám poskytli ich preklad, ktorý bol preložený dobrovoľníkmi do slovenčiny. Následne na to bol skorigovaný a (pri zhruba polovici kapitol) porovnaný s originálnym britským výtlačkom knihy Harry Potter and the Deathly Hallows.

Čo bude ďalej?

Korektor Marco najbližšie dva týždne prejde celú knihu, zjednotí menšie nezrovnalosti v názvoch (ohnivá strela, zlatá strela a pod.), opraví prípadný zlý preklad a následne na to bude celá kniha zverejnená vo formáte PDF a DOC ku spokojnosti tisícok ďalších duší=).

Prosím všetkých šikovných ľudí, ktorí vedia robiť s grafikou, aby sa mi ozvali na mail (balthazar@pobox.sk), takisto i novinárov, keby sa náhodou vyskytli nezodpovedané otázky.
Viem, že sa sem mnohí asi nevrátite, ale tento web bude fungovať i naďalej, čaká na nás preklad webchatu s J. K. Rowlingovou a istotne mnoho ďalších zaujímavostí. Samozrejme v neposlednom rade i slávnostné zverejnenie PDF-ka a DOC-ka.

P.S.: Prosím tiež šikovných ľudí, aby tento preklad nezverejňovali v PDFkách a DOCkách, počkajte si prosím na naše spracovanie kapitol do už spomínaných formátov.

Darebáctvo sa podarilo. Nox.

Zdraví Balthazar,
manager slovenského prekladu

Epilóg

2007-08-08T07:40:00.001-07:00

Ten rok začala jeseň o niečo skôr. Prvé septembrové ráno bolo chladné a čerstvé ako jabĺčko, a rodinka si vykračovala duniac ulicou smerom k veľkému začmudenému nádražiu, smog z výfukov áut a dych chodcov sa v studenom vzduchu trblietal ako pavučinky. Dve veľké klietky hrkotali na vŕšku plne naloženého vozíka, ktorý tlačili rodičia, sovy vo vnútri horlivo húkali, a dievča s červenými vlasmi šlo smutne za svojim bratom, ruku v ruke so svojim otcom.

„Už to nebude dlho trvať a pôjdeš tiež,“ povedal jej Harry.

„Dva roky,“ posmrkávala Lily. „Ja ale chcem ísť už teraz!“

Ostatní cestujúci zvedavo okukovali sovy, keď medzi nimi rodina kľučkovala v ústrety prepážke medzi nástupišťami deväť a desať. Albusov hlas sa i napriek okolitému hluku niesol späť k Harrymu; jeho syn pokračoval v rozhovore, ktorý začal už v priebehu jazdy autom.

„Ja nechcem! Ja nechcem byť v Slizoline!“

„James, nechaj to,“ povedala Ginny.

„Ja som iba povedal, že by tam mohol byť,“ povedal James a s úškrnom pozrel na svojho brata. „Na tom nie je nič zlé. On by sa predsa pokojne mohol dostať do Sli - “

James zachytil pohľad svojej matky a radšej zmĺkol.

Päť Potterovcov sa blížilo k prepážke. S nenápadne povýšeným pohľadom sa James obzrel na svojho mladšieho brata, vzal si od matky vozík, rozbehol sa a o chvíľku neskôr zmizol.

„Budete mi písať, že áno?“ Opýtal sa zrazu svojich rodičov Albus a využil tým momentálnu neprítomnosť svojho brata.

„Každý deň, keď budeš chcieť,“ povedala Ginny.

„Nie presne každý deň,“ povedal Albus potichu. „James hovoril, že väčšina detí dostáva listy od rodičov len jeden raz za mesiac.“

„My sme Jamesovi minulý rok písali trikrát do týždňa,“ doplnil Harry. „Je to vtipkár, tvoj brat.“
Bok po boku zatlačili i na druhý vozík a postupne naberali rýchlosť. Keď dosiahli prepážku, Albus sa strhol, žiadny náraz však neprišiel. Miesto toho sa rodina vynorila na nástupišti deväť a tri štvrte, ktoré bolo skryté v hustej bielej pare, ktorá prúdila z komínov žiarivo červeného Rokfortského zrýchleného vlaku.

Neurčité skupinky ľudí sa hemžili v hmle, v ktorej pred chvíľou zmizol i James.

„Kde sú?“ opýtal sa Albus znepokojene a pozeral na nejasné postavy, ktoré okolo nich prechádzali, keď kráčali popri nástupišti.

„My ich nájdeme,“ povedala Ginny pokojne.

Ale para bola tak hustá, že bolo nemožné rozpoznať akúkoľvek tvár. Oddelené od svojich majiteľov, zneli hlasy abnormálne hlasno. Harry si myslel, že zachytil Percyho hlasno hovoriť o Vyhláške o metlách a bol celkom rád, že sa vďaka tomu nemusí zastavovať a zdraviť ho.

„Myslím, že sú tamto, ale,“ povedala zrazu Ginny.

Skupina štyroch ľudí stojacich tesne vedľa posledného vagónu sa postupne vynárala z hmly. Keď sa im ich tváre dostali na dohľad, vydali sa Harry, Ginny, Albus a Lily priamo k nim.

„Ahoj,“ povedal Albus, hlasom znejúcim zrazu úplne uvoľnene.

Rose, oblečená do svojho úplne nového rokfortského habitu, sa na neho radostne usmiala.

„S parkovaním všetko v poriadku?“ opýtal sa Ron Harryho.

„Ja som parkoval dobre. Hermiona nemohla pochopiť, ako som mohol prejsť muklovské testy na vodičák, chápeš to? Ona si myslela, že som na toho komisára použil mätúce kúzlo.“

„Nie, to si nemyslím,“ povedala Hermiona. „Úplne ti dôverujem..“

„Pokiaľ sa toho týka, ja som na neho ale naozaj použil mätúce kúzlo,“ zašeptal Ron Harrymu, keď spoločne nakladali Albusov kufor a sovu do vlaku. „Len som sa zabudol pozrieť do spätného zrkadla, ale to som nakoniec vyriešil Všetkopozorujúcim kúzlom.“

O trochu ďalej na nástupišti našli Lily a Huga, Roseinho mladšieho brata, ktorí práve živo diskutovali o fakulte, do ktorej by chceli byť zaradení, keď pôjdu do Rokfortu.

„Pokiaľ sa nedostaneš do Chrabromilu, vydedím ťa,“ povedal Ron. „Ale to samozrejme nie je žiadny nátlak.“

„Ron!“

Lily a Hugo sa smiali, ale Albus a Lily sa tvárili vážne.

„On to tak nemyslel,“ povedali Hermiona a Ginny, ale Ron už sa o to prestal zaujímať.
Zachytil Harryho pohľad a jeho kývnutie k miestu asi päťdesiat metrov vzdialenému. Hmla sa na chvíľku rozplynula, a tak tam mohli zazrieť obrysy troch postáv.

„Pozri, kto tu je.“

Draco Malfoy tam postával so svojou manželkou a synom, tmavý plášť zapnutý až ku krku. Jeho vlasy už trochu ustúpili, čo zdôraznilo jeho špicatú bradu. Nový chlapec sa Dracovi podobal rovnako, ako sa Albus podobal Harrymu. Draco na sebe zachytil Harryho, Ronov, Hermionin a Ginnin pohľad, stroho kývol a znovu sa otočil.

„Takže to je ten malý Scorpius,“ zamumlal Ron. „Buď si istá, že ho prekonáš vo všetkých skúškach, Rosie. Ešteže si zdedila mozog svojej matky.“

„Ron, preboha,“ povedala Hermiona, napoly vážne, napoly pobavene. „Nesnaž sa ich poštvať proti sebe ešte než začne škola!“

„Máš pravdu, prepáč,“ povedal Ron, ale aj tak si nemohol pomôcť a dodal: „Ale nechovaj sa k nemu až moc priateľsky, Rosie. Dedko Weasley by ti nikdy neodpustil, keby si si vzala čistokrvného čarodejníka.“

„Hej!“

Teraz sa znovu objavil James; už zbavený svojho kufra, sovy a vozíka a evidentne plný mnohých nových informácií.

„Teddy je tu tiež,“ povedal bez dychu a ukazoval cez svoje rameno do stúpajúcich obláčikov pary. „Pozrite! A schválne, čo myslíte, že robí? Bozkáva sa s Viktóriou!“

Pozeral na rodičov, viditeľne sklamaný ich nedostatočným záujmom.

„Náš Teddy! Teddy Lupin! Bozkáva sa s našou Viktóriou! S našou sesternicou! A ja som sa Teddyho spýtal, čo to robí - “

„Ty si ich vyrušil?“ povedala Ginny. „Si úplne rovnaký ako Ron - “

„- a on mi povedal, že ju len prišiel odprevadiť! A potom mi povedal, nech idem preč. On sa s ňou bozkáva!“ dodal James, ako by si myslel, že to nepovedal dostatočne zreteľne.

„Úúúú, to by bolo úžasné, keby sa vzali!“ zašepkala Lily vo vytržení. „Teddy by potom bol naozajstný člen našej rodiny!“

„Už teraz u nás večeria viac ako štyrikrát týždenne,“ povedal Harry. „A prečo mu teda neponúknuť, aby u nás býval a bolo by to, čo ty na to?“

„Jéj!“ povedal James nadšene. „Mne nevadí, keď budem bývať v izbe spoločne s Alom - Teddy si pokojne môže vziať moju izbu!“

„Nie,“ povedal Harry pevne, „vy dvaja by ste mali spoločnú izbu iba vtedy, keby som chcel zbúrať dom.“

Skontroloval staré otlčené hodinky, ktoré predtým patrili Fabiánovi Prewettovi.

„Je skoro jedenásť, mali by ste radšej nastúpiť do vlaku.“

„Nezabudni Nevillovi odkázať naše láskyplné pozdravy!“ povedala Ginny Jamesovi, keď ho objímala.

„Mami! Nemôžem profesorovi odkazovať láskyplné pozdravy!“

„Ale ty predsa Nevilla poznáš - “

James obrátil oči stĺpkom.

„Vonku, dobre, ale v škole to je profesor Longbottom, chápeš? Nemôžem jednoducho prísť na Herbológiu a povedať, že mu odovzdávam láskyplné pozdravy…“

Pokýval hlavou nad matkinou nevhodnou žiadosťou a aby rozptýlil svoje pocity, nakopol ľahko Albusa.

„Uvidíme sa neskôr. Ale, daj si pozor na testralov.“

„Ja som myslel, že sú neviditeľní? Ty si hovoril, že sú neviditeľní!“

Ale James sa len smial a pripustil, aby ho matka pobozkala, krátko objal otca a potom naskočil do rýchle sa plniaceho vlaku. Videli ho už len zamávať a potom zmizol v uličke a šiel nájsť svojich priateľov.

„Kvôli testralom sa určite neznepokojuj,“ povedal Harry Albusovi. „Sú veľmi milí, nie je žiadny dôvod k tomu sa ich báť. Mimochodom, vy do školy nepôjdete v kočiaroch, ale na loďkách.“

Ginny pobozkala Albusa na rozlúčku.

„Uvidíme sa na Vianoce.“

„Zbohom, ale,“ povedal Harry, keď objal svojho syna. „Nezabudni, že si na budúci piatok pozvaný k Hagridovi na čaj. Nezahadzuj sa so Zloduchom. S nikým nebojuj, pokiaľ sa to poriadne nenaučíš. A nenechaj sa Jamesom vytočiť.“

„A čo keby som sa dostal do Slizolinu?“

Táto veta bola určená iba jeho otcovi a Harry vedel, že práve okamih odjazdu donútil Albusa odhaliť, ako veľký a úprimný jeho strach je.

Harry sa sklonil k Albusovi tak, aby ich tváre boli na rovnakej úrovni. Ako jediný z Harryho troch detí zdedil Albus Lilyine či.

„Albus Severus,“ povedal tak ticho, že okrem Ginny to nikto nemohol započuť a ona bola dostatočne taktná, aby predstierala, že máva Rose, ktorá už tiež nastúpila do vlaku, „si pomenovaný po dvoch rokfortských riaditeľoch. Jeden z nich bol v Slizoline a bol to možno ten najodvážnejší muž, akého som kedy poznal.“

„Ale ja len hovorím - “

„- potom i Slizolinská fakulta môže získať skvelých študentov, nie? Nám je to jedno, ale. Pokiaľ ti na tom ale tak záleží, pamätaj, že to budeš i ty, kto si bude môcť vybrať Chrabromil pred Slizolinom. Triediacemu klobúku záleží tiež na tvojom rozhodnutí.“

„Naozaj?“

„U mňa tomu tak bolo,“ povedal Harry.

Toto žiadnemu zo svojich detí nikdy nepovedal a videl prekvapenie v Albusovej tvári, keď to vyslovil. Ale ako sa postupne s prasknutím zavierali všetky dvere červeného vlaku a rozmazané obrysy rodičov sa naťahovali po posledných bozkoch a udeľovali posledné pripomienky, naskočil i Albus do vagónu a Ginny za ním zavrela dvere. Študenti sa vykláňali z okna najbližšie k nim. Veľké množstvo tvárí, ako vo vnútri vlaku, tak i vonku sa natočilo smerom k Harrymu.

„Prečo všetci tak pozerajú?“ dožadoval sa Albus vysvetlenia, keď sa on a Rose naťahovali po pohľadoch ostatných študentov.

„S tým si nerob starosti,“ povedal Ron. „To je kvôli mne, som hrozne slávny!“

Albus, Rose, Hugo a Lily prepukli v smiech. Vlak sa začal rozbiehať a Harry šiel popri ňom a sledoval chudú tvár svojho syna, žiariacu vzrušením. Harry sa smial a pokračoval v mávaní, napriek tomu, že sledovať odchod svojho syna, bolo pre neho bolestné…

Posledný obláčik pary zmizol v jesennom vánku. Vlak zašiel do zatáčky. Harryho ruka však stále mávala na rozlúčku.

„Bude v poriadku,“ zašeptala Ginny.

Keď sa na ňu Harry pozrel, stiahol roztržito svoju ruku a dotkol sa jazvy v tvare blesku na svojom čele.

„Ja viem, že bude.“

Jazva ho nebolela už devätnásť rokov. Všetko bolo v poriadku.

36. kapitola - Trhlina v pláne

2007-08-08T06:02:00.000-07:00

Znovu ležal doluznačky. Nozdry mu naplnila vôňa lesa. Pod lícom cítil chladnú tvrdú zem a ramienko okuliarov, ktoré sa mu pri páde zviezli nabok, sa mu zarezávalo do spánku. Celé telo ho bolelo a v mieste, kam ho zasiahla smrtiaca kliatba, sa mu vytvorila podliatina ako po údere železnou päsťou. Ani sa nepohol, zostal presne tam, kde dopadol, s rukou ohnutou do neprirodzeného uhlu a otvorenými ústami.

Čakal, že bude počuť víťazné pokriky a jasot nad jeho smrťou, ale namiesto toho sa dočkal rýchlych krokov, šepotu a znepokojeného šumu.

„Môj pane... môj pane...“

Ozvala sa Bellatrix, skoro akoby hovorila k milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči, namiesto toho upriamil všetky ostatné zmysly, aby preskúmal situáciu. Jeho prútik bol stále schovaný v habite a tlačil mu na hruď. Mierna vypuklina v oblasti žalúdka nasvedčovala, že i neviditeľný plášť zostal skrytý.

„Môj pane...“

„To by stačilo,“ povedal Voldemort.

Ďalšie kroky: niekoľko ľudí cúvalo preč z miesta. Harry chcel zúfalo vedieť, čo sa deje a prečo, a tak na milimeter pootvoril oči.

Voldemort práve vstával. Niekoľko smrťožrútov sa od neho ponáhľalo preč a vracalo sa k davu, ktorý lemoval čistinu. Jediná Bellatrix zostala na mieste a kľačala vedľa Voldemorta.

Harry znova zavrel oči a vybavoval si, čo videl. Smrťožrúti sa zhlukli okolo Voldemorta, ktorý pravdepodobne spadol na zem. Niečo sa muselo stať, keď na Harryho zoslal smrtiacu kliatbu. Spadol Voldemort rovnako ako Harry? Vyzeralo to tak. Obaja na chvíľu upadli do bezvedomia a obaja sa teraz preberali...

„Môj pane, dovoľte mi -“

„Nepotrebujem pomoc,“ povedal Voldemort chladne, a pretože ho Harry nevidel, živo si predstavil, ako mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec... je mŕtvy?“

Na čistine sa rozhostilo úplné ticho. K Harrymu sa nikto nepribližoval, všetci naňho však upierali pohľad a on sa bál, aby sa mu nezačalo šklbať očné viečko.

„Ty,“ povedal Voldemort a vzápätí sa ozvala rana a slabý výkrik bolesti. „Prezri ho. Povedz mi, či je mŕtvy.“

Harry nevedel, koho poslal, aby overil jeho smrť. Mohol iba zostať ležať a so srdcom až v krku očakávať, až ho začnú skúmať. Zároveň si však uvedomil, a trochu ho to tešilo, že Voldemort sa k nemu nechce priblížiť, akoby očakával, že sa niečo pokazilo…

Harryho tváre sa dotkli ruky jemnejšie než predpokladal. Zodvihla jedno očné viečko, vkĺzla pod jeho košeľu až na hruď a ucítila srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy ho pošteklili na tvári. Veľmi dobre si uvedomoval, že cíti, ako mu pod rebrami stále tlčie srdce.

„Je Draco nažive? Je na hrade?“

Šepot bol takmer nečujný; jej pery sa pohybovali len kúsok od jeho ucha a hlavu mala tak nízko, že ho jej vlasy skryli pred pohľadom ostatných.

„Áno,“ vydýchol na odpoveď.

Ruka na jeho hrudi sa zovrela, až sa mu do kože zaryli jej nechty. Potom sa odtiahla a vzpriamila sa.

„Je mŕtvy!“ zvolala Narcissa Malfoyová k pozorovateľom.

Až teraz začali vykrikovať, triumfálne revali a dupali. Harry cez zavreté viečka videl záblesky červených a strieborných svetelných lúčov vystrelených do vzduchu na znamenie víťazstva.

Stále na zemi predstieral smrť, keď náhle pochopil. Narcissa vedela, že jediný spôsob, ako sa s Voldemortovým povolením dostať do Rokfortu a nájsť syna, bolo kráčať ako súčasť víťaznej armády. Už ju nezajímalo, či Voldemort naozaj vyhral.

„Vidíte?“ prekrikoval Voldemort vravu okolo. „Harry Potter zomrel mojou rukou a žiaden živý človek ma teraz nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“

Harry to čakal, vedel, že jeho telo nezostane len tak ležať na zemi, že ho najskôr poníži, aby tak potvrdil svoje víťazstvo. Vyletel do vzduchu a stálo ho všetko sebaovládanie, aby zostal ochabnutý, ale bolesť, ktorú očakával, neprišla. Raz, dvakrát, trikrát vyletel nahor, okuliare mu odleteli a pocítil, ako mu prútik pod habitom trochu skĺzol, ale on stále pôsobil mŕtvo, bez života. Keď naposledy dopadol na zem, čistinou sa niesli výkriky a urážlivé posmešky.

„Teraz,“ povedal Voldemort, „pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo sa stalo ich hrdinovi. Kto ponesie telo? Nie – Počkať – “

Ozval sa ďalší výbuch smiechu a o chvíľu neskôr sa okolo Harryho otriasla zem.

„Ty ho ponesieš,“ nariadil Voldemort. „V tvojom náručí ho bude dobre vidieť, však? Zodvihni svojho malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaďte mu okuliare – nech ho poznajú.“

Niekto mu prudko narazil okuliare späť na nos, do vzduchu ho však opatrne zdvihli obrovské ruky. Hagridom otriasali silné vzlyky a jeho obrovské slzy sa rinuli na Harryho, keď ho Hagrid kolísal v náruči. Harry sa ani slovkom či pohybom neodvážil Hagridovi naznačiť, že ešte nie je všetko stratené.

„Ideme,“ rozkázal Voldemort a Hagrid sa potkýnal cestou z lesa a predieral sa cez blízke stromy. Harryho vlasy a habit sa zachytávali o konáre, ale on nehybne ležal s ústami otvorenými a očami zavretými. Všade okolo jasali smrťožrúti a Hagrid slepo vzlykal, no nikto sa v tme nepozrel, aby sa uistil, či na obnaženom krku Harryho Pottera netepe život…

Za smrťožrútmi sa hrnuli dvaja obri. Ako prechádzali lesom, vylamovali stromy a robili taký hluk, až sa vtáci rozleteli do oblakov a víťazoslávny jasot smrťožrútov zanikol. Víťazný sprievod pochodoval k otvorenému priestranstvu a Harry si vďaka jasnejšiemu svetlu, ktoré mu presvitlalo cez zavreté viečka, uvedomil, že les tu už nie je tak hustý.

„BANE!“

Hagridov neočakávaný výkrik takmer donútil Harryho otvoriť oči.

„Si teraz šťastný, čo, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov? Si teraz šťastný, že Harry Potter je m – mŕtvy?“

Hagrid nemohol ďalej pokračovať a znovu prepukol do plaču. Harry premýšľal, koľko kentaurov asi sledovalo ich sprievod, ale neodvažoval sa otvoriť oči. Keď kentaurov míňali, niekto zo smrťožrútov ich počastoval niekoľkými urážkami. O niečo neskôr Harry zacítil čerstvý vzduch a domyslel si, že dorazili na okraj Lesa.

„Stáť.“

Harry si myslel, že Hagrida donútili, aby sa podrobil Voldemortovým príkazom, pretože sa trošku zakýval. Na mieste, kde stáli, ich teraz obklopil chlad a Harry začul chrapľavý dych dementorov, ktorí strážili okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť. Skutočnosť, že prežil, mal vpálenú v sebe ako talizman proti nim, ako keby otcov jeleň držal stráž v jeho srdci.

Niekto prešiel blízko Harryho a on vedel, že to bol Voldemort, pretože o chvíľu neskôr prehovoril hlasom zosilneným kúzlom, takže sa rozliehal po celých pozemkoch, až Harrymu praskali bubienky.

„Harry Potter je mŕtvy. Bol zabitý, keď sa snažil utiecť, aby sa zachránil, a vy ste medzitým zaňho kládli životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina odišiel.

Bitku sme vyhrali. Stratili ste polovicu vašich bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a s vaším Chlapcom, ktorý prežil, je koniec. Už nebude žiadna ďalšia vojna. Každý, kto bude pokračovať v odpore, muž, žena či dieťa, bude zavraždený, rovnako ako všetci členovia jeho rodiny. Teraz vyjdite von z hradu, pokľaknite predo mnou a budete ušetrení. Vaši rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, bude im odpustené a vy sa k nám pripojíte a spoločne vytvoríme nový poriadok.“

Ako na pozemkoch, tak i na hrade bolo ticho. Voldemort bol teraz tak blízko, že sa Harry neodvažoval znovu otvoriť oči.

„Poď,“ povedal Voldemort, vyšiel dopredu a Hagrid ho nasilu nasledoval.

Harry teraz na malú štrbinu pootvoril oči. Voldemort pred nimi kráčal dlhými krokmi, okolo ramien mal obkrútenú Nagini, ktorú vypustil z očarovanej klietky. Harry však nemal možnosť vytiahnuť prútik ukrytý v záhyboch svojho habitu bez toho, aby si to nevšimol nikto zo smrťožrútov, ktorí s nimi pomaly pochodovali v rednúcej tme.

„Harry,“ vzlykal Hagrid. „Ach, Harry… Harry…“

Harry znovu pevne zavrel oči. Vedel, že sa približujú k hradu a nastražil uši, aby medzi veselými hlasmi smrťožrútov a ich ťažkými krokmi rozoznal akékoľvek známky života.

„Stáť.“

Smrťožrúti sa zastavili. Harry počul, ako sa rozostavili do šíkov pred otvorenou hlavnou bránou do školy. Dokonca i cez zavreté viečka videl červenú žiaru, ktorá prúdila zo Vstupnej haly. Čakal. Každú chvíľu ho ľudia, za ktorých sa snažil položiť život, uvidia ležať zdanlivo mŕtveho v Hagridovom náručí.

„NIE!“

Výkrik bol o to desivejší, že by si Harry nikdy ani vo sne nepredstavil, že profesorka McGonagallová je schopná vydať takýto zvuk. Blízko začul smiech inej ženy a bolo mu jasné, že sa Bellatrix baví na jej zúfalstve. Znovu sa úkosom pozrel a v jednej sekunde videl, ako sa brána plní ľuďmi, ktorí prežili bitku, a prišli, aby sa postavili svojím premožiteľom a aby sa na vlastné oči uistili, že Harry zomrel. Voldemort stál pred ním a jedným prstom hladil Nagini po hlave. Znovu zavrel oči.

„Nie!“

„Nie!“

„Harry! HARRY!“

Hlasy Rona, Hermiony a Ginny boli ešte horšie než McGonagallovej; Harry chcel zúfalo zavolať na odpoveď, no aj napriek tomu ďalej mlčky ležal, i keď mu to trhalo srdce. Dav pozostalých na smrťožrútov kričal a vrieskal nadávky, až kým –

„TICHO!“ zvreskol Voldemort, ozval sa výbuch, objavil sa záblesk jasného svetla a všetci stíchli. „Je po všetkom! Zlož ho na zem, Hagrid, k mojím nohám, kam patrí!“

Harry cítil, ako ho položili na trávu.

„Vidíte?“ hovoril Voldemort a vykračoval si sem a tam okolo miesta, kde Harry ležal. „Harry Potter je mŕtvy! Rozumiete, vy oklamaní? Vždy bol len nula, chlapec, ktorý sa spoliehal, že ostatní sa pre neho obetujú!“

„Porazil ťa!“ zajačal Ron, kúzlo sa prelomilo a obrancovia Rokfortu chvíľu znovu kričali a vrieskali, až ich umlčal ešte silnejší výbuch.

„Bol zabitý, keď sa snažil vykradnúť preč zo školských pozemkov,“ pokračoval Voldemort, ktorý sa vyžíval vo svojej lži, „zabitý, keď sa snažil sám zachrániť – “

Voldemort náhle prestal. Harry započul šarvátku a jačanie, nasledoval ďalší výbuch, záblesk a bolestivý výkrik. Otvoril oči na tu najmenšiu medzierku. Niekto sa oddelil z davu a vrhol sa na Voldemorta. Harry zbadal, ako na zem dopadá odzbrojená postava, ktorej prútik Voldemort odhodil a rozosmial sa.

„A ktože je toto?“ opýtal sa svojím mäkkým hadím sykotom. „Kto sa ponúkol demonštrovať ostatným, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehranej bitke?“

Bellatrix sa radostne zasmiala.

„To je Neville Longbottom, môj Pane! Ten chlapec, čo spôsobil Carrowovcom také problémy! Syn aurorov, pamätáte?“

„Ach, áno, pamätám sa,“ pokýval Voldemort hlavou a pozrel na Nevilla, ktorý sa dvíhal na nohy a zastal neozbrojený a nechránený na území nikoho medzi pozostalými a smrťožrútmi. „Ale ty si čistej krvi, že, môj statočný chlapče?“ pýtal Voldemort Nevilla, ktorý stál oproti nemu a prázdne ruky zatínal v päsť.

„A čo keď áno?“ odvetil Neville hlasno.

„Máš odvahu a veľkého ducha, pochádzaš zo vznešeného rodu. Budeš váženým smrťožrútom. Takých potrebujeme, Neville Longbottom.“

„Pridám sa k tebe tak na svätého Dindy!“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda!“ zakričal a odpovedal mu pokrik davu, ktorý Voldemortove kúzlo nedokázalo utíšiť.

„Veľmi dobre,“ povedal Voldemort a Harry cítil z jeho hodvábneho hlasu väčšie nebezpečenstvo než z tej najsilnejšej kliatby. „Pokiaľ je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu,“ preniesol ticho, „teraz.“

Harry stále pozoroval dianie okolo cez riasy, a tak teraz videl, ako Voldemort mávol prútikom. O pár sekúnd neskôr sa z jedného rozbitého okna vynorilo niečo, čo vyzeralo ako znetvorený vták, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke. Zatriasol špinavým predmetom držiac ho za špicatý koniec a potom už len vo vzduchu voľne visel, prázdny a ošúchaný Triediaci klobúk.

„V Rokforte už nebude žiadne Triedenie,“ povedal Voldemort. „Už nebudú žiadne fakulty. Všetkým budú stačiť znak, symbol a farby môjho vznešeného predka, Salazara Slizolina, však, Neville Longbottom?“

Namieril prútikom na Nevilla, ktorý stuhol, a potom mu narazil Klobúk na hlavu, až mu skĺzol na oči. V prizerajúcom sa dave nastal pohyb, takže smrťožrúti pozdvihli prútiky ako jeden muž a držali obrancov Rokfortu na muške.

„Tuto Neville vám teraz predvedie, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý mi bude vzdorovať,“ dokončil Voldemort a jedným pohybom prútika zapálil Triediaci klobúk.

Svitanie naplnili výkriky, Neville stál prikovaný na mieste, v plameňoch, neschopný sa pohnúť. Harry už to nemohol vydržať, musel jednať –

A zrazu sa stalo mnoho vecí naraz.

Začuli ryk zo vzdialenej hranice školy, ktorý znel ako keby sa stovka ľudí hrnula cez nedozerné steny, hnala sa smerom k hradu a vydávala hlasné bojové výkriky. V rovnakej chvíli sa spoza hradu vynoril Grawp a zavrešťal:

„HAGGER!“

Na jeho vreskot mu odpovedal rev Voldemortových obrov. Bežali ku Grawpovi dupotajúc ako stádo slonov, až sa otriasala zem. Potom sa ozval dupot kopýt, brnkanie tetív lukov, vzduchom lietali šípy a dopadali medzi smrťožrútov, ktorí vykríkli prekvapením a ich šík sa rozpadol. Harry vytiahol spod habitu neviditeľný plášť, prehodil ho cez seba a vyskočil na nohy, keď sa Neville tiež pohol.

Jediným rýchlym pohybom sa oslobodil od kúzla Úplného spútania, horiaci klobúk z neho spadol a on z jeho hlbín vytiahol niečo strieborného, so žiarivou rubínovou rúčkou –

Svišťanie striebornej čepele zaniklo medzi výkrikmi blížiaceho sa davu, údermi obrov a dupotom kentaurov, ale aj napriek tomu pritiahlo pohľady všetkých. Jediným úderom Neville uťal obrovskému hadovi hlavu. Vyletela vysoko do vzduchu, zažiarila vo svetle vychádzajúceho zo Vstupnej haly a Voldemort otvoril ústa v zúrivom výkriku, ktorý nikto nemohol počuť. Hadovo telo dopadlo na zem k jeho nohám –

Harry, ktorý sa schovával pod Neviditeľným plášťom, vyčaroval medzi Nevillom a Voldemortom ochranné kúzlo, skôr než ten druhý pozdvihol prútik. A potom cez všetky výkriky a rev a burácavý dupot zápasiacich obrov sa ozval Hagridov hlas.

„HARRY!“ kričal Hagrid, „HARRY – KDE JE HARRY?“

Zavládol chaos. Útočiaci kentauri napádali smrťožrútov, každý sa snažil uniknúť dupajúcim nohám obrov a stále bližšie burácali posily, ktoré prišli ktovie odkiaľ. Harry zbadal tvory s obrovskými krídlami, ako sa vznášajú okolo hláv Voldemortových obrov, testraly a hipogryf Hrdozobec im vyškriabali oči, zatiaľ čo Grawp ich mlátil a búchal do nich. Teraz boli kúzelníci, obrancovia Rokfortu aj Voldemortovi smrťožrúti, donútení ustúpiť do hradu. Harry vysielal kliatby a zaklínadlá na každého smrťožrúta, ktorého videl a oni padali bez toho, aby vedeli, čo alebo kto ich zrazil, a ich telá ušliapaval ustupujúci dav.

Harry, stále ešte schovaný pod neviditeľným plášťom, vrazil do Vstupnej haly: hľadal Voldemorta a zazrel ho na druhej strane miestnosti, ako zo svojho prútika vysiela kúzla, ustupuje do Veľkej siene a jačí rozkazy na svojich nasledovníkov a zároveň vrhá kliatby naľavo-napravo. Harry vyčaroval ďalšie štíty a Seamus Finnigan a Hannah Abottová, ktorí sa takmer stali Voldemortovými obeťami, prebehli okolo neho a pridali sa k boju, ktorý zúril vnútri.

Teraz pribudli ďalší, dokonca ešte viac ľudí sa ponáhľalo hore po schodoch, a Harry zbadal Charlieho Weasleyho, ako predbieha Horacea Slughorna, ktorý mal na sebe ešte stále svoju smaragdovo zelenú pyžamu. Zdalo sa, že sa vrátili v čele davu, ktorý tvorili rodiny a priatelia snáď každého rokfortského študenta, ktorý zostal a bojoval, po boku predavačov a obyvateľov Rokvillu. Do haly s hlasným dupotom kopýt vpadli kentauri Bane, Ronan a Magorian. Dvere do kuchyne, ktoré boli za Harrym, vyleteli z pántov. Vyrojili sa z nich rokfortskí domáci škriatkovia, kričali, mávali nožmi a sekáčikmi na mäso a v ich čele sa rútil Kreacher s medailónom Regula Blacka. Jeho hlas prehlušil aj okolitý hluk: „Bojujte! Bojujte! Bojujte za môjho pána, ochrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému pánovi v mene statočného Regula! Bojujte!“

Bodali a sekali do nôh smrťožrútov, úzke tváre plné zúrivosti, a kamkoľvek sa Harry pozrel, videl smrťožrútov, ktorí padali na zem pod náporom nepriateľov, zasahovaní kúzlami a šípmi z lukov, bodaní do nôh škriatkami, alebo sa jednoducho len snažili o útek, ale pohltili ich pribiehajúce hordy.

Nebol to však koniec. Harry sa preplietol pomedzi duelantmi a vzdorujúcimi väzňami až do Veľkej siene.

Voldemort bol uprostred bitky, zasahoval a zrážal všetkých v dosahu. Harry nemohol bezpečne zamieriť, a tak sa prebojovával bližšie a bližšie k nemu. Veľká sieň začínala byť preplnená, ako sa do nej bez prestania hrnuli ďalší a ďalší bojaschopní jedinci.

Harry zazrel Georgea a Lee Jordana, ako zrazili k zemi Yaxleyho, videl padnúť Dolohova porazeného Flitwickom, videl Waldena Macnaira, ako ho Hagrid hodil cez celú miestnosť, narazil do kamennej steny na druhej strane a v bezvedomí sa zviezol na zem. Videl Rona a Nevilla, ktorí zložili Fenrira Greybacka. Aberforth omráčil Rookwooda, Arthur a Percy porazili Thicknessa a Lucius a Narcissa Malfoyovci sa predierali davom, ani sa nepokúšali bojovať a volali svojho syna.

Voldemort bojoval s McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz, v tvári mal nenávisť, keď okolo neho pobehovali, útočili, a on ich nemohol doraziť...

Bellatrix tiež ešte bojovala, niekoľko metrov od Voldemorta a rovnako ako jej majster súperila s troma protivníkmi naraz: Hermiona, Ginny a Luna útočili zo všetkých síl, avšak boj bol vyrovnaný. Harryho pozornosť sa obrátila, keď zbadal Smrtiacu kliatbu letiacu tak tesne okolo Ginny, že unikla smrti len o niekoľko centimetrov...

Zmenil smer, vydal sa miesto k Voldemortovi k Bellatrix, ale kým stihol prejsť pár krokov, ktosi ho odhodil nabok.

„NIE MOJU DCÉRU, TY SUKA!“

Pani Weasleyová za behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky, Bellatrix sa na mieste zvrtla a pri pohľade na svojho nového protivníka zavyla od smiechu.

„Z CESTY!“ zrúkla pani Weasleyová na tri dievčatá, a rýchlym mávnutím prútika začala duel. Harry so zdesením, no aj s pýchou sledoval Molly Weasleyovú, ktorej prútik začal neuveriteľnou rýchlosťou kmitať vzduchom, a Bellatrix Lestrangeovej úsmev zmrzol na perách do úškľabku. Lúče svetla lietali z oboch prútikov a podlaha okolo obidvoch čarodejníc sa rozpaľovala a praskala. Obe ženy sa snažili zabiť.

„Nie!“ zvreskla pani Weasleyová, keď jej pár študentov pribehlo na pomoc. „Vráťte sa! Bežte späť! Tá je moja!“

Stovky ľudí stáli pozdĺž stien a sledovali dva boje - Voldemorta a jeho troch protivníkov, Bellatrix a Molly. Neviditeľný Harry stál nerozhodne uprostred a chcel zaútočiť aj ochraňovať, ale nebol si istý, či by nezasiahol nevinných.

„Čo sa stane s tvojimi deťmi, až ťa zabijem?“ vysmievala sa Bellatrix rovnako šialene ako jej pán a poskakovala, keď okolo nej tancovali Mollyine kliatby. „Až bude mamička preč, tak ako Fredík?“

„Našich - detí - sa - už - nikdy - nedotkneš!“ skríkla pani Weasleyová.

Bellatrix sa zasmiala rovnako rozjarene ako Sirius, keď padal za závoj, a Harry zrazu vedel, čo sa stane, skôr, ako to prišlo.

Mollyina kliatba preletela Bellatrix pod vystretým ramenom a trafila ju priamo do hrude, rovno do srdca.

Bellatrix zmrzol úsmev na perách, vyvalila oči: v zlomku sekundy pochopila, čo sa stalo, a potom sa zvalila na zem. Od prihliadajúcich sa ozvalo zahučanie a Voldemort zreval.

Ako v spomalenom filme Harry zazrel McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna, ako vyleteli nahor, ochromení a v kŕčoch. Ako keby Voldemortov hnev padnutím jeho posledného a najlepšieho nasledovníka vybuchol ako bomba. Voldemort zdvihol prútik a namieril ním na Molly Weasleyovú.

„Protego!“ zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo uprostred sály. Voldemort sa rozhliadol okolo a hľadal zdroj, a Harry si konečne sňal neviditeľný plášť.

Krik šoku aj radosti a výkriky „Harry!“, „On žije!“ ihneď zmĺkli. Dav sa bál. Keď sa na seba Voldemort a Harry pozreli a začali okolo seba krúžiť, nastalo absolútne ticho.

„Nechcem, aby mi niekto pomáhal,“ povedal Harry nahlas a v tom tichu sa jeho hlas niesol ako trúbenie trúbky. „Má to tak byť. Mám to byť ja.“

Voldemort zasyčal.

„Potter to tak nemyslel,“ povedal a jeho červené oči boli doširoka otvorené. „Takto to predsa nerobí, nie? Za koho sa schováš dnes, Potter?“

„Za nikoho,“ povedal Harry jednoducho. „Nemáš žiadne ďalšie horcruxy. Len ty a ja. Jeden nemôže žiť, pokým je druhý nažive, a jeden z nás odíde nadobro...“

„Jeden z nás?“ zaškeril sa Voldemort. Celé telo mal napnuté, červené oči upieral naňho. Had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš, že to budeš ty, že? Chlapec, ktorý zostal náhodou nažive, pretože Dumbledore ťahal za nitky?“

„Náhoda? Bola to náhoda, keď moja matka zomrela, aby ma zachránila?“ opýtal sa Harry. Stále sa pohybovali do strán, obaja, v dokonalom kruhu, udržiavajúc si od seba rovnaký odstup. Pre Harryho existovala iba Voldemortova tvár. „Náhoda, keď som sa rozhodol bojovať na tom cintoríne? Náhoda, keď som sa dnes nebránil, a aj tak som nažive a znovu som sa vrátil bojovať?“

„Náhody!“ zakričal Voldemort, ale stále nezaútočil. Sledujúci dav bol primrznutý ako pod znehybňujúcim kúzlom a zdalo sa, že nikto zo stoviek ľudí v sále okrem nich dvoch nedýchal.

„Náhoda, šťastie a fakt, že si sa krčil a fňukal za sukňami lepších mužov a žien. Nechal si ma ich zabiť miesto teba!“

„Dnes v noci už nikoho nezabiješ,“ povedal Harry, ako krúžili okolo seba a pozerali si z očí do očí - zelené do červených. „Už nikdy nebudeš schopný nikoho zabiť. Ešte nechápeš? Bol som pripravený zomrieť, aby si im už neubližoval -“

„Ale neumrel si!“

„- chcel som, a to stačí. Urobil som to, čo moja matka. Sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne z tvojich kúziel, ktoré si na nich zoslal, ich nezviazalo? Nemôžeš ich mučiť. Nemôžeš sa ich ani dotknúť. Nepoučil si sa zo svojich chýb, Riddle, však?“

„Trúfaš si -“

„Áno, trúfam,“ povedal Harry. „Viem veci, ktoré nevieš, Tom Riddle. Viem množstvo dôležitých vecí, ktoré ty nie. Chceš nejakú počuť, kým urobíš ďalšiu chybu?“

Voldemort neprehovoril, ale chodil v kruhu a Harry vedel, že načas ho držal v napätí, zadržiavala ho tá minimálna šanca, že napokon Harry pozná to konečné tajomstvo...

„Je to opäť láska?“ povedal Voldemort, na jeho tvári sa objavil výsmech. „Dumbledoreovo obľúbené riešenie, láska, o ktorej hlásal, že porazila smrť. Lenže láska nezabránila tomu, aby spadol z veže a zabil sa ako stará vosková figurína. Láska, ktorá mi nezabránila zabiť tvoju humusácku matku ako švába, Potter - a nikto ťa nemá rád tak, aby sem teraz pribehol a vlastným telom ťa ochránil pred mojou kliatbou. Takže čo by teraz malo zastaviť tvoju smrť, keď zaútočím?“

,,Jediná vec,“ povedal Harry, krúžili okolo seba zakliesnení do seba pohľadom, medzi nimi stálo len to posledné tajomstvo.

„Láska ťa teraz nezachráni,“ povedal Voldemort, „musíš teraz dúfať, že ovládaš viac mágie ako ja a že máš silnejšie zbrane.“

„Verím v oboje,“ povedal Harry a uvidel záblesk šoku v hadej tvári, ale ten náhle zase zmizol a Voldemort sa rozosmial, jeho smiech bol strašidelnejší než jeho vresk. Bez humoru a šialený sa rozliehal po celej tichej sieni.

„Myslíš si, že ovládaš lepšie mágiu než ja?“ povedal. „Než ja, než lord Voldemort, ktorý ovláda takú mágiu, o ktorej sa Dumbledoreovi mohlo len snívať?“

„Áno, sníval o tom,“ povedal Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel viac, aby vedel, že nesmie robiť to, čo ty.“

„Chceš povedať, že bol slabý!“ zreval Voldemort, „taký slabý, že sa neodvážil, prislabý, aby si vzal, čo malo byť jeho, čo bude moje!“

„Nie, bol múdrejší než ty,“ povedal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“

„Privodil som smrť Albusovi Dumbledorovi!“

„To si len myslíš,“ povedal Harry, „ale mýliš sa.“

Prvýkrát po dlhom čase sa prizerajúci sa dav pohol a stovky ľudí pri stenách naraz vydýchlo.

,,Dumbledore je mŕtvy!“ Voldemort vypľul tie slová, akoby mu spôsobovali neznesiteľnú bolesť. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho, Potter, už sa nikdy nevráti!“

„Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si vlastný spôsob smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek, o ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“

„Čo je to za detinský blud?“ povedal Voldemort, ale stále neútočil, nespúšťal červené oči z Harryho.

„Severus Snape nebol tvojím človekom,“ povedal Harry, „pracoval pre Dumbledora. Bol Dumbledorov, odkedy začal nadbiehať mojej matke. Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho Patrona, že nie, Riddle?“ Voldemort neodpovedal, stále krúžili okolo seba ako vlci, pripravení jeden druhého roztrhať na kusy. „Snapov Patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky,“ povedal Harry, „bol rovnaký, pretože ju celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si si to domyslieť,“ povedal Harry a videl, ako sa Voldemortovi rozšírili nozdry, „mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej život.“

„Len po nej túžil, to je všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „ale keď bolo po nej, súhlasil, že sú aj iné ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“

„Samozrejme, že ti to povedal,“ povedal Harry, „ale bol Dumbledoreovým špiónom, odkedy si ju napadol a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho Snape dorazil!“

„Na tom nezáleží!“ jačal Voldemort, ktorý predtým pozorne počúval každé jeho slovo, ale teraz prepukol v bláznivý smiech. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledoreov alebo môj, alebo aké nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju matku, Snapovu údajnú veľkú Lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom, ktorému nerozumieš.“

„Dumbledore sa snažil udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude preň dobrým pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče, dosiahol som to skôr, než si ho mohol získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som Severusa Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu je naozaj môj! Dumbledoreov plán nevyšiel, Harry Potter!“

„Samozrejme, že nevyšiel,“ povedal Harry. „Máš pravdu. Ale ešte predtým, než sa ma pokúsiš zabiť, odporúčam ti zamyslieť sa nad tým, čo si urobil... Premýšľaj a skús trochu spytovať svedomie Riddle ...“

„Čo to má znamenať!“

Zo všetkých odhalení a podpichnutí, ktoré mu adresoval, toto zasiahlo Voldemorta najviac. Harry videl, ako sa mu zreničky zúžili do tenkej čiary a koža okolo očí zbelela.

„Je to tvoja posledná šanca,“ pokračoval Harry, „to je všetko, čo ti ostalo... videl som, čo sa ti inak stane... buď chlap... skús... skús trochu zaľutovať...“

„Ty sa opovažuješ --- ?“ povedal Voldemort znovu.

„Áno,“ odpovedal Harry, „pretože Dumbledoreov posledný plán nezlyhal len pre mňa. Zasiahlo to aj teba, Riddle.“

Voldemortova ruka sa triasla na Starodávnom prútiku a Harry uchopil Dracov prútik veľmi pevne. Vedel, že to príde o pár sekúnd.

„Ten prútik ťa neposlúcha, tak ako má, pretože si zabil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy nebol pravým vlastníkom Starodávneho prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“

„On ho zabil...“

„Nepočúval si ma? Snape nikdy nepremohol Dumbledora! Dumbledorova smrť bola súčasť ich plánu! Dumbledore mal zomrieť, neporazený, posledný vlastník prútika! Keby všetko išlo podľa plánu, tak sila prútika by zomrela spolu s ním, lebo ho nikto od neho nevyhral!“

„Ale potom, Potter, mi Dumbledore ten prútik v podstate dal!“ Voldemortov hlas bol plný zlomyseľného potešenia. „Ukradol som prútik z hrobu jeho posledného vlastníka! Ukradol som ju aj napriek želaniu jeho posledného pána! Sila prútika je teraz moja!“

„Ty si to stále nepochopil, však nie, Riddle? To, že máš prútik v ruke, nestačí, neznamená to, že je tvoj. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka... Osudový prútik spoznal nového pána predtým, než Dumbledore zomrel, niekoho, kto naňho nikdy ani nesiahol. Nový vlastník zobral Dumbledoreovi prútik proti jeho vôli, a nikdy nezistil, čo urobil, alebo, že najnebezpečnejší prútik na svete je teraz jeho...“

Voldemortov hrudník sa dvíhal a klesal, Harry cítil, že čochvíľa zaútočí, cítil kliatbu formujúcu sa na konci prútika namiereného na jeho hruď.

„Pravým vlastníkom Starodávneho prútika bol Draco Malfoy.“

Na chvíľu sa na Voldemortovej tvári mihol strach, ale hneď zmizol.

„Záleží na tom vôbec?“ povedal potichu. „Aj keď budeš mať pravdu, Potter, pre teba ani pre mňa to neznamená žiaden rozdiel. Už nemáš prútik z fénixa. Náš duel bude o skúsenosti... a až ťa zabijem, pôjdem si po Draca Malfoya ...“

„Ale na to je už neskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som premohol Draca už pred týždňami. Vzal som mu prútik.“

Harry zamával hlohovým prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých v sieni.

„Na tom všetkom záleží, nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný vlastník bol odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho prútika.“

Na očarovanom strope nad nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka, ktoré sa predralo ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach obidvoch, takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna.

Pán Zla vykríkol a v tej istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov prútik:

„Avada Kedavra!”

„Expelliarmus!”

Znelo to ako výstrel z dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto, kde sa ich kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho vlastným kúzlom, videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný oproti vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini, hrnúc sa k svojmu novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne prišiel, aby sa ujal jeho vlastníctva.

A Harry s neomylným inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta odhodilo dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom. Tom Riddle dopadol na podlahu v pozemskej definitíve, telo ochabnuté, scvrknuté, biele ruky prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabitý vlastnou kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke, hľadiac na telo svojho nepriateľa.

Po sekunde ticha šok tej chvíle zmizol. Potom sa ticho okolo Harryho zlomilo, a ľudia okolo neho spustili krik. Ostré ranné slnko prerazilo oknami, ako sa k nemu pohli a prví, ktorí sa k nemu dostali, boli Ron a Hermiona a boli to ich ruky, ktoré sa okolo neho ovinuli, ich nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom prišli Ginny, Neville a Luna, za nimi všetci Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová a Flitwick a Sproutová. Harry nerozumel ani slovo z toho, čo kričali, nerozoznal, koho ruky ho tisli a ťahala, snažiac sa objať nejakú časť jeho tela, stovky ľudí sa naňho tlačili, všetci títo si chceli siahnuť na Chlapca, ktorý prežil, ten, vďaka ktorému bolo po všetkom ---

Slnečné lúče sa preliali cez Rokfort a Veľká sieň zahorela svetlom a životom. Harry bol neoddeliteľnou súčasťou zmiešaných prejavov osláv a trúchlenia, smútku a radosti. Chceli, aby tu bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a ich sprievodca, a to, že nespal už mnoho hodín, a že si prial byť v spoločnosti iba niekoľkých z nich, očividne nikomu nedošlo. Musel hovoriť s tými, ktorí si ho na pár chvíľ ukoristili, podať im ruku, sledovať ich plač, vypočuť si ich vďaku a počúvať tiež novinky zo všetkých kútov Zeme, ktoré prichádzali spolu s ránom.

Očarovaní kliatbou Imperius po celej Zemi sa prebrali, smrťožrúti utekali preč, inak ich chytili, nevinných z Azkabanu prepustili a Kingsley Shacklebot bol menovaný dočasným ministrom mágie.

Odniesli Voldemortovo telo preč zo sály, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina Creeveyho a päťdesiatich ďalších, ktorí zomreli pri súboji s ním. McGonagallová obnovila fakultné stoly, ale už nikto nesedel podľa príslušnosti k fakulte. Všetci sa pomiešali dohromady - učitelia a žiaci, duchovia a rodičia, kentauri a domáci škriatkovia. Firenze ležal v rohu a zotavoval sa, Grawp nakúkal cez vybité okno a ľudia mu hádzali jedlo do jeho vysmiatych úst.

Onedlho vyčerpaný Harry zistil, že sedí na lavičke vedľa Luny. „Byť tebou, chcela by som mať trochu pokoj,“ povedala.

„Presne to by som si prial,“ odpovedal jej.

„Odlákam ich pozornosť,“ povedala Luna. „Použi svoj plášť.“

Kým stihol niečo povedať, Luna vykríkla, „Ooo, pozrite, Bľačiaci bzučiak!” ukazujúc na okno, všetci, ktorí ju počuli, sa tam pozreli.

Harry cez seba prehodil plášť a postavil sa.

Teraz mohol nerušene prejsť cez sálu. Uvidel Ginny dva stoly od neho; sedela s hlavou zloženou v lone svojej matky. Bude čas si s ňou pohovoriť neskôr, hodiny, dni, možno roky, ktoré s ňou bude môcť hovoriť. Videl Nevilla, Chrabromilský meč ležal pri jeho tanieri, jedol, obklopený húfom obdivovateľov. Ako kráčal medzerou medzi stolmi, uvidel troch Malfoyovcov, zomknutých dohromady, neistých, či by tu vôbec mali byť, ale nikto im nevenoval pozornosť. Všade, kam sa pozrel, videl znovu spojené rodiny, a nakoniec uvidel tých dvoch, ktorých chcel vidieť najviac.

„To som ja,“ zamumlal, krčiac sa medzi nimi. „Pôjdete so mnou?“

Obaja sa naraz postavili, a spoločne vyšli z Veľkej siene. Z mramorového schodiska chýbali obrovské kusy, preč bola aj časť zábradlia a všade, kam stúpili, boli trosky a krvavé škvrny.

Niekde v diaľke počuli Zloducha, ako spieva víťaznú pesničku:

Zvládli sme to, je po nich, Potter dosiahol cieľ!

No tak poďme osláviť, že Voldy splesnivel!

„On má naozaj cit pre vyjadrenie tragédie, nie?“ povedal Ron otvárajúc dvere, aby mohli Harry a Hermiona prejsť.

Harry sa mal cítiť šťastne, ale v tej chvíli šťastie kalila únava a bolesť zo straty Freda, Lupina a Tonksovej ho bodala s každým krokom. Zo všetkého najviac však cítil ohromujúcu úľavu a túžbu po spánku. Ale najskôr dlhoval vysvetlenie Ronovi a Hermione, ktorí s ním vydržali až do konca a zaslúžili si vedieť pravdu. Detailne im vyrozprával, čo videl v Škriekajúcej búde a čo sa udialo v lese, nestačili ani vyjadriť svoje prekvapenie, keď dorazili na miesto, kam mierili, aj keď nikto z nich sa o ich cieli nezmienil.

Kamenná obluda strážiaca vstup do riaditeľovej pracovne bola odkopnutá bokom, stála nakrivo a vyzerala mierne ohlúpnuto, až Harrymu napadlo, či vôbec ešte dokáže rozoznávať heslá.

„Môžeme ísť hore?” opýtal sa príšery.

,,Nech sa páči,” vzdychla si.

Vyšplhali sa okolo nej na špirálovité kamenné schody, ktoré sa pomaly posúvali ako eskalátor. Na konci Harry otvoril dvere.

Na okamih zazrel Mysľomisu na stole, kde ju nechal, až ho zrazu ohlušil búrlivý rev, až vykríkol, hlavou mu preblesli kliatby, návrat smrťožrútov a znovuzrodenie Voldemorta ---

Bol to však potlesk. Všetci riaditelia a riaditeľky Rokfortu, všade pozdĺž stien mu vzdávali poctu postojačky; mávali klobúkmi a v niektorých prípadoch i parochňami, naťahovali sa cez rámy susedných obrazov aby si mohli podať ruky; tancovali po kreslách, v ktorých boli vyobrazení. Dilys Derwentová nezakryto plakala; Dexter Fortescue mával svojím načúvadlom a Phineas Nigellus volal vysokým ostrým hlasom: „Nech je známe, že Slizolin zohral svoju úlohu! Jeho prínos nebude zabudnutý.“

Ale Harry mal oči len pre muža, ktorý stál v najväčšom portréte presne za kreslom riaditeľa. Slzy mu tiekli spod polmesiačikovitých okuliarov do dlhej striebornej brady, a pýcha s vďačnosťou, ktoré z neho vychádzali, napĺňali Harryho tým istým blahom ako spev Fénixa.

Napokon Harry zdvihol ruky a portréty úctivého zmĺkli, usmievajúc sa a utierajúc si oči a dychtivo čakali, až prehovorí. Avšak jeho obzvlášť starostlivo volené slová boli určené Dumbledoreovi. A aj napriek tomu, že bol vyčerpaný a mal uslzené oči, musel urobiť poslednú vec, nájsť poslednú radu.

„Tú vec, čo bola ukrytá v Zlatej strele,“ začal, „som pustil v lese, neviem, kde presne, ale nepôjdem ju hľadať. Súhlasíte?“

„Môj drahý chlapče, súhlasím,“ povedal Dumbledore, zatiaľ čo to ho jeho kolegovia popletene a zvedavo sledovali.

„Urobil si múdre a odvážne rozhodnutie, ale v podstate som to mal od teba očakávať. Vie ešte niekto, kam spadla?“

„Nikto ďalší,“ povedal Harry, a Dumbledore spokojne prikývol.

„Ale Ignotov dar si chcem nechať,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.

„Samozrejme Harry, je navždy tvoj, kým ho odovzdáš ďalej.“

„A potom tam bolo toto.“

Harry zodvihol Starodávny prútik a Ron s Hermionou sa naň pozreli s takou úctou, ktorú ani teraz, keď jeho zmysly boli otupené a on ospalý, nevidel rád.

„Nechcem ho, “ vyhlásil Harry.

„Čože?“ povedal hlasno Ron. „Šibe ti?“

„Ja viem, že je mocný,“ povedal Harry unavene, „ale bol som šťastnejší so svojím vlastným. Takže...“ Vsunul ruku do puzdra na krku a vytiahol z nej dve polovice cezmínového dreva spojené len nepatrným kúskom fénixovho pera. Hermiona vravela, že sa nedá opraviť, že poškodenie bolo príliš vážne. Všetko, čo vedel, bolo, že pokiaľ nebude fungovať toto, tak už nič.

Položil zlomený prútik na riaditeľov stôl, položil naň konček bazového prútika a povedal: „Reparo.“

Vo chvíli, keď sa jeho prútik spojil, z jeho konca vyletela spŕška červených iskier. Harry vedel, že sa to podarilo. Vzal do ruky prútik z cezmíny a fénixovho pera a pocítil náhly závan tepla vo svojich prstoch, akoby prútik a ruka oslavovali svoje znovuspojenie.

„Dám Starodávny prútik tam,“ povedal Dumbledorovi, ktorý ho pozoroval s nevýslovným zaľúbením a obdivom, „odkiaľ pochádza. Môže tam zostať. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako Ignotus, jeho sila bude zlomená, že? Predchádzajúci pán nebude porazený. To bude jeho koniec.“ Dumbledore prikyvoval. Usmievali sa jeden na druhého.

„Si si istý?“ povedal Ron. V jeho hlase bolo veľmi slabo cítiť túžbu, keď sa pozeral na Osudový prútik.

„Myslím, že Harry má pravdu,“ povedala potichu Hermiona.

„Z toho prútika je viac škody, než úžitku,“ povedal Harry. „A úprimne povedané,“ otočil sa chrbtom k portrétom a myslel teraz len na svoju posteľ s nebesami, ktorá naňho čakala v Chrabromilskej veži a na to, či preňho trebárs Kreacher nenachystal sendvič, „problémov som mal už dosť na celý život.“

35. kapitola – King’s Cross

2007-08-08T05:03:00.000-07:00

Ležal doluznačky a načúval tichu. Bol úplne sám. Nikto sa nepozeral. Nikto iný tu nebol. On sám si nebol istý, či tu vôbec bol.

O dlhú chvíľu neskôr, a možno takmer okamžite, mu napadlo, že musí existovať, že nie je možné, aby bol iba myšlienkou bez tela, pretože ležal, určite ležal na nejakom povrchu. Cítil totiž dotyk niečoho a tá vec, na ktorej ležal, existovala tiež.

Akonáhle dospel k tomuto záveru, Harry si uvedomil, že je nahý. Keďže bol úplne sám, neznepokojovalo ho to, ale skôr mierne zaujalo. Zauvažoval, že pokiaľ vníma, či môže aj vidieť. Tým, že otvoril oči, zistil, že má aj oči.

Ležal v žiarivej hmle, ibaže nebola ako žiadna iná hmla, ktorú kedy videl. Matný opar neskrýval nič z jeho okolia, to skôr oblaky pary ešte žiadne okolie nestihli vytvoriť. Podlaha, na ktorej ležal, sa zdala byť biela, ani studená ani teplá, ale jednoducho tam bola, rovné prázdne niečo, na čom bol.

Posadil sa. Na tele nemal rany. Dotkol sa tváre. Nemal okuliare.

Z nesformovanej ničoty, ktorá ho obklopovala, k nemu doliehal akýsi zvuk: tiché, mäkké údery niečoho, čo plieskalo, trepotalo a zmietalo sa. Bol to žalostný zvuk, no zároveň mierne neslušný. Mal nepríjemný pocit, akoby načúval niečomu tajnému a hanebnému.

Až teraz si zaželal, aby bol oblečený.

Sotva sa mu toto želanie sformovalo v hlave, objavilo sa neďaleko neho oblečenie. Vzal ho a obliekol si ho: bolo mäkké, čisté a teplé. Bolo pozoruhodné, ako sa tam objavilo práve v tom okamihu, čo po ňom zatúžil...

Vstal a rozhliadol sa. Bol snáď v nejakej Núdzovej miestnosti? Čím dlhšie sa obzeral, tým viac bolo vidno. Obrovská klenutá sklenená strecha sa trblietala v slnečnom svite vysoko nad ním. Možno to bol palác. Všetko bolo pokojné a tiché, až na tie čudesné plieskavé a kňučivé zvuky prichádzajúce odniekiaľ z blízkej hmly...

Harry sa opatrne otočil na mieste a okolie akoby sa vytváralo priamo pred jeho očami. Rozľahlá miestnosť, žiarivá a jasná, sála omnoho väčšia ako Veľká sieň, s priezračným klenutým skleneným stropom. Bola úplne prázdna. On bol jediný, kto tam bol, až na –

Uskočil. Zazrel vec, ktorá vydávala tie zvuky. Mala podobu malého, nahého dieťaťa skrčeného na zemi, ktorého koža bola rozodratá a drsná, akoby bolo ošklbané. Trasúc sa ležalo pod stoličkou, opustené, nechcené, odpratané z dohľadu a namáhavo dýchalo.

Bál sa toho. Aj keď to bolo malé, krehké a zranené, nechcel sa k tomu približovať. Napriek tomu sa prisunul o trochu bližšie, pripravený uskočiť naspäť. Čoskoro stál dostatočne blízko na to, aby sa toho mohol dotknúť, ale nedonútil sa. Cítil sa ako zbabelec. Chcel to utešiť, ale odpudzovalo ho to.

„Nemômeš mu pomôcť.“

Otočil sa. Albus Dumbledore kráčal smerom k nemu, čulý a vzpriamený a na sebe mal široký habit vo farbe polnočnej modrej.

„Harry,“ roztvoril náruč a obe ruky mal celé, biele a nepoškodené. „si úžasný chlapec. Si statočný. Poď, prejdeme sa.“

Harry Dumbledora ohromene nasledoval, keď vykročili preč od miesta, kde ležalo ošklbané mrnčiace dieťa. Dumbledore ho viedol k dvom kreslám, ktoré si predtým Harry nevšimol, keď stáli o kus ďalej pod vysokým oslňujúcim stropom. Dumbledore sa posadil do jedného z nich, Harry sa zaboril do toho druhého a uprene sa zadíval do tváre svojho starého riaditeľa. Dumbledorove dlhé strieborné vlasy a brada, prenikavo modré oči za polmesiačikovitými okuliarmi, zlomený nos: všetko bolo tak, ako si to pamätal. A predsa...

„Ale vy ste mŕtvy,“ povedal Harry.

„Ó, áno,“ povedal Dumbledore sucho.

„Tak teda... ja som tiež mŕtvy?“

„Ach,“ povedal Dumbledore a jeho úsmev sa rozširoval. „To je otázka, že? Keď sa to tak vezme, drahý chlapče, myslím, že nie.“

Pozerali jeden na druhého a starý muž sa stále radostne usmieval.

,,Nie?“ opakoval Harry.

„Nie,“ povedal Dumbledore.

„Ale...“ Harry inštinktívne zdvihol ruku smerom k jazve v tvare blesku. Nezdalo sa, že by tam bola. „Ale ja som musel zomrieť – nebránil som sa! Mal som v úmysle nechať sa ním zabiť!“

„A to,“ povedal Dumbledore, „je podľa mňa práve ten rozdiel.“

Z Dumbledora žiarilo šťastie ako svetlo, ako oheň. Harry v živote nevidel niekoho tak dokonale, priam hmatateľne spokojného.

„Vysvetlite to,“ povedal Harry.

„Ale ty už to predsa vieš sám.“ povedal Dumbledore a spojil si končeky prstov.

„Nechal som ho, aby ma zabil,“ povedal Harry, „nie je tak?“

„Áno, nechal,“ povedal Dumbledore a pokýval hlavou, „pokračuj!“

„Takže tá časť jeho duše, čo bola vo mne...“

Dumbledore prikyvoval s rastúcim nadšením, povzbudzujúc Harryho, aby pokračoval, na tvári široký úsmev.

„...je preč?“

„ Ó, áno!“ povedal Dumbledore, „áno, on ju zničil. Tvoja duša je teraz celá a len tvoja, Harry.“

„Ale potom...“

Harry sa obzrel cez plece tam, kde sa pod stoličkou triaslo to malé, zmrzačené stvorenie.

„Čo je to, pán profesor?“

„Niečo, čo je mimo dosahu našej pomoci,“ povedal Dumbledore.

„Ale ak Voldemort použil vražednú kliatbu,“ znovu začal Harry, „a nikto pre mňa tentokrát nezomrel – ako môžem byť nažive?“

„Myslím, že to vieš,“ povedal Dumbledore, „obzri sa späť. Spomínaš si, čo urobil vo svojej nevedomosti, vo svojej nenásytnosti a krutosti?“

Harry premýšľal. Nechal pohľad kĺzať po okolí. Pokiaľ by to, v čom sedeli, bol skutočný palác, bol by to čudný palác s kreslami v radoch a s kusmi zábradlia tu a zase tam, a predsa on, Dumbledore a to zakrpatené stvorenie dole pod stoličkou, boli jedinými bytosťami v okolí. Vtom mu odpoveď napadla náhle, úplne bez námahy.

,,Vzal si moju krv.“ povedal Harry.

„Presne tak!“ zvolal Dumbledore. „Vzal si tvoju krv a obnovil s jej pomocou svoje telo! Tvoja krv v jeho žilách, Harry, Lilyina ochrana vo vás oboch! Pripútal ťa k životu, pokiaľ žije on!“

„Ja žijem ... pokiaľ žije aj on? Ale ja som myslel, že je to úplne naopak! Myslel som, že obidvaja musíme zomrieť? Alebo je to to isté?“

Rozptyľovalo ho fňukanie a plieskaním tej zúfalej bytosti za nimi a znovu sa na ňu pozrel.

„Ste si istý, že nemôžeme nič urobiť?“

„Neexistuje žiadna pomoc.“

„Potom vysvetlite... viac,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.

„Ty si bol siedmy horcrux, Harry, horcrux, ktorý on nikdy nemienil vytvoriť. Jeho duša už bola natoľko nestála, že sa rozlomila, keď spáchal to nevýslovné zlo, vraždu tvojich rodičov a pokus zabiť dieťa. Avšak toho, čo uniklo z tej miestnosti bolo omnoho menej, než tušil. Nechal za sebou viac než len svoje telo. Nechal časť duše pripútanú k tebe, zamýšľanej obeti, ktorá však prežila.

A jeho vedomosti zostali žalostne neúplné, Harry! To, čo si Voldemort necení, sa neobťažuje ani pochopiť. Domáci škriatkovia a detské príbehy, lásku, vernosť a nevinnosť, Voldemort nechápe a nerozumie ničomu z toho. Ničomu. Že to všetko má moc, ktorá presahuje jeho vlastnú, moc, ktorá presahuje akúkoľvek mágiu, to je pravda, ktorú on nikdy nepochopil.

Vzal si tvoju krv vo viere, že by ho mohla posilniť. Vzal si do svojho tela časť kúzla, ktoré do teba vložila tvoja matka, keď pre teba umrela. Jeho telo udržuje táto jej obeť nažive, a kým prežíva kúzlo, budeš žiť aj ty a rovnako tak aj Voldemortova posledná nádej.“

Dumbledore sa na Harryho usmial a Harry sa naňho uprene pozeral.

„A vy ste to vedeli? Vedeli ste to – po celý ten čas?“

„Domnieval som sa. Ale moje domnienky sa obyčajne ukážu byť správnymi,“ povedal šťastne Dumbledore a ticho sedeli, až sa to zdalo byť veľmi dlho, zatiaľ čo bytosť za nimi neprestávala kňučať a triasť sa.

„Je toho viac,“ povedal Harry „je toho ešte viac. Prečo môj prútik porazil ten, čo si požičal?“

„Tak tým si nemôžem byť istý.“

„Tak sa teda domnievajte,“ povedal Harry a Dumbledore sa zasmial.

„Musíš pochopiť, že ty a lord Voldemort ste zašli do až doteraz neznámych a neprebádaných končín mágie. Ale to, čo si myslím, že sa prihodilo, je niečo nebývalého a podľa mňa to nemohol žiaden výrobca prútikov predvídať a ani vysvetliť Voldemortovi.“

„Ako už sám teraz vieš, lord Voldemort nechtiac znásobil puto medzi vami, keď sa vrátil do ľudskej podoby. Úlomok jeho duše bol stále pripútaný k tej tvojej a mysliac, že ho to posilní, prijal do seba časť obete tvojej matky. Keby chápal tú absolútnu a strašnú silu tej obete, nikdy by sa nebol odvážil dotknúť sa tvojej krvi... ale keby bol toho schopný, nemohol by byť lordom Voldemortom a asi by ani nikdy nevraždil.“

„Keď zariadil túto dvojnásobnú spojitosť medzi vami a tým previazal vaše osudy ešte pevnejšie, než bolo spojenie medzi akýmikoľvek dvoma čarodejníkmi, ťa Voldemort napadol prútikom, ktorého jadro bolo rovnaké ako v tvojom prútiku. A ako vieme, stalo sa niečo zvláštne. Jadrá reagovali na seba spôsobom, aký by lord Voldemort nikdy neočakával, pretože ani netušil, že tvoj prútik je dvojčaťom toho jeho.“

„On bol tej noci omnoho viac vydesený ako ty, Harry. Prijal si, alebo si dokonca privítal možnosť, že by si mohol zomrieť, niečo, čoho by lord Voldemort nikdy nebol schopný. Tvoja odvaha zvíťazila, tvoj prútik premohol ten jeho. A pritom sa medzi prútikmi stalo niečo, čo odrážalo vzťah medzi ich pánmi.

Myslím, že tvoj prútik tú noc vstrebal niečo zo síl a kvalít Voldemortovho prútika, takže môžeme povedať, že obsahoval niečo z Voldemorta samotného. Preto ho tvoj prútik rozpoznal, keď ťa prenasledoval, rozpoznal muža, ktorý bol rovnako spriaznený, ako aj najväčší nepriateľ a vyvrhol zo seba proti nemu niečo z jeho vlastnej mágie. Mágie omnoho silnejšej, akú kedy Luciusov prútik predvádzal. Tvoj prútik teraz obsahuje silu tvojej obrovskej odvahy, niečo z Voldemortovej strašnej schopnosti, nuž akú mohla mať tá Luciusova palička šancu?“

„Ale pokiaľ bol môj prútik tak mocný, ako ho mohla Hermiona zlomiť?“ opýtal sa Harry.

„Môj drahý chlapče, jeho pozoruhodné účinky smerovali len proti Voldemortovi, ktorý tak neuvážene porušoval najzávažnejšie zákony mágie. Len proti nemu bol tvoj prútik nezvyčajne mocný. Inak to bol prútik ako každý iný... aj keď dobrý, tým som si istý,“ skončil Dumbledore vľúdne.

Harry sa na hodnú chvíľu zamyslel, i keď to možno bolo len na pár sekúnd. Bolo veľmi ťažké odhadnúť tu čas.

„Zabil ma vašim prútikom.“

„Nepodarilo sa mu zabiť ťa mojím prútikom,“ opravil ho Dumbledore, „myslím, že sa zhodneme v tom, že nie si mŕtvy, aj keď,“ dodal, akoby sa bál, že bol nezdvorilý, „nechcem samozrejme zmenšovať tvoje utrpenie, ktoré bolo, ako som si istý, nesmierne.“

„No práve teraz sa cítim skvele,“ povedal Harry a pozrel na svoje čisté, nepoškvrnené ruky. „Kde to vlastne som?“

„Presne na to som sa ťa chcel opýtať,“ povedal Dumbledore a rozhliadol sa okolo. „Kde by si povedal, že sme?“

Kým sa Dumbledore neopýtal, Harry to nevedel. Zrazu však odkiaľsi poznal odpoveď.

„Vyzerá to,“ povedal pomaly, „ako stanica King’s Cross. Až na to, že je tu čistejšie a prázdnejšie, a pokiaľ dovidím, nie sú tu žiadne vlaky.“

„Stanica King’s Cross?“ rozosmial sa Dumbledore neovládateľne. „Preboha, skutočne?“

„Tak kde si myslíte, že sme?“ opýtal sa Harry neisto.

„Môj drahý chlapče, nemám ani potuchy. Toto je, ako sa hovorí, tvoj večierok.“

Harry netušil, čo to znamená, Dumbledore ho začínal rozčuľovať. Pozeral naň a potom si spomenul na omnoho naliehavejšiu otázku, ako bola tá, kde sa momentálne nachádzajú.

„Relikvie smrti.“ povedal a bol rád, keď videl, že tieto slová vymazali Dumbledorovi úsmev z tváre.

„Ach, áno,“ povedal. Dokonca vyzeral, že ho to možno znepokojilo.

„Takže?“

Po prvý raz, odkedy Harry Dumbledora stretol, v ňom videl omnoho mladšieho muža, omnoho. Na chvíľu vyzeral ako malý chlapec prichytený pri darebáctve.

„Môžeš mi odpustiť?“ povedal Dumbledore. „že som ti nedôveroval? Že som ti to nepovedal? Harry, ja som sa len obával, že sklameš rovnako, ako som sklamal ja. Len som sa desil toho, že zopakuješ moje chyby. Prosím ťa o prepáčenie, Harry. Už po nejaký čas viem, že ty si lepší človek.“

„O čom to hovoríte?“ opýtal sa Harry vyľakaný Dumbledorovým tónom a náhlymi slzami v jeho očiach.

„Relikvie, Relikvie,“ mrmlal si Dumbledore. „zúfalý ľudský sen!“

„Ale ony sú skutočné!“

„Skutočné, nebezpečné a pasca na pobláznených.“ povedal Dumbledore. „A ja som bol pobláznený. Ale to ty vieš, nie je tak? Nemám už pred tebou žiadne tajomstvá.“

„Čo mám vedieť?“

Dumbledore sa otočil čelom k Harrymu a slzy sa mu stále trblietali v žiarivo modrých očiach.

„Pán Smrti, Harry, pán Smrti! Nebol som nakoniec rovnaký ako Voldemort?“

„Samozrejme, že nie,“ povedal Harry. „samozrejme – ako sa na to vôbec môžete pýtať? Nikdy ste nezabili, ako sa tomu dalo zabrániť!“

„Pravda, pravda,“ povedal Dumbledore, pôsobiac ako dieťa hľadajúce útechu, „dokonca i ja som hľadal cestu, aby som premohol Smrť, Harry.“

„Nie však tak, ako to urobil on,“ povedal Harry. Po všetkom tom hneve na Dumbledora bolo tak čudné tu sedieť pod vysokým klenutým stopom a obhajovať ho pred ním samým. „Relikvie, nie horcruxy.“

„Relikvie,“ zamrmlal Dumbledore, „nie horcruxy. Presne tak.“

Odmlčal sa. Stvorenie za nimi kňučalo, ale Harry sa už neobzeral.

„Grindelwald ich tiež hľadal?“ opýtal sa.

Dumbledore na chvíľu zavrel oči a prikývol.

„To bolo predovšetkým to, čo nás spojilo,“ povedal potichu. „Dvaja inteligentní, arogantní chlapci s tou istou posadnutosťou. Chcel ísť do Richardovej úžľabiny a ako som si istý, uhádol si, prečo. Bolo to kvôli hrobu Ignota Peverella. Chcel preskúmať miesto, kde zomrel tretí brat.“

„Takže je to pravda?“ opýtal sa Harry. „Všetko? Bratia Peverellovci – boli tí bratia z príbehu. Tu stretli Smrť na osamelej ceste...“

„Podľa mňa je pravdepodobnejšie, že bratia Peverellovci boli jednoducho nadaní, nebezpeční čarodejníci, ktorým sa podarilo vytvoriť oné mocné predmety. Príbeh o tom, že to boli relikvie samotnej Smrti, mi pripadá ako akási legenda, ktorá sa vytvorila až okolo ich výtvorov. Plášť, ako už iste vieš, sa veky dedil z otca na syna, z matky na dcéru priamo k Ignotovmu poslednému žijúcemu dedičovi, ktorý sa narodil, rovnako ako Ignotus, v dedine Richardova úžľabina.“

Dumbledore sa na Harryho usmial.

„Mne?“

„Tebe. Pokiaľ viem, domyslel si si, že tej noci, keď zomreli tvoji rodičia, bol plášť v mojej opatere. James mi ho ukázal len pár dní predtým. Vysvetľovalo to veľa z jeho nevysvetlených darebáctiev na škole! Ťažko som mohol uveriť tomu, čo vidím a požiadal som ho, či by mi ho nepožičal, aby som si ho mohol prezrieť. Už dávno predtým som sa vzdal myšlienky spojiť Relikvie, ale i tak som nemohol odolať, musel som si ho zblízka pozrieť... Bol to plášť, aký som ešte nikdy predtým nevidel, nesmierne starý, dokonalý v každom ohľade... A potom tvoj otec zomrel a ja som mal konečne dve Relikvie pre seba!“

Jeho tón bol neznesiteľne trpký.

„Plášť by im aj tak nepomohol prežiť,“ povedal rýchlo Harry. „Voldemort vedel, kde je moja mama s otcom. Plášť by ich pred kliatbami neochránil.“

„Pravda,“ vzdychol si Dumbledore. „pravda.“

Harry čakal, avšak Dumbledore neprehovoril, a tak sa ho Harry opýtal:

„Takže vy ste sa vzdali hľadania Relikvií ešte skôr, ako ste uvideli ten plášť?“

„Ó, áno,“ povedal slabo Dumbledore. Akoby z donútenia pozrel Harrymu do očí. „Ty vieš, čo sa stalo. Ty vieš. Nemôžeš mnou pohŕdať viac, ako sebou pohŕdam ja sám.“

„Ale ja vami nepohŕdam.“

„Potom by si teda mal,“ povedal Dumbledore. Zhlboka sa nadýchol. „Poznáš tajomstvo podlomeného zdravia mojej sestry, čo jej urobili tí muklovia, čím sa potom stala. Už vieš, ako sa môj otec usiloval o pomstu a zaplatil za to tým, že zomrel v Azkabane. Moja matka sa vzdala svojho života, len aby sa mohla starať o Arianu. Ja som to odmietal, Harry.“

Dumbledore to predniesol stroho a chladne. Upieral teraz oči ponad Harryho hlavu niekam do diaľky.

,,Bol som talentovaný, bol som úžasný. Chcel som odtiaľ utiecť. Chcel som žiariť. Chcel som byť slávny. Necháp ma však zle,“ povedal a tvár sa mu stiahla bolesťou, takže zase pôsobil veľmi staro. „Miloval som ich. Miloval som svojich rodičov, miloval som svojho brata a sestru, ale bol som sebecký, Harry, omnoho sebeckejší, než si niekto tak pozoruhodne nezištný ako ty vie predstaviť.“

„Takže keď moja matka zomrela a ja som sa musel postarať o chorú sestru a tvrdohlavého brata, vrátil som sa nahnevaný a rozhorčený späť do našej dediny. Cítil som sa uväznený a nevyužitý. A potom prišiel on...“

Dumbledore sa opäť pozrel Harrymu do očí.

„Grindelwald. Nevieš si ani predstaviť, ako ma jeho myšlienky zaujali, Harry, uchvátili ma. Muklovia uvrhnutí do poddanstva. My, čarodejníci, by sme triumfovali. Grindelwald a ja, slávni vodcovia revolúcie.

„Ach áno, mal som pochybnosti, ale svoje svedomie som upokojoval prázdnymi slovami. Všetko to malo byť pre väčšie dobro a akékoľvek vykonané zlo mal splatiť stonásobný úžitok pre čarodejníkov. Či som v hĺbke svojho srdca vedel, aký bol Gellert Grindelwald v skutočnosti? Myslím, že áno, ale zatváral som pred tým oči. Keby sa totiž plány, ktoré sme vytvorili, naplnili, všetky moje sny by sa stali skutočnosťou.“

„A v samom jadre našich plánov boli ony – Relikvie smrti! Ako ho fascinovali, ako fascinovali nás oboch! Neporaziteľný prútik, zbraň, ktorá by nás priviedla k moci! Kameň vzkriesenia – ten preňho, aj keď som predstieral, že to nevidím, symbolizoval armádu inferov! Pre mňa, priznávam, znamenal návrat mojich rodičov, ktorí by sňali bremeno zodpovednosti z mojich pliec.“

„A plášť... nijako zvlášť sme o plášti nedebatovali, Harry. Obaja sme sa vedeli dobre skrývať aj bez plášťa, ktorého skutočné kúzlo sa môže samozrejme použiť aj tak, aby ochránilo ostatných rovnako dobre ako svojho majiteľa. Myslel som, že keby sme ho niekedy bývali objavili, dal by sa použiť na skrytie Ariany, ale inak sa náš záujem o plášť týkal len toho, že bol súčasťou trojice, a ako hovorí legenda – len ten, kto zhromaždí všetky tri predmety, sa môže stať pravým pánom Smrti, čo sme považovali za to isté, ako byť neporaziteľní.“

,,Neporaziteľní páni Smrti, Grindelwald a Dumbledore! Dva mesiace šialenstva, krutých snov a zanedbávania tých dvoch členov rodiny, ktorí mi ešte zostali.“

„Potom... predsa vieš, čo sa stalo. Realita sa ku mne vrátila v podobe môjho nevrlého, nevzdelaného a obdivuhodnejšieho brata. Nechcel som počuť pravdu, ktorú na mňa kričal. Nechcel som počuť, že by som nemal hľadať Relikvie a ťahať so sebou svoju krehkú a labilnú sestru.“

„Tá hádka vyústila v bitku. Grindelwald stratil kontrolu. To, čo som o ňom vždy vedel, aj keď som sa tváril, že nie, vystúpilo na povrch v strašnej podobe. A Ariana... po všetkej tej matkinej starostlivosti... ležala na podlahe mŕtva.“

Dumbledore sa zastavil a začal skutočne plakať. Harry sa k nemu natiahol a bol rád, keď zistil, že sa ho môže dotknúť: pevne zovrel jeho ruku a Dumbledore sa postupne ovládal.

„Tak, Grindelwald utiekol, čo nemohol nikto, až na mňa, predvídať. Zmizol so všetkými svojimi plánmi na získanie moci a mučenie muklov a so svojimi snami o Relikviách Smrti, sny, v ktorých som ho podporoval a pomáhal mu. Utiekol, zatiaľ čo ja som pochovával svoju sestru a musel som sa naučiť žiť s pocitom hanby, so svojou vinou a so strašným smútkom.“

„Roky ubiehali. Objavovali sa o ňom rôzne zvesti. Hovorilo sa, že získal prútik nesmiernej moci. Mne medzitým ponúkli miesto ministra mágie, a to nie raz. Prirodzene som odmietol. Poučil som sa, že nie je dobré zverovať mi akúkoľvek moc.“

„Ale vy by ste boli lepší, omnoho lepší než Fudge a Scrimgeur!“ vybuchol Harry.

„Skutočne?“ spýtal sa Dumbledore. „Nie som si istý. Keď som bol mladý, zistil som, že moc je moja slabosť i vášeň. Je to zaujímavá vec, Harry, ale tí, čo moc nikdy nevyhľadávali, sú asi tí najvhodnejšími, ktorým by sa mala zveriť. Mali by ju mať tí, ktorým, rovnako ako tebe, bolo zverené vedenie, a tí, ktorí toto bremeno prijali, pretože museli, a potom na vlastné prekvapenie zistili, že ho dokážu niesť dobre.“

„Bol som bezpečnejší na Rokforte. Myslím, že som bol dobrý učiteľ –“

„Bol ste ten najlepší -“

„To je od tebe milé, Harry. Ale zatiaľ čo ja som sa zaoberal vzdelávaním mladých čarodejníkov, Grindelwald budoval armádu. Hovorilo sa, že sa ma bojí a možno sa aj bál, ale menej, ako som sa ho bál ja.“

„Ach, ale nie smrti,“ povedal Dumbledore v odpovedi na Harryho spýtavý pohľad.

„Kvôli ničomu, čo by mi mohol urobiť kúzlami. Vedel som, že sme asi rovnako silní, možno som bol o trochu šikovnejší. To, čoho som sa obával, bola pravda. Pochop, nikdy som nezistil, kto v tej poslednej strašnej bitke vlastne vyslal tú kliatbu, ktorá zabila moju sestru. Keby si ma nazval zbabelcom, mal by si pravdu, Harry, nadovšetko som sa bál zistenia, že som to bol ja, kto jej privodil smrť, nielen svojou aroganciou a hlúposťou, ale aj tým, že by som to mohol byť práve ja, kto ju zasiahol a pripravil ju o život.“

„Myslím, že on to vedel, myslím, že on vedel, čo ma desilo. Odkladal som stretnutie s ním až do okamihu, keď by bolo hanebné ďalej odolávať. Ľudia umierali a on sa zdal byť nezastaviteľný a ja som musel urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ho zastavil.“

„Nuž, už vieš, čo sa stalo potom. Vyhral som ten súboj. Získal som prútik.“

Nastalo ďalšie ticho. Harry sa Dumbledora nespýtal, či niekedy zistil, kto spôsobil Arianinu smrť. Nechcel to vedieť a ešte menej chcel, aby mu to Dumbledore musel povedať. Konečne vedel, čo Dumbledore videl, keď sa díval do Zrkadla z Erisedu, a tiež, prečo Dumbledore tak chápal očarenie, ktoré sa Harryho zmocnilo.

Sedeli dlho v tichosti a kňučanie bytosti za nimi už Harry sotva vnímal.

Nakoniec povedal: „Grindelwald sa snažil Voldemorta v pátraní po prútiku zastaviť. Klamal a predstieral, že ho nikdy nemal.“

Dumbledore prikývol so sklopenými očami, zatiaľ čo na jeho krivom nose sa stále trblietali slzy.

„Hovorí sa, že sa u neho, zatiaľ čo žil osamote vo svojej cele v Nurmengarde, objavili výčitky svedomia. Dúfam, že je to pravda. Bol by som rád, keby dokázal poznať hrôzu a hanbu za to, čo urobil. Možno, že to klamstvo Voldemortovi bol jeho pokus to odčiniť… zabrániť tomu, aby Voldemort získal Relikvie…“

„…alebo možno, aby sa vkradol do vašej hrobky,“ odhadoval Harry a Dumbledore si zľahka pretrel oči.

Po ďalšej krátkej odmlke Harry povedal: „Snažili ste sa použiť Kameň vzkriesenia.“

Dumbledore prikývol.

„Keď som ho po všetkých tých rokoch objavil pochovaný v opustenom dome Gauntovcov, Relikviu, po ktorej som túžil zo všetkých najviac – aj keď v mladosti z úplne iných dôvodov – stratil som hlavu, Harry. Úplne som zabudol, že to teraz bol aj horcrux a že prsteň nesie aj kliatbu. Zdvihol som ho a nasadil si ho a na sekundu sa mi zdalo, že som videl Arianu, svoju matku a svojho otca, aby som im mohol povedať, ako veľmi ma to mrzí…“

„Bol som taký blázon, Harry. Za celé tie roky som sa nič nenaučil. Nebol som hoden toho, aby som zhromaždil Relikvie Smrti, čo sa mi potvrdzovalo znovu a znovu, a toto bol posledný dôkaz.“

„Prečo?“ povedal Harry. „Bolo to prirodzené! Chceli ste ich znovu vidieť. Čo je na tom zlé?“

„Len jeden človek z milióna môže Relikvie Smrti zjednotiť, Harry. Bol som hoden vlastniť iba tú najbiednejšiu z nich, tu najmenej mimoriadnu. Bol som hoden vlastniť Starodávny prútik, ale nie preto, aby som sa ním pýšil alebo ním zabíjal. Bolo mi dovolené si ho podrobiť a používať ho, pretože som si ho vzal, nie zo zištných dôvodov, ale aby som pred ním ochránil ostatných.“

„Ale plášť, ten som si vzal len z čírej zvedavosti, a tak mi nikdy nemohol slúžiť ako tebe, jeho pravému majiteľovi. Kameň by som býval použil pri pokusu povolať späť tých, ktorí zomreli, namiesto toho, aby som sa obetoval ako ty. Ty si ten správny majiteľ Relikvií.“

Dumbledore potľapkal Harryho po ruke a Harry sa na starého muža pozrel a usmial sa; nemohol si pomôcť. Ako by sa mohol teraz na Dumbledora hnevať?

„Prečo ste to urobili také zložité?“

Dumbledorov úsmev sa rozochvel.

„Obávam sa, že som počítal s tým, že ťa slečna Grangerová trochu zabrzdí, Harry. Mal som strach, že by tvoja horúca hlava mohla ovládnuť tvoje dobré srdce. Bál som sa, že pokiaľ by si bol oboznámený priamo s týmito lákavými predmetmi, potom by si sa mohol nimi nechať uchvátiť tak ako ja, v nesprávny čas a z nesprávnych dôvodov. Pokiaľ sa ich chopíš, potom chcem, aby si s nimi zaobchádzal bezpečne. Si pravý pán Smrti, pretože skutočný pán nehľadá únik od Smrti. Je mu jasné, že musí zomrieť, a chápe, že sú na svete ďaleko, ďaleko horšie veci ako je umieranie.“

„A Voldemort sa nikdy o Relikviách nedozvedel?“

„Myslím, že nie, pretože nepoznal Kameň vzkriesenia a urobil z neho jeden zo svojich horcruxov. Ale aj keby o nich vedel, Harry, pochybujem, že by sa vôbec o nejakú z nich zaujímal, teda až na tú prvú. Nikdy by si nebol pomyslel, že potrebuje plášť a rovnako tak kameň, koho by mohol chcieť povolať zo smrti? On sa mŕtvych bojí. On nemiluje.“

„Ale vy ste očakávali, že pôjde po tom prútiku?“

„Bol som si istý, že sa o to pokúsi po tom, ako tvoj prútik porazil jeho na cintoríne v Litle Hangletone. Najprv sa obával, že si ho porazil vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam. Akonáhle však uniesol Ollivandera, odhalil existenciu dvoch jadier. Myslel, že sa tým všetko vysvetľuje. Lenže ani vypožičaný prútik proti tvojmu neúčinkoval lepšie! Takže Voldemort, namiesto toho, aby sa pýtal sám seba, ktorá z tvojich vlastností robí tvoj prútik natoľko silným, čím si obdarovaný a on nie, sa nakoniec vydal nájsť jediný prútik, ktorý, ako sa hovorilo, mohol poraziť akýkoľvek iný. Osudový prútik sa pre neho stal posadnutosťou, ktorá sa rovnala jeho posadnutosti tebou. Veril, že Starodávny prútik odstráni jeho poslednú slabosť a urobí ho skutočne neporaziteľným. Úbohý Severus…“

„Pokiaľ ste so Snapom naplánovali vašu smrť, zamýšľali ste, aby Osudový prútik pripadol jemu, že áno?“

„Pripúšťam, že to bol môj zámer,“ povedal Dumbledore, „ale nefungovalo to, ako som predpokladal, že nie?“

„Nie,“ povedal Harry. „Táto časť nefungovala.“

Stvorenie za nimi sa trhalo a stenalo, a Harry s Dumbledorom sedeli nejaký čas bez toho, že by niečo povedali. Predstava toho, čo sa bude diať ďalej, sa v nasledujúcich dlhých minútach v Harrym postupne usadzovala ako mäkko padajúci sneh.

„Musím ísť naspäť, že?“

„To je na tebe.“

„Mám na výber?“

„Ach, áno,“ usmieval sa naňho Dumbledore. „Povedal si, že sme na King’s Cross? Myslím, že sa môžeš rozhodnúť nevrátiť sa, mohol by si… povedzme… nastúpiť na vlak.“

„A kam by ma doviezol?“

„Ďalej,“ povedal jednoducho Dumbledore.

Znovu nastalo ticho.

„Voldemort má Starodávny prútik.“

„Pravda. Voldemort má Starodávny prútik.“

„Ale vy chcete, aby som sa vrátil?“

„Myslím,“ povedal Dumbledore, „že ak si vyberieš cestu späť, je možnosť, že by mohol skončiť nadobro. Nemôžem to sľúbiť. Ale, Harry, viem, že sa bojíš omnoho menej návratu sem než on.“

Harry opäť pozrel na tú surovo vyzerajúcu vec, ktorá sa triasla a dusila v tieni pod vzdialenou stoličkou.

„Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, ktorí žijú bez lásky. Ak sa vrátiš, môžeš sa postarať o to, aby sa zmrzačilo omnoho menej duší a rozdelilo menej rodín. Ak sa ti zdá, že to za to stojí, potom si pre tento raz povedzme zbohom.“

Harry kývol a povzdychol si. Opustiť toto miesto iste nebude také ťažké ako ísť do Zakázaného lesa, ale bolo tu teplo a svetlo a pokoj, a on vedel, že sa vydáva späť k bolesti a strachu z ďalších strát. Vstal a rovnako aj Dumbledore a chvíľu sa dívali jeden druhému do tváre.

„Povedzte mi ešte poslednú vec,“ povedal Harry. „Je toto skutočné? Alebo sa to deje iba vo vnútri mojej hlavy?“

Dumbledore sa naňho radostne usmial a jeho hlas znel v Harryho ušiach hlasno a jasne, hoci žiarivá hmla znovu prichádzala a zakrývala jeho postavu.

„Samozrejme, že sa to deje vnútri tvojej hlavy, Harry, ale prečo by to preboha malo znamenať, že to nie je skutočné?“

34. kapitola - Znovu do lesa

2007-08-08T03:58:00.000-07:00

Konečne pravda. Harry ležal tvárou pritlačenou na zaprášený koberec pracovne, kde, ako si kedysi myslel, sa dozvie tajomstvo víťazstva a konečne pochopil, že mu nie je súdené prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne prísť do otvorenej náruče Smrti. Po ceste mal pretrhať zostávajúce nite Voldemortovho života, takže až by sa nakoniec stretol s Voldemortom a ani nezdvihol prútik k obrane, koniec bude jasný a úloha, ktorá mala byť splnená v Richardovej úžľabine, bude splnená: ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý zostáva nažive.

Srdce mu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdce bilo omnoho silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro bude musieť prestať. Jeho údery boli spočítané. Koľko ešte zostáva času, kým naposledy prejde hradom a prejde na školské pozemky a potom do lesa?

Ako tak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením v jeho vnútri. Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol, avšak nikdy naozaj nemyslel na umieranie ako také: jeho vôľa žiť bola vždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu mu teraz nenapadlo zmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné, čo zostávalo, bolo to podstatné: umieranie.

Keby tak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej ceste naposledy, keď ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa! Keby zomrel rovnako ako Hedviga, dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil, čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným telom zastaviť lúč vyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidel smrť svojim rodičom.

Chladnokrvná chôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti. Mierne sa mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu, že ho nikto nevidel; obrazy na stenách boli do jedného prázdne.

Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímal svoje telo viac ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrak vlastnej existencie, že má mozog, nervy a búšiace srdce? Bude po všetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a zhlboka a ústa a hrdlo mal suché, rovnako ako oči.

Dumbledorova zrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harry bol akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval, že Dumbledore chcel, aby žil. Teraz videl, že dĺžka jeho života závisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky horcruxy. Dumbledore mu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu viazali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšie zmarené životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdené zomrieť, ktorého smrť nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderom Voldemortovi.

Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jeho koniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel, rovnako ako Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niekto ďalší, keď zistil, že má moc to ukončiť.

Obrázok Freda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znova predral do mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bola netrpezlivá...

Ale Dumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorý Voldemorta drží pri živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoň niekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak mohol... Ron a Hermiona vedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel, aby sa zveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohli pokračovať...

Ako dážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnej pravdy, ktorou bolo, že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť.

Ron a Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine; akoby sa od nich oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie ani vysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto cestu sa nemohli vydať spoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný čas. Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástym narodeninám. Z času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal, vypršala takmer polhodina.

Postavil sa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že sa mu kráti čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery, ktoré malo predpísané na celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dvere pracovne.

Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sa stále neobjavili vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché, akoby sa všetok zostávajúci život sústredil vo Veľkej sieni, kde boli všetci mŕtvi a ich pozostalí.

Harry cez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí a nakoniec schádzal po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno v kútiku duše chcel, aby ho niekto zbadal, vycítil a zastavil, ale plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez prerušenia prišiel až k hlavným dverám.

A potom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktorá prechádzala okolo, niesol telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý, sa musel prešmyknúť naspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeral ešte drobnejší.

„Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a niesol ho do Veľkej siene.

Neville sa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starý muž. Potom sa znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá.

Harry sa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby si neprekážali, pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich milovaných, ani stopa po Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvek z Weasleyovcov. Dal by všetok zostávajúci čas za to, aby sa na nich mohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec silu, aby od nich svoj pohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie.

Znovu vykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školských pozemkoch panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali, či dokáže urobiť, čo musí.

Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom

„Neville.“

„Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“

Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať stopercentnú istotu.

„Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo.

„To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“

„Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“

„Nie,“ zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné. Ale možno budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Má obrovského hada ... hovorí mu Nagini...“

„Áno, počul som ... čo je s ním?“

„Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“

Táto hrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvíli sa opäť pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovať chladnú hlavu, poistiť sa, aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral s tým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz Neville zaujme Harryho miesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať.

„V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “

„Mám zabiť toho hada?“

„Zabi toho hada,“ zopakoval Harry.

„Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“

„Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“

Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie.

„My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“

„Áno, ja...“

Koniec vety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať. Ale Nevillovi to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil ho a šiel hľadať ďalšie telá.

Harry si znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval a skláňal sa nad postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp, keď si uvedomil, že to je Ginny.

Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku.

„Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“

„Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“

„Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“

Harrymu prebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginny vedela, že tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, pritiahla späť, zobrala domov...

Ale on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On, Voldemort a Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... .

Ginny teraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa s obrovským úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginny rozhliadla dookola, keď ju míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nej niekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel späť.

Hagridova chalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvuky Tesáka škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili sa mu návštevy u Hagrida, lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom, grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron, ako vracia slimáky, ako mu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... .

Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal.

Medzi stromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, či bude môcť bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už ani nemohol potlačiť triašku. Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každá sekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a studený vzduch na tvári, bola pre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky pred sebou, more času, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde. Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra bola na konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť na zemi...

Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju.

Otvorím sa na konci.

Pozrel na ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehal pomalšie sa ešte zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo, že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec. Toto bola tá chvíľa.

Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“

Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a zamumlal, „Lumos.“

Uprostred zlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameň vzkriesenia praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávny prútik. Trojuholník a kruh spodobujúce plášť a kameň však boli stále zreteľne vidno.

A Harry znovu bez rozmýšľania pochopil. Nemusel ich volať späť, pretože sa k nim zavčasu pripojí. Oni sa nepribližovali k nemu: on sa približoval k nim.

Zavrel oči a trikrát otočil kameň v ruke.

Vedel, že sa to stalo, pretože okolo seba začul nepatrné pohyby, ktoré naznačovali, že k nemu po hline pokrytej vetvičkami obklopujúcimi okraj lesa kráčali krehké telá. Otvoril oči a rozhliadol sa dookola.

Videl, že to nie sú ani duchovia, ani ľudia z mäsa a kostí. Najviac sa podobali Riddleovi, ktorý pred rokmi vystúpil z denníka a zo spomienky sa takmer stala skutočnosť. Boli z omnoho pevnejšej hmoty než duchovia, ale menej než živé bytosti. Kráčali k nemu a každý z nich mal na tvári milujúci úsmev.

James bol rovnako vysoký ako Harry. Na sebe odev, v ktorom zomrel, vlasy rozstrapatené a našuchorené a okuliare mu sedeli trochu nakrivo, rovnako ako pánovi Weasleymu.

Sirius bol vysoký a pekný a oveľa mladší, než ho Harry kedy videl. Kráčal s nonšalantnosťou sebe vlastnou, ruky vo vreckách a na tvári úškľabok.

Lupin bol tiež mladší, oveľa menej ošumelý a jeho vlasy boli hustejšie a tmavšie. Zdal sa šťastný, že je zasa späť na známom mieste, kde sa ako mladý často túlal.

Lilyin úsmev bol zo všetkých najväčší. Blížila s k nemu, odhodila si vlasy na chrbát a jej zelené oči, úplne rovnaké ako jeho vlastné, naňho dychtivo pozerali, akoby sa nemohla vynadívať.

„Bol si taký statočný.“

Nemohol prehovoriť. Upieral na nich zrak a hovoril si, že by tam chcel stáť a dívať sa ňu naveky a to by mu stačilo.

„Už si skoro tam,“ povedal James. „Veľmi blízko. My sme... na teba veľmi pyšní.“

„Bolí to?“

Z Harryho úst vykĺzla táto detinská otázka skôr, než ju mohol zastaviť.

„Umieranie? Vôbec nie,“ odpovedal Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspávanie.“

„A on to bude chcieť čo najrýchlejšie ukončiť. Chce, aby bolo po všetkom,“ dodal Lupin.

„Nechcel som, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tieto slová z neho vypadli, aj keď to vôbec nezamýšľal. „Ani jeden z vás. Mrzí ma to...“

Hovoril hlavne k Lupinovi , naliehavo..

„...práve, keď sa ti narodil syn... Remus, mrzí ma to...“

„Mňa to tiež mrzí,“ povedal Lupin. „Mrzí ma, že ho nikdy nepoznám... ale on bude vedieť, prečo som zomrel a ja dúfam, že to pochopí, že som sa snažil, aby som pre neho vytvoril svet, kde by mohol šťastne žiť.“

Chladný vánok, ktorý akoby priletel zo stredu lesa, sfúkol Harrymu vlasy k obočiu. Vedel, že mu nepovedia, aby šiel. Musí sa rozhodnúť sám.

„Zostanete so mnou?“

„Až do úplného konca,“ povedal James.

„Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry.

„Sme tvojou súčasťou,“ odpovedal Sirius. „Nik iný nás neuvidí.“

Harry sa pozrel na mamu.

„Zostaň pri mne,“ povedal ticho.

A vydal sa na cestu.

Chlad dementorov ho nepremohol; prešiel pomedzi nich so svojimi spoločníkmi, ktorí pôsobili ako Patronovia, a spolu kráčali okolo starých stromov, ktoré rástli blízko seba, vetvy spletené, korene sa krútili a stáčali až do zeme. Harry si pritiahol plášť tesne k telu a smeroval ďalej do lesa a i keď nevedel, kde presne sa Voldemort nachádza, bol si istý, že ho nájde. Vedľa neho takmer bez zvuku šli James, Sirius, Lupin a Lily, ich prítomnosť mu dodávala odvahu, aby pokračoval v chôdzi.

Jeho telo a myseľ sa od seba oddelili, jeho končatiny sa pohybovali bez vedomého príkazu, ako keby nebol šoférom, ale len cestujúcim v tele, ktoré mal opustiť. Mŕtvi, ktorí šli vedľa neho, sa mu zdali viac skutoční ako živí ľudia hore. Ron, Harmiona, Ginny a všetci ostatní mu teraz pripadali ako duchovia, keď kráčal smerom ku koncu svojho života, smerom k Voldemortovi...

Začul buchnutie a šepot: nablízku sa hýbala iná živá bytosť. Harry sa zastavil, rozhliadal sa, pozorne počúval a jeho matka a otec, Lupin a Sirius sa zastavili tiež.

„Tamto niekto je,“ ozval sa neďaleko drsný šepot. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to byť...?“

Spoza blízkeho stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky žiarili a tak Harry zbadal Yaxleyho a Dolohova, ako civejú do tmy, presne na miesto, kde stál Harry, jeho matka a otec, Sirius a Lupin. Zrejme nič nevideli.

„Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Myslíš, že to bolo zviera?“

„Ten cvok Hagrid tu choval veľa príšer,“ prehodil Dolohov a obzeral sa cez rameno.

Yaxley pozrel na hodinky.

„Čas takmer vypršal. Potter mal hodinu. Nepríde.“

„A on si bol istý, že príde! Nebude mať radosť.“

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Yaxley. „Zistiť, aký je plán.“

On a Dolohov sa otočili a zašli hlbšie do lesa. Harry ich sledoval, pretože mu bolo jasné, že ho zavedú presne tam, kam potrebuje. Obzrel sa späť, jeho matka sa naňho usmiala a otec mu povzbudivo kývol.

Boli na ceste iba pár minút, keď Harry pred sebou zbadal svetlo a Yaxley s Dolohovom vyšli na lúku, kde kedysi žil obludný Aragog. Zvyšky jeho obrovskej siete tu ešte stále boli, ale stádo jeho potomkov smrťožrúti poslali do boja.

Uprostred čistiny horel oheň, jeho trepotavé svetlo dopadalo na kruh mĺkvych, ostražitých smrťožrútov. Niektorí z nich sa stále skrývali pod maskou, iní ale odkryli svoju tvár. Na okraji kruhu sedeli dvaja obri, vrhali na zem obrovské tiene a ich tváre boli kruté a neotesané ako skala. Harry videl Fenrira, ako číha a ohrýza si dlhé nechty; veľký plavovlasý Rowle si šúchal krvácajúce pery. Videl Luciusa Malfoya, porazeného a vystrašeného a Narcissu s prepadnutými očami plnými obáv.

Všetky oči sa upierali na Voldemorta, ktorý stál so sklonenou hlavou a bielymi rukami zvieral Starodávny prútik.

Možno sa modlil, ale skôr v hlave odpočítaval čas a Harry, ktorý stál na kraji čistiny, si nezmyselne predstavil dieťa odpočítavajúce pri schovávačke. Za jeho hlavou sa vo svojej žiariacej očarovanej klietke vznášala ako obludná svätožiara Nagini, neustále sa zvíjala a krútila.

Keď sa Dolohov a Yaxley znova pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol zrak.

„Ani náznak, že by tu bol, môj Pane,“ riekol Dolohov.

Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli vo svetle ohňa. Pomaly vytiahol Starodávny prútik.

,,Môj Pane...“

To prehovorila Bellatrix: sedela k Voldemortovi najbližšie, bola rozstrapatená, tvár mala trochu zakrvavenú, ale inak nebola zranená.

Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal a ona už neprehovorila ani slovo, iba ho naďalej sledovala s nábožnou úctou.

„Myslel som, že príde,“ povedal Voldemort svojím vysokým jasným hlasom a oči mal uprené na poskakujúce plamene. „Predpokladal som, že príde.“

Nikto neprehovoril. Vyzerali rovnako vydesení ako Harry, ktorého srdce divoko vrážalo do rebier, akoby chcelo uniknúť z tela, ktoré on chcel opustiť. Potili sa mu ruky. Dal si dolu plášť a spolu s prútikom si ho strčil do habitu. Nechcel, aby bol v pokušení sa brániť.

„Zdá sa, že... som sa mýlil,“ povedal Voldemort.

„Nemýlil.“

Harry to povedal, ako najhlasnejšie mohol, všetkou silou, ktorú v sebe našiel: nechcel, aby to znelo bojazlivo. Kameň vzkriesenia mu vykĺzol z necitlivých prstov a kútikom oka zazrel, ako jeho rodičia, Sirius a Lupin zmizli, keď sa priblížil k ohňu. V tej chvíli však záležalo iba na Voldemortovi. Bolo to iba medzi nimi.

No tá predstava zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Obri zaburácali, Smrťožrúti sa postavili a vzduchom sa nieslo množstvo výkrikov, vzdychov a dokonca smiechu. Voldemort stuhol na mieste, avšak jeho červené oči vyhľadali Harryho, keď sa k nemu približoval a medzi nimi bol iba oheň.

A potom niekto zakričal: „HARRY! NIE!“

Otočil sa. Hagrid bol spútaný a priviazaný k neďalekému stromu. Jeho obrovské telo rozhýbalo vetvy nad jeho hlavou, keď zúfalo bojoval s putami.

„NIE! NIE! HARRY, ČO TO CHCEŠ...?“

„TICHO!“ zreval Rowle a jediným mávnutím prútika Hagrida umlčal.

Bellatrix, ktorá vyskočila na nohy, sledovala pohľadom Voldemorta i Harryho a dvíhala sa jej hruď. Jediné dve veci, ktoré sa teraz pohybovali, boli plamene a had, ktorý sa zvíjal v žiarivej klietke nad Voldemortovou hlavou.

Harry cítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúsil sa ho vytiahnuť. Vedel, že had bol veľmi dobre chránený a že keby sa pokúsil naňho namieriť prútik, zosypalo by sa naňho päťdesiat kliatob. Voldemort a Harry sa na seba stále dívali, Voldemort naklonil hlavu trocha nabok, skúmal chlapca stojaceho pred ním a ústa mu skrivil neveselý úsmev.

„Harry Potter,“ povedal mäkko. Jeho hlas by v tejto chvíli mohol byť súčasťou praskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“

Nikto zo smrťožrútov sa ani nepohol. Čakali, všetko čakalo. Hagrid stále zápasil s putami, Bellatrix lapala po dychu a Harry si nevysvetliteľne spomenul na Ginny, jej planúci pohľad, dotyky jej úst na jeho...

Voldemort zdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú ako zvedavé dieťa, ktoré zvažuje, čo sa stane, ak bude pokračovať. Harry opätoval pohľad červených očí, chcel, aby sa to stalo teraz, rýchlo, kým ešte stál, než stratí kontrolu nad svojím telom, kým odhalí svoj strach.

Uvidel pohyb úst, záblesk zeleného svetla a zrazu bolo všetko preč.

33. kapitola - Princov príbeh

2007-08-07T11:23:00.000-07:00

Harry kľačal po Snapovom boku a pozeral na neho, a až keď veľmi blízko nich, prehovoril vysoký chladný hlas, vyskočil na nohy, fľašu pevne zovrel v rukách, mysliac , že Voldemort znovu vstúpil do izby.

Voldemortov hlas sa odrážal od stien i od podlahy a Harry zistil, že Voldemort hovorí k celému Rokfortu a ich priľahlému okoliu, a že obyvatelia Rokvillu a všetci tí, ktorí stále bojujú na hrade, ho mohli počuť tak jasno, ako by stál vedľa nich, jeho dych na ich zátylkoch, ako by ich oviala smrť.

„Bojovali ste statočne,“ povedal vysoký chladný hlas. „Lord Voldemort vie, ako oceniť odvahu. Už teraz ste utrpeli ťažké straty. Pokiaľ budete i naďalej vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Ja si ale neprajem, aby sa to stalo. Každučká preliata kvapka kúzelníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikazujem svojim ľuďom ,aby sa okamžite stiahli. Máte jednu hodinu. Postarajte sa dôstojne o svojich mŕtvych, ošetrite svojich ranených.
A teraz hovorím priamo k tebe Harry Potter. Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať jednu hodinu v Zakázanom lese. Pokiaľ na konci tejto hodiny neprídeš a osobne sa mi nevzdáš, potom sa boj začne znovu. Potom vstúpim do boja ja sám, Harry Potter, a nájdem si ťa a potrestám každého muža, ženu či dieťa, ktorí sa ťa budú snažiť predo mnou skryť. Máš jednu hodinu.“

Ron a Hermiona zúrivo zatriasli hlavami a pozreli sa na Harryho.

„Nepočúvaj ho,“ povedal Ron.

„Bude to v poriadku,“ povedala Hermiona divoko. „ Poďme - vráťme sa do hrad, pokiaľ on odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán –“

Letmo pozrela na Snapeove telo, a potom sa rozbehla späť k ústiu tunelu. Harry zdvihol neviditeľný plášť a pozrel sa dole na Snapea. Nevedel, čo by mohol cítiť, bol len šokovaný spôsobom, akým bol Snape zabitý, a dôvod, prečo k tomu prišlo...

Bez toho aby niekto prehovoril, vracali sa späť tunelom. Harry si lámal hlavu, či aj Ronovi a Hermione stále doznieva Voldemortov hlas v ušiach.

Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať hodinu v Zakázanom lese… máš jednu hodinu.

Vyzeralo to, ako by sa na trávniku pred hradom povaľovali balíky odpadkov. Mohla byť asi hodina po súmraku, a predsa už bola tma ako vo vreci. Tí traja sa ponáhľali smerom ku kamenným schodom. Pred nimi ležal osamelý drevák o veľkosti malého člna. Nikde nebolo ani známka po Grawpovi alebo po jeho útočníkoch.

Hrad bol neprirodzene tichý. Neboli tu žiadne záblesky svetla, žiadne rany, ani výkriky, ani volania. Dlaždice opustenej Vstupnej haly boli od krvi. Smaragdy boli stále rozhádzané všade po podlahe spolu s kúskami mramoru a drevenými trieskami. Časť zábradlia bola strhnutá.

„Kde sú všetci?“ zašepkala Hermiona.

Ron sa vydal do Veľkej siene. Harry sa zastavil vo dverách.

Stoly jednotlivých fakúlt boli preč a miestnosť bola plná ľudí. Tí, čo prežili, stáli v skupinkách a navzájom sa objímali Madame Pomfreyová s niekoľkými pomocníkmi ošetrovala na vyvýšenej plošine ranených. Medzi zranenými bol i Firenze, z jeho boku sa valila krv a triasol sa, neschopný vstávať.

Mŕtvi ležali v rade uprostred haly. Harry nemohol vidieť Fredovo telo, pretože bol obklopený svojou rodinou. George mu kľačal pri hlave, pani Wesleyová ležala Fredovi na hrudi a telo sa jej triaslo. Pán Wesley si hladil vlasy, zatiaľ čo mu po tvári tiekli slzy.

Bez toho aby Harrymu niečo povedali, Ron a Hermiona odišli. Harry videl Hermionu, ako pristúpila k Ginny, ktorej tvár bol opuchnutá a červená od plaču, a objala ju. Ron sa pripojil k Billovi, Fleur a Perrcymu, ktorý Ronovi položil ruku okolo ramien. Keď sa Ginny a Hermiona priblížili k ostatku rodiny, Harry jasne videl na ďalšie telá ležiace vedľa Freda: Remus a Tonksová, bledí a tichí, vyzerajúci pokojne, zdanlivo spiaci pod temným, začarovaným stropom.

Veľká sieň sa strácala, ako sa Harry vzďaľoval od jej dverí. Nemohol chytiť dych. Nemohol zniesť pohľad na ďalšie telá, ani pohľad na ďalších, ktorí pre neho zomreli. Nedokázal sa pripojiť k Weasleovým, pozrieť sa im do očí, pretože keby sa vzdal hneď na začiatku, Fred by nikdy nemusel zomrieť.

Odvrátil sa a vybehol hore po mramorovom schodisku. Lupin, Tonksová … túžil, aby nič necítil… prial si, aby mohol vytrhnúť svoje srdce, svoje vnútornosti, všetko, čo kričalo v jeho vnútri…

Hrad bol úplne prázdny, dokonca sa zdalo, že i duchovia sa pripojili k hromadnému smúteniu vo Veľkej sieni. Harry bežal bez zastavenia, zvieral krištáľovú fľaštičku so Snapeovými poslednými myšlienkami a nespomalil , pokiaľ sa nedostal ku kamennej oblude, ktorá strážila kanceláriu riaditeľa.

„Heslo?“

„Dumbledore.“ povedal Harry bezmyšlienkovito, pretože to bol on, koho túžil vidieť, a na jeho vlastné prekvapenie sa obluda odsunula stranou a odhalila točité schodisko.

Ale keď Harry vpadol do oválnej pracovne, uvidel, ako veľa sa zmenila. Portréty, ktoré viseli všade okolo na stenách, boli prázdne. Ani jeden riaditeľ alebo riaditeľka nezostali, aby ho sledovali; všetci, ako sa zdalo, zmizli, navštevujúc ďalšie obrazy, ktoré boli rozvesené po celom hrade, aby mali jasný prehľad o tom, čo sa dialo.

Harry beznádejne pozrel na Dumbledorov opustený rám, ktorý visel priamo za riaditeľovou stoličkou, potom sa od neho odvrátil. Mysľomisa ležala v skrinke stále na rovnakom mieste: Harry ju postavil na stôl a nalial Snapeove spomienky do širokej misy s rúnovými značkami pozdĺž okraja. Vniknúť do hlavy niekoho iného by mohla byť požehnaná úľava … nič, ani dokonca to, čo mu Snape zanechal, nemohlo byť horšie ako jeho vlastné myšlienky. Spomienky sa zvírili, strieborné, biele a cudzie, a bez zaváhania, s pocitom bezstarostného pokoja, akoby myslel, že to môže zmierniť jeho mučivý smútok, sa do nich Harry ponoril.

Spadol priamo do slnečného dňa a pod nohami pocítil prehriatu zem. Keď sa narovnal, zistil, že je na takmer opustenom detskom ihrisku. Vzdialenému obzoru dominoval samotne stojací vysoký komín. Dve dievčatá sa hojdali sem a tam, a spoza skupinky kríkov ich pozoroval vychudnutý chlapec. Jeho čierne vlasy boli veľmi dlhé a jeho oblečenie sa k sebe nehodilo, až to vyzeralo, že je to tak zámerne: príliš krátke džínsy, príliš veľký kabát, ktorý mohol patriť dospelému mužovi, a pozoruhodné vrecovité tričko.

Harry sa k chlapcovi priblížil. Snape nevyzeral starší ako deväť alebo desať rokov, nažltnutý, malý, šľachovitý. V chudej tvári sa mu objavila nepopierateľná chtivosť, keď sledoval mladšiu z dievčat hojdajúcu sa vyššie a vyššie než jej sestra.

„Lilly, nerob to!“ zakričala tá staršia.

A keď bola hojdačka čo najvyššie to išlo, dievča z nej vyskočila a vyletela do vzduchu, skoro doslovne vyletela, vymrštila sa proti nebu s hlasným výkrikom veselia, a miesto toho, aby dopadla na asfalt na ihrisku, vzniesla sa ako akrobatka do vzduchu, nejakú chvíľu zostala hore a zľahka pristala o kus ďalej.

„Mama povedala, aby si to nerobila!“

Petúnia zabrzdila so škrípavým zvukom hojdačku podpätkoami svojich sandálov a vyskočila s rukami v bok.

„Mama povedala, že to máš zakázané, Lilly!“

„Ale ja som v pohode,“ povedala Lilly a stále sa chichotala. „Tuny, pozeraj na toto. Pozeraj, čo dokážem.“

Petunie sa rozhliadla, ihrisko bolo opustené okrem ich samotných a Snapea, i keď o ňom dievčatá nevedeli.

Lilly zdvihla spadnutý kvet z kríka, za ktorým číhal Snape. Petúnia postúpila dopredu, evidentne rozpolená medzi zvedavosťou a nesúhlasom. Lilly počkala, až bola Petúnia dostatočne blízko, a potom natiahla svoju dlaň. Mala v nej kvet, ktorý otváral a zavieral svoje okvetné lístky, ako nejaká pozoruhodne tvarovaná mušľa.

„Prestaň s tým!“ vykríkla Petunia.

„Veď ti to neubližuje,“ povedala Lilly, ale znovu zavrela ruku a hodila kvet späť na zem.

„Nie je to správne,“ povedala Petunia, i keď jej oči sledovali let kvetu na zem, a zaváhala. „Ako to robíš?“ dodala a v jej hlase zreteľne zaznela dychtivosť.

„To je snáď jasné, nie?“ Snape sa už nemohol ďalej ovládať a vyskočil spoza kríku.

Petúnia vykríkla a utiekla späť smerom k hojdačkám, ale Lilly, i keď bola určite tiež vystrašená, zostala stáť tam, kde bola. Snape vyzeral, že sa hanbí za svoj zovňajšok. Jeho nažltla tvár sa ľahko začervenala, keď sa pozeral na Lilly.

„Čo je jasné?“ opýtala sa Lilly.

S nádychom nervózneho rozčúlenia Snape pozrel na vzdialenú Petúniu, ktorá sa teraz krčila pri hojdačkách, potom stíšil hlas a povedal: „Ja viem, kto si.“

„Čo tým myslíš?“

„Ty si… si čarodejnica,“ zašepkal Snape.

Vyzerala dotknuto.

„Toto nie je práve pekné niekomu hovoriť!“

Otočila sa a urazene, s nosom zapichnutým do neba, odchádzala smerom k svojej sestre.

„Nie!“ povedal Snape. Teraz úplne sčervenal a Harry sa divil, prečo si nedá dole ten podivuhodne veľký kabát, pokiaľ to však nebolo kvôli tomu, že nechcel, aby bolo vidieť tričko pod ním.

„Ty si,“ povedal Snape Lilly. „Si čarodejnica. Nejakú chvíľu som ťa sledoval. Ale nie je na tom nič zlého. Moje mama je tiež čarodejnica a ja som čarodejník.“

Petúniin smiech bol ako sprcha ľadovej vody.

„Čarodejník!“ vykríkla, odvaha sa jej vrátila, len čo sa spamätala zo šoku z nečakaného prichádzajúceho. „Ja viem, kto si. Si ten Snapeov chlapec! Žijete dole na Pradiarskej, pri rieke,“ povedala k Lilly a bolo jasné, že táto adresa na ňu nevplývala práve dobrou povesťou.
„Prečo si nás pozoroval?“

„Nepozoroval som,“ povedal Snape, rozpálený a zahanbený, so špinavými vlasmi v jasnom slnečnom svite. „Teba by som rozhodne nesledoval,“ dodal nevraživo, „ty si mukelka.“

I keď Petúnia evidentne nerozumela tomuto slovu, ťažko mohla prepočuť tón, akým to bolo povedané.

„Lilly, poď, odchádzame!“ vyštekla prenikavo.

Lily počúvla svoju sestru, pozerajúc na Snapea, zatiaľ čo išli preč. Stál tam a pozeral sa, ako prešli bránkou ihriska, a Harry, ktorý ako jediný zostal, si všimol Snapeovho trpkého sklamania a pochopil, že Snape si tento okamžik plánoval už dlho a že sa nepodaril podľa jeho predstáv…

Spomienka zmizla a predtým, než to Harry spoznal, vytvorila sa iná. Teraz sa nachádzal v tieni stromu. Videl slnečné lúče presvitajúce medzi konáre. Stromy vrhali chladné, zelené tiene. Dve deti sedeli na zemi so skríženými nohami s pohľadmi uprenými na seba. Snape si vyzliekol kabát; jeho podivné oblečenie vyzeralo v tomto polosvetle menej nezvyčajne.

„… a Ministerstvo ťa môže potrestať, pokiaľ budeš čarovať mimo školu, dostaneš list.“

„Ale ja som čarovala mimo školu!“

„U nás to nevadí, my ešte nemáme prútiky. Oni ťa nechajú na pokoji, pokiaľ si dieťaťom a nemôžeš tomu zabrániť. Ale až budeš mať jedenásť,“ pokýval dôležito, „a začnú ťa učiť, potom musíš byť opatrnejšia!“

Chvíľu bolo ticho. Lilly zdvihla spadnutú vetvičku a zakrúžila s ňou vo vzduchu, a Harry vedel, že si predstavuje, ako z nej sršia iskry. Potom vetvičku pustila, predklonila sa k chlapcovi a povedala: „Je to skutočné, že áno? Nie je to vtip? Petúnia povedala, že mi klameš. Petúnia povedala, že nie je žiadny Rokfort. Je skutočný, že áno?“

„Pre nás áno,“ povedal Snape. „Pre ňu však nie. Ale my dostaneme listy, ty a ja!“

„Naozaj?“ zašepkala Lilly.

„Určite,“ povedal Snape, a aj cez jeho zle ostrihané vlasy a čudné oblečenie to vyzeralo, že sa pred ňou rozvíja zvláštne pôsobivá osobnosť prekypujúca dôverou vo svoj osud.

„A vážne ich prinesie sova?“ zašepkala Lilly.

„Zvyčajne áno,“ povedal Snape. „ Ale ty si sa narodila muklom, takže vás navštívi niekto zo školy, aby všetko vysvetlil tvojím rodičom.“

„A záleží na tom? Že mám za rodičov muklov?“

Snape zaváhal. Jeho čierne oči, dychtivé v zelenavom prísvite, sa pohybovali cez jej bledú tvár a cez jej tmavo červené vlasy.

„Nie,“ povedal. „Nezáleží na tom.“

„Dobre,“ povedala Lilly uvoľnene, bolo zrejmé, že si robila starosti.

„Ty máš veľa mágie,“ povedal Snape. „Videl som to. Vždy, keď som ťa sledoval…“

Jeho hlas zoslabol; ona nepočúvala, ale natiahla sa na zem pokrytú listami a pozerala sa na klenbu z listov stromov nad sebou. Sledoval ju rovnako nenásytne ako predtým na ihrisku.

„Čo u vás doma?“ opýtala sa Lilly.

Medzi jeho obočím sa objavila drobná vráska.

„Fajn,“ povedal.

„Už sa teda nehádajú?“

„Ale áno, hádajú,“ povedal Snape. Zdvihol hromadu listov a začal ju nevedomky trhať na polovičky. „Ale nebude to trvať dlho a budem preč.“

„Tvoj otec nemá rád kúzla?“

„On nemá rád vôbec nič,“ povedal Snape.

„Severus?“

Ľahký úsmev sa mihol Snapeovi po tvári, keď vyslovila jeho meno.

„No?“

„Rozprávaj mi znovu o dementoroch.“

„Čo o nich chceš ešte vedieť?“

„Pokiaľ budem čarovať mimo školu - “

„Za niečo také ťa nepošlú k dementorom! Dementori sú pre ľudí, ktorí sú skutočne zlí. Strážia kúzelnícke väzenie, Azkaban. Ty nemôžeš skončiť v Azkabanu, si príliš - “

Znovu očervenal a roztrhal pár ďalších lístkov. Šelestivý zvuk za Harrym ho donútil sa otočiť; Petúnia skrývajúca sa za stromom stratila rovnováhu.

„Tuny!“ povedala Lilly hlasom naplneným prekvapenia a Snape vyskočil na nohy.

„Kto teraz pozoruje?“ kričal. „Čo chceš?“

Petúnia stála bez dychu, vystrašená, že bola chytená. Harry videl, ako sa snaží vymyslieť niečo zraňujúceho, čo by mohla odvetiť.

„Čo to máš na sebe, mimochodom?“ povedala a ukazovala Snapeovi na hruď. „Blúzku svojej matky?“

Ozvalo sa prasknutie; konár nad Petúniinou hlavou padal. Lilly vykríkla; konár dopadol Petúnii na rameno, ona sa zapotácala a začala plakať.

„Tuny!“

Ale Petúnia bežala preč. Lilly sa otočila na Snapea.

„To si urobil ty?“

„Nie.“ pozeral sa vzdorovito i vystrašene zároveň.

„Ale urobil!“ odvrátila sa od neho. „Urobil! Zranil si ju!“

„Nie - neurobil!“

Avšak toto už Lilly nepresvedčilo; po poslednom pálčivom pohľade vybehla z tieňa stromu za svojou sestrou a Snape vyzeral biedne a zmetene…

A spomienka sa zmenila. Harry sa rozhliadol: bol na nástupišti deväť a tri štvrte a Snape stál po jeho boku, nepatrne nahrbený, vedľa štíhlej, kyslo vyzerajúcej ženy s nažltlou pleťou, ktorá sa mu veľmi podobala. Snape sa pozeral na štvorčlennú rodinu neďaleko od neho.
Dve dievčatá stáli kúsok od svojich rodičov. Zdalo sa, že Lilly prosí svoju sestru; Harry sa priblížil, aby ju počul.

„…je mi to ľúto, Tuny, je mi to ľúto! Počúvaj - “ chytila sestru za ruku a držala ju pevne, i keď sa jej Petunia snažila vytrhnúť. „Možno, že až tam budem - počúvaj, Tuny! Možno, že až tam budem, podarí sa mi ísť k profesorovi Dumbledorovi a presvedčiť ho, aby si to rozmyslel!“

„Ja - nechcem - ísť!“ povedala Petunia a vytrhla svoju ruku zo sestrinho zovretia. „Myslíš, že chcem ísť na nejaký hlúpy hrad a učiť sa byť nejaký - nejaký - “

Jej bledé oči bežali po nástupišti, k mačkám mňaukajúcim v náručí svojich majiteľov, k sovám poletujúcim a húkajúcim vo svojich klietkach, ku študentom, ktorí už bol pripravený vo svojich dlhých čiernych habitoch, ktorí nakladali svoje kufre do červenej parnej lokomotívy alebo ďalší, ktorí sa po letnom odlúčení navzájom zdravili šťastnými výkrikmi.

„ - ty myslíš, že chcem byť bláznom?“

Lilyine oči sa naplnili slzami, keď jej Petunia vytrhla svoju ruku.

„Nie som blázon,“ povedala Lilly. „To je strašné, keď to hovoríš!“

„To je to, kam ideš,“ odpovedala Petunia s pôžitkom. „Zvláštna škola pre bláznov. Ty a ten Snapeov chlapec… čudáci, to je to, čo ste vy dvaja. Je dobre, že vás budú držať ďalej od normálnych ľudí. Je to pre našu bezpečnosť.“

Lilly pozrela na svojich rodičov, ktorí sa s úžasom rozhliadali po nástupišti. Potom sa pozrela späť na svoju sestru a jej hlas bol slabý a neľútostný.

„Nemôžeš si myslieť, že to je taká bláznivá škola, keď si napísala riaditeľovi a prosila ho, aby ťa vzal.“

Petunia sčervenala.

„Prosila? Ja som neprosila!“

„Videla som jeho odpoveď. Bola veľmi milá.“

„Nemala si to čítať - “ zašeptala Petunia. „Bolo to moje súkromie- ako si mohla - ?“

Lilly sa prezradila, keď vrhla letmý pohľad smerom tam, kde stál Snape. Petunia zalapala po dychu.

„Ten chlapec to našiel! Ty a ten chlapec ste sliedili v mojej izbe!“

„Nie - nesliedili - “ Lilly sa teraz bránila. „Severus videl obálku a nemohol uveriť, že by mukel mohol napísať do Rokfortu, to je všetko! Povedal, že musia existovať čarodejníci v utajení v poštovných službách, ktorí sa starajú o - “

„Čarodejníci zrejme strkajú nos všade!“ povedala Petunie, teraz tak bledá ako bola pred chvíľou čerená. „Blázon! “ vyštekla na svoju sestru a odkráčala k svojím rodičom…

Spomienka znovu zmizla.

Snape bežal uličkou Rokfortského expresu, zatiaľ čo ten si to šinul krajinou. Teraz bol prezlečený do svojho školného habitu, asi využil prvú príležitosti zbaviť sa svojich strašných muklovských handier. Nakoniec zastavil pred kupé, v ktorom hovorila skupinka blázniacich sa chlapcov. Pri okienku potom sedela schúlená Lilly, tvár pritisnutú na okennej tabuli.

Snape otvoril dvere kupé a posadil sa proti Lilly. Pozrela sa na neho, a potom znovu vyhliadla z okna. Plakala.

„Nechcem s tebou hovoriť,“ povedala tichým hlasom.

„Prečo nie?“

„Tuny m-ma nenávidí. Pretože sme videli list od Dumbledora.“

„No a?“

Hodila po ňom pohľad hlbokého opovrhnutia.

„Je to moje sestra!“

„Ona je ale iba - ,“ rýchlo sa zarazil. Lilly, príliš zamestnaná otieraním svojich sĺz, ktoré nemal nikto vidieť, ho nepočula.

„Ale my už ideme!“ povedal neschopný potlačiť nadšenie vo svojom hlase. „Už je to tak! Ideme do Rokfortu!“

Kývla, otrela si oči a i cez svoj smútok sa usmiala.

„Mohla by si byť v Slizoline,“ povedal Snape, povzbudený jej úsmevom.

„Slizoline?“

Jeden z chlapcov, ktorý s nimi zdieľal kupé, a ktorý zatiaľ o Lilly ani Snapea nejavil žiadny záujem, sa po vyslovení tohto slova otočil a Harry, ktorého pozornosť bola pripútaná k tým dvom pri okne, uvidel svojho otca: drobný, čiernovlasý ako Snape, ale bolo jasne vidieť, že je o neho dobre postarané a že je zbožňovaný, čo Snapeovi očividne chýbalo.

„Kto chce byť v Slizoline? Myslím, že to radšej odídem, čo povieš?“ James sa opýtal chlapca, ktorý sedel proti nemu, a Harry so šklbnutím zistil, že to je Sirius. Sirius sa nesmial.

„Moje celá rodina bola v Slizoline,“ povedal.

„Sakra,“ povedal James, „a to si mi pripadal v pohode.“

Sírius sa zaškľabil.

„Možno poruším tradíciu. Kam by si chcel najradšej, kebyže máš na výber?“

James zdvihol neviditeľný meč.

„Chrabromil , kde odvaha sa najviac cení. Ako môj otec.“

Snape vydal tichý, pohŕdavý zvuk. James sa k nemu otočil.

„Máš s tím nejaký problém?“

„Nie,“ povedal Snape, i keď jeho drobný úškľabok hovoril niečo iného. „Pokiaľ si radšej odvážny ako chytrý - “

„A kam dúfaš, že sa dostaneš ty, keď nie si ani jedno z toho?“ prehodil Sírius.

James zakričal smiechom. Lilly sa narovnala, začervenala, a pozrela sa s nechuťou na Jamesa a Siriusa.

„Poď, Severus, nájdeme si iné kupé!“

„Oooo…“

James a Sirius napodobovali jej vysoký hlas; James sa Snapeovi pokúsil podraziť nohy, keď okolo neho prechádzal.

„Uvidíme sa, Srabus!“ začuli, keď sa za nimi zabuchli dvere kupé…

A spomienka sa zmenila znovu…

Harry stál priamo za Snapeom, keď sa pozeral na stoly osvetlené sviečkami, lemované uchvátenú tvár. Potom profesorka McGonagallová povedala: „Evansová, Lilly!“

Sledoval svoju matku, keď na roztrasených nohách kráčala k vratkej stoličke, na ktorú sa potom posadila. Profesorka McGonagallová jej položila na hlavu Triediaci klobúk a skoro sekundu potom, čo sa dotkol temne červených vlasov, klobúk vykríkol: „Chrabromil! “

Harry počul, ako si Snape povzdychol. Lilly si sňala klobúk, podala ho späť profesorke McGonagallovej, a potom bežala k jasajúcim Chrabromilským študentom. Pri chôdzi sa ale ešte obzrela na Snapea a na tvári mala náznak smutného úsmevu. Harry videl Siriusa, ako sa posunul, aby jej uvoľnil miesto na lavičke. Ona mu venovala letmý pohľad a zdalo sa, že v ňom rozpoznala chlapca z vlaku, a tak skrížila ruky a prísne sa k nemu otočila chrbtom.

Triedenie pokračovalo. Harry videl, ako sa Lupin, Pettigrew a jeho otec pripojili k Lilly a Siriusovi pri chrabromislkom stole. Nakoniec, keď už na rozradenie zostávalo iba dvanásť študentov, profesorka McGonagallová zavolala Snapea.

Harry išiel s ním k stoličke a pozeral sa, ako mu položila klobúk na hlavu. „Slizolin! “ vykríkol Triediaci klobúk.

A Severu Snape išiel až na druhú stranu haly, preč od Lilly, kde ho privítali Slizolinskí študenti, a kde ho Lucius Malfoy, s prefektským odznakom žiariacim na hrudi, pobúchal po chrbte, keď sa posadil vedľa neho…

A spomienka sa zmenila…

Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí a evidentne sa hádali. Harry sa ponáhľal, aby ich dobehol a mohol ich počuť. Keď prišiel až k nim, uvedomil si, o koľko sú obidvaja starší: zdalo sa, že ubehlo niekoľko rokov od doby, kedy boli zaradení.

„…myslel som, že sme boli priatelia?“ povedal Snape. „Najlepší priatelia?“

„My sme, Sev, ale nemám rada ľudí, s ktorými sa stretávaš! Prepáč, ale Avery a Mulciber sa mi hnusia! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Naháňajú mi hrôzu! Nevieš snáď, čo sa minule snažil urobiť Mary Macdonaldovej?“

Lily došla k stĺpu a oprela sa o neho, pozerajúc sa do úzkej, nažltlej tváre.

„To nič nebolo,“ povedal Snape. „Bola to sranda, to je všetko - “

„Bola to čierna mágie, a pokiaľ myslíš, že to bolo zábavné - “

„A čo takto ten neporiadnik Potter a jeho kamoši?“ pýtal sa Snape. Znovu sčervenal, keď to hovoril, neschopný, ako sa zdalo, udržať sa vo svojom hneve.

„Čo s tým má čo Potter robiť?“ povedala Lilly.

„Sliedia v noci vonku. Okolo toho ich Lupina je niečo divné. Kam chodieva?“

„Je chorý,“ povedala Lilly. „Hovoria, že je chorý - “

„Každý mesiac počas splnu?“ spýtal sa Snape.

„Poznám tvoju teóriu,“ povedala Lilly a vyznievalo to chladno. „A mimochodom, prečo si tým taký posadnutý? Prečo sa staráš o to, čo robia v noci?“

„Iba sa ti snažím ukázať, že nie sú tak úžasní, ako si všetci myslia.“

Intenzita jeho upriameného pohľadu spôsobila, že sčervenala.

„I keď, oni neprevádzajú čiernu mágiu.“ znížila svoj hlas. „A ty si skutočne nevďačný. Počula som, čo sa stalo vtedy v noci. Špehoval si v tom tuneli pri Zúrivej vŕbe a James Potter ťa zachránil pred niečím tam dole - “

Celá Snapeova tvár sa zakrivila a on vyprskol: „Zachránil? Zachránil? Ty asi myslíš, keď sa hral na hrdinu? Zachraňoval si svoj krk a rovnako aj krky svojich priateľov! Ty nebudeš - nenechám ťa - “

„Nenecháš ma? Nenecháš ma?“

Lilly mala svoje jasno zelené oči otvorené a Snape ustúpil.

„Nemyslel som - ja iba nechcem vidieť, ako robíš hlupáka zo - páčiš sa mu, páčiš sa Jamesovi Potterovi!“ Zdalo sa, že tieto slová z neho vypadli proti jeho vôli. „A on nie je… Každý si myslí… veľký metlobalový hrdina - “ Snapeova horkosť a neľúbosť spôsobovali, že nebol schopný sa vyjadriť, a Lillyine obočie sa zdvíhalo čím ďalej vyššie.

„Ja viem, že James Potter je arogantný nafúkanec,“ povedala a vpadla Snapeovi do reči. „Nepotrebujem, aby si mi to hovoril. Ale Mulciberov a Averyho zmysel pre humor je učinené zlo. Zlo, Sev. Nedokážem pochopiť, ako sa s nimi môžeš priateliť.“

Harry pochyboval, že Snape vôbec počul jej námietky k Mulciberovi a Averymu. V okamihu, kedy urazila Jamesa Pottera, sa celé jeho telo uvoľnilo a ako išli ďalej, Snape viditeľne ožil…

A spomienka zmizla…

Harry sa pozeral, ako Snape vyšiel z Veľkej siene po tom, čo odovzdal svoje VČÚ z Obrany proti čiernej mágie. Pozeral sa, ako vyšiel von z hradu a neúmyselne zablúdil k miestu neďaleko buku, kde spolu sedeli James, Sírius, Lupin a Pettigrew. Ale v tomto prípade sa Harry udržoval v určitej vzdialenosti, lebo vedel, čo bude nasledovať - James zdvihne Severusa do vzduchu a zosmiešni ho; vedel, čo sa stalo a počuť a vidieť to znovu mu nečinilo žiadne potešenie. Videl, ako sa k skupinke pripojila Lily a vystúpila na Snapeovu obranu. Vzdialeno počul, ako na ňu Snape vykríkol v svojom pokorení a hneve to neodpustiteľné slovo: „Humusáčka. “

Spomienka sa zmenila…

„Je mi to ľúto.“

„Nezaujíma ma to.“

„Prepáč!“

„Šetri svoj dych.“

Bola noc. Lilly stála v župane so založenými rukami pred obrazom Tučnej dámy pri vchode do chrabromilskej veže.

„Neprišla by som, keby mi Mary nepovedala, že sa vyhrážaš, že tu prespíš.“

„To som povedal a tiež by som to spravil. Nikdy by som ťa nenazval humusáčkou, proste mi to iba - “

„Uletelo?“ V Lillyinom hlase však nebola žiadna ľútosť. „Už je príliš neskoro. Už mnohokrát som ti odpustila. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou ešte stále bavím. Ty a tvoji drahí smrťožrútski priatelia - vidíš, nikdy si to nepoprel! Nikdy si nepoprel, že to je to, o čo usilujete! Nemôžete sa už dočkať, až sa pripojíte k Ty vieš komu, že?“

Otvoril ústa a zase ich bez hlasu zavrel.

„Už sa nemôžem ďalej pretvarovať. Zvolil si si svoju cestu a ja zase svoju.“

„Nie - počúvaj, nechcel som - “

„- nazvať ma humusáčkou? Ale ty tak nazývaš všetkých, ktorí sa narodili muklom ako ja, Severus. Prečo by som ja mala byť výnimka?“

Premýšľal, čo by na to odpovedal, ale ona sa s pohŕdavým pohľadom odvrátila a prešla späť otvorom v obraze…

Chodba zmizla a spomienka sa menila o trochu dlhšie.

Harrymu sa zdalo, že prelieta meniacimi sa tvarmi a farbami, potom sa jeho okolie znovu upokojilo a on stál v tme na pustom a chladnom vrcholku kopca, vietor hvízdal vo väčších niekoľkých bezlistých stromoch. Dospelý Snape pozoroval, otáčal sa na mieste, prútik pevno zovretý v ruke a čakal na niečo alebo na niekoho… Jeho strach nakazil i Harryho, i keď vedel, že ho tu nemôže nikto zraniť. Harry sa ohliadal cez rameno, bol zvedavý, na čo tu Snape čakal –

Potom sa vzduchom mihol oslňujúci, ostrý záblesk bieleho svetla. Harry si pomyslel, že je to blesk, ale Snape padol na kolena a prútik mu vyletel z ruky.

„Nezabíjajte ma!“

„To nie je môj zámer.“

Akýkoľvek zvuk Dumbledorovho premiestenia bol prehlušený zvukom vetru v konároch. Stál pred Snapom a jeho tvár bola zospodu osvetlená svetlom vychádzajúcim z jeho prútika.

„Tak, Severus? Akú má pre mňa lord Voldemort správu?“

„Nie - žiadnu správu - som tu na vlastnú päsť!“

Snape lomil rukami: vyzeral ako by sa čiastočne zbláznil a čierne rozstrapatené vlasy mu poletovali okolo tváre.

„Ja - prichádzam s varovaním - nie, so žiadosťou - prosím - “

Dumbledore švihol prútikom. Skrz listy a konáre okolo nich stále prúdil noční vzduch, na miesto, kde on a Snape stáli proti sebe, padlo ticho.

„Čo odo mňa Smrťožrút môže chcieť?“

„Tá - tá veštba… predpoveď… Trelawneyovej…“

„Ach áno,“ povedal Dumbledore. „Koľko si z nej povedal lordovi Voldemortovi?“

„Všetko - všetko, čo som počul!“ povedal Snape. „To je prečo - je to z toho dôvodu, že on si myslí, že hovorí o Lilly Evansovej!“

„Veštba sa nevzťahuje na ženu,“ povedal Dumbledore. „Hovorí o chlapcovi narodenom na konci júla - “

„Vy viete, čo myslím! On myslí, že sa v nej hovorí o jej synovi, bude ich prenasledovať - všetkých zabije - “

„Pokiaľ pre tebe toľko znamená,“ povedal Dumbledor, „lord Voldemort ju iste ušetrí. Nemôžeš si vyžiadať milosť pre matku výmenou za syna?“

„Ja - pýtal som sa ho - “

„Hnusíš sa mi,“ povedal Dumbledor a Harry nikdy nepočul v jeho hlase toľko pohŕdania. Vyzeralo to, ako by sa Snape trochu schúlil. „Nestaráš sa snáď o smrť jej manžela a dieťaťa? Oni môžu zomrieť, akonáhle budeš mať to, čo chceš?“

Snape nič nepovedal, iba sa na Dumbledora pozeral.

„Skryte ich všetkých,“ povedal. „Udržte ju - ich - v bezpečí. Prosím.“

„A čo mi za to dáš na oplátku, Severus?“

Na - na oplátku?“ Snape pozeral na Dumbledora a Harry očakával, že bude protestovať, ale po jednom dlhom okamžiku povedal: „Čokoľvek.“

Vrcholok kopca zmizol a Harry stál v Dumbledorovej pracovni a niečo vydávalo otrasný zvuk znejúci ako ranené zviera. Snape sa zosunul dopredu na stoličku a Dumbledore stál nad ním s pochmúrnym výrazom v tvári. Po chvíľke alebo dvoch, Snape zdvihol hlavu a vyzeral, ako by od okamžiku, kedy opustil vrcholok kopca, prežil stovky rokov v utrpení.

„Myslel som…že niečo urobíte…aby ste ich udržali…v bezpečí…“

„Ona a James dôverovali nesprávnej osobe,“ povedal Dumbledor. „Rovnako ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?“

Snapeov dych bol slabý.

„Jej chlapec prežil,“ povedal Dumbledore.

Snape trochu trhol hlavou, takže sa zdalo, že odháňal protivnú muchu.

„Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Som si istý, že si tvar a farbu očí Lilly Evansovej pamätáš, nemám pravdu?“

„Nie!“ vyštekol Snape. „Preč…mŕtva…“

„Sú toto výčitky, Severus?“

„Prial by som si… prial by som si, aby som bol mŕtvy…“

„A aký by to malo zmysel?“ povedal Dumbledor chladne. „Pokiaľ si miloval Lilly Evansovú, pokiaľ si ju skutočne miloval, potom choď ďalej s čistým štítom.“

Snape vyzeral, ako by ho zármutok úplne pohltil, a Dumbledorovým slovám chvíľku trvalo kým k nemu prenikli.

„Čo - čo tým myslíte?“

„Vieš, ako a prečo zomrela. Uisti sa, že to nebolo zbytočné. Pomôž mi ochrániť Lillyinho syna.“

„On nepotrebuje ochranu. Temný pán je preč - “

„- Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v obrovskom nebezpečenstve, až sa tak stane.“

Nejakú chvíľu to trvalo a Snape pomaly získaval kontrolu sám nad sebou ovládol svoj dych. Nakoniec povedal: „Dobre. Dobre. Ale nikdy - nikdy to nikomu nehovorte, Dumbledore! Musí to byť iba medzi nami! Sľúbte mi to! Nezniesol by som… obzvlášť, keď je to Potterov syn…chcem vaše slovo!“

„Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie z teba?“ Dumbledore si vzdychol, pozrel sa dole do Snapeovej zmučenej a napol šialenej tváre. „Pokiaľ trváš na…“

Kancelária zmizla a okamžite sa zmenila v iné miesto. Snape prechádzal pred Dumbledorom sem a tam.

„ – priemerný, arogantný ako jeho otec, predurčený k tomu, aby porušoval pravidlá, tešiaci sa zo svojej slávy, vyhľadávajúci pozornosť - “

„Vidíš, čo chceš vidieť, Severus,“ povedal Dumbledore bez toho, aby zdvihol oči od svojho výtlačku Transfigurácia dnes. „Ostatní učitelia mi hlásia, že ten chlapec je skromný, sympatický a pomerne talentovaný. Osobne ho považujem za mimoriadne dieťa.“

Dumbledor obrátil stránku a povedal, bez toho aby vzhliadol. „Dohliadni na Quirella, áno?“

Farby zvírili a všetko teraz potemnelo. Snape a Dumbledore stáli kúsok od seba vo vstupnej hale, zatiaľ čo poslední oneskorenci odchádzali z Vianočného plesu, sa trúsili okolo nich do svojich postelí.

„Áno?“ zamumlal Dumbledor.

„I Karkarovovo Znamenie sčiernilo. Panikári, bojí sa odplaty; vy viete, ako veľmi pomáhal ministerstvu, keď Temný pán padol.“

Snape sa pozrel na Dumbledorov profil so zakriveným nosom. „Zamýšľa utiecť, keď začne Znamenie páliť.“

„Naozaj?“ povedal mäkko Dumbledore, keď z pozemkov prichádzali chichtajúca sa Fleur Delacourová a Roger Davis. „A hodláš sa k nemu pripojiť?“

„Nie,“ povedal Snape, jeho čierne oči uprené na miznúcej postave Fleur a Rogera. „Nie som taký zbabelec.“

„Nie,“ povedal Dumbledore. „Si omnoho statočnejší ako Igor Karkarov. Viete, niekedy si myslím, že rozradujeme príliš skoro…“

Odchádzal a zanechal Snapea skľúčeného…

A teraz Harry stál znovu v riaditeľovej pracovne. Bola noc a Dumbledorw sedel za stolom na stoličke podobnej trónu, zrejme napol v bezvedomí. Jeho pravá ruka sa mu hojdala u boku, očernená a spálená. Snape mumlal kúzla ukazujúc prútikom na zápästie ruky, zatiaľ čo ľavou rukou Dumbledorovi nalieval do krku hutný zlatý elixír. Po chvíli alebo dvoch sa Dumbledorove viečka zatrepali a otvorili sa.

„Prečo?“ povedal Snape bez okolkov, „prečo ste si nasadzovali ten prsteň? Iste ste zistili, že nesie kliatbu. Prečo ste sa ho dotýkali?“

Prsteň Marvola Gaunta ležal pred Dumbledorom na stole. Bol rozlomený a Chrabromilov meč ležal vedľa neho.

Dumbledor sa zaškeril.

„Bol… som blázon. Tvrdo pokúšaný…“

„Pokúšaný čím?“

Dumbledor neodpovedal.

„Je to zázrak, že ste sa sem vrátili!“ Snape znel rozčúlene. „Ten prsteň niesol kliatbu o neobyčajnej sile a aby sme ju zadržali, čo je to jediné, v čo môžeme dúfať, uväznil som ju v tejto ruke, nateraz - “

Dumbledor zdvihol svoju černejúcu, nepoužiteľnú ruku a skúmal ju s výrazom ukazujúcim zaujatú zvedavosť.

„Urobil si to veľmi dobre, Severus. Koľko myslíš, že mám času?“

Dumbledorov tón znel, ako by viedol bežný rozhovor; ako by sa pýtal na predpoveď počasia. Snape zaváhal, a potom povedal: „Nemôžem to určiť. Snáď rok. Nejde zadržať takéto kúzlo navždy. Nakoniec sa rozšíri, kliatba takéhoto druhu neustále silnie.“

Dumbledore sa usmial. Nezdalo sa, že by ho správa, že má menej ako rok života, nejako znepokojila.

„Som šťastný, nesmierne šťastný, že ťa mám Severus.“

„Keby ste ma len privolal o trochu skôr, bol by som schopný toho urobiť viac, získal by som pre vás viac času!“ povedal Snape rozhorčene.

Pozrel sa dole na zlomený prsteň a meč. „Myslel ste, že zlomením prsteňa môžete zlomiť kliatbu?“

„Niečo také…musel som blúzniť, bez pochyby…,“ povedal Dumbledore. S námahou sa pretiahol na stoličke. „Takže, skutočne sa zdá, že to našu záležitosť posunulo o trochu vpred.“

Snape vyzeral úplne zmätene . Dumbledore sa usmial.

„Odvolávam sa k plánu lorda Voldemorta, ktorý sa vzťahuje i na mňa. Jeho plán, podľa, ktorého ma má ten úbohý Malfoyov chlapec zabiť.“

Snape sa posadil do kresla naproti Dumbledorovi, v ktorom Harry tak často sedával. Harry si prial, aby povedali viac ohľadom Dumbledorovej zakliatej ruky, ale Snape podporoval Dumbledorovo zdvorilé odmietnutie ďalej hovoriť o tejto záležitosti. Snape zamračene povedal: „Temný pán nečaká, že Draco uspeje. Toto je zrejme trest za Luciusove stroskotania. Pomalé mučenie Dracových rodičov, zatiaľ, čo sledujú, ako stroskotá, a zaplatí cenu.“

„V skratke, ten chlapec má nad sebou vynesený rozsudok smrti rovnako ako ja,“ povedal Dumbledore. „Teraz by som mal premyslieť, kto nastúpi na Dracovo miesto až stroskotá. Budete to vy?“

Chvíľu mlčal.

„To je, myslím, plán Temného pána.“

„Lord Voldemort predpovedá okamžik v blízkej budúcnosti, kedy bude potrebovať špeha v Rokforte?“

„Verí, že škola bude skoro v jeho moci, áno.“

„A pokiaľ padne do jeho moci,“ povedal Dumbledore, akoby mimochodom, „mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si ochránil študentov Rokfortu?“

Snape strnulo kývol.

„Dobre. A teraz. Tvojou prvou prioritou bude odhaliť, čo má Draco v pláne. Vydesený násťročný chlapec je rovnako nebezpečný pre ostatných, ako sám pre seba. Ponúkni mu svoju pomoc a vedenie, mal by to prijať, má ťa rád - “

„ - o mnoho menej od tej doby, čo jeho otec stratil priazeň. Draco ma obviňuje, myslí, že som prebral Luciusovi jeho miesto.“

„Skrz všetko sa o to pokús. Zaujíma sa menej o seba, ako o prípadné obete akýchkoľvek pokusov, ktoré tomu chlapcovi prídu na myseľ. Nakoniec, samozrejme, máme ešte poslednú vec, ktorú musíme urobiť, aby sme ho zachránili pred hnevom lorda Voldemorta.“

Snape zdvihol obočie a jeho hlas bol cynický, keď sa pýtal: „Zamýšľate nechať ho, aby vás zabil?“

„Nie. To ty ma musíš zabiť.“

Nastalo dlhé ticho, prerušené iba zvláštnym cvaknutím. Fénix Félix oštipoval sépiovou kosť.

„Chceli by ste, aby som to urobil hneď?“ opýtal sa Snape, jeho hlas bol ironicky vážny. „Alebo by ste chceli chvíľku, aby ste si mohli spísať epitaf?“

„Ach, ešte nie,“ povedal Dumbledore s úsmevom. „Predpokladám, že sa ten okamžik ukáže sám, až príde čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes večer,“ naznačil chradnúcu ruku, „si môžeme byť istí, že sa to stane do roka.“

„Pokiaľ vám umieranie nerobí problém,“ povedal nevrlo Snape, „prečo nenechať Draca, aby to urobil?“

„Duša tohto chlapca nie je ešte tak zničená,“ povedal Dumbledore, „nechcel by si ju roztrhať vo svoj vlastný prospech.“

„A moja duša, Dumbledore? Čo tá moja?“

„Ty sám vieš, či tvojej duši ublíži pomôcť starému mužovi vyhnúť sa bolesti a poníženiu,“ povedal Dumbledore. „Požadujem od teba tuto jedinú veľkú láskavosť, Severus, pretože smrť si pre mne príde tak isto ako, že Kudleyovské Kanóny skončia tento rok v lige poslední. Priznávam, že by som radšej odišiel rýchlo a bezbolestne, bez toho aby sa to zbytočne predlžovalo a komplikovalo, napríklad, keby sa do toho vložil Greyback – počul som, že sa pridal k Voldemortovi? Alebo drahá Bellatrix, ktorá zbožňuje hranie si s korisťou, predtým ako sa do nej pustí.“

Jeho tón bol ľahký, ale jeho oči prebodávali Snapea rovnako ako sa často rovnakým spôsobom pozeral na Harryho, ako by mohol vidieť dušu, o ktorej hovorili. Nakoniec Snape odmerane kývol.

Dumbledore sa zdal byť spokojný.

„Ďakujem ti, Severus…“

Kancelária zmizla a teraz sa Snape s Dumbledorom prechádzali za súmraku na opustených pozemkoch hradu.

„Čo robíte s Potterom všetky tie večery, keď spolu hovoríte o samote?“ opýtal sa náhle Snape.

Dubledore vyzeral unavene.

„Prečo? Nesnažíte sa mu dávať viacej školských trestov, Severus? Ten chlapec bude zanedlho tráviť viac času po škole než vonku.“

„Je ako jeho otec…“

„Možno výzorom, ale vo svojej pravej povahe je omnoho viacej ako jeho matka. Trávim s Harrym čas, pretože je mnoho vecí, ktoré s ním chcem prebrať, informácie, ktoré mu musím odovzdať pred tým, ako bude príliš neskoro.“

„Informácie,“ opakoval Snape. „Veríte mu… mne nedôverujete.“

„Nie je to otázka dôvery. Mám, ako obidvaja vieme, prudko obmedzený čas. Je samozrejmé, že dám tomu chlapcovi dostatok informácií, aby mohol urobiť to, čo je treba urobiť.“

„A prečo nemôžem mať ja tie isté informácie?“

„Radšej nevsádzam všetko na jedného koňa a zvlášť nie na koňa, ktorý trávi toľko času v spoločnosti lorda Voldemorta.“

„Čo robím na váš rozkaz!“

„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem neustále nebezpečenstvo, ktorému sa vystavuješ, Severus. Odovzdávať Voldemortovi to, čo sa javí ako cenná informácia, zatiaľ čo mu odopierame tie základné. Je to úloha, ktorú by som nezveril nikomu, okrem teba.“

„Miesto toho sa zverujete chlapcovi, ktorý je neschopný v Oklumencii, ktorého mágie je priemerná a ktorý má priame spojenie s mysľou Temného pána!“

„Voldemort sa desí toho spojenia,“ povedal Dumbledore. „Nie je to tak dlho, čo mal istú možnosť zistiť, čo pre neho v skutočnosti znamená zdieľať s Harrym svoju myseľ. Bola to taká bolesť, akú nikdy neskúsil. Už sa nikdy nepokúsi ovládnuť Harryho myseľ, tým som si istý. Nie týmto spôsobom.“

„Nerozumiem.“

„Duše lorda Voldemorta je tak zmrzačená, že nemôže zniesť dotyk s dušou ako je tá Harryho. Je to ako jazyk na zamrznutej oceli, ako telo v plameňoch - “

„Duša? Hovorili sme o mysliach!“

„V prípade Harryho a Voldemorta je to ako hovoriť o jednom a tom istom.“

Dumbledor sa rozhliadol, aby sa uistil, že tu sú sami. Boli teraz neďaleko Zakázaného lesa a nikde nebolo žiadnej známky toho, že by bol niekto nablízku.

Po tom, čo mne zabiješ, Severus - “

„Odmietate mi čokoľvek povedať a napriek tomu odo mňa stále požadujete tú malú láskavosť!“ zavrčal Snape a v jeho útlej tvári teraz vzplanul skutočný hnev. „Beriete toho veľa ako samozrejmosť, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“

„Dal si mi svoje slovo, Severus. A keď už hovoríme o službách, ktoré mi dlžíš, myslel som, že si súhlasil s tým, že dohliadneš na nášho malého slizolinského priateľa?“

Snape vyzeral rozčúlene. Dumbledore vzdychol.

„Príď dnes večer do mojej kancelárie, Severus, o jedenástej a nebudete si môcť sťažovať, že vo vás nemám dôveru…“

Boli späť v Dumbledorovej kancelárii, okná boli temné a Félix sedel ticho rovnako ako Snape pokojne, keď okolo nich Dumbledore prechádzal a vysvetľoval.

„Harry to nesmie vedieť, aspoň do okamihu, kedy to bude naozaj nevyhnutné, ako inak by mohol mať silu urobiť to, čo s musí stať?“

„Ale čo musí urobiť?“

„To je medzi Harrym a mnou. Teraz počúvaj pozorne, Severus. Príde čas - po mojej smrti - neodporuj mi a neprerušuj ma! Príde čas, kedy sa bude zdať, že sa lord Voldemort obáva o život svojho hada.“

„O Nagini?“ začudoval sa Snape.

„Presne tak. Pokiaľ sa stane, že lord Voldemort prestane posielať hada, aby vykonával jeho pokyny, a bude ho držať v bezpečí vo svojej blízkosti pod magickou ochranou, potom si myslím, že to bude bezpečné povedať Harrymu.“

„Povedať mu čo?“

Dumbledore sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.

„Povedz mu, že tej noci, kedy sa ho Voldemort pokúsil zabiť a kedy Lily obetovala vlastný život, aby tomu zabránila, sa vražedná kliatba odrazila na Voldemorta a kus Voldemortovej duše bol odtrhnutý od celku a vkĺzli do jedinej žijúcej duše, ktorá ostávala v tej budove. Časť lorda Voldemorta žije vo vnútri Harryho a to je to, čo mu umožňuje hovoriť hadím jazykom a tiež prepojenie s Voldemortovou mysľou, ktorému on nikdy neporozumel. A zatiaľ čo je tento úlomok duše, bez toho aby Voldemortovi chýbal, pod Harryho ochranou, Voldemort nemôže zomrieť.“

Harrymu sa zdalo, že tých dvoch mužov sleduje z druhého konca nejakého dlhého tunelu, boli od neho tak vzdialení a ich hlasy sa Harrymu pozoruhodne ozývali v ušiach.

„Takže ten chlapec… ten chlapec musí zomrieť?“ opýtal sa skoro pokojne Snape.

„A sám Voldemort to musí urobiť, Severus. To je nevyhnutné.“

Nastalo ďalšie dlhé ticho. Potom Snape povedal: „Myslel som… všetky tie roky…keď sme ho kvôli nej chránili. Kvôli Lilly.“

„Chránili sme ho, pretože bolo dôležité ho učiť, nechať ho vyrásť a nechať ho vyskúšať svoju silu,“ povedal Dumbledore s očami stále pevne zavretými. „Medzitým sa stávalo prepojenie medzi nimi stále silnejším, rastie až paraziticky; niekedy som myslel, že to on sám tuší. Pokiaľ ho poznám, potom on sám všetko naplánuje tak, že až sa vydá, aby sa postavil svojej smrti, bude to naozaj znamenať koniec Voldemorta.“

Dumbledor otvoril oči. Snape vypadal vydesene.

„To ste ho udržoval nažive preto, aby mohol zomrieť až v ten správny okamžik?“

„Nebuď tak šokovaný, Severus. Koľko mužov a žien si videl umierať?“

„V poslednej dobe iba tých, ktorých som nemohol zachrániť,“ povedal Snape. Vstal. „Využil ste ma.“

„Myslíte?“

„Špehoval som pre vás a klamal som, vystavoval som sa pre vás smrteľnému nebezpečenstvu. Všetko iba preto, aby zostal syn Lilly Potterovej v bezpečí. A teraz mi hovoríte, že ho posielate ako prasa na porážku - “

„Ale to je dojemné, Severus,“ povedal Dumbledor vážne. „Nakoniec si dospel k tomu, že toho chlapca máš rád, po tom všetkom?“

„Jeho?“ vykríkol Snape. „Expecto patronum! “

Z konca jeho prútika vyrazila strieborná laň; pristála na podlahe v kancelárii, poskočila a vyletela z okna. Dumbledore ju sledoval a keď jej striebristá žiara zmizla, otočil sa späť k Snapeovi s očami plnými sĺz.

„I po tom všetkom?“

„Stále,“ povedal Snape.

A spomienka sa premenila. Teraz videl Harry Snapea hovoriť s Dumbledorovým obrazom.

„Budeš musieť Voldemortovi dať správny dátum Harryho odjazdu od jeho strýka a tety,“ povedal Dumbledore. „Keby si to neurobil, vzbudilo by to podozrenie, lebo Voldemort verí, že si dobre informovaný. I tak im musíš podstrčiť ten nápad s maskovaním - čo myslím udrží Harryho v bezpečí. Vyskúšaj Mätúce kúzlo na Mundungusa Fletchera. A Severus, pokiaľ budeš nútený zúčastniť sa toho prenasledovania, daj si záležať, aby si pôsobil presvedčivo… Spolieham sa, že zostaneš u lorda Voldemorta dobre zapísaný čo najdlhšie to pôjde, inak bude Rokfort bez milosti ponechaný Carrowovým…“

Teraz sedel Snape s Mundungusom, v neznámej krčme, hlavy pri sebe, Mundungusova tvár vyzerala prázdna, Snape sa zamračene sústredil.
„Navrhneš Fénixovmu rádu,“ mumlal Snape, „aby použil pascu. Všehodžús. Identický Potterovia. Je to jediná vec, ktorá by mohla fungovať. Zabudneš, že som ti to navrhol ja. Budeš to presadzovať ako svoj vlastný nápad. Rozumieš?“

„Rozumiem,“ mumlal Mundungus, jeho oči nezaostrené…

Teraz bola jasná temná noc a Harry letel na metle spoločne so Snapom. Bol sprevádzaný ďalšími Smrťožrútmi s kapucňami a vpredu bol Lupin a Harry, ktorý bol v skutočnosti George… Smrťožrút vpredu pred Snapom zdvihol svoj prútik a ukázal priamo na Lupinov chrbát –

„Sectumsempra! “ vykríkol Snape.

Avšak kúzlo určené pre Smrťožrútovu ruku s prútikom ju minulo a miesto toho zasiahlo Georga.

A ďalej, Snape kľačal v Siriusovej starej izbe. Keď čítal starý list od Lily, slzy mu kvapkali z konca jeho zakriveného nosa. Druhá strana bola popísaná iba niekoľkými slovami:

mohol vôbec niekedy byť priateľom Gellerta Grindelwalda? Osobne si myslím, že mu iba odchádza rozum!

S láskou,
Lilly

Snape si vzal stránku, ktorá niesla Lillyin podpis a jej „lásku“, a zasunul ho dovnútra svojho habitu . Potom roztrhol fotografiu, ktorú tiež držal, a nechal si tu polovičku, na ktorej sa Lilly smiala, a druhou polovičku zobrazujúcu Jamesa a Harryho hodil späť na podlahu pod skriňu…

A teraz stál Snape znovu vo svojej riaditeľskej kancelárii, keď Phineas Nigellus pribehol do svojho portrétu.

„Pane riaditeľ! Stanujú v Deanovom lese! Tá humusáčka- “

„Nepoužívajte to slovo!“

„ – teda tá Grangerka spomenula to miesto, keď otvárala svoj batoh a ja som ju počul!“

„Dobre. Veľmi dobre!“ vykríkol za riaditeľovou stoličkou Dumbledorov obraz. „Teraz, Severus, ten meč! Nezabudni, že musí byť získaný, keď je ho treba a za podmienky určitej udatnosti - a on nesmie vedieť, že si mu ho dal ty! Pokiaľ bude Voldemort čítať v Harryho mysli a uvidí ťa ako mu pomáhaš - “

„Ja viem,“ povedal stroho Snape. Pristúpil k Dumbledorovmu obrazu a na strane ho zovrel. Obraz sa odsunul stranou a odkryl za sebou skrytý priestor, z ktorého Snape vzal Chrabromilov meč.

„A stále mi nehodláte povedať, prečo je tak dôležité, aby Potter získal ten meč?“ povedal Snape, keď cez seba prehodil cestovný plášť.

„Nie, nehodlám,“ povedal Dumbledorov obraz. „On už si s ním bude vedieť rady. A Severus, buď veľmi opatrný, asi by ťa nevideli príliš radi po tej nehode s Georgem Weasleym - “
Snape sa pri dverách otočil.

„Nestrachujte sa, Dumbledore,“ povedal chladne. „Mám plán…“

A Snape opustil miestnosť. Harry sa zdvihol od mysľomisy a o pár chvíľ neskôr ležal na koberci na podlahe v tej rovnakej miestnosti. Snape akoby za sebou práve zavrel dvere.

32. kapitola - Starodávny prútik

2007-08-07T10:09:00.000-07:00

Svet skončil, tak ako to, že sa bitka nezastavila, hrad ticho nespadol a všetci bojovníci nezložili zbrane? Harryho myseľ padala voľným pádom, vymkla sa z jeho kontroly neschopná pochopiť realitu, pretože Fred Weasley nemohol byť mŕtvy, jeho zmysly museli klamať...

A potom okolo otvoru spadlo niekoho telo a z tmy na nich lietali kliatby, ktoré ich míňali tesne nad hlavou a triafali stenu za nimi.

„K zemi!“ zakričal Harry a nocou lietalo viac a viac kliatob. Chytil spolu s Ronom Hermionu a pritlačili ju na podlahu. Percy si ľahol cez Fredove telo a chránil ho pred ďalším zranením a keď Harry zakričal: „Percy, rýchlo, musíme odtiaľto!“len zavrtel hlavou.

„Percy!“ Harry videl slzy, ktoré stekali Ronovi po lícach, keď pozoroval svojho staršieho brata. Vzal Percyho za ramená a zatiahol, ale on neustúpil. „Percy, už pre neho nemôžeš nič urobiť! Musíme…“

Hermiona vykríkla a keď sa Harry otočil, nemusel sa pýtať prečo. Obrovský pavúk veľkosti menšieho auta sa snažil preliezť dierou v stene. Jeden z Aragogových potomkov sa pridal k boju.

Ro a Harry spolu vykríkli a ich kúzla sa spojili. Príšeru to odhodilo späť, hrôzostrašne zatrepala nohami a zmizla v tme.

„Priniesol si kamarátov!“ volal Harry na ostatných a pozeral otvorom v stene, cez ktoré lietali ďalšie kúzla: ďalšie pavúky šplhali po stene hradu hore, oslobodene zo Zakázaného lesa, do ktorého museli preniknúť Smrťožrúti. Harry na nich vyslal omračujúce kliatby, takže sa zvalili jeden na druhého a padali dole, preč z dohľadu. Potom okolo Harry preletela jedna kliatba tak tesne, že cítil, ako mu jej sila prečesala vlasy.

„Ideme, TERAZ!“

Tlačili spolu s Ronom Hermionu pred sebou a Harry sa na chvíľu zastavil, aby odtiahol Fredove telo do výklenku v stene. Keď si Percy všimol, čo robí, prestal sa tela držať a pomohol mu. V podrepe, aby sa vyhol lietajúcim kliatbam, spolu odstránili Fredove telo z cesty.

„Tu,“ povedal Harry a umiestnili ho do výklenku, kde predtým stálo brnenie. Nemohol sa na Freda pozerať ani o chvíľu dlhšie, než nevyhnutne musel a akonáhle sa uistil, že je dobre schovaný, odišiel za Ronom a Hermionou. Malfoy s Goylom zmizli, ale koniec chodby bol plný prachu, padajúcej omietky a skla vytlčeného ďaleko od okien. Harry uvidel mnoho ľudí pobehujúcich tam a späť, ale nemohol povedať, či sú to priatelia alebo nepriatelia. Percy zahol za roh a silno vykríkol: „ROCKWOOD!“ a utekal v smere, kde stál vysoký muž, ktorý čelil niekoľkým študentom.

„Harry, sem!“ vykríkla Hermiona.

Zatiahla Rona za jeden gobelín a vyzeralo to, akoby spolu zápasili. V jednu chvíľu si Harry myslel, že sa snáď znovu bozkávajú, ale potom pochopil, že sa snaží zabrániť Ronovi, aby sa rozbehol za Percym.

„Počúvaj ma... POČÚVAJ MA, RON!“

„Chcem im pomôcť... Chcem zabiť všetkých Smrťožrútov...“

Jeho tvár bola skrivená hnevom, špinavá od prachu a dymu a on sa celý triasol hnevom a smútkom.

„Ron, sme jediní, ktorí to môžu skončiť! Prosím... Ron... potrebujeme toho hada, musíme zabiť toho hada!“ povedala Hermiona.

Ale Harry vedel, ako sa Ron cíti. Zničenie ďalšieho horcruxu nemôže priniesť zadosťučinenie. Tiež chcel bojovať, potrestať ľudí, ktorí zabili Freda a chcel nájsť ďalších Weasleyovcov a predovšetkým sa uistiť, že Ginny nie je... ale nedokázal si to ani predstaviť...

„Budeme bojovať!“ povedala Hermiona. „Budeme musieť, aby sme sa dostali k hadovi! Ale nesmieme zabúdať na to, čo musíme urobiť! Sme jediní, ktorí to môžu skončiť!“

Tiež plakala a keď hovorila, utierala si oči do svojho roztrhaného a spáleného rukávu. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila, stále pevne držala Rona a otočila sa na Harryho.

„Musíš zistiť, kde je Voldemort, bude mať toho hada so sebou, nie? Urob to Harry, pozri do neho!“

Ako to, že to bolo tak jednoduché? Pretože jeho jazva pálila už celé hodiny a túžila mu ukázať Voldemortove myšlienky? Na jej rozkaz zavrel oči a naraz výkriky, rany a všetky nesúrodé zvuky bitky utíchali, pokiaľ neboli vzdialené, akoby stál ďaleko, ďaleko od nich...

Stál uprostred spustnutej, ale podivne známej miestnosti s olupujúcimi sa tapetami na stenách a zabarikádovanými oknami. Zvuky útoku na hrad boli vzdialené a utlmené. Jediné nezabarikádované okno otváralo pohľad na ďaleké záblesky svetla na mieste, kde stál hrad, ale vnútri miestnosti bola tam, až na jedinú petrolejovú lampu.

Pretáčal si prútik medzi prstami, sledoval ho a myslel na tú miestnosť na hrade, tajnú miestnosť, ktorú kedysi našiel len on sám, miestnosť, komnatu, ktorú otvorí len múdry, mazaný, vynaliezavý a zvedavý kúzelník... Bol si istý, že chlapec nenájde diadém... i keď tá Dumbledorova bábika zašla omnoho ďalej, než by si kedy myslel... príliš ďaleko...

„Môj pane,“ povedal zúfalý a zlomený hlas. Otočil sa. V najtmavšom rohu sedel Lucius Malfoy, rozodratý, stále niesol známky posledného trestu za to, že chlapec unikol. Jedno z jeho očí zostávalo zavreté a opuchnuté. „Môj pane, prosím, môj syn…“

„Pokiaľ je tvoj syn mŕtvy, Lucius, nie je to moja vina. On neprišiel a nepripojil sa ku mne ako ostatní Slizolinčania. Možno sa rozhodol spriateliť sa s Harrym Potterom?“

„Nie, to nikdy!“ šepkal Malfoy.

„Musíš dúfať, že nie.“

„Nebojíte sa... nebojíte sa, môj pane, že Potter zomrie rukou niekoho iného, ako tou vašou?“ spýtal sa Malfoy a jeho hlas sa triasol. „Nebolo by... prepáčte mi... múdrejšie bitku odvolať, vstúpiť do hradu a vyhľadať ho s-...sám?“

„Nesnaž sa niečo predstierať, Lucius. Chceš, aby bitka skončila len preto, aby si mohol zistiť, čo sa stalo tvojmu synovi. Ale ja nepotrebujem Pottera hľadať. Skôr, ako noc skončí, Potter ma nájde sám“

Voldemort sa ešte raz uprene zahľadel na svoj prútik. To ho trápilo... a veci, ktoré trápia Lorda Voldemorta, sa musia zmeniť...

„Choď a priveď Snapea.“

„Snapea, môj p-pane?“

„Snapea. Hneď. Potrebujem ho. Je tu... služba... ktorú od neho potrebujem. Choď!“

Vystrašený, trasúca sa opustil Malfoy temnú miestnosť. Voldemort tam zostal stáť, točil prútikom v prstoch a pozeral na ňu.

„Je to jediná cesta, Nagini,“ šepkal a rozhliadol sa okolo.

Uvidel obrovského silného hada, ktorý bol teraz zavesený v priestore a pôvabne sa krútil vnútri ochranného kúzelného vaku, ktorý pre neho vytvoril. Žiarivá priehľadná guľa, niečo medzi trblietavou klietku a nádržou.

Harry zalapal po dychu, otvoril oči a vrátil sa späť v rovnakú chvíľu, keď boli jeho uši vystavené vreskotu a výkrikom, treskom a ranám bitky.

„Je v Škriekajúcej búde. Had je s ním a je okolo neho nejaký druh kúzelnej ochrany. Práve poslal Luciusa Malfoya pre Snapea.“

„Voldemort sedí v Škriekajúcej búde?“ povedala Hermiona pobúrene. „On... on nebojuje?“

„Myslí si, že nemusí bojovať,“ povedal Harry. „Myslí si, že k nemu prídem sám.“

„Ale prečo?“

„Vie, že hľadám horcruxy... drží Nagini blízko pri sebe, takže k nemu musím...“

„Dobre,“ povedal Ron a rovnal si ramená. „Takže tam ísť nemôžeš. To je to, čo on chce, čo očakáva. Takže tu zostaneš a postaráš sa o Hermionu a ja pôjdem a...“

Harry Rona prerušil.

„Vy dvaja tu zostanete, ja pôjdem pod neviditeľným plášťom a vrátim sa tak rýchlo, ako to len bude...“

„Nie,“ povedala Hermiona, „bolo by omnoho zmysluplnejšie, keby som si plášť vzala ja a...“

„Ani na to nemysli,“ zavrčal na ňu Ron.

Pred tým, než došla Hermiona ďalej než k: „Ron, ja som rovnako schopná...,“ gobelín na vrchu schodiska, na ktorom stáli, sa roztrhol.

„POTTER!“

Stáli tam dvaja maskovaní Smrťožrúti, ale ešte skôr, než stihli zdvihnúť svoje prútiky, Hermiona zakričala:

„Gliseo! “

Schody pod ich nohami sa premenili v hladkú kĺzačku a oni sa po nich rútili dole bez toho, aby mohli kontrolovať svoju rýchlosť, ale dosť rýchlo na to, aby omračujúce kúzla Smrťožrútov preleteli vysoko nad ich hlavami. Preleteli gobelínom, ktorý bol na konci schodiska, spadli na podlahu a zastavili sa o náprotivnú stenu.

„Duro! “ vykríkla Hermiona a ukazovala prútikom na gobelín. Ozvali sa dve hlasité rany, ako sa tapiséria premenila v kameň a Smrťožrúti rútiaci sa dolu do nej tvrdo narazili.

„Späť!“ vykríkol Ron a vrhli sa spolu s Harrym a Hermionou proti dverám, aby sa vyhli stádu okolo cválajúcich lavíc vedených utekajúcou profesorkou McGonagallovou.

Neobjavila sa, aby im čokoľvek povedala. Mala rozpustené vlasy a na tvári reznú ranu. Keď zabočila za roh, počuli jej výkrik.

„USTÚP!“

„Harry, zober si plášť,“ povedala Hermiona. „Na nás nezáleží...“

Harry však plášť prehodil cez všetkých troch a dúfal, že nikto neuvidí ich nohy v oblaku vznášajúceho sa prachu, padajúceho kamenia a mihajúcich sa kúziel.

Zbehli dole po ďalšom schodisku a zistili, že sú v chodbe plnej dvojíc, ktoré medzi sebou zápasili. Portréty na oboch stranách chodby boli preplnené ľuďmi, ktorí volali rady a pobádali študentov a učiteľov čeliacim maskovaným i nemaskovaným Smrťožrútom. Dean získal prútik a teraz čelil tvárou v tvár Dolohovovi a Parvati Traversovi.

Harry, Ron i Hermiona zdvihli prútiky, pripravení zaútočiť, ale účastníci súboja sa neustále pohybovali, takže bola veľká pravdepodobnosť, že by ich kúzla zasiahli niekoho z ich strany. Stáli a čakali na príležitosť zasiahnuť a v tom sa nad nimi ozvalo hlasité: „Fíííííí! “ a keď sa pozreli hore, zistili, že je to Zloduch a rozhadzuje tobolky škrtidubu na Smrťožrútov, ktorých hlavy boli zrazu obalené rastúcimi zelenými výhonkami krútiacimi sa ako tlsté červy.

„ARGH!“

Hrsť toboliek zasiahla plášť nad Ronovou hlavou. Klíčiace zelené korene boli zvláštne zavesené v priestore a Ron s nimi trepal, aby sa ich zbavil.

„Je tu niekto neviditeľný!“ vykríkol maskovaný Smrťožrút a ukazoval na miesto, kde stáli Harry, Ron a Hermiona.

Dean využil Smrťožrútove chvíľkové vyrušenie najviac ako to len šlo a odhodil ho omračujúcou kliatbou. Dolohov sa mu chcel odplatiť tak isto, ale Parvati na neho vystrelila zväzujúce kúzlo.

„IDEME!“ zakričal Harry a on, Hermiona a Ron sťahujúc si plášť čo najtesnejšie k sebe sa rozbehli pokrečení s hlavami dole priamo stredom medzi zápasníkmi kĺzajúc pri tom na kalužiach štiav zo škrtidubu smerom k vrchu mramorového schodiska vedúceho do vstupnej haly.

„Ja som Draco Malfoy, som Draco, som na vašej strane!“

Draco stál na vrchnom odpočívadle a hájil sa pred ďalším maskovaným Smrťožrútom. Harry ho omráčil, keď prechádzali okolo. Malfoy sa žiarivo rozhliadal a Ron ho udrel z pod plášťa. Spadol dozadu na Smrťožrúta, tiekla m krv z úst a bol úplne zmätený.

„Toto je druhý krát, čo sme ti dnes v noci zachránili život, ty falošný bastard!“ zakričal Ron.

Všade na schodisku a v hale stáli ďalšie zápasiace dvojice, Smrťožrúti všade, kam sa Harry pozrel. Yaxley stál blízko hlavnej brány a zápasil s Flitwickom, maskovaný Smrťožrút v súboji s Kingsleym stál hneď vedľa nich.

Študenti pobehovali všetkými smermi, niektorí niesli svojich zranených kamarátov. Harry namieril omračujúce kúzlo na maskovaného Smrťožrúta, ale tesne minul a skoro zasiahol Nevilla, ktorý sa znenazdajky objavil a niesol plnú náruč Diaboského osídla, ktoré sa začalo šťastne obtáčať okolo najbližšieho Smrťožrúta a dusiť ho.

Harry, Ron a Hermiona sa ponáhľali dole po mramorovom schodisku. Naľavo od nich sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla a presýpacie hodiny, ktoré ukazovali počet bodov slizolinskej fakulty, začali rozsypávať smaragdy všade okolo, takže utekajúci ľudia začali kĺzať a kolísať. Z balkóna nad nimi spadli dve telá a vo chvíli, kedy dopadli na zem, cez miestnosť prebehla sivá škvrna, o ktorej si Harry myslel, že je to zviera, aby sa zahryzol svojimi zubami do ich krku.

„NIE!“ vykríkla Hermiona a s ohlušujúcou ranou z jej prútika odhodila Fenrira Greybacka preč, od ľahko sa trasúceho tela Lavender Brownovej. Zasiahol mramorový stĺpik a pokúšal sa znovu postaviť na nohy. Potom ho so zábleskom bieleho svetla a lupnutím zasiahla do hlavy krištáľová guľa a on spadol na podlahu a nehýbal sa.

„Mám ich viac!“ kričala profesorka Trelawneyová stojaca na balustráde. „Veľa pre každého, kto si o ne povie! Tu...!“

A s pohybom ako pri tenisovom podaní vytiahla zo svojej tašky ďalšiu krištáľovú guľu, mávla prútikom a vyslala guľu cez miestnosť, kde rozbil okno a vyletela von. V tej chvíli sa rozletela silná drevená vstupná brána a ďalšie obrovské pavúky si razili cestu do Vstupnej haly.

Výkriky hrôzy naplnili vzduch. Zápasiace dvojice sa rozptýlili, Smrťožrúti rovnako ako obrancovia Rokfortu a červené a zelené záblesky svetla vyleteli do stredu prichádzajúcich príšer, ktoré sa triasli a týčili sa viac hrôzostrašne, než kedy predtým.

„Ako sa dostaneme von?“ kričal Ron cez všetok ten vreskot, ale skôr než Harry a Hermiona stihli čokoľvek povedať, boli odhodení stranou. Hagrid s burácaním zbiehal zo schodov a vytiahol svoj ružový dáždnik.

„Neubližujte im! Neubližujte im!“ kričal.

„HAGRID, NIE!“

Harry zabudol na všetko, vybehol spod neviditeľného plášťa a skrčil sa, aby sa vyhol všetkým žiariacim kliatbam lietajúcim po celej sieni.

„HAGRID, VRÁŤ SA!“

Ale nebol ani na pol ceste k Hagridovi, keď sa to stalo. Hagrid zmizol medzi pavúkmi, ktorí sa s cupitaním odporne vyrojili pred náporom kúzel von z hradu spolu s Hagridom pochovaným v ich strede.

„HAGRID!“

Harry počul, ako niekto volá jeho vlastné meno, nezáležalo na tom, či priateľ či nepriateľ. Utekal dole na vonkajšie schodisko vedúce na tmavé pozemky a hemžiaci sa pavúce ustupovali preč smerom späť do temného lesa. Hagrida nebolo vidieť.

„HAGRID!“

Myslel si, že uvidel veľkú čiernu ruku vynoriť sa medzi pavúkmi, ale keď sa za nimi chcel rozbehnúť, cestu mu zatarasila obrovská noha, ktorá sem dopadla z tmy a zem sa pod ňou otriasla. Pozrel sa hore.

Pred ním stál 20 stôp vysoký obor, z ktorého nebolo vidieť nič, iba jeho, ako kmeň stromu silnú holeň, hlavu mal schovanú v tieni. Jedným brutálnym plynulým pohybom roztrieskal svojou obrovskou päsťou okno v horných poschodiach a na Harryho dopadla spŕška roztriešteného skla a donútila ho stiahnuť sa znovu pod úkryt hlavnej brány.

„Ach môj...! vykríkla Hermiona, keď spolu s Ronom dostihli Harryho a pozerala na obra, ktorý sa teraz snažil cez rozbité okno chytiť ľudí vnútri.

„NIE!“ vykríkol Ron a zachytil Hermioninu ruku, keď zdvíhala svoj prútik. „Omráčiš ho a on rozbije polku hradu...“

„HAGGER?“

Grawp sa vynoril spoza rohu. Harry teraz videl, že Grawp je medzi obrami dosť nízky. Obrovská príšera, ktorá sa snažila rozmliaždiť ľudí v horných poschodiach sa otočila a desivo zarevala. Schody sa zatriasli, keď sa postavil svojmu menšiemu druhovi a Grawpove krivé ústa sa otvorili a ukázali im žlté, ako tehly veľké zuby. V tom sa na seba vrhli so zúrivosťou levov.

„UTEKAJTE!“ zakričal Harry. Noc sa zaplnila škrekmi a ranami, ako spolu dvaja obry zápasili, a on chytil Hermionu za ruku a ťahal ju po schodoch na pozemky, Ron hneď za nimi. Harry nestrácal nádej na nájdenie a zachránenie Hagrida. Utekal tak rýchlo, že ostatní boli iba na pol ceste k Zakázanému lesu, než ho znovu dohonili.

Vzduch okolo nich stuhol: Harrymu sa zastavil dych a stuhol mu v hrudi. Tmou vírivým pohybom plachtili postavy, ktoré okolo seba sústredili tmu a mierili smerom k hradu, tváre zahalené kapucňami a ich hrkotajúci dych...

Ron a Hermiona vedľa neho sa k sebe pritisli, ako sa zvuky boja za nimi stávali tichšími, tlmenými, pretože ticho, ktoré prinášali len dementori, sa rozliehalo nocou...

„No tak, Harry!“ povedal Hermionin hlas z veľkej diaľky, „Patronusy, Harry, no tak!“

Zdvihol prútik, ale pohlcovala ho beznádej: Fred odišiel a Hagrid určite umieral, alebo už bol mŕtvy; nevedel, koľko ďalších ešte položilo život; cítil, ako keby jeho duše napol opustila jeho telo...

„HARRY, NO TAK!“ vykríkla Hermiona.

Stovka dementorov sa k nim približovala kĺzavým pohybom, drali sa za Harryho zúfalstvom, ktoré im sľubovalo hostinu...

Videl Ronovho strieborného teriéra, ako vyrazil do vzduchu, slabo zažiaril a zanikol; Hermionina vydra sa zatočila a vybledla, pričom jeho vlastný prútik sa mu klepal v ruke, a on takmer vítal blížiace sa zabudnutie, prísľub ničoty, žiadnych pocitov...

A potom sa okolo Harryho, Ronovej a Hermioninej hlavy vznášal strieborný zajac, diviak a líška: dementori sa stiahli preč od zvierat. Z temnoty prišli ďalší traja ľudia, aby im stáli po boku, prútiky mali napriahnuté a ďalej vyčarovávali svojich patronusov: Luna, Ernie a Seamus.

„Tak je to správne,“ povedala Luna povzbudivo, ako keby boli späť v Núdzovej miestnosti a precvičovali sa v DA.

„Tak je to správne, Harry... No tak, mysli na niečo šťastné...“

„Niečo šťastné?“ preniesol stále sa trasúcim hlasom.

„Stále sme tu,“ zašepkala, „stále ešte bojujeme. No tak, teraz...“

Najskôr vyšla strieborná iskra, potom mihotavé svetlo a potom s tým najväčším úsilím, aké kedy vydal, vytryskol z konca Harryho prútika jeleň. Klusal dopredu, dementori sa rozptýlili okolo a noc bola okamžite znovu pokojná, akurát zvuky odohrávajúcej sa bitky doľahli k jeho ušiam.

„Ani neviem, ako sa vám poďakovať,“ povedal Ron trasľavo Lune, Erniemu a Seamusovi, „práve ste nám zachránili...“

Za burácania, ktoré pripomínalo otrasy pri zemetrasení, vyšiel kolísavo z tmy lesa ďalší obor a máchal kyjom väčším ako bol ktokoľvek z nich.

„UTEKAJTE!“ zakričal znovu Harry, ale ostatní na to ani nečakali: všetci sa rozutekali a ani nie o sekundu neskôr dopadla ohromná noha na miesto, kde ešte pred chvíľkou stáli.

Harry sa rozhliadol okolo: Ron a Hermiona ho nasledovali, ale ostatní traja zmizli vo víre bitky.

„Poďme preč z jeho dosahu!“ zakričal Ron, keď sa obor znovu rozpriahol svojim kyjom a z jeho pľúc vyrazil škrek, ktorý sa niesol po školských pozemkoch, na ktorých bola tma neustále prerážaná červenými a zelenými svetlami.

„Zúrivá vŕba,“ povedal Harry. „Poďme!“

Nejakým spôsobom vyhnal všetko preč z mysle, potlačil ich, aby sa znovu nevyrojili myšlienky na Freda a Hagrida a strach o všetkých, ktorých miloval, rozptýlených po hrade a vonku; všetko muselo počkať, pretože teraz museli bežať, musí dostať toho hada a Voldemorta, pretože, ako povedala Hermiona, toto bol jediný spôsob, ako to ukončiť...

Uháňal a napoly dúfal, že by mohol predbehnúť i samotnú smrť, nevnímal záblesky svetiel lietajúcich tmou všade okolo, zvuky z jazera ako rozbúreného mora i les, ktorý škrípal ako nikdy v živote a bol to práve on, kto ako prvý uvidel obrovský strom, vŕbu, ktorá chránila tajomstvo pod svojimi koreňmi bičujúcimi, prudkými vetvami.

Harry spomalil, prudko si vydýchol a obchádzal útočiace vetvy vŕby. Cez tmu prehliadal tlstý kmeň a snažil sa nájsť hrču v kôre, ktorá by ten starý strom znehybnila. Ron a Hermiona ho práve dobehli; Hermiona bola bez dychu, takže ani nemohla prehovoriť.

„Ako... ako sa dostaneme dovnútra?“ dychčal Ron. „Ja... vidím to... keby tu bol... zase Krivolab...“

„Krivolab?“ sipela Hermiona, ohýbala sa v bokoch a zvierala si hrudník. „Si kúzelník, alebo nie?“

„No... hej... vlastne...“

Ron sa rozhliadol okolo a potom namieril prútikom na vetvičku na zemi a preniesol: „Wingardium Leviosa!“ Vetvička vyletela zo zeme, otočila sa vo vzduchu, ako keby ju niesol náhly poryv vetra a potom svišťala ku kmeňu cez osudne sa pohybujúce vetvy vŕby. Razom sa zabodla na miesto blízko koreňov a zmietajúci sa strom stuhol.

„Skvelé!“ funela Hermiona.

„Počkať.“

Medzitým čo sa vzduchom niesol hukot bitky, Harry na sekundu zaváhal. Voldemort chcel, aby to urobil, chcel, aby prišiel... viedol teda Rona a Hermionu do pasce?

Ale potom sa vrátil späť do krutej reality: ďalšie na rade bolo zabiť hada, a had bol tam, kde Voldemort, a Voldemort bol na konci tunela...

„Harry, ideme, tak tam vlez!“ ozval sa Ron a tlačil ho dopredu.

Harry sa vsúkal do podzemnej chodby ukrytej pod koreňmi stromu. Pretlačiť sa úzkym priechodom bolo omnoho ťažšie, ako keď tadiaľ liezli naposledy. Tunel mal nízky strop: pred štyrmi rokmi sa stačilo len skloniť, teraz im ale nezostávalo nič iné, ako sa plaziť. Harry išiel prvý, prútik mal rozsvietený a každú chvíľu očakával prekážku na ceste, ale žiadna neprišla. Pohybovali sa v tichosti, Harry upieral zrak na kužeľ svetla vysielaný prútikom, ktorý držal v ruke.

Nakoniec tunel začal stúpať a Harry vpredu zahliadol malé svetlo. Hermiona ho zatiahla za členok.

„Plášť!“ zašepkala. „Obleč si plášť!“

Zatápal za sebou a ona mu strčila do voľnej ruky uzlík kĺzavej látky. S ťažkostami ho cez seba prehodil a zamrmlal: „Nox, “ čím zhasol svetlo z prútika. Potom znovu pokračoval po rukách a kolenách, ako najtichšie to bolo možné a všetky zmysly mal nastražené, ako každú chvíľu očakával, že ho objaví, že bude počuť jasný chladný hlas a záblesk zeleného svetla.

A potom počul z miestnosti priamo pred nimi hlasy mierne tlmené, pretože koniec tunelu bol zablokovaný niečím, čo pripomínalo starú debnu. Skoro sa neodvažoval dýchať, keď sa Harry priblížil ku koncu a pozeral cez tenkú dieru medzi debnou a stenou.

Izba za ňou bola matne osvietená, napriek tomu však videl Nagini, ako víri a zvíja sa ako had pod vodou v bezpečí svojej očarovanej žiarivej gule, ktorá sa bez opory vznášala vo vzduchu.
Videl kraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ktoré sa pohrávali s prútikom. Potom prehovoril Snape a Harrymu sa ľaknutím pozastavilo srdce: Snape bol len kúsok od miesta, kde sa krčil.

„... môj pane, ich odpor slabne...“

„... a to i bez tvojej pomoc,“ povedal Voldemort svojim vysokým ostrým hlasom. „Aj keď si schopný kúzelník, Severus, nemyslím si, že by si niečo zmenil. Už sme skoro pri cieli...“

„Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj Pane. Prosím.“

Snape prešiel okolo diery a Harry sa trochu odtiahol, stále však mal oči uprené na Nagini. Uvažoval, či existuje kúzlo, ktoré by preniklo obranou, ktorá ho obklopovala, ale na nič neprišiel. Jeden zlý pokus a prezradil by sa...

Voldemort sa postavil. Harry teraz mohol vidieť jeho červené oči, plochú hadiu tvár, ktorej bledosť mierne žiarila v pološere.

„Mám problém, Severus,“ preniesol Voldemort zľahka.

„Môj pane?“

Voldemort zdvihol Starodávny prútik a držal ho úzkostlivo ako dirigent taktovku.

„Prečo mi neslúži, Severus?“

V nastatom tichu sa Harry domnieval, že počuje tiché syčanie hada, ktorý sa zvíjal, alebo že by to bol Voldemortov sykavý povzdych visiaci vo vzduchu?

„Môj – môj Pane?“ povedal zarazene Snape. „Ja nechápem. Vy... predviedol ste s tým prútikom neobyčajné kúzla.“

„Nie,“ povedal Voldemort. „Predviedol som bežné kúzla. Ja som neobyčajný, ale tento prútik... nie. Neukázal divy, ktoré mal. Nevidím žiaden rozdiel medzi týmto prútikom a tým, ktorý som pred rokmi získal od Ollivandera.“

Voldemortov hlas bol kľudný a vyrovnaný, ale Harryho jazva začala tepať: bolesť prechádzala celým jeho čelom a on cítil, že sa Voldemorta zmocňovala zúrivosť.

„Žiadny rozdiel,“ zopakoval Voldemort.

Snape neprehovoril. Harry mu nevidel do tváre: premýšľal, či Snape cíti nebezpečenstvo a hľadal správne slová, aby upokojil svojho majstra.

Voldemort sa začal pohybovať po miestnosti: na chvíľu sa Harrymu stratil z očí, keď sa prechádzal, a hovoril rovnako odmeraným hlasom; medzitým sa v Harrym vzdúvala bolesť a zúrivosť.

„Premýšľal som dlho a usilovne, Severus... vieš, prečo som ťa zavolal späť z bitky?“

A na chvíľu Harry uvidel Snapeov profil: jeho oči sa upierali na zvíjajúceho sa hada v začarovanej klietke.

„No, môj Pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“

„Hovoríš ako Lucius. Ani jeden z vás nerozumie Potterovi ako ja. Nepotrebujem ho nájsť. Potter ku mne príde. Poznám jeho slabosť, jeho najväčšiu slabinu. Neznesie pohľad na ostatných, ktorí okolo neho padajú, pretože vie, že sa to deje kvôli nemu. Bude to chcieť zastaviť za každú cenu. Príde.“

„Ale môj Pane, mohol by ho náhodou zabiť niekto iný, než vy sám...“

„Moje rozkazy boli úplne jasné. Zajmite Pottera. Zabite jeho priateľov... čím viac, tím lepšie... ale nezabíjajte jeho. To s tebou si prajem hovoriť, Severus, nie s Harrym Potterem. Bol si pre mňa veľmi cenný. Veľmi cenný.“

„Môj Pán vie, že mu chcem slúžiť. Ale... dovoľte mi ísť a nájsť toho chlapca, môj Pane. Dovoľte mi vám ho priniesť. Ja viem, že môžete... “

„Povedal som nie!“ povedal Voldemort a Harry zachytil odlesk červenej farby jeho očí, keď sa otočil a šušťanie jeho plášťa znelo ako plazenie hada, a v jazve, ktorá ho neprestávala páliť, cítil Voldemortovu netrpezlivosť.

„Môj momentálni záujem, Severus, je, čo sa stane, až sa s ním konečne stretnem!“

„Môj Pane, žiadna otázka nie je, iste...?“

„... ale je tu otázka, Severus. Je.“

Voldemort sa zastavil a Harry ho znovu uvidel, ako sa prstami pohráva so Starodávnym prútikom a uprene pozerá na Snapea.

„Prečo oba prútiky, ktoré som použil, zlyhali, keď som ich namieril na Harryho Pottera?“

„Ja... na to nemôžem odpovedať, môj Pane.“

„Nemôžeš?“

Harryho hlavou prešiel záchvat hnevu: do úst si strčil vlastnú päsť, aby nezakričal bolesťou. Zavrel oči a zrazu bol Voldemortom, ktorý sa pozeral do Snapeovej bledej tváre.

„Môj tisový prútik vykonal všetko, čo som chcel, Severus, okrem vraždy Harryho Pottera. Dvakrát zlyhal. Olliveander mi povedal o rovnakých jadrách, že si mám vziať prútik niekoho iného. Urobil som to, ale Luciosov prútik bol zničený, keď sa stretol s Potterovým.“

„Ja... ja nemám žiadne vysvetlenie, môj Pane.“

Snape sa teraz na Voldemorta nepozeral. Jeho tmavé oči boli stále uprené na zvíjajúceho sa hada vo svojej ochrannej guli.

„Našiel som tretí prútik, Severus. Starodávny prútik, Osudový prútik, Smrtiaci prútik. Vzal som ho jeho predchádzajúcemu majiteľovi. Vzal som ju z hrobu Albusa Dumbledora.“

Teraz sa Snape na Voldemorta pozrel a Snapeova tvár vyzerala ako smrteľná maska. Bol ako biely mramor a tak strnulý, že keď prehovoril, bolo podivné, že za tými prázdnymi očami sa skrýva život.

„Môj Pane... dovoľte mi nájsť toho chlapca...“

„Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel,“ povedal Voldemort a jeho hlas nebol oveľa hlasnejší než šepot, „a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta byť tým, čím má. Odmieta čarovať, ako hovoria príbehy, čarovať pre svojho majiteľa... a myslím, že som našiel odpoveď.“

Snape nehovoril.

„Možno si na to už prišiel? Koniec koncov si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom, a ja ľutujem to, čo sa musí stať.“

„Môj Pane...“

„Starodávny prútik mi neslúži, ako má, Severus, pretože nie som jeho pravý pán. Starodávny prútik patrí kúzelníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Pokiaľ žiješ, Severus, Starodávny prútik nikdy nebude môj.“

„Môj Pane!“ namietal Snape a zdvihol prútik.

„Nejde to inak,“ povedal Voldemort. „Musím byť pánom toho prútika, Severus. Pánom toho prútika a nakoniec premôžem i Pottera.“

Voldemort mávol vo vzduchu Starodávnym prútikom. Snapeovi sa nič nestalo, a tak si na zlomok sekundy myslel, že mu bola daná milosť: ale záhy bol Voldemortov úmysel jasný.
Hadova klietka sa valila vzduchom, a skôr, než mohol Snape urobiť niečo viac než len zakričať, pohltila jeho hlavu a ramená; Voldemort prehovoril hadím jazykom.

„Zabi.“

Ozval sa strašný výkrik. Harry videl, ako Snape stráca i zvyšok farby, ktorú mala jeho tvár, obelel rovnako ako sa jeho oči rozšírili, keď mu hadove jedovaté zuby prehryzli krk, poklesli mu kolená a on spadol na zem.

„Ľutujem to,“ povedal Voldemort chladne.

Otočil sa; nebol v ňom žiadny smútok, žiadna ľútosť.

Bolo načase opustiť búdu a prevziať vedenie s prútikom, ktorý teraz bude plniť jeho rozkazy. Namieril ho na žiarivú klietku, ktorá držala hada a tá sa vzniesla hore od Snapea, ktorý bokom dopadol na podlahu a zo zranení na krku mu prúdila krv. Voldemort preletel izbu bez toho, aby sa ohliadol, a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej guli.

Späť v tuneli a vo svojej vlastnej mysli, Harry otvoril oči, kĺby mal pokryté krvou, zahryzol sa do nich totiž, aby nezačal kričať. Teraz sa pozeral cez tenkú dieru medzi bedňou a stenou na nohu v čiernej topánke, ktorá sa triasla na zemi.

„Harry!“ vydýchla Hermiona za ním, ale on už namieril prútik na bedňu, ktorá mu blokovala cestu. Zdvihla sa kúsok vo vzduchu a ticho sa posunula vedľa. Vkĺzol do miestnosti, ako najtichšie len mohol.

Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu mužovi: nevedel, čo cítil, keď videl Snapeovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si dal dole neviditeľný plášť a pozrel na muža, ktorého nenávidel, ktorého rozšírené čierne oči našli Harryho, keď sa pokúsil prehovoriť. Harry sa nad neho sklonil a Snape uchopil jeho habit a pritiahol ho bližšie.

Zo Snapeovho hrdla sa vydral strašný drásaný zvuk.

„Vezmite... to... vezmite... to...“

Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť...

Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo.

„Pozrite... sa... na mňa...“ zašepkal.

Zelené oči našli čierne, ale po chvíli sa zdalo, že niečo z hlbín čiernych očí zmizlo a zostali prázdne. Ruka zvierajúca Harryho dopadla na zem a Snape sa už nikdy nepohol.

31. kapitola – Boj o Rokfort

2007-08-07T06:27:00.000-07:00

Pod očarovaným tmavým stropom, posiatym hviezdami, sedeli pri štyroch dlhých fakultných stoloch vo Veľkej sieni neupravení študenti. Niektorí mali na sebe cestovné plášte, iní obyčajné habity. Tu a tam medzi nimi žiarili perleťovo biele postavy školských duchov.

Všetky oči živých i duchov boli pevne uprené na profesorku McGonagallovú, ktorá hovorila spoza vyvýšeného pódia na konci siene. Za ňou stáli ostatní učitelia, vrátane kentaura Firenzeho a členov Fénixovho rádu, ktorí tiež prišli bojovať.

„...na evakuáciu budú dohliadať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, akonáhle vám dám príkaz, zoradíte svoje fakulty, prevezmete velenie a usporiadane ich odvediete k miestu evakuácie.“

Veľa študentov vyzeralo vydesene. Ale keď Harry obchádzal steny a skúmal, či pri Chrabromilskom stole nenájde Rona s Hermionou, postavil sa pri Bifľomorskom stole Ernie Macmillan a vykríkol: „A čo keď chceme zostať a bojovať?“

Časť študentov zatlieskala.

"Pokiaľ ste plnoletí, môžete zostať.“

„A čo naše veci?“ vykríklo nejaké dievča z Bystrohlavu. „Naše kufre, sovy?“

„Nie je čas zbierať vaše veci,“ odpovedala profesorka McGonagallová. „Dôležité je, aby ste sa odtiaľto dostali do bezpečia.“

„Kde je profesor Snape?“ opýtalo sa iné dievča pri Slizolinskom stole.

„Aby som použila ľudové porekadlo, po anglicky zmizol,“ odpovedala profesorka McGonagallová a Chrabromil, Bifľomor a Bystrohlav prepukli do smiechu.

Harry prechádzal okolo Chrabromilského stola a stále hľadal Rona s Hermionou. Keď ich obchádzal, ľudia sa za ním otáčali a začali si šepkať.

„Okolie hradu je momentálne chránené,“ pokračovala profesorka McGonagallová, „ale je nepravdepodobné, že vydrží, pokiaľ ho ešte neposilníme. Týmto vás žiadam , aby ste jednali rozumne a rýchlo a poslúchali svojich prefektov – “

Jej posledné slová pohltil iný hlas, ktorý sa rozozvučal po Veľkej sieni. Bol vysoký, chladný, ale zreteľný. Nebolo možné povedať, odkiaľ je počuť. Zdalo sa, akoby prichádzal zo samotných stien. Rovnako ako netvor, ktorému kedysi velil, aj on tu mohol nečinne ležať celé storočia.

„Viem, že sa pripravujete na boj.“ Medzi študentmi sa ozvali výkriky zdesenia, niektorí sa navzájom chytili za ruky a v hrôze sa rozhliadali po zdroji hlasu. „Vaša snaha je zbytočná. So mnou nemôžete bojovať. Nechcem vás zabiť. K Rokfortským učiteľom som prechovával vždy veľký rešpekt. Nechcem rozlievať čarodejnícku krv.“

V Sieni sa teraz rozhostilo úplné ticho. Také, ktoré ich zvieralo v ušiach, zdalo sa príliš intenzívne na to, aby ho mohli pohltiť steny okolo.

"Vydajte mi Harryho Pottera," ozval sa znovu Voldemortov hlas, „a nikomu sa nič nestane. Vydajte mi Harryho Pottera a ja nechám školu na pokoji. Vydajte mi Harryho Pottera a budete odmenení. Máte čas do polnoci.“

Všetkých znovu pohltilo ticho. Každá hlava sa otáčala, každučké oči našli Harryho, ktorý pri tých tisíckach pohľadov neviditeľných lúčov zostal stáť ako primrznutý. Pri Slizolinskom stole sa náhle postavila nejaká postava a Harry rozpoznal Pansy Parkinsonovú, ktorá zdvihla trasúcu sa ruku a vykríkla:

„Ale veď je tamto! Potter je tamto! Chyťte ho niekto!“

Ale skôr, ako mohol Harry prehovoriť, celá sieň sa pohla.

Chrabromilčania vstali a postavili sa pred neho, čelom ku Slizolinu. Potom vstali Bifľomorčania a takmer v rovnakú chvíľu Bystrohlav, všetci chrtom k Harrymu. Pozerali sa na Pansy Prakinsonovú a Harry ohromene sledoval, ako na všetkých stranách, spopod všetkých habitov a rukávov, vyťahujú všetci prútiky.

„Ďakujem vám, slečna Parkinsonová,“ predniesla profesorka McGonagallová stroho. „Opustíte Veľkú sieň s pánom Filchom ako prvá. Ostatní zo Slizolinu ju prosím nasledujte.“

Harry počul vrzgot lavíc a vravu Slizolinčanov, ktorí vychádzali na druhej strane Siene.

„Bystrohlavčania za nimi, prosím,“ zavelila profesorka McGonagallová.

Všetky štyri stoly sa pomaly vyprázdňovali. Slizolinský zostal úplne prázdny, ale časť starších študentov z Bystrohlavu zostala sedieť, zatiaľ čo ich spolužiaci odchádzali. Na mieste zostalo viac Bifľomorských študentov a polovica Chrabromilu, čo donútilo profesorku McGonagallovú zísť spoza vyvýšeného pódia a postrčiť neplnoletých študentov von.

„V žiadnom prípade, Creevy, bežte! A vy tiež, Peakes!“

Harry pribehol k Weasleyovcom, ktorí sedeli pri Chrabromilskom stole.

„Kde sú Ron a Hermiona?“

„Čo si ich nenašiel –“ začal pán Weasley a zatváril sa ustarostene.

Ale odmlčal sa, keď Kingsley vystúpil na pódium a oslovil tých, ktorí sa rozhodli zostať.

„Do polnoci ostáva len polhodina, takže musíme jednať rýchlo. Rokfortskí učitelia a Fénixov rád sa dohodli na bojovom pláne. Profesor Flitwick, profesorka Sproutová a profesorka McGonagallová povedú skupiny bojujúcich do troch veží – Bystrohlavskej, Astronomickej a Chrabromilskej – odtiaľ budú mať dobrý výhľad a výbornú pozíciu na čarovanie. Medzitým Remus,“ ukázal na Lupina, „Artur,“ namieril na pána Weasleyho, sediaceho pri Chrabromilskom stole, „a ja, povedieme skupinu na školské pozemky. Potrebujeme niekoho, kto zorganizuje ochranu pri tajných vchodoch do školy –“

„- čo znie ako skvelá úloha pre nás,“ ozval sa Fred a ukázal na seba s Georgeom. Kingsley súhlasne prikývol hlavou.

„Dobre, velitelia, prosím sem, rozdelíme sa do jednotiek.“

„Potter,“ pribehla k nemu profesorka McGonagallová, zatiaľ čo študenti zaplavovali pódium, drali sa o miesto a dostávali inštrukcie. „Nemáte náhodou niečo hľadať?“
„Čože? Ach,“ povedal Harry, „ach, áno!“

Takmer na horcrux zabudol. Takmer akoby zabudlo, že celá vojna sa bojuje kvôli tomu, aby ho mohol hľadať. Nevysvetliteľná absencia Rona a Hermiony mu na chvíľu zobrala všetky myšlienky z hlavy.

„Tak, Potter, predsa choďte, choďte!“

„Áno – dobre –“

Keď vybehol z Veľkej siene do vstupnej haly, stále ešte plnej evakuujúcich sa študentov, cítil, ako na neho všetci pozerajú. Vyšiel s nimi po mramorovom schodisku, ale potom hneď vbehol do opustenej chodby. Prúd myšlienok mu zatemňoval strach a panika. Skúsil sa ukľudniť, sústrediť sa na to, aby našiel horcrux, ale myšlienky mu horúčkovito a bezvýsledne vírili v hlave ako osy chytené pod pohárom.

Bez Rona a Heriony akoby ich vôbec nedokázal ovládnuť. Spomalil a zastavil sa uprostred prázdnej chodby. Sadol si na podstavec sochy, ktorá kamsi odišla a z vrecka okolo krku vytiahol Záškodnícku mapu. Medzi menami nikde nevidel Rona ani Hermionu, ale hustá záplava bodiek, ktorá teraz mierila do núdzovej miestnosti, ich mohla ľahko schovať. Položil mapu nabok, oprel si tvár do dlaní, zavrel oči a snažil sa sústrediť...

Voldemort si myslel, že pôjdem do Bystrohlavskej veže.

To bolo ono. Jasný fakt, tu môže začať. Voldemort poslal Alecto Carrowovú do Bystrohlavskej klubovne a to mohlo byť len z jedného dôvodu. Voldemort musel mať strach, že Harry už vie, že jeho horcrux sa týka tejto fakulty.

Ale jediný predmet, ktorý si všetci spojujú s Bystrohlavom, je stratený diadém... Ale ako by mohol byť ten diadém horcrux? Ako by mohol Voldemort, keď patril do Slizolinu, nájsť diadém, ktorý unikal generáciám Bystrohlavu? Kto mu mohol povedať, kde ho má hľadať, keď ho nikto zo žijúcich nevidel?

Nikto zo žijúcich...

Cez prsty Harry znovu otvoril oči. Vyskočil z podstavca, zamieril naspäť odkiaľ prišiel, tentokrát za svojou poslednou nádejou. Hlasy stoviek ľudí mieriacich do núdzovej miestnosti boli silnejšie a silnejšie, ako sa blížil k mramorovému schodisku.

Prefekti rozdávali príkazy a snažili sa sledovať študentov zo svojich fakúlt. Všade bola tlačenica a ľudia sa postrkovali. Harry videl Zachariasa Smitha, ktorý zrážal študentov z prvého ročníka, aby sa dostal dopredu. Tu a tam postávali plačúci prváci, zatiaľ čo starší z nich zúfalo hľadali svojich spolužiakov a súrodencov...

Harry uvidel perleťovo bielu postavu, ktorá sa vznášala nad Vstupnou halou a zakričal, čo najhlasnejšie mu to šlo, cez ruch pod ním.

„Nick! NICK! Musím sa s tebou porozprávať!“

Razil si cestu cez dav študentov, až konečne dorazil pod schodisko, kde na neho čakal Takmer Bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej fakulty.

„Harry! Chlapče zlatý!“

Nick sa pokúsil potriasť si s Harrym rukou, ale Harry iba pocítil, ako by ruky položil do ľadovej vody.

„Nick, musíte mi pomôcť. Kto je duch Bystrohlavskej fakulty?“
Takmer Bezhlavý Nick sa zatváril prekvapene a trochu urazene.

„Šedá dáma, predsa. Ale pokiaľ potrebuješ pomoc od ducha –“

„Potrebujem ju – viete, kde ju nájdem?“

„Uvidíme –“

Nickova hlava sa trochu rozkývala, keď sa rozhliadal sem a tam ponad hlavy rojacich sa študentov.

„Tamto je, Harry, to mladé dievča s dlhými vlasmi.“

Harry sa pozrel smerom, kam ukazoval Nickov priesvitný prst a uvidel ducha vysokého dievčaťa. Keď zaznamenala jeho pohľad, zdvihla obočie a prešla cez stenu.

Harry za ňou vybehol. Preletel dvermi do chodby, v ktorej zmizla a uvidel ju na jej konci, ako pred ním uteká.

„Hej – moment – počkajte!“

Počkala chvíľu a vzniesla sa kus na zem. Harry usúdil, že bývala krásna, s vlasmi po pás a habitom až po zem, ale tvárila sa tiež trochu pyšne a domýšľavo. Keď bol pri nej, uvedomil si, že ju už niekoľkokrát stretol, ale nikdy sa s ňou nerozprával.

„Vy ste Šedá dáma?“

Bez slova prikývla.

„Duch Bystrohlavskej fakulty?“

„Správne.“

Nehovorila zrovna povzbudzujúcim tónom.

„Prosím vás, potrebujem pomôcť. Potrebujem vedieť čokoľvek o stratenom diadéme.“

Cez pery jej preletel chladný úsmev.

„Obávam sa,“ predniesla a otočila sa k odchodu, „že s tým ti nemôžem pomôcť.“

„POČKAJTE!“

Nechcel kričať, ale hnev a panika ho už takmer ovládali. Pokým sa k nemu vrátila, pozrel na hodinky. Bolo tri štvrte na dvanásť.

„Je to naliehavé,“ dodal naliehavo. „Pokiaľ je ten diadém v Rokforte, musím ho nájsť, a to rýchlo.“

„Nie si vôbec prvý študent, ktorý po ňom prahne,“ povedala opovržlivo. „celé generácie študentov ma otravovali –“

„Tu ale nejde o to mať lepšiu známku –“ zakričal na ňu Harry, „ide o Voldemorta – o zničenie Voldemorta – alebo vás toto nezaujíma?“

Nemohla sa začervenať, ale líca sa jej aspoň trochu zjasnili a zvýšeným hlasom odpovedala, „Samozrejme – ako sa opovažuješ naznačiť -?“

„No tak mi pomôžte!“

Jej kľud sa vytrácal.

„To vôbec – nesúvisí –“ zakoktávala sa, „s diadémom mojej matky –“

„Vašej matky?“

Vyzerala, že sa na seba hnevá.

„Pokým som žila,“ odpovedala stroho, „bola som Helena z Bystrohlavu.“

„Vy ste jej dcéra? Ale to predsa musíte vedieť, čo sa s ním stalo!“

„Diadém prepožičiava múdrosť,“ povedala a snažila sa znovu získať stratený kľud, „takže pochybujem o tom, že by ti pomohol poraziť čarodejníka, ktorý si hovorí lord –“

„Nepovedal som vám to snáď teraz? Nechcem ho pre seba!“ skočil jej Harry naliehavo do reči. „Nemám čas vám to vysvetľovať – ale pokiaľ vám záleží na Rokforte a chcete, aby bol Voldemort porazený, musíte mi povedať všetko, čo o tom diadéme viete!“

Nehybne sa vznášala vo vzduchu a pozerala sa na neho. Harryho pohltila bezmocnosť. Keby čokoľvek vedela, bola by to už dávno povedala Flitwickovi alebo Dumbledorovi, ktorý jej určite položil rovnakú otázku. Pokrútil hlavou a chcel sa otočiť, keď potichu prehovorila.

„To ja som ukradla diadém svojej matke.“

„Vy – vy ste čo?“

„Ja som ukradla diadém,“ zopakovala Helena šeptom. „Chcela som byť múdrejšia, dôležitejšia ako moja matka. Utiekla som s ním.“

Nemal poňatia, ako si získal jej dôveru a ani sa jej neopýtal. Iba pozorne počúval, keď pokračovala.

„Moja matka vraj nikdy nepriznala, že sa diadém stratil, radšej stále predstierala, že ho má. Zatajila tú stratu, moju desivú zradu aj pred ostatnými rokfortskými zakladateľmi.

Potom moja matka ochorela – vážne. Ale aj napriek mojej zrade ma chcela ešte naposledy vidieť. Poslala za mnou muža, ktorý ma už dlho miloval, aj napriek môjmu odmietaniu, aby ma našiel. Vedela, že nebude mať pokoj, pokiaľ tak neučiní.“

Harry čakal. Zhlboka sa nadýchla a zaklonila hlavu.

„Vystopoval ma až do lesa, kde som sa ukrývala. Keď som sa s ním odmietla vrátiť, použil násilie. Barón mal vždy horúcu krv, takže podnietený mojím odmietnutím a plný žiarlivosti na moju slobodu, ma prebodol.“

„Barón? Myslíte –“

„Áno, Krvavého Baróna,“ odpovedala Šedá dáma. Zdvihla svoj plášť a ukázala mu jedinú ranu na bielej hrudi. „Keď zbadal, čo urobil, premohla ho ľútosť. Vzal zbraň, ktorou ma zbavil života a sám sa ňou zabil. A aj po toľkých storočiach stále nosí reťaze na dôkaz kajania sa... a robí dobre,“ dodala trpko.

„A... a diadém?“

„Zostal tam, kde som ho schovala, keď som zistila, že ma Barón v lese prenasleduje. Skrytý v dutom strome.“

„V dutom strome?“ zopakoval Harry, „v akom strome? Kde?“

„V lese v Albánii. Na opustenom mieste, kde som dúfala, že ma moja matka nenájde.“

„V Albánii,“ opakoval Harry. Zrazu všetko zázračne dávalo zmysel. Už chápal, prečo mu hovorila to, čo nepovedala Dumbledoreovi ani Flitwickovi.

„Ja nie som prvý, komu toto rozprávate, že nie? Už ste to hovorila, inému študentovi?“

Zavrela oči a prikývla.

„Nemala som – tušenia – bol tak – okúzľujúci. Zdalo sa... že mi rozumie... že ma chápe...“

Áno, pomyslel si Harry. Tom Riddle rozhodne chápal túžbu Heleny z Bystrohlavu po skvostných predmetoch, na ktoré nemala právo.

„No, nie ste prvá, z koho Riddle dostal informácie, ktoré chcel,“ zamumlal Harry, „vedel byť veľmi okúzľujúci, keď chcel...“

Takže Voldemort dokázal zistiť, kde je stratený diadém od Šedej dámy. Odišiel do toho vzdialeného lesa a získal trofej späť, možno hneď po tom, ako skončil Rokfort, skôr ako začal pracovať pre Borgina a Burgesa.

A vzdialené albánske lesy sa mu museli zdať ako výborné útočisko, keď sa o mnoho rokov neskôr potreboval ukryť na dlhých desať rokov. Ale akonáhle sa z diadému stal jeho drahocenný horcrux, nenechal ho v tom obyčajnom strome... nie, trofej sa tajne vrátila späť do svojho domova a Voldemort ju tam musela vrátiť –

„ - v tú noc, keď prišiel požiadať o prácu!“ dokončil Harry nahlas svoju myšlienku.

„Prosím?“

„Schoval diadém v hrade, v tú noc, keď prišiel Dumbledora požiadať o miesto učiteľa!“ povedal Harry. Keď to vyslovil nahlas, odrazu mu všetko dávalo zmysel.

„Musel ho schovať cestou nahor alebo nadol do Dumbledorovej pracovne. Ale aj tak stálo za to, skúsiť to miesto získať – mohol by tak dostať možnosť ukradnúť aj Chrabromilov meč – ďakujem, ďakujem vám!“

Harry ju nechal za sebou v úplnom úžase. Keď zahýbal za roh do Vstupnej haly, rýchlo sa pozrel na hodinky. Bolo za 5 minút dvanásť. Aj keď teraz vedel, čo je posledným horcruxom, stále nemal poňatia, kde ho má hľadať...

Celé generácie študentov diadém nenašli, čo znamenalo, že nemohol byť v Bystrohlavskej veži – ale keď nebol tam, tak potom kde? Akú skrýš našiel Tom Riddle v Rokforte, že si o nej myslel, že ostane skrytá navždy?

Harry zabočil za roh, naplno ponorený do zúfalých myšlienok, ale urobil len pár krokov do novej chodby, keď sa okno po jeho ľavici s ohlušujúcim rámusom roztrieštilo. Keď uskočil nabok, preletelo oknom obrovské telo a udrelo sa o náprotivnú stenu. Niečo veľké a chlpaté sa od neho s kňučaním odpojilo a vrhlo sa to na Harryho.

„Hagrid!“ vykríkol Harry, keď sa snažil zvládnuť pozornosť obrovského psa Tesáka a ešte väčšia postava sa za ním zdvíhala na nohy.

„Čo to –“

„Harry, ty si tu! Si tu!“

Hagrid sa prudko naklonil, vrelo Harryho objal, len-len že mu nezlomil rebrá a potom rýchlo prebehol k rozbitému oknu.

„Dobrá práca, Grawp!“ zahrmel cez dieru. „Za chvíľu sa uvidíme, to je môj chlapec!“
Za Hagridom v tmavej noci Harry spozoroval výbuchy svetla a zvláštne vášnivé výkriky. Pozrel sa na hodinky. Bola polnoc. Vojna sa začala.

„Sakriš, Harry,“ vydýchol Hagrid, „to je ono, čo? Čas začať bojovať?“

„Hagrid, odkiaľ si prišiel?“

„Počul som Veď-Vieš-Koho v našej jaskyni,“ povedal Hagrid pochmúrne.

„Ten hlas sa niesol pekne ďaleko, čo ,Máte čas do polnoci, aby ste mi vydali Harryho Pottera.´

Tesák, ľahni. Tak sme sa k tebe prišli pridať, ja s Grawpom a Tesákom. Prebili sme sa cez ochranný val lesom, Grawpík nás niesol, mňa s Tesákom. Povedal som mu, aby ma tuto zložil, tak ma prehodil týmto oknom, vďakabohu zaňho. Nie že by som to myslel takto, ale – a kde je Ron s Hermionou?“

„To,“ povedal Harry, „je dobrá otázka. Poďme!“

Kráčali chodbou a Tesák okolo nich veselo poskakoval. Harry počul pohyb všade navôkol, ponáhľajúce sa kroky, výkriky. Cez okná videl záblesky svetiel na školských pozemkoch.

„Kam ideme?“ Dychčal Hagrid za Harryho pätami a zem sa pod ním triasla.

„Neviem presne kam,“ odpovedal Harry a znova náhodne zabočil, „ale Ron s Hermionou tu niekde musia byť.“

Okolo nich začali byť vidieť prvé známky bitky. Dve kamenné príšery, ktoré obvykle strážili vstup do zborovne, boli zrazené kliatbou, ktorá priletela cez ďalšie rozbité okno. Na zemi sa len chabo hýbali ich rozbité časti. Keď Harry preskočil hlavu jednej z nich, slabo zastenala:

„Ach, nevšímaj si ma... budem tu ležať... pokiaľ sa rozpadnem...“

Jej škaredá hlava Harrymu pripomenula mramorovú bustu Brunhildy Bystrohlavovej v dome u Xenophiliusa so šialeným účesom – a potom jej sochu v Bystrohlavskej veži s kamenným diadémom na bielych vlnách...

A kým prišli na koniec chodby, spomenul si na ešte inú kamennú bustu. Bustu škaredého starého čarodejníka, na ktorého hlavu Harry umiestnil starú parochňu a zájdený diadém. Šok ním preletel ako horúčava z ohnivej whisky, až sa takmer zapotácal.

Konečne vedel, kde na neho posledný horcrux čaká...

Tom Riddle, ktorý nikomu neveril a jednal vždy iba sám za seba, mohol byť tak arogantný, aby si myslel, že iba on objavil najväčšie tajomstvo Rokfortského hradu. Dumbledore a Flitwick, vzorní študenti, predsa na to miesto nikdy nevkročili, ale Harry nebol vzorový študent – takže poznal tajomstvo, ktoré poznal iba Voldemort a na ktoré Dumbledore nikdy neprišiel –

Z myšlienok ho vytrhla profesorka Sproutová, ktorá sa hnala smerom k nemu a za ňou Neville a pol tucta ďalších študentov, všetci s čelenkami na ušiach a v rukách niečo, čo vyzeralo ako veľké kvetiny v kvetináči.

„Mandragory!“ zakričal Neville cez rameno smerom k Harrymu. „Vyhodíme ich k nim cez hradby – to sa im nebude páčiť!“

Harry už vedel, kam musí ísť. Míňali obraz za obrazom, postavy v nich behali sem a tam, čarodejníci a čarodejnice v límcoch a plášťoch, tlačili sa vo svojich rámoch a vykrikovali správy z ďalších častí hradu.

Keď dobehli na koniec chodby, celý hrad sa zatriasol a akási obrovská váza sa hlasno zrútila zo svojho podstavca. Harry vedel, že to spôsobila sila omnoho desivejšia, než akú poznali učitelia alebo Rád.

„To je dobre, Tesák – dobre!“ zahrmel Hagrid, ale pes spanikáril, keď do vzduchu vyleteli kusy porcelánu ako črepiny, a Hagrid sa tak vrhol za vydeseným zvieraťom a nechal Harryho osamote.

Ponáhľal sa chvejúcimi sa chodbami, prútik pripravený a vedľa neho bežal z obrazu na obraz malý namaľovaný rytier, sir Cadogan. Rinčal vo svojom brnení, výkrikmi ho podporoval a za ním cválal jeho malý tlstý poník.

„Chvastúni a naničhodníci, psy a úbožiaci, vyžeň ich von, Harry Potter, vyprevaď ich von!“

Harry zabočil za roh a uvidel Freda s malou skupinkou študentov, vrátane Lee Jordana a Hannah Abbotovej, ako stoja vedľa prázdneho podstavca, ktorého socha chránila vstup do tajnej chodby. Prútiky mali vytiahnuté a počúvali pri odhalenej diere.

„Noc ako stvorená!“ vykríkol Fred, keď sa hrad znovu otriasol a Harry prebehol okolo povzbudený a vydesený zároveň.

Bežal ďalšou chodbou, keď sa náhle odvšadiaľ vynorili sovy. Pani Norrisová syčala a snažila sa ich odohnať labkami tam, odkiaľ prišli...

„Potter!“

Chodbu pred ním blokoval Aberforth Dumbledore s pripraveným prútikom.
„Mám vo svojom hostinci stovky študentov, Potter!“

„Ja viem, evakuuje sa,“ povedal Harry, „Voldemort –“

„Útočí, pretože mu ťa ešte nevydali, áno,“ povedal Aberforth, „nie som hluchý, počul to celý Rokville. A vás vôbec nenapadlo, nechať si pár Slizolinských deciek ako rukojemníkov? Veď to sú deti Smrťožrútov a tie ste práve poslali do bezpečia. Nebolo by to múdrejšie si ich nechať tu?"

„Voldemorta by to nezastavilo,“ povedal Harry, „a váš brat by toto nikdy neurobil.“

Aberforth si odfrkol a zmizol na opačnú stranu.

Váš brat by toto nikdy neurobil... no, bola to pravda, pomyslel si Harry, keď bežal ďalej. Dumbledore, ktorý tak dlho hájil Snapa, by nikdy nedržal študentov ako rukojemníkov...

Konečne vkĺzol za posledný roh a s výkrikom úľavy a hnevu ich konečne uvidel: Rona a Hermionu, oboch s plnými rukami veľkých zahnutých predmetov, ktoré boli zažltnuté a špinavé. Ron mal naviac pod pazuchou metlu.

„Kde ste sakra boli?“ zakričal Harry.
„V Tajomnej komnate.“ Odpovedal Ron.

„V tajomnej – čo?“ zopakoval Harry a neisto sa pred nimi zastavil.

„Všetko to bol Ronov nápad, Ronov!“ vysvetľovala bez dychu Hermiona.

„Nie je to absolútne úžasné? Keď si odišiel, povedala som Ronovi, že aj keď nájdeme ďalší horcrux, ako ho zničíme? Ešte stále sme nezničili tú šálku! A potom na to prišiel! Bazilisk!“

„Čo to sakra –“

„Niečo, čím sa zbavíme horcruxu,“ odpovedal Rona jednoducho.

Harry pozrel na predmety, ktoré Ron a Hermiona zvierali v rukách. Veľké tesáky vytrhnuté, ako si práve uvedomil, z Baziliskovej lebky.

„Ale ako ste sa tam dostali?“ opýtal sa a hľadel z tesákov na Rona. „Veď nehovoríte parselčinou!“

„To Ron!" Zašepkala Hermiona. „Ukáž mu to, Ron!“
Ron predviedol hrozivý syčivý zvuk.

„Toto si urobil ty, keď si otváral ten medailón,“ dodal k Harrymu ospravedlňujúco. „Musel som to párkrát skúšať, ale –“ pokrčil skromne ramenami, „nakoniec sme sa tam dostali!“

„Bol úžasný!“ pokračovala Hermiona. „Úžasný!“

„Takže...“ snažil sa Harry chápať, „takže...“

„Takže máme o ďalší horcrux menej,“ povedal Ron a z bundy vytiahol úbohé pozostatky z Bifľomorskej šálky. „Hermiona ho prebodla. Myslel som, že by mala. Ešte nemala to potešenie.“

„Geniálne!“ žasol Harry.

„Nič to nebolo,“ povedal Ron, ale aj napriek tomu vyzeral spokojne sám so sebou, „a čo nového u teba?“

Sotva to dopovedal, ozvala sa nad ich hlavami ďalšia explózia. Všetci traja pozreli nahor. Padal na nich prach zo stropu a v diaľke počuli výkriky.

„Viem, ako ten diadém vyzerá a viem, kde je.“ Hovoril Harry rýchlo. „Schoval ho presne tam, kam som vtedy ukryl svoju starú učebnicu elixírov, tam, kde si ľudia schovávali veci po celé storočia. On si myslel, že je jediný, kto ho našiel. Poďte!“

Zatiaľ čo ich viedol cez skrytý vchod dole po schodoch do núdzovej miestnosti, steny sa znovu otriasli. Miestnosť bola prázdna, až na tri ženy: Ginny, Tonksová a stará čarodejnica nosiaca klobúk v tvare mesiaca, v tej Harry okamžite spoznal Nevillovu starú mamu.

„Á, Potter,“ povedala samozrejme, ako by ho čakala.

„Môžeš nám povedať, čo sa tu deje?“

„Sú všetci v poriadku?“ opýtala sa Ginny a Tonksová naraz.

„Podľa toho, čo sme videli, áno,“ odpovedal Harry. „Sú ešte nejakí ľudia na ceste z Kančej hlavy?“

Vedel, že sa miestnosť nepremení, dokiaľ v nej budú ľudia.

„Bola som posledná, kto prechádzal,“ povedala pani Longbottomová, „a zapečatila som vchod, myslím, že by nebolo múdre nechať ho otvorený, keď Aberforth opustil svoj hostinec.“

„Bojuje,“ povedal Harry.

„Prirodzene,“ potvrdila stará dáma pyšne. „Ospravedlňte ma, musím mu ísť pomôcť.“ S prekvapujúcou rýchlosťou vyklusala kamenné schody.

Harry sa pozeral na Tonksovú. „Myslel som, že bude s Teddym, u svojej matky.“

„Nemohla som tam ostať a nevedieť -“ vyzerala úzkostlivo. „Mama sa o neho postará – videli ste Remusa?“

„Plánoval, že povedie jednu zo skupín brániť školské pozemky –“

Bez ďalších slov Tonksová zmizla.

„Ginny,“ povedal Harry, „ospravedlňujem sa, ale potrebujeme, aby si tiež odišla. Iba na chvíľku. Potom sa sem vráť.“

Ginny vyzerala šťastná, že môže opustiť svoje útočisko.

„Ale potom sa hneď vráť!“ zakričal na ňu, keď vybiehala schody za Tonksovou. „Musíš sa potom vrátiť dovnútra!“

„Počkaj chvíľku!“ povedal Ron ostro. „Na niekoho sme zabudli!“

„Na koho?“ opýtala sa Hermiona.

„Domáci škriatkovia sú dole v kuchyni, nie?“

„Myslíš, že by sme ich mali zapojiť do bitky?“ opýtal sa Harry.

„Nie,“ odpovedal Ron popravde, „myslím, že by sme im mali povedať, nech idú preč. Nechceme už žiadnych mŕtvych škriatkov, nie? Nemôžeme im poručiť, aby pre nás zomreli –“

Harry započul rachot, keď baziliskove tesáky vypadli Hermione z ruky. Vybehla k Ronovi, dala mu ruky okolo krku a pobozkala ho na pery. Ron odhodil tesáky aj metlu, ktoré držal a odpovedal jej s takým nadšením, že zdvihol Hermionu zo zeme.

„Je toto tá pravá chvíľa?“ opýtal sa Harry slabo, ale keď sa nestalo nič iné, než sa k sebe Ron s Hermionou pevnejšie pritisli a zakymácali sa na mieste, zdvihol hlas:

„Hej! Máme tu vojnu!“

Ron s Hermionou sa pustili, ale stále sa pevne držali okolo pása.
„Ja viem, kamoško,“ povedal Ron, ktorý vyzeral akoby ho niekoľkokrát udreli do chrbta kyjom, „takže, teraz alebo nikdy, nie?“

„Zabudni na to, čo s horcruxmi?“ zakričal Harry. „myslíš že – že tie tesáky nestratíte, než nájdeme tú čelenku?!“

„Áno – jasné – prepáč –“ povedal Ron a spolu s Hermionou začali tesáky znovu zbierať.

Akonáhle vystúpili po schodoch nahor, bolo im jasné, že za pár minút, ktoré strávili v núdzovej miestnosti, sa situácia v hrade zásadne zmenila:
Steny a strop sa triasli horšie než kedykoľvek predtým, prach zaplnil vzduch a cez najbližšie okno Harry videl výbuchy zeleného a červeného svetla, tak blízko pri stenách hradu, že si bol istý, že Smrťožrúti sú už veľmi blízko vchodu. Dívajúc sa dolu, Harry uvidel Grawpa oháňať sa niečím, čo vyzeralo ako kamenná socha a počul hlasný rev, ktorým dával obor najavo svoju nespokojnosť.

„Dúfajme, že niektorých z nich zašliapne!“ povedal Ron keď začul z blízka rev.

„Len aby nezašliapol niekoho z našich!“ povedal nejaký hlas: Harry sa otočil a uvidel Ginny a Tonksovú pri vedľajšom okne, obe mali prútiky vytiahnuté. Zatiaľ čo sa na ne pozeral, Ginny poslala skvelo mierenú kliatbu na skupinu útočníkov pod nimi.

„Dobré dievča!“ zaburácala postava prebiehajúca cez prach priamo pred nimi a Harry znovu uvidel Aberfortha, ktorého šedé vlasy poletovali, keď sprevádzal skupinu študentov okolo nich.

„Vyzerá to, že sa dostali cez severnú bránu, pritiahli so sebou vlastných obrov.“

„Nevideli ste Remusa?“ zavolala na neho Tonksová.

„Bojoval s Dolohovom,“ povedal Aberforth, „odvtedy som ho nevidel!“

„Tonksová,“ povedala Ginny, „Tonksová, som si istá, že je v poriadku –“

Ale Tonksová odbehla za Aberforthom. Ginny sa nešťastná otočila na Harryho, Rona a Hermionu.

„Budú v poriadku,“ povedal jej Harry, aj keď vedel, ako prázdne sú tie slová. „Ginny, hneď sme späť, zostaň v úzadí, zostaň v bezpečí – ideme!“ povedal Ronovi a Hermione a vrátil sa späť ku stene, za ktorou bola schovaná núdzová miestnosť.
Potrebujem miesto, kde je všetko schované. Harry prosil vo svojej hlave a dvere sa zhmotnili priamo pred nimi.

Hluk bitky utíchol hneď ako prešli cez dvere a zavreli za sebou: všetko bolo tiché. Boli na mieste veľkosti katedrály a vzhľadom mesta, ktorého steny boli tvorené predmetmi, schovanými tisíckami dávno zomretých študentov.

„A on si nikdy neuvedomil, že sa niekto sa už dovnútra dostal?“ ozval sa Ronov hlas cez ticho.

„Myslel si, že je jediný,“ povedal Harry, „jeho škoda, že som tu tiež niečo kedysi potreboval schovať... tadiaľto,“ dodal. „Myslím, že je to tu dole...“

„Niekde blízko,“ mumlal si Harry. „Niekde... niekde...“

Ako sa hlbšie a hlbšie potápali do labyrintu, spoznával predmety, ktoré si všimol pri svojom minulom výlete do tejto miestnosti. Vlastný dych mi v ušiach znel hlasno. Naraz sa roztriasol. Bolo to tu, priamo pred ním, starý kredenc a v ňom skrytá jeho stará kniha elixírov a nad ňou, poďobaný kamenný čarodejník, nosiaci starú zaprášenú parochňu, na ktorej bola prastará čelenka.

Už naťahoval ruku, avšak keď už ostával len malý kúsok, započul hlas za ním: „Nehýb sa, Potter!“

Harry zaváhal a pozrel sa za seba. Crabbe a Goyle stáli za ním, tesne vedľa seba, prútiky namierené priamo na Harryho. Cez malý priestor medzi ich telami videl Draca Malfoya.

„To je môj prútik, čo držíš v ruke, Potter,“ povedal Malfoy a namieril iným prútikom cez medzeru medzi Crabbom a Goylom.

„Už nie,“ zašepkal Harry a pevnejšie zovrel rúčku svojho prútika. „Kto ho získa, ten ho má, Malfoy. Kto ti požičal ten tvoj?“

„Moja matka,“ odpovedal Draco.

Harry sa zasmial, napriek tomu, že na nastatej situácií nebolo smiešne vôbec nič. Nepočul už ani Rona a Hermionu. Zdalo sa, že pri hľadaní diadému odbehli z dosluchu.

„No a ako to, že vy traja nie ste s Voldemortom?“ opýtal sa Harry.

„Budeme odmenení,“ povedal Crabbe. Jeho hlas bol, vzhľadom k postave, prekvapivo jemný – Harry ho nikdy predtým nepočul prehovoriť. Hovoril ako malé dieťa, ktorému sľúbili balíček dobrôt. „Vrátili sme sa, Potter. Rozhodli sme sa neodchádzať. Rozhodli sme sa priviesť ťa k nemu.“

„Dobrý plán,“ odpovedal Harry ironicky. Nemohol uveriť, že je tak blízko k cieľu a dostanú ho Malfoy, Crabbe a Goyle. Začal pospiatky pomaly liezť k miestu, kde stál horcrux. Keby ho tak mohol chytiť, než začne boj...

„A ako ste sa sem vlastne dostali?“ opýtal sa, aby rozptýlil ich pozornosť.

"V tejto miestnosti som prakticky žil celý minulý rok,“ povedal Malfoy ostro. „Viem, ako sa dostať dovnútra.“

„Skrývali sme sa na chodbe,“ zavrčal Goyle. „Vieme sa teraz zneviditeľniť! A potom,“ na jeho tvári sa objavil premúdrený výraz, „si sa objavil priamo pred nami a povedal si, že hľadáš diadém! Čo je to diadém?“

„Harry?“ Ronov hlas znel z druhej strany steny po Harryho pravici. „Ty sa s niekým rozprávaš?“

Crabbe švihom namieril svoj prútik na päťdesiat stôp vysokú hromadu starého nábytku, rozbitých kufrov, starých kníh, habitov a ďalších vecí a zakričal: „Descendo!“

Stena sa začala triasť a jej horná tretina sa začala sypať do uličky, kde stál Ron.

„Ron!“ počul Harry Hermionin výkrik odkiaľsi z diaľky.. Namieril svoj prútik, zakričal „Finite!“ a hora vecí pred ním sa prestala pohybovať.

„Nie!“ zareval Malfoy a chytil Crabbeovu pažu aby zastavil jeho kúzlo. „Pokiaľ zničíš túto miestnosť, môžeš spáliť aj ten diadém!“

„No a čo?“ odpovedal Crabbe a striasol zo seba Malfoyovu ruku. „Temný pán chce Pottera, komu záleží na nejakom diadéme?“

„Potter ho sem prišiel získať,“ povedal Malfoy a snažil sa skryť znechutenie nad nechápavosťou svojich kolegov. „Takže to musí znamenať, že...“

„Musí znamenať?“ otočil sa na neho Crabbe s neskrývanou zúrivosťou. „Koho zaujíma, čo si myslíš? Už od teba neprijímam rozkazy, Draco. Ty a tvoj otec ste vyriadení.“

„Harry?“ počul opäť Rona na druhej strane harabúrd. „Čo sa deje?“

„Harry?“ napodobnil Crabbe. „Čo sa deje... nie, Potter! Crucio!“
Harry skočil po diadéme. Crabbova kliatba ho minula, ale zasiahla kamennú bustu, ktorá vyletela do vzduchu. Diadém stúpal nahor a potom zmizol z dohľadu v hromade objektov, na ktorých pristála busta.

„PRESTAŇ!“ zareval Malfoy a jeho hlas sa niesol miestnosťou, zosilnený ozvenou. „Temný pán ho chce živého...“

„No a? Veď ho nezabíjam, nie?“ zajačal Crabbe a opäť odhodil Malfoyovu ruku, ktorá ho chytila. „Ale pokiaľ budem môcť, tak ho zabijem. Temný pán ho aj tak chce mŕtveho, tak čo je na tom...?“

Červené iskry minuli Harryho len o niekoľko centimetrov. Hermiona vybehla z rohu za ním a vyslala omračujúce zaklínadlo na Crabbeovu hlavu. Netrafila sa iba preto, že ho Malfoy strhol nabok.

„To je tá humusáčka! Avada kedavra!“

Harry videl, ako Hermiona uskočila nabok a videl tiež, ako Crabbeova chuť zabíjať vytlačila všetko ostatné z jeho mysle. Vyslala na neho omračujúce zaklínadlo. Crabbe uskočil a vyrazil Malfoyovi prútik r ruky. Ten sa odkotúľal z dohľadu pod horu rozbitého nábytku a kostí.

„Nezabíjajte ho! NEZABÍJAJTE HO!“ kričal Malfoy na Crabba a Goyla, ktorí obaja mierili na Harryho. Ich zaváhanie bolo všetko, čo Harry potreboval.

„Expelliarmus!“

Goylov prútik vyletel z jeho ruky a zmizol medzi objektmi vedľa neho. Goyle po ňom hlúpo skočil a pokúšal sa ho znovu získať. Malfoy uskočil pred Hermioniným druhým omračujúcim zaklínadlom a Ron, ktorý sa zrazu objavil na konci uličky, vypálil spútavacie zaklínadlo na Crabba, ktoré len tesne minulo cieľ.

Crabbe sa otočil a opäť zakričal, „Avada kedavra!“ Ron zmizol z dohľadu, aby sa vyhol lúču zeleného svetla. Malfoy, stále ešte bez prútika, sa skrýval za trojnohou skriňou, keď k nim Hermiona zamierila a zasiahla Goyla omračujúcim zaklínadlom.

„Niekde tu je!“ zakričal na ňu Harry a ukázal smerom na hromadu vecí, na ktorú spadol starý diadém. „Pozri sa po ňom, ja zatiaľ pomôžem R...“

„HARRY!“ zajačala.

Hlasne sa rozliehajúci hluk ho na poslednú chvíľu varoval. Otočil sa s uvidel Rona i Crabba, ako utekajú zo všetkých síl smerom k nim.

„Máš to rád prepečené, ty špina?“ zaburácal Crabbe za behu.

Zdalo sa ale, že ani on nemá kontrolu nad tým, čo urobil. Abnormálne veľké plamene ich prenasledovali a cestou zapaľovali hromady, ku ktorým sa priblížili.

„Aguamenti!“ vykríkol Harry, ale prúd vody, ktorý sa valil z jeho prútika, sa okamžite vyparoval vo vzduchu.

„UTEKAJ!“

Malfoy chytil omráčeného Goyla a ťahal ho za sebou. Crabbe ich všetkých predbehol a tváril sa veľmi vydesene. Harry, Ron a Hermiona bežali za ním a oheň ich ďalej prenasledoval. Nebol to normálny oheň: Crabbe použil zaklínadlo, o ktorom Harry nikdy nepočul.

Keď zabočili za roh, plamene ich sledovali ďalej. Pokiaľ boli na žive, chceli ich zabiť. Teraz oheň menil tvar, sformoval sa do obrovského množstva ohnivých netvorov: horiaci pavúci, chiméry a draky rástli a mizli a pamiatky predchádzajúcich storočí, ktoré plamene živili, vyletovali do vzduchu do ich otvorených úst, vyhadzované ich končatinami plnými pazúrov, kým ich toto peklo nepohltilo.

Malfoy, Crabbe a Goyle zmizli z dohľadu: Harry, Ron a Hermiona stuhli, okolo nich krúžili ohnivé príšery, neustále sa približovali, šľahali okolo svojimi pazúrmi, rohami a chvostami a obklopovala ich nesmierna páľava.

„Čo budeme robiť?“ prekrikovala Hermiona ohlušujúce burácanie ohňa. „Čo budeme robiť?“

„Tu!“

Harry schmatol pár metiel z najbližšej hromady haraburdia a hodil jedno Ronovi, ktorý si za seba posadil Hermionu. Harry okamžite prehodil nohu cez druhú metlu a kopnutím sa odrazil od podlahy.

Všetci sa vzniesli do vzduchu a iba o kúsok minuli zobák ohnivého dravca, ktorý sa po nich zahnal čeľusťou. Zaplavoval ich dym a páľava: vyčarovaný oheň pod nimi pohlcoval majetok generácií študentov, výsledky tisíc zakázaných pokusov a tajomstvá mnohých duší, ktoré v miestnosti našli útočisko. Harry nenašiel ani stopu po Malfoyovi, Crabbovi a Goylovi. Zniesol sa k pustošivým príšerám z plameňov, ako najviac sa odvážil, ale videl iba oheň. Aký hrozný spôsob umierania... toto nikdy nechcel...

„Harry, vypadnime odtiaľto, vypadnime odtiaľto!“ zakričal Ron, aj napriek tomu, že bolo nemožné nájsť cez čierny dym dvere. A potom Harry začul tenký, žalostný ľudský hlas, ktorý prichádzal zo strašnej búrky ničivých plameňov.

„Je to – príliš – nebezpečné!“ zajačal Ron, ale Harry krúžil vo vzduchu.

Jeho okuliare mu poskytovali akú-takú ochranu pred dymom, prehľadával búrku plameňov pod ním, či náhodou neuvidí náznak života, končatinu alebo tvár, ktorá by doposiaľ nebola spálená ako drevo...

A potom ich uvidel: Malfoy rukami zakrýval Goyla, ktorý upadol do bezvedomia. Sedeli na krehkej veži zo spálených stolov a Harry sa spustil strmhlav dolu. Malfoy ho videl prilietať a zdvihol jednu pažu, ale aj keď ju Harry chytil, vedel, že to nebude dobré: Goyle bol príliš ťažký a Malfoyova spotená ruka mu okamžite vykĺzla –

„POKIAĽ KVôLI NIM ZOMRIEME, TAK ŤA ZABIJEM, HARRY!“ zareval Ronov hlas a ako sa k nim znášala obrovská ohnivá chiméra, on a Hermiona vytiahli Goyla na svoju metlu a vzniesli sa nahor, keď sa Malfoy škriabal na Harryho metlu.

„Dvere, dostaň sa ku dverám, ku dverám!“ zajačal Malfoy Harrymu do ucha, Harry zrýchlil a sledoval Rona, Hermionu a Goyla cez vzdúvajúci sa čierny dym. Skoro nemohol dýchať – okolo nich bolo posledných pár predmetov, zatiaľ nespálených ničivými plameňmi, ktoré vyniesli do vzduchu ohnivé príšery ako na oslavu víťazstva. Videl poháre, štíty, iskriaci náhrdelník a starú, bezfarebnú čelenku –

„Čo to robíš, čo to robíš? Dvere sú tamto!“ jačal Malfoy, ale to už Harry ostro zatočil a ponoril sa do plameňov. Diadém sa pomaly vznášal, otáčal a žiaril a smeroval do hrtanu šklebiaceho sa hada. A potom ho lapil, chytil do svojej ruky –

Harry znovu prudko zatočil, ako sa po ňom had zahnal, vzniesol sa do výšky a namieril si to k miestu, kde (ako sa modlil) boli dvere otvorené: Ron, Hermiona a Goyle zmizli a Malfoy sa Harryho držal tak pevne, až to bolelo. Potom cez dym Harry uvidel obdĺžnikovú škvrnu, ku ktorej viedol svoju metlu a za moment jeho pľúca vdýchli čistý vzduch a oni narazili do steny chodby oproti miestnosti.

Malfoy spadol z metly a ležal tvárou k zemi, prudko oddychoval, kašlal a dávil. Harry sa prevalil a posadil sa: dvere núdzovej miestnosti zmizli a Ron a Hermiona dychčali vedľa Goyla, ktorý bol stále v bezvedomí.

„C – Crabbe,“ vypotil zo seba Malfoy. „C – Crabbe...“

„Je mŕtvy,“ povedal Ron kruto.

Okrem kašlania a dychčania bolo všade ticho. Potom hradom otriaslo nespočetné množstvo výbuchov a okolo nich sa prehnala skupina priehľadných postáv na koňoch a ich hlavy, ktoré mali v podpazuší, krvilačne jačali. Keď sa Hon Bezhlavých prehnal, Harry sa postavil a rozhliadol okolo: vôkol neho sa stále odohrávala bitka. Počul viac výkrikov, než iba tie od vzďaľujúcich sa duchov. Prešla ním vlna paniky.

„Kde je Ginny?“ opýtal sa ostro.

„Bola tu. Mala sa potom vrátiť do núdzovej miestnosti.“

„Sakra, ty si myslíš, že po tom strašnom ohni bude ešte fungovať?“ povedal Rona a tiež vstal, škrabal sa na hrudi a pozeral napravo naľavo.

„Nemali by sme sa rozdeliť a hľadať -?“

„Nie,“ zareagovala Hermiona a tiež sa postavila. Malfoy a Goyle sa ešte stále zúfalo váľali po podlahe, ani jeden z nich nemal prútik. „Zostaneme pri sebe. Asi by sme mali ísť – Harry, čo to máš v ruke?“

„Čože? Aha, toto –“

Vytiahol diadém a zdvihol ho vyššie. Bol ešte teplý, očernetý od sadzí, ale pri bližšom pohľade bol na ňom stále rozpoznateľný nápis: Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.

Z diadému vytekala hustá tmavá hmota podobná krvi. Diadém sa náhle začal divoko triasť, potom sa rozlomil Harrymu v rukách a keď sa tak stalo, Harry začul slabučký vzdialený výkrik bolesti, ktorý sa neozýval z pozemku ani z hradu, ale z veci, ktorá sa mu práve rozpadla medzi prstami.

„To musel byť Diabolský oheň!“ zamumlala Hermiona a pozerala na úlomky diadému.

„Prosím?“

„Diabolský oheň – jedovatý oheň – je jedna z prísad, ktoré ničia horcruxy, ale ja by som sa nikdy, nikdy v živote neopovážila ho použiť, je príliš nebezpečný. Ako Crabbe vedel, ako ho –?“

„Musel sa to naučiť od Carrowov,“ povedal Harry chmúrne.

„Škoda, že nedával pozor, keď sa spomínalo, ako ho zastaviť,“ poznamenal Ron, ktorého vlasy boli spálené rovnako ako Hermionine a jeho tvár bola očernetá. „Keby sa nás všetkých nesnažil zabiť, celkom by ma mrzelo, že je mŕtvy.“

„Ale uvedomuješ si to vôbec?“ zašepkala Hermiona. „To znamená, že stačí, keď nájdeme hada –“

Nedokončila vetu, pretože chodbu naplnilo jačanie, výkriky a nezameniteľné zvuky zápasu. Harry sa rozhliadol a srdce mu takmer zlyhalo: Smrťožrúti prenikli do Rokfortu. Fred a Percy práve cúvali a každý z nich bojoval s maskovaným mužom.

Harry, Ron a Hermiona im bežali na pomoc. Prúdy svetla lietali všetkými smermi a muž, ktorý bojoval s Percym, rýchlo cúval. Maska mu zletela z hlavy a oni uvideli vysoké čelo a pruh vlasov –

„Dobrý deň, pán minister!“ kričal Percy a poslal zaklínadlo priamo na Thicknessa, ktorý pustil prútik, roztrhol si časť habitu a vyzeral veľmi skľúčene. „Už som sa vám zmienil, že dávam výpoveď?“

„Ty snáď vtipkuješ, Percy!“ zareval Fred, keď sa Smrťožrút, s ktorým bojoval, zosunul pod tiažou troch rôznych omračovacích zaklínadiel. Thicknesse spadol na podlahu, okolo neho zaznelo niekoľko výbuchov a on sa akoby premieňal na určitý druh morského ježka. Fred sa veselo pozrel na Percyho.

„Ty si naozaj vtipkoval, Percy... myslím, že od teba som nepočul vtip asi –“

Vzduch vybuchol. Všetci sa zoskupili dohromady, Harry, Ron, Hermiona, Fred a Percy, dvaja Smrťožrúti, jeden omráčený, druhý premenený a na zlomok sekundy, kedy nebezpečie takmer pominulo, bol svet roztrhnutý na dve polovice. Harry letel vzduchom a jediné, čo mohol robiť, bolo pevne sa držať tenkého kúsku dreva, jeho jedinej zbrane a zakryť si hlavu rukami. Počul výkriky svojich druhov a bez nádeje, aby zistil, čo sa s nimi stalo –

Potom spadol späť na zem. Bol napol pochovaný v troskách chodby, ktorá bola napadnutá. Z jednej strany ho ovial studený vzduch a on pochopil, že hrad bol sčasti vyhodený do vzduchu. Na tvári pocítil lepkavú tekutinu a vedel, že krváca. Potom počul strašný výkrik, ktorý mu prevrátil vnútornosti naruby a ktorý vyjadroval muky, ktoré nemohlo spôsobiť žiadne zaklínadlo ani plamene. Postavil sa, mierne sa zakolísal a bol vydesený, ako tento deň ešte nebol. Alebo možno, ako nebol vydesený ešte nikdy vo svojom živote...

Hermiona sa predierala troskami, medzi ktorými boli traja červenovlasí muži presne tam, kde stena vybuchla. Harry chytil Hermionu za ruku a spolu sa predierali cez kameň a drevo.

„NIE – NIE – NIE!“ kričal niekto. „NIE! Fred! NIE!“

Percy triasol svojím bratom, Ron kľačal vedľa nich, Fredove oči pozerali do prázdna a v jeho tvári zostal posledný úsmev, ktorý sa na ňom objavil.

30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa

2007-08-07T05:38:00.000-07:00

Vo chvíli, keď sa jej prst dotkol znamenia, Harryho jazva sa rozpálila dobiela, hviezdna miestnosť okolo neho zmizla a on stál pod vysokým útesom na kuse skaly čnejúcej do mora a okolo neho sa rozlievali vlny. V srdci cítil víťaztvo – majú chlapca.

Hlasná rana vrátila Harryho na miesto, kde stál. Dezorientovaný zdvihol svoj prútik, ale čarodejnica pred ním už padala dopredu na podlahu a narazila do nej tak silno, že zarinčalo sklo v knižniciach na stene.

„Nikdy som nikoho neomráčila, pokiaľ nepočítam naše lekcie v D.A.,“ povedala Luna a mierne sa divila. „Bolo to hlasnejšie, než som si myslela.“

A bolo to dosť hlasné na to, aby sa strop nad nimi začal otriasať cupitaním mnohých nôh a ozvena krokov za dverami do spální bola stále hlasnejšia. Lunina kliadba zobudila Bystrohlavčanov spiacich nad nimi.

„Luna, kde si? Potrebujem sa schovať pod plášť!“

Lunine nohy sa objavili v prázdnom priestore a Harry sa rýchlo postavil vedľa nej, aby plášť spustila späť na zem práve vo chvíli, kedy sa dvere do spální otvorili a prúd Bystrohlavčanov, ktorí boli ešte v pyžamách, sa nahrnul do spoločenskej miestnosti.

Vo chvíli, keď zazreli bezvedomú Alecto ležať na podlahe, začali sa ozývať výkriky a prekvapené vzdychy. Pomaly sa dovliekli až do kruhu okolo nej, akoby tam ležala spiaca príšera, ktorá sa môže kedykoľvek zobudiť a zaútočiť. Potom jeden odvážny maličký prvák vyštartoval smerom k nej a pichol ju do chrbta svojím obrovským prútikom.

„Myslím, že je mŕtva!“ vykríkol s úľavou.

„Och, pozri sa,“ šťastne zašepkala Luna, keď sa Bystrohlavčania zhlukovali okolo Alecto. „Sú radi!“

„Hej... skvelé...“

Harry zavrel oči, a jeho jazva pulzovala bolesťou. Chcel sa opäť pozrieť do Voldemortovej mysle... Preplával puklinou do prvej jaskyne... Rozhodol sa skontrolovať, či je medailón v bezpečí ešte pred tým, než odíde do Rokfortu... ale to mu nebude trvať dlho...

Bolo počuť klepnutie na dvere vedúcich do Bystrohlavskej klubovne a všetci stuhli. Z druhej strany započul Harry ľahký melodický hlas, ktorý vychádzal z orlieho klopadla.

„Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“

„Ako to mám vedieť?! Stíchni!“ zavrčal neotesaný hlas, o ktorom Harry vedel, že patrí bratovi Alecto, Amycusovi. „Alecto? Alecto? Si tam? Dostala si ho? Otvor dvere!“

Bystrohlavčania si medzi sebou vystrašene šepkali. Potom sa bez varovania ozvala sprcha hlasných rán na dvere, ako keby do nich niekto strieľal z pištole.

„ALECTO! Keď príde, a my nebudeme mať Pottera... Chceš dopadnúť ako Malfoy? ODPOVEDZ MI!“

Amycus kričal a trhal dverami, skúšal všetko, ale pevné drevo sa ani nepohlo. Bystrohlavčania vystrašene ustupovali, niektorí z najvyľakanejších dokonca utekali späť do postele. Potom, presne vo chvíli, keď Harry premýšľal, či nerozrazí dvere a neomráči Amycusa skôr, než stihne čokoľvek urobiť, sa ozval spoza dverí známy hlas.

„Môžem sa vás opýtať, čo to robíte, profesor Carrow?“

„Snažím sa dostať cez tieto hlúpe dvere!,“zreval Amycus. „Choďte pre Flitwicka! Odkážte mu, nech okamžite otvorí tie dvere!“

„Nie je vovnútri vaša sestra?“spýtala sa profesorka McGonagallová. „Nepustil ju už náhodou profesor Flitwick dovnútra na váš naliehavý príkaz? Možno by vám mohla tie dvere otvoriť ona! Potom by ste nemuseli zobudiť polovicu hradu!“

„Neodpovedá mi, vy stará metla! Otvor tie dvere! HNEĎ!“

„S potešením, pokiaľ si to prajete,“povedala profesorka McGonagallová chladne. Ozvalo sa ľahké klepnutie, a melodický hlas sa znovu opýtal: „Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“

„Do nebytia, ktoré je takpovediac všetkým,“ povedala profesorka McGonagallová.

„Pekne povedané,“ odpovedalo klopadlo a dvere sa otvorili.

To málo Bystrohlavčanov, ktoré tu ešte ostalo, šprintovalo ku schodom, keď Amycus prekročil prah a oháňal sa prútikom. Bol zhrbený rovnako ako jeho sestra, a mal rovnako bledú syrovú tvár a malé oči, ktorých pohľad sa uprel na nehybnú Alecto ležiacu na zemi. Vykríkol hlasom plným hnevu a zúrivosti.

„Čo to urobili tie malé štence?!“ zreval. „Budem ich mučiť dovtedy, kým mi nepovedia, kto to urobil... A čo na to povie Temný pán?!“ vrieskal stojac nad svojou sestrou a mlátiac sa päsťou do čela. „Nemáme ho, a oni ju zabili a zdrhli!“

„Je len omráčená,“ jemne povedala profesorka McGonagallová, ktorá si kľakla, aby sa lepšie pozrela na Alecto. „Bude v poriadku.“

„No to teda nebude!“ kričal Amycus. „Nie po tom, čo sa jej zmocní Temný pán! Zavolala ho, cítil som, ako sa mi rozpálilo znamenie, a on si teraz myslí, že máme Pottera!“

„Máte Pottera?“ ostro povedala profesorka McGonagallová. „Čo myslíte tým, že ,máte Pottera´?“

„Povedal nám, že by sa Potter mohol pokúsiť preniknúť do Bystrohlavskej veže, a že ho máme zavolať, keď ho chytíme!“

„Prečo by sa mal Harry Potter pokúšať dostať sa do Bystrohlavskej veže! Potter patrí do mojej fakulty!“

Pod zásterou nedôveri a zlosti počul Harry v jej hlase malý náznak hrdosti a pocity Minervy McGonagallovej sa vliali doňho samotného.

„Bolo nám povedané, že by sem mohol prísť!“ povedal Carrow. „Neviem prečo...“

Profesorka McGonagallová sa postavila a očami premerala celú miestnosť. Dvakrát sa pozrela presne na miesto, kde stáli Harry s Lunou.

„Môžeme to z deciek vytiahnuť,“ povedal Amycus a jeho prasačia tvár vyzerala zrazu pomstichtivo. „Áno, to je presne to, čo urobíme. Povieme, že Alecto bola napadnutá deťmi, a tie ju donútili dotknúť sa znamenia a tak spustila falošný poplach... Môže ich potrestať. O pár deciek menej... žiadny rozdiel.“

„Len rozdiel medzi pravdou a klamstvom, odvahou a zbabelosťou,...“ povedala profesorka McGonagallová, ktorá mierne zbledla, „jednoducho povedané, rozdiel, ktorý vy ani vaša sestra očividne nedokážete rozoznať. Ale dovoľte mi niečo vám vysvetliť. Nikdy nedovolím, aby všetka ta nespravodlivosť, ktorú páchate na Rokfortských študentoch, bola zabudnutá.“

„Prosím?“

Amycus postúpil bližšie, takže bol teraz tvárou v tvár profesorke McGonagallovej, len niekoľko centimetrov od nej. Neustúpila ani o kúsok, ale pozerala sa naňho, akoby bol niečo nechutné, čo práve našla rozmazané na záchodovej doske.

„Toto nie je otázkou toho, čo vy dovolíte, Minerva McGonagallová. Váš čas je preč. Teraz to tu máme na starosti my, a vy sa buď ospravedlníte, alebo draho zaplatíte za to, čo ste povedali!“ A pľuvol jej do tváre.

Harry zo seba strhol plášť, zdvihol prútik a povedal: „Toto si nemal robiť.“

Vo chvíli, keď sa Amycus otočil, Harry vykríkol: „Crucio!“

Smrťožrút sa zdvihol z miesta, skrútil sa vo vzduchu, akoby sa topil, trhal sebou a nariekal bolesťou a potom s ranou rozbíjajúceho sa skla dopadol na najbližšiu knižnicu a zvalil sa na podlahu.

„Už viem, čo tým Bellatrix myslela,“ povedal Harry a v hlave mu pulzovala krv, „musíš to naozaj chcieť.“

„Potter!“ zašepkala profesorka McGonagallová držiac sa za srdce. „Potter! Vy ste tu... Čo...? Ako...?“ snažila sa spamätať. „Potter, to bolo hlúpe!“

„Pľuvol na vás!“ povedal Harry.

„Potter,ja... bolo to naozaj galantné, ale... nechápete, že...?“

„Ale áno,“ uistil ju Harry. Jej panika ho z nejakého dôvodu ukľudňovala. „Profesorka McGonagallová, Voldemort je na ceste sem.“

„Ach, môžeme teraz hovoriť jeho meno?“ so záujmom sa spýtala Luna a stiahla zo seba neviditeľný plášť. Zjavenie ďalšieho hľadaného študenta zrejme profesorku McGonagallovú premohlo. Ustúpila o pár krokov vzad, spadla na najbližšiu stoličku a na krku zovrela svoj starý tartanový župan.

„Myslím, že to, ako ho budeme volať už nič nezmení,“ povedal Harry Lune, „už vie, kde som.“

Niekde hlboko v hlave, v časti prepojenej s jeho páliacou jazvou, uvidel Voldemorta plávajúceho cez tmavé jazero v žiariacej zelenej loďke... Už skoro dorazil k ostrovu, kde stála kamenná misa...

„Musíte zmiznúť,“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Hneď, Potter! Tak rýchlo, ako len môžete!“

„Nemôžem,“povedal Harry, „je tu niečo, čo musím urobiť. Profesorka, viete, kde je Bystrohlavovej diadém?“

„Bys... Bystrohlavovej diadém? Samozrejme, že neviem... Stratil sa pred storočiami.“ Sediac sa mierne vzpriamila. „Potter, to bolo šialenstvo, čisté šialenstvo, vniknúť do tohto hradu!“

„Musel som,“ povedal Harry. „Profesorka, je tu niečo schované, a ja to musím nájsť! A mohol by to byť ten diadém... keby som mohol hovoriť s profesorom Flitwickom...“

Bolo počuť pohyb a zvuk cinkajúceho skla. Amycus sa spamätával. Kým stihli Harry s Lunou niečo urobiť, profesorka McGonagallová sa zdvihla, zamierila prútik na otraseného smrťožrúta a vykríkla: „Imperio!“

Amycus vstal, došuchtal sa k svojej sestre, vzal jej prútik, a zamieril k profesorke McGonagallovej, ktorá si prevzala jeho aj Alectin prútik. Potom si ľahol na zem vedľa Alecto. Profesorka McGonagallová znovu zamávala prútikom a zo vzduchu sa vynorili strieborné povrazy, ktoré zviazali oboch Carrowovcov pevne dohromady.

„Potter,“ obrátila sa profesorka znovu na Harryho, akoby vôbec nedošlo k žiadnemu problému. „Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať už vie, že ste tu...“

Akonáhle to povedala, v Harrym sa zdvihla vlna hnevu a prešla ním, akoby to bola fyzická bolesť, jeho jazva začala neznesiteľne páliť a na sekundu sa pozeral na dno pohára, v ktorom už neplával elixír, a videl, že na dne neleží žiaden zlatý medailón...

„Potter? Ste v poriadku?“ ozval sa hlas, Harry sa vrátil naspäť a drvil Lune rameno, aby sa ukľudnil.

„Čas beží, Voldemort sa blíži. Pani profesorka, konám na Dumbledoreov príkaz, musím nájsť, čo chcel, aby som našiel! Ale musíme dostať študentov preč, medzitým budú prehľadávať hrad – Voldemort chce mňa, ale kľudne zabije viac ľudí, teraz, keď vie..." Teraz, keď vie, že ničím jeho horcruxy, dokončil Harry v hlave.

„Konáte na Dumbledorov rozkaz?“zopakovala s neskrývaným údivom. Ešte viac sa vytiahla do výšky.

„Zabezpečíme školu proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, a vy medzitým budete pátrať po tom... predmete.“

„Je to možné?“

„Myslím, že áno,“povedala profesorka McGonagallová sucho. „My učitelia sme – čo sa mágie týka – celkom schopní, veď viete. Som presvedčená, že ho dokážeme na chvíľu zadržať, pokiaľ do toho vložíme všetky naše sily. Samozrejme, budeme musieť niečo urobiť s profesorom Snapom...“

„Dovoľte mi...“

„...a ak bude Rokfort v obkľúčení a Temný pán pred dverami, bolo by v skutku záhadné schovať čo najviac nevinných. Lenže hop-šup prášková sieť je pod dohľadom a v areáli školy je nemožné sa premiestňovať...“

„Je tu cesta,“ rýchlo povedal Harry a objasnil jej všetko o priechode do Kančej hlavy.

„Potter, hovoríme tu o stovkách študentov...“

„Ja viem, pani profesorka, ale pokiaľ sa Voldemort a smrťožrúti budú sústrediť na hranice školského pozemku, nebude ich zaujímať, či sa niekto premiestnil do Kančej hlavy.“

„Niečo na tom je,“ súhlasila. Namierila prútik na Carrowovcov a na ich spútané telá dopadla strieborná sieť, upevnila sa okolo nich a zodvihla ich do vzduchu, kde sebou trhali pod modrozlatým stropom ako dve obrovské morské príšery. „Poďte, musíme varovať vedúcich fakúlt. Mali by ste si znovu obliecť plášť.“

Prešla dverami a pozdvihla prútik. Z jeho konca vyšľahli tri strieborné mačky so škvrnami okolo očí v tvare okuliarov. Keď sa profesorka McGonagallová, Harry a Luna ponáhľali dolu, Patronusy ladne bežali vpred a napĺňali točité schodisko strieborným svetlom.

V chodbe leteli ako o preteky a postupne ich každý Patronus opúšťal. Kockovaný župan profesorky McGonagallovej šušťal o podlahu a Harry s Lunou klusali za ňou skrytí pod neviditeľným plášťom.

Zišli o dve poschodia, keď sa k nim pridal ďalší pár tichých krokov. Harry, ktorého jazva stále neprestávala páliť, ich započul ako prvý: už už siahal do vrecka pre Záškodnícku mapu, ale kým ju stihol vybrať, McGonagallová si všimla, že majú spoločnosť. Zastavila sa, zdvihla prútik pripravený bojovať a povedala: „Kto je tam?“

„To som ja,“ ozval sa nízky hlas.

Spoza jedného brnenia vystúpil Severus Snape. Pri pohľade naňho v Harrym vzkypela krv: v tieni Snapových zločinov zabudol na jeho výzor, na mastné čierne vlasy, ktoré ako závoj viseli okolo vyziabnutej tváre, na smrteľný pohľad jeho chladných čiernych očí. Nemal na sebe pyžamo, bol oblečený ako vždy v čiernom habite a prútik mal taktiež pripravený k boju.

„Kde sú Carrowovci?“spýtal sa potichu.

„Hádam, že sú tam, kde ste im prikázali, aby boli,“ povedala profesorka McGonagallová.

Snape prikročil bližšie a jeho pohľad zablúdil vzduchom okolo nej, ako keby vedel, že je tam Harry. Harry mal tiež prútik pripravený do útoku.

„Mal som dojem,“ povedal Snape, „že Alecto našla votrelca.“

„Vážne?“ čudovala sa profesorka McGonagallová. „A z akého dôvodu máte ten dojem?“

Snape nepatrne ohol ľavú ruku, kde mal vypálené Temné znamenie.

„Ach tak, prirodzene,“pochopila profesorka McGonagallová. „Vy smrťožrúti máte svoje vlastné spôsoby komunikácie, zabudla som.“

Snape sa tváril, že nepočul. Očami stále skúmal priestor okolo nej a pozvoľne sa približoval, bez toho, že by si uvedomoval, čo robí.

„Nevedel som, že dnes na chodbách strážite vy, Minerva.“

„Máte nejaké námietky?“

„Uvažujem, čo vás prinútilo vstať z postele v takúto neskorú hodinu?“

„Myslela som, že počujem nejaký ruch,“ vysvetlila profesorka McGonagallová.

„Naozaj? Ale všade je kľud.“ Snape sa jej zadíval do očí.

„Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, trvám na tom, že...“

Profesorka McGonagallová zareagovala rýchlejšie, než by Harry čakal: jej prútik prerazil vzduch a na zlomok sekundy si Harry myslel, že sa Snape zrúti, upadne do bezvedomia, ale rýchlosť jeho cloniaceho zaklínadlá bola taká veľká, že McGonagallová stratila rovnováhu. Mávla na fakľu na stene, ktorá sa uvoľnila z držiaka: Harry, ktorý sa práve chystal Snapa prekliať, bol nútený strhnúť Lunu z cesty klesajúcim plameňom, ktoré vytvorili kruh ohňa a leteli na Snapa ako laso.

Lenže už to nebol oheň, ale obrovský čierny had, ktorého McGonagallová nechala vybuchnúť na dym, ktorý sa vzápätí premenil, stuhol a nakoniec sa z neho stal roj ostrých dýk: Snape sa im vyhol len vďaka tomu, že začaroval brnenie, ktoré sa pred neho postavilo a s dunivými zvukmi sa dýka po dýke zapichli do prednej časti.

„Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas, Harry sa za ním otočil, stále však chránil Lunu pred poletujúcimi kúzlami, a uvidel profesora Flitwicka a profesorku Sproutovú, ako beží po chodbe smerom k nim vo svojom pyžame v tesnom závese s profesorom Slughornom.

„NIE!“zakvičal profesor Flitwick a zodvihol prútik. „Žiadne ďalšie vraždy v Rokforte nespáchate!“

Flitwickove kúzlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa ukrýval Snape. S rinčaním ožilo. Snape sa dostal z jeho drviaceho zovretia a svoj prútik hodil smerom k nepriateľom.

Harry a Luna odskočili bokom, keď brnenie narazilo do steny a roztrieštilo sa. Keď sa Harry znovu pozrel hore, Snape bol zaneprázdnený bojom – McGonagallová, Flitwick aj Sproutová naňho vysielali jednu kliadbu za druhou. Snape preskočil dverami do jednej z tried a o chvíľu neskôr Harry počul McGonagallovú, ako kričí: „Zbabelec! ZBABELEC!“

„Čo sa stalo? Čo sa tu stalo?“

Harry jej pomohol postaviť sa a s plášťom vlajúcim za nimi sa rozbehli cestou do zdevastovanej triedy, kde profesori McGonagallová, Flitwick a Sproutová stáli pri rozbitom okne.

„Skočil,“ povedala profesorka McGonagallová, keď sa k nim pripojili.

„Chcete povedať, že je mŕtvy?“ povedal Harry, ignoroval Flitwicka a Sproutovú, prekvapených nad náhlym zjavením, a bežal k oknu.

„Nie, nie je mŕtvy,“ povedala profesorka McGonagallová sucho. „Na rozdiel od Dumbledora má pri sebe prútik... a zdá sa, že sa od svojho pána naučil zopár trikov.“

So zachvením zdesenia zbadal Harry v diaľke teleso tvaru netopiera, letiaceho smerom k temnejšej časti hradu.

Naraz za sebou počuli hlasné kroky a hlasné dýchanie. Pripojil sa k nim profesor Slughorn.

„Harry!“ zafunel, a naďalej si masíroval svoj ohromný hrudník pod smaragdovo zeleným zamatovým pyžamom. „Môj drahý chlapče... aké prekvapenie... Minerva, prosím, vysvetlite mi... Severus... čo...?"

„Náš riaditeľ si dal na chvíľu pauzu,“ povedala profesorka McGonagallová a ukázala na dieru v okne v tvare Snapa.

„Pani profesorka!“ vykríkol Harry a chytil sa za čelo.

Naraz uvidel jazero plné mŕtvol, bolo hneď pod ním, cítil, ako zelená loďka dorazila k brehu a Voldemort ju opustil, mal na srdci vraždu...

„Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu. Už sa blíži!“

„Veľmi dobre. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa blíži,“ povedala ostatným učiteľom.

Sproutová a Flitwick zalapali po dychu. Slughorn nahlas zastonal. „Potter má nejakú prácu na hrade, na Dumbledoreov príkaz. Musíme použiť všetku ochranu, ktorej sme schopní, zatiaľ čo Potter urobí, čo musí.“

„Uvedomujete si, že nič, čo urobíme, nezastaví Toho-Koho-Netreba-Menovať natrvalo?“ zapišťal profesor Flitwick.

„Ale môžeme ho zadržať,“ povedala profesorka Sproutová.

„Ďakujem, Pomona,“ odpovedala profesorka McGonagallová a medzi oboma čarodejnicami bolo vidieť vzájomné pochopenie.

„Odporučila by som zaistiť základnú ochranu okolo hradu, potom zhromaždiť študentov a stretnúť sa vo Veľkej Sieni. Väčšina musí byť evakuovaná, ale myslím si, že plnoletí študenti, ktorý chcú bojovať, by mali dostať šancu.“

„Súhlasím,“ povedala profesorka Sproutová a ponáhľala sa k dverám. „Za dvadsať minút sa stretneme vo Veľkej Sieni aj s našimi fakultami.“

Keď odbiehala preč, počuli jej tiché mrmlanie: „Tentacula, Diablova pasca, Klepcodrap... áno, rada by som videla, ako s nimi chcú smrťožrúti bojovať...“

„Ja môžem bojovať odtiaľto,“ rozhodol sa Flitwick, a napriek tomu, že sotva dovidel von, namieril prútik von z okna a začal mumlať zložité, komlexné zaklínadlá. Harry započul zvláštny zvuk, keď Flitwick vypustil silu vetra na areál.

„Pán profesor,“ ozval sa Harry a podišiel bližšie k profesorovi čarovania. „Pán profesor, nerád ruším, ale je to dôležité. Nemáte nejaké tušenie, kde by mohol byť diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“

„Protego Horribilis... diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“ zapišťal Flitwick. „Nejaké tie vedomosti naviac nikdy neuškodia, Potter, ale nemyslím si, že to platí aj v tejto situácií!“

„Myslel som len... Viete, kde je? Videli ste ho niekedy?“

„Či som ho videl! Žiadna živá duša ho nevidela! Je stratený už veľmi dlho, chlapče.“

Harry pocítil zmes zúfalého sklamania a paniky. Čo potom mohlo byť horcruxom?

„Stretneme sa s vami a ostatnými Bystrohlavčanmi v klubovni, Filius!“ povedala profesorka McGonagallová a kývla na Harryho a Lunu, aby ju nasledovali.

Práve prišli k dverám, keď zahrmel Slughornov hlas.

„Moje slovo,“ povedal zadýchane, bledý a spotený, jeho mrožie fúzy sa pohli. „Čo robiť! Nie som si istý, či je to múdre, Minerva. Nemôže prezradiť vchod, ty vieš, a ktokoľvek, kto sa ho pokúšal zadržať, bol v najväčšom bolestnom ohrození...“

„Musím očakávať teba a Slizolin vo Veľkej Sieni za dvadsať minút,“povedala profesorka McGonagallová. „Pokiaľ chceš odísť so svojimi študentmi, nebudem ťa zdržovať. Ale pokiaľ učiníš pokus sabotovať naše vedenie a pozdvihneš proti nám zbrane vnútri hradu, potom, Horace, ťa budeme musieť zabiť.“

„Minerva,“ povedal zdesene.

„Nadišiel čas pre Slizolin. Musí sa rozhodnúť, či k nám bude lojálny,“ prerušila ho profesorka McGonagallová. „Choď a zobuď študentov, Horace.“

Harry nezostal, aby sa pozeral na Slizolinské breptanie. On a Luna stáli za profesorkou McGonagallovou, ktorá zaujala pozíciu uprostred chodby, a zdvihla svoj prútik.

„Piertotum... och, preboha, Filch, nie teraz...“

Starý krívajúci školník sa práve objavil, volajúc: „Študenti vyliezli z postelí! Študenti sú na chodbách!“

„To je jasné, že sú, ukecaný idiot!“ zakričala profesorka McGonagallová. „Radšej choď a rob niečo užitočné! Nájdi Zloducha!“

„Z-Zloducha?“zakoktal Filch, akoby to meno nikdy predtým nepočul.

„Áno Zloducha, blázon, Zloducha! Nesťažoval si sa naňho pol storočia? Choď, a priveď ho sem!“

Filch si evidentne myslel, že sa profesorka McGonagallová zbláznila, ale odkrivkal preč, zhrbil sa, a hundral si popod nos.

„A teraz... Piertotum Locomator!“ zakričala profesorka McGonagallová. Všade, po celej chodbe, sochy a brnenia zoskočili zo svojich podstavcov a s ohlušujúcim rachotom pristáli na chodbe. Harry vedel, že to isté sa stalo v celom hrade.

„Rokfort je v ohrození!“ zvolala profesorka McGonagallová. „Muži za hranicami živých, chráňte nás, je to vaša povinnosť voči našej škole!“

Rachotiaca a vreštiaca horda pohybujúcich sa sôch, bežali okolo Harryho, niektorí menší, niektorí v nadživotnej veľkosti. Boli medzi nimi aj zvieratá, hrmotajúce brnenia držali vytasené meče a pichľavé gule na reťaziach.

„Teraz Potter,“ povedala McGonagallová, „vy a slečna Lovegoodová by ste sa so svojimi priateľmi mali vrátiť do Veľkej Siene... Musím zobudiť ostatných Chrabromilčanov.“

Ocitli sa na vrchole schodov, Harry a Luna sa otočili k ukrytému vchodu do Núdzovej miestnosti. Keď bežali, stretávali zástupy študentov, mnohí z nich mali cez pyžamu navlečené cestovné kabáty. Boli doprevádzaní svojimi učiteľmi a prefektmi.

„To bol Potter!“

„Harry Potter!“

„Bol to on, videl som ho!“

Ale Harry sa neotáčal, prišli k Núdzovej miestnosti, oprel sa o stenu, ktorá sa pred nimi otvorila, a spolu s Lunou bežali po strmých schodoch.

„Čo...?“

Keď Harry zbadal miestnosť, posledné schody zišiel v šoku. Bola plná, omnoho viac, než keď tu boli naposledy. Kingsley a Lupin sa naňho pozerali, boli tu aj Oliver Wood, Angelina Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill s Fleur a pán a pani Weasleyoví.

„Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Lupin, pristupujúc ku schodom.

„Voldemort je na ceste, snaží sa obkľúčiť školu, Snape ušiel, a čo tu vlastne robíte? Ako ste...?“

„Napísali sme ostatným členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš od nikoho čakať, že si nechá ujsť takúto srandu, Harry, a D.A. sa spojila s Fénixovým Rádom a celé sa to tu takto nabalilo.“

„Čo bude teraz?“ zvolal George. „Čo sa bude diať?“

„Evakuujem mladších, a všetci sa schádzajú vo Veľkej Siene kvôli organizácii.“

„Budeme bojovať!“

Tlačil sa k nemu obrovský rev a bol zatlačený k stene, keď ho chcel každý pozdraviť. Zamiešal sa medzi členov Fénixovho Rádu, Dumbledorovej armády a Harryho starého metlobalového družstva, všetci s vytasenými prútikmi mierili do srdca hradu.

„Poď Luna,“ zvolal Dean, keď ju míňal, chytil jej prázdnu ruku, stisla mu ju a nasledovala ho ku schodom.

Zástup sa zmenšoval. V Núdzovej miestnosti zostalo už len pár ľudí a Harry sa k nim pridal. Pani Weasleyová sa hádala s Ginny. Okolo nich stál Lupin, Fred, George, Bill a Fleur.

„Ešte nie si plnoletá!“ kričala pani Weasleyová na svoju dcéru a Harry sa priblížil. „Nemôžem ti to dovoliť.“

„Chlapci áno, ale ty... musíš ísť domov!“

„Nepôjdem!“ Ginnyine vlasy zaviali, keď chytila svoju matku za rameno.

„Som v Dumbledorovej armáde...“

„Mládežnícky spolok!“

„Mládežnícky spolok tu urobil také veci, aké sa nikto nikdy neodvážil urobiť!“ povedal Fred.

„Má šestnásť!“ zvolala pani Weasleyová. „Nie je na to dosť stará. Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju brali so sebou...?“

Fred a George vyzerali mierne zahanbene.

„Mama má pravdu, Ginny,“ jemne povedal Bill. „Nemôžeš to robiť. Každý neplnoletý musí odísť, tak je to správne.“

„Nemôžem ísť domov!“ zvolala Ginny. V očiach sa jej leskli slzy hnevu. „Je tu celá moja rodina, nemôžem čakať sama a nevedieť a...“

Jej oči sa po prvýkrát stretli s Harrym. Pozrela sa naňho prosebne, ale on pokrútil hlavou a ona sa rozhorčene otočila preč.

„Dobre,“ povedala, a pozerala sa na vchod tunelu do Kančej hlavy. „Teraz sa s vami rozlúčim a potom a...“

Ozvala sa rana.

Niekto ďalší sa dral z tunela, mierne sa zatackal a spadol. Zodvihol sa a sadol si na najbližšiu stoličku, pozrel sa okolo, napravil si okuliare s kosteným rámom a povedal: „Nejdem neskoro? Už to začalo? Práve som zistil... tak ja... ja...,“ Percy breptal do ticha.

Evidentne neočakával, že sa dostane do stredu svojej rodiny. Rozprestrela sa chvíľa údivu narušená Fleur, ktorá sa otočila k Lupinovi a s hlbokým napätím povedala: „Takže... ako sa má Teddy?“ Lupin na ňu prekvapene zažmurkal.

Ticho medzi Weasleyovcami bolo na bode mrazu.

„Ja... och, áno... je v poriadku!“ povedal nahlas Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u jej matky...“

Percy a ostatní Weasleyovci na seba naďalej chladne pozerali.

„Tu mám fotku,“ povedal Lupin, vytiahol fotku zo svojho plášťa a ukazoval ju Fleur a Harrymu, ktorý uvidel malé bábätko s chumáčom žiarivo tyrkysových vlasov, mávajúce tučnou pästičkou do objektívu.

„Bol som blázon!“zakričal Percy, tak nahlas, že Lupinovi takmer vypadla fotografia. „Bol som idiot, bol som korunovaný hlupák, bol som...“

„Ministrov maznáčik, popierajúci rodinu a po moci dychtiaci blbec,“ povedal Fred.

Percy preglgol. „Áno, bol som!“

„Dobre, nemohol si to povedať krajšie,“ povedal Fred, a natiahol ruky k Precymu.

Pani Weasleyová sa rozplakala, bežala vpred, odstrčila Freda a zmačkla Percyho do zdrvujúceho objatia. Keď chytil dych, pozrel sa na otca.

„Je mi to ľúto, tatko,“ povedal Percy. Pán Weasley rýchlo žmurkal, keď bežal objať svojho syna.

„Ako to, že si zmenil názor, Percy?“ spýtal sa George.

„Bolo na čase odísť,“ povedal Percy utierajúc si oči pod okuliarmi kúskom cestovného plášťa. „Hľadal som cestu von, ale na Ministerstve to nie je také jednoduché, stále zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa skontaktovať s Aberforthom a on ma kontaktoval desať minút predtým, než Rokfort začnú dobýjať, takže som tu.“

„Dobre, môžeme sa spoľahnúť na našich prefektov, ktorí by nás mali viesť v dobe, ako je táto,“ napodobňoval George Percyho hlas. „Tak poďme, a bojujme proti smrťožrútom!“

„Takže ty si teraz moja švagriná?“ povedal Percy, keď si potriasal ruku s Fleur, popritom čo sa ponáhľali ku schodom spolu s Billom, Fredom a Georgeom.

„Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová. Ginny sa pokúšala pod zásterou zmätku nepozorovane dostať ku schodom.

„Molly, a čo takto,“ povedal Lupin, „prečo by teda nemohla Ginny zostať tu? Vedela by, čo sa deje, a nebola by uprostred boja.“

„Ja...“

„To je dobrý nápad,“ ozval sa pán Weasley, „Ginny, zostaneš v tejto izbe, rozumieš?“

Ginny sa to veľmi nepozdávalo, ale pod otcovým neobvykle upreným pohľadom súhlasila. Pán a pani Weasleyovci spolu s Lupinom došli až ku schodom.

„Kde je Ron?“ spýtal sa Harry.

„Hovoril niečo o kúpelni,“ povedala Ginny, „nie je to dlho, čo odišiel.“

„Kúpelňa?“ Harry prešiel izbu až ku kúpelni, a otvoril dvere. Bola prázdna.

„Si si istá, že hovoril o kúpel...“

Ale jeho jazva zabolela, a Núdzová miestnosť zmizla.

Pozeral sa na železné dvere, pozeral sa z temnoty priamo na hrad, ktorý pred ním žiaril. Nagini mu ležala okolo pliec. Bol obklopený chladom a posadnutý myšlienkou na smrť.

...a ktorá sa páči Vám?

2007-08-06T17:38:00.000-07:00

Dovolil som si na pravý panel pridať (ani neviem, ako to nazvať) slideshow, v ktorej si môžete kliknutím myši vybrať obálku poslednej knihy v slovenčine, ktorá sa práve Vám páči najviac.

Do komentárov tiež napíšte, či sa Vám to páči alebo nie a povedzte, ktorý obal sa Vám páči najviac: oranžový originál, obálka so sépiovým odtieňom, čiernobiela obálka alebo titulka s efektom "Stará fotografia". :))

29. kapitola – Stratený diadém

2007-08-06T09:09:00.001-07:00

„Neville... čo to... ako...?“

Ale Neville zbadal Rona a Hermionu a s potešením ich objímal. Čím ďalej sa Harry na Nevilla pozeral, tým horšie vyzeral: jedno jeho oko bolo žltofialové, napuchnuté, po celej tvári mal hlboké rany a celkovo to vyzeralo, že dosť zažil. Aj napriek potlčenému vzhľadu žiaril šťastím. Keď pustil Hermionu, znovu povedal: „Ja som vedel, že prídete! Stále som vravel Seamusovi, že je to len otázka času!“

„Neville, čo sa ti to stalo?“

„Čo? Toto?“ Neville nad svojimi zraneniami kývol rukou. „To nič nie je, počkajte, až uvidíte Seamusa. Môžeme teda vyraziť? A ešte niečo,“ otočil sa na Aberfortha, „Ab, možno, že ešte pár ľudí príde.“

„Ešte pár ľudí?“ zopakoval znepokojene Aberforth. „Čo tým myslíš, ešte pár ľudí, Longbottom? V celej dedine je zákaz vychádzania a nastražili tam Vreštiace kúzlo!“

„Viem, a preto sa budú premiestňovať priamo do baru,“ povedal Neville. „Proste ich pošli priechodom, keď sa tu ukážu, dobre? Veľmi pekne ďakujem.“

Neville podal Hermione ruku a pomohol jej vyškriabať sa na krbovú rímsu a do tunela; nasledoval Ron a za ním Neville. Harry sa otočil na Aberfortha.

„Neviem, ako vám poďakovať. Dvakrát ste nám zachránili životy.“

„Tak si na ne dávajte pozor,“ povedal Aberforth nevrlo. „Po tretí raz sa mi to možno nepodarí.“

Harry sa vyšvihol na rímsu a preliezol dierou za Arianiným portrétom. Kamenné schody za ním boli príjemne uhladené, zdalo sa, že priechod je tam už roky. Na stenách viseli mosadzné lampy a hlinená zem bola udupaná a hladká; ako šli, ich tiene za nimi poskakovali po stenách a neúnavne ich sledovali.

„Ako je to tu dlho?“ spýtal sa Ron, akonáhle vyrazili. „Na Záškodníckej mape to nie je, že Harry? Myslel som, že do školy a von vedie len sedem priechodov.“

„Všetky ich zablokovali už pred začiatkom roku,“ povedal Neville. „Nedá sa cez ne dostať, a so všetkými tými kúzlami na vchodoch a smrťožrútmi a dementormi pri východoch...“ Neville sa otočil, spätkoval pred nimi a hltal ich pohľadom. „Ale to je fuk... Je to pravda? Vážne ste sa vlámali do Gringott banky? A uleteli na drakovi? Je to všade, všetci o tom rozprávajú, Carrow zmlátil Terryho Boota, pretože to vykrikoval na večeri vo Veľkej sieni!“

„Áno, je to pravda,“ povedal Harry.

Neville sa radostne zasmial. „A čo ste spravili s tým drakom?“

„Pustili ho,“ povedal Ron. „A Hermiona si ho tak strašne chcela nechať..“

„Nepreháňaj, Ron.“

„Ale čo ste robili? Ľudia vraveli, že len utekáš, Harry, ale to si nemyslím. Myslím, že po niečom idete.“

„Máš pravdu,“ povedal Harry, „ale povedz nám niečo o Rokforte, Neville, nič nevieme.“

„Už... No, už to nie je ozajstný Rokfort,“ povedal Neville a jeho úsmev pomaly vädol.

„Viete o Carrowovcoch?“

„To sú tí dvaja smrťožrúti, čo tu učia?“

„Viac ako učia. Majú na starosti otázky disciplíny a veľmi radi trestajú, títo Carrowovci.“

„Ako Umbridgeová?“

„Pche, tá pri nich vyzerá neškodne. Všetci ostatní učitelia im musia nahlásiť, keď niečo vyvedieme. Ale pokiaľ sa tomu môžu vyhnúť, tak im to nepovedia. Povedal by som, že učitelia ich nenávidia úplne rovnako ako my.“

„Amycus, ten chlap, vyučuje to, čo bývalo Obranou proti čiernej mágii, až na to, že teraz je to len Čierna mágia. Musíme sa učiť kliatbu Cruciatus na ľuďoch, čo si zaslúžili tresty... “

„Čože?“ zaduneli jedným slovom hlasy Harryho, Rona a Hermiony a odrážali sa po celej chodbe.

„Áno,“ povedal Neville. „To odtiaľ mám toto,“ a ukázal na obzvlášť hlbokú jazvu na tvári. „Odmietol som to spraviť. Hoci, niektorí študenti sa v tom priamo vyžívajú; Crabbe a Goyle to milujú. Povedal by som, že to je prvýkrát, čo im niečo ide.“

„Alecto, Amycova sestra, vyučuje Muklovskú výchovu, ktorá je povinná pre všetkých. Všetci ju musíme počúvať, keď vykladá, že muklovia sú ako zvieratá, blbí a špinaví, a ako svojím správaním donútili čarodejníkov stále sa skrývať, a že teraz sa obnovuje prirodzený stav. Odtiaľ mám toto,“ a ukázal na ďalšiu jazvu na tvári, „za to, že som sa jej spýtal, koľko muklovskej krvi s bratom majú.“

„Do pekla, Neville,“ povedal Ron, „ty vážne vieš, kedy sa ozvať.“

„Ty si ju nepočul,“ povedal Neville. „Tiež by si to nevydržal. Vec sa má tak, že akonáhle sa proti nim niekto postaví, ostatným to dáva nádej. Všimol som si to, keď to robil Harry.“

„Áno, ale potom ťa používajú ako brúsku na nože,“ povedal Ron a mierne ním trhlo, keď prešli okolo lampy a Nevillove zranenia tak vystúpili ešte zreteľnejšie.

Neville pokrčil ramenami. „To je jedno, oni nechcú preliať veľa čistej krvi, takže nás len trochu pomučia, keď si dovoľujeme, ale nakoniec nás nezabijú.“

Harry nevedel, či boli horšie tie veci, čo im Neville práve hovoril, alebo ten vecný tón, ktorým to hovoril.

„Jediní vo vážnom nebezpečenstve sú tí, ktorých priatelia a príbuzní robia problémy vonku. Už berú väzňov. Starý Xeno Lovegood si v Sršni trochu viac otvoril ústa, takže Lunu odtiahli z vlaku, keď šla domov na Vianoce.“

„Neville, je v poriadku, my sme ju videli... “

„Áno, ja viem, podarilo sa jej poslať mi správu.“

A vytiahol z vrecka zlatú mincu, v ktorej Harry poznal jeden z falošných galeónov, ktoré používala Dumbledorova armáda na posielanie správ.

„Skvele sa osvedčili,“ povedal Neville a usmial sa na Hermionu. „Carrowovci nikdy neprekukli, ako komunikujeme a to ich vytáčalo. Túlali sme sa stále v noci po chodbách a písali na steny veci ako: Dumbledorova armáda, Stále verbujeme a tak ďalej. Snape to nenávidel.“

„Túlali?“ povedal Harry, ktorý si všimol minulý čas.

„No, pekne sa to skomplikovalo,“ povedal Neville. „Na Vianoce sme stratili Lunu, Ginny sa nevrátila z veľkonočných prázdnin a my traja sme boli niečo ako vodcovia. Zdalo sa, že Carrowovci vedia, že za dosť z toho môžem, takže po mne dosť tvrdo šli. A nakoniec chytili Michaela Cornera, keď sa snažil pustiť prváka, ktorého zviazali, a škaredo ho dotýrali. To ľudí vystrašilo.“

„Nehovor,“ zamumlal Ron, ako cesta začala stúpať.

„No áno, nemohli sme od ľudí chcieť, aby pokračovali po tom, čo sa stalo Michaelovi, takže sme od podobných kúskov upustili. Ale stále sme bojovali, ale potajomky, až do času pred pár týždňami. To sa rozhodli, že je len jediná cesta, ako ma zastaviť, a išli si pre babičku.“

„Čože?“ vyhŕkli Harry, Ron a Hermiona dohromady.

„No,“ povedal Neville, a začal trochu funieť, pretože cesta stúpala dosť strmo, „aspoň vidíte, ako uvažujú. Únosy detí, aby skrotili ich príbuzných, fungovali vážne dobre. Kedy to začnú robiť naopak, bolo len otázkou času. Problém bol ten,“ otočil sa na nich a Harry bol prekvapený, ako sa škerí, „že babička bola trošku väčším sústom, než dokázali prehltnúť. Malá stará čarodejnica, ktorá žije sama, asi si mysleli, že nebudú musieť poslať nikoho mimoriadne silného. Každopádne,“ zachechtal sa Neville, „Dawlish je stále u Sv. Munga a babička je na úteku. Poslala mi list,“ a poklopal rukou na náprsnú tašku, „a napísala mi, že je na mňa pyšná, že som pravým synom svojich rodičov a že v tom mám pokračovať.“

„Husté,“ povedal Ron.

„To áno,“ odvetil Neville veselo, „Akonáhle si však uvedomili, že nado mnou nemajú žiadnu moc, rozhodli sa, že Rokfort môže predsa len fungovať aj bezo mňa. Neviem, či ma chceli zabiť, alebo poslať do Azkabanu, každopádne som vedel, že je čas zmiznúť.“

„Ale,“ povedal Ron zmätene, „nemierime... nemierime snáď do Rokfortu?“

„Jasné,“ povedal Neville. „Uvidíte. Už sme tu.“

A hneď za rohom, priamo proti nim, bol koniec priechodu. Ďalšie krátke schodište viedlo do priechodu úplne rovnakého ako za Arianiným portrétom. Neville ho otvoril a preliezol skrz. Ako ho Harry nasledoval, počul, ako volá: „Pozrite, kto to je! No nevravel som vám to?“

Akonáhle sa Harry objavil v izbe za priechodom, ozvalo sa niekoľko výkrikov: „HARRY!“ „To je Potter, to je POTTER!“ „Ron!“ „Hermiona!“

Harry bol pomerne zmätený zo všetkých tých farebných závesov, svetiel a tvárí. V nasledujúcom okamihu boli zaplavení, objímaní, potľapkávaní po chrbte a rozstrapatení niečím, čo sa zdalo byť davom viac než dvadsiatich ľudí. Akoby práve vyhrali finále v metlobale.

„Dobre, dobre, upokojte sa!“ volal Neville a ako dav pomaly ustupoval, Harry konečne zaregistroval okolie.

Vôbec tú miestnosť nespoznával. Bola ohromná, vyzerala skôr ako vnútrajšok mimoriadne prepychovej stromovej skrýše alebo možno gigantickej kajuty. Pestrofarebné hojdacie siete viseli zo stropu a z balkónu obiehajúceho stenu z tmavého dreva bez okien, ktorá bola pokrytá gobelínmi. Harry videl zlatého chrabromilského leva na šarlátovom pozadí; čierneho jazveca z Bifľomoru, na žltom a bronzového orla na modrom pozadí z Bystrohlavu. Jedine slizolínska strieborná a zelená chýbala. Ďalej napratané knižnice, niekoľko metiel opretých o stenu a v rohu veľké drevené rádio.

„Kde to sme?“

„Núdzová miestnosť, samozrejme!“ povedal Neville. „Prekonala samu seba, čo?“

„Carrowovci ma prenasledovali a ja som vedel, že mám len jednu možnosť, kde sa skryť: podarilo sa mi prejsť dvermi a toto sem tu našiel. No, nie je to úplne to isté, ako keď som prišiel prvýkrát, bolo to oveľa menšie, bola tu len jedna hojdacia sieť a len chrabromilské gobelíny. Ale rozpínala sa čím ďalej tým viac, keď členovia D.A. prichádzali.“

„A Carrowovci sa nedostanú dnu?“ spýtal sa Harry, hľadajúc dvere.

„Nie,“ povedal Seamus Finnigan, ktorého si Harry nevšimol, kým neprehovoril: Seamusova tvár bola zjazvená a opuchnutá.

„Je to vhodná skrýša, a pokiaľ je tu aspoň jeden z nás, tak na nás nemôžu, dvere im nejdú otvoriť. To všetko vďaka Nevillovi, to sa mu vážne podarilo. Môžeš požiadať presne o to, čo chceš... ako napríklad, „nechcem, aby sa sem ktokoľvek z Carrowových donášačov mohol dostať“ – a tá miestnosť ti to splní! Len sa musíš uistiť, že si zavrel zadné vrátka. Neville je vážne borec!“

„Je to vážne tak jednoduché,“ povedal Neville skromne. „Bol som tu asi deň a pol, začínal som byť vážne hladný a prial som si, aby som mal niečo na jedenie, a vtom sa otvoril ten priechod do Kančej hlavy. Prešiel som skrz a stretol Aberfortha . Zásobuje nás jedlom, pretože z nejakého dôvodu to tá miestnosť nevie.“

„No áno, jedlo je jedna z piatich výnimiek podľa Gampovho zákona o Základných premenách,“ povedal Ron na všeobecný úžas.

„Takže sa tu ukrývame skoro dva týždne,“ povedal Seamus, „a skrátka vytvára nové postele, kedykoľvek potrebujeme a dokonca zvládla aj peknú kúpeľňu, keď sa tu začali objavovať dievčatá... “

„...pretože tušila, že sa možno budeme chcieť umyť,“ dodala Lavender Brownová, ktorú si doteraz Harry nevšimol. Teraz, keď sa začal poriadne rozhliadať, všimol si mnoho známych tvári. Boli tu obe dvojičky Patilové, rovnako aj Terry Boot, Ernie MacMillan, Anthony Goldstein a Michael Corner.

„Hovor, čo ste vyvádzali,“ povedal Ernie, „Nemôžeme sa zhodnúť, snažíme sa počúvať Potterovu hliadku, ako to len ide,“ a ukázal na rádio. „Vy ste sa nevlámali do Gringott banky, že nie?“

„Vlámali!“ povedal Neville. „A ten drak je tiež pravda!“

V miestnosti prepukol potlesk a ozvalo sa aj niekoľko výkrikov; Ron sa uklonil.

„Po čom ste išli?“ opýtal sa dychtivo Seamus.

Kým ktokoľvek z nich mohol čokoľvek dodať, Harry pocítil hroznú, spaľujúcu bolesť v jazve, a rýchlo sa otočil chrbtom k zvedavým a potešeným tváram. Núdzová miestnosť zmizla a on stál uprostred poničenej kamennej chatrče.

Hnijúce dosky boli vytrhané z podlahy, vykopaná zlatá truhla stála otvorená pred prázdnou dierou a zívala prázdnotou. Voldemortov zúrivý rev vibroval v Harryho hlave. S obrovským úsilím sa odpútal od Voldemortovej mysle a objavil sa tam, kde stál predtým, podopieraný Ronom.

„Si v poriadku?“ povedal Neville, „čo si takto sadnúť? Čakám, že si dosť unavený, čo?“

„Nie,“ odpovedal Harry.

Pozrel sa na Rona a Hermionu a bez slov sa im snažil povedať, že Voldemort práve objavil stratu jedného z horcruxov. Čas ubiehal strašnou rýchlosťou, ak Voldemort teraz navštívi Rokfort, mohli by prísť o svoju šancu.

„Musíme vyraziť,“ povedal a podľa ich výrazov pochopil, že mu rozumeli.

„Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa Seamus, „aký je plán?“

„Plán?“ opakoval Harry. Všetku svoju vôľu spotreboval, aby ho opäť nepohltilo Voldemortovo besnenie; jeho jazva stále pálila. „No, je tu niečo čo – Ron, Hermiona a ja – musíme spraviť, a potom odtiaľto zmizneme.“

Nikto sa už nesmial ani nepokrikoval. Neville vyzeral zmätene.

,,Čo myslíš tým, že ‚odtiaľto zmiznete‘?“

„Neprišli sme, aby sme tu zostali,“ povedal Harry a šúchal si jazvu, aby tak zmiernil bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité... “

„Čo je to?“

„Ja...to vám nemôžem povedať.“

Po tomto sa zdvihla vlna reptania; Neville zvraštil obočie. „Prečo nám to nemôžeš povedať? Má to predsa pomôcť v boji proti Veď-vieš-komu, alebo nie?“

„To áno... “

„Potom ti teda pomôžeme.“

Ostatní členovia Dumbledorovej armády prikyvovali, niektorí s nadšením, ďalší s vážnou tvárou. Pár z nich sa zdvihlo zo stoličiek, aby tak dokázali svoju odhodlanosť pre okamžitú akciu.

„Vy to nechápete,“ zdalo sa, že Harry v posledných hodinách hovoril túto vetu často. „My... my vám to nemôžeme povedať. Musíme to spraviť... sami.“

„Prečo?“ spýtal sa Neville.

„Pretože…“ Zúfalo chcel začať hľadať posledný horcrux, alebo si aspoň pohovoriť s Ronom a Hermionou, kde by mali začať pátranie, takže ťažko formuloval svoje myšlienky. Jazva ho stále pálila. „Dumbledore nám trom nechal prácu,“ naviazal opatrne, „a my to nemáme nikomu povedať... tým myslím, že chcel, aby sme to spravili len my traja.“

„Sme jeho armáda,“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda. Takže sme v tom všetci spoločne, pokračovali sme, keď ste vy boli preč...“

„Nebol to práve piknik, kámo,“ poznamenal Ron.

„Nepovedal som, že bol, ale nechápem, prečo by ste nám nemohli dôverovať. Každý v Núdzovej miestnosti bojoval a sem sa dostali, pretože po nich išli Carrowovci. Všetci, čo sú tu, dokázali, že sú Dumbledorovi oddaní... a tebe tiež.“

„Pozrite sa,“ začal Harry, hoci nevedel, čo vlastne povie, ale bolo to jedno: dvere tunelu za ním sa práve otvorili.

„Dostali sme tvoj odkaz, Neville! Ahoj, vy traja, myslel som si, že tu budete!“

To boli Luna a Dean. Seamus spokojne zavýskal a bežal objať svojho najlepšieho kamaráta.

„Ahoj, všetci!“ pozdravila Luna šťastne. „Ach, je tak skvelé byť zase späť!“

„Luna,“ povedal Harry roztržito, „čo tu robíš? Ako si sa sem...?“

„Poslal som po nich,“ vysvetlil Neville a zdvihol falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že pokiaľ sa objavíte, dám im vedieť. Všetci sme si mysleli, že keď sa objavíte, bude to znamenať prevrat. Že zvrhneme Snapea a Carrowovcov.“

„Samozrejme, že je to tak,“ preniesla Luna ticho, „Že áno, Harry? Vyženieme ich z Rokfortu?“

„Počúvajte,“ povedal Harry, v ktorom sa dvíhala panika, „je mi ľúto, ale preto sme sa nevrátili. Musíme niečo spraviť, a potom.... “

„Necháte nás v tejto špine?“ vyhŕkol Michael Corner.

„Nie!“ vykríkol Ron. „To, čo robíme, prinesie úžitok všetkým, ide o to, aby sme sa zbavili Veď-viete-koho...“

„Tak nás nechajte, aby sme pomohli!“ povedal Neville nazlostene. „Chceme sa na tom podieľať!“

Za nimi sa ozval hluk a Harry sa otočil. Takmer zinfarktoval: Ginny práve vystupovala z otvoru v stene, a v tesnom závese ju nasledovali Fred, George a Lee Jordan. Ginny sa na Harryho žiarivo usmiala: úplne zabudol, alebo nikdy naplno neoceňoval, aká je prekrásna, ale nikdy ešte nebol tak nešťastný, že ju vidí.

„Aberforth začína byť trochu otrávený,“ povedal Fred a zdvihol ruku ako odpoveď na niekoľko pozdravov. „Chce spať a jeho hostinec sa mení na vlakovú stanicu.“

Harrymu spadla čeľusť. Priamo za Leem Jordanom vošla Harryho ex-priateľka Čcho Čchangová a usmiala sa naň.

„Dostala som odkaz,“ povedala, keď ukázala svoj falošný galeón a išla sa posadiť vedľa Michaela Cornera.

„Takže, aký je plán, Harry?“ zaujímal sa George.

„Žiadny nie je,“ odvetil Harry, stále zmätený z náhleho príchodu toľkých ľudí a neschopný všetko vstrebať, keď ho jazva stále silno pálila.

„Takže ho budeme vymýšľať za pochodu, že? Presne tak to mám najradšej,“ poznamenal Fred.

„Musíš s tým prestať!“ otočil sa Harry na Nevilla. „Prečo si ich všetkých zavolal? Toto je šialené...“

„Sme vo vojne, nie?“ povedal Dean a vytiahol svoj falošný galeón. „Odkaz vravel, že Harry je späť a my budeme bojovať! Akurát musím zohnať prútik... “

„Ty nemáš prútik...?“ začal Seamus.

Ron sa náhle otočil k Harrymu.

„Prečo nemôžu pomôcť?“

,,Čože?“

„Môžu pomôcť,“ Ron stíšil hlas tak, že nasledujúcu vetu mohla počuť len Hermiona, ktorá stála medzi nimi. „Nevieme, kde to je. Musíme to rýchlo nájsť. Nemusíme im povedať, že je to horcrux.“

Harry odvrátil pohľad od Rona k Hermione, ktorá zamumlala, „Myslím, že má Ron pravdu. Veď ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď Harry vyzeral nepresvedčene, „Nemusíš všetko robiť sám, Harry,“ dodala.

Harry rýchlo premýšľal, jazva ho stále pálila a znovu hrozilo, že mu pukne hlava. Dumbledore ho varoval, aby o horcuxoch nevravel nikomu inému než Ronovi a Hermione. Tajomstvo a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus… bolo to preňho prirodzené… Menil sa na Dumbledora, ktorý svoje tajomstvá skrýva a bojí sa dôverovať ostatným? Ale Dumbledore veril Snapeovi a kam to viedlo? K vražde na vrchole najvyššej veže…

„Fajn,“ povedal potichu tým dvom. „Okej,“ zavolal na celú miestnosť a šum prestal: Fred a George, ktorí rozprávali vtipy pre pobavenie najbližších, zmĺkli a všetci vyzerali čulo a vzrušene.

„Je tu niečo, čo potrebujeme nájsť,“ vysvetľoval Harry. „Niečo... niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-viete-koho. Je to tu, v Rokforte, ale nevieme kde. Možno to patrilo Brunhilde Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo s nákresom orla napríklad?“

S nádejou pozeral na skupinku študentov z Bystrohlavu, k Padme, Michaelovi, Terrymu a Čcho, ale neodpovedali, len Luna, usadená na operadle Ginnynej stoličky.

„Je tu jej stratený diadém. Povedala som ti o ňom, pamätáš, Harry? Stratený diadém Brunhildy Bystrohlavovej? Ocko sa snažil zhotoviť duplikát.“

„Áno, ale stratený diadém,“ prevrátil očami Michael Corner, „je stratený, Luna. To je trochu problém.“

„Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry.

„Vraví sa, že pred stáročiami,“ odpovedala Čcho a Harryho srdce pokleslo. „Profesor Flitwick vraví, že diadém zmizol so samou Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, ale,“ otočila sa na ostatných z Bystrohlavu, „nikto nenarazil ani na stopu, že?“

Všetci pokrútili hlavou.

„Hej, čo je vlastne diadém?“ zaujímal sa Ron.

„Vyzerá to asi ako koruna,“ informoval ho Terry Boot. „Brunhildin vraj bol začarovaný tak, že zväčšoval múdrosť toho, kto ho nosil.“

„Áno, ockov strachopud nasál... “

Ale Harry Lunu prerušil.

„A ani jeden z vás nikdy nevidel niečo, čo by sa tomu podobalo?“

Znovu všetci pokrútili hlavou. Harry sa pozrel na Rona a Hermionu a na nich sa odrážalo jeho vlastné sklamanie. Predmet, ktorý bol stratený tak dlho, očividne bez stopy, nebol práve vhodným kandidátom na horcrux schovaný v Rokforte… ale kým mohol položiť ďalšiu otázku, Čcho znovu prehovorila.

„Harry, pokiaľ by si chcel vidieť, ako by mal ten diadém vyzerať, mohla by som ťa vziať do našej klubovne a ukázať ti ho. Socha Brunhildy ho má na hlave.“

Harryho znovu začala páliť jazva: na chvíľu sa pod ním Núdzová miestnosť zakolísala a namiesto nej videl pod sebou čiernu zem a okolo ramien mal omotaného veľkého hada. Voldemort znovu letel, nevedel či k podzemnému jazeru alebo sem do hradu; tak či tak, času zostávalo málo.

„Je na ceste,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Letmo pozrel na Čcho a potom späť na nich.

„Počúvajte, viem, že to nie je práve najlepší plán, ale pôjdem a pozriem si tu sochu, aspoň zistím, ako ten diadém vyzerá. Počkajte na mňa tu a dávajte, však viete... na seba pozor.“

Čcho vstala, ale Ginny divoko vyhŕkla, „Nie, Luna tam vezme Harryho, že áno, Luna?“

„Ááách, áno, rada,“ prisvedčila Luna šťastne a Čcho sa sklamane posadila späť.

„Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Harry Nevilla.

„Tadeto.“

Viedol Harryho a Lunu k rohu, kde za malou skriňou viedli príkre schody.

„Každý deň vedú niekam inam, takže ich nikdy nenájdu,“ vravel Neville. „Jediný háčik je v tom, že nikdy nevieme, kde presne sa objavíme. Buď opatrný, Harry, v noci stále obchádzajú a kontrolujú chodby.“

„Žiadny problém,“ uisťoval ho Harry. „O chvíľu sa uvidíme.“

On a Luna sa poponáhľali po schodoch, ktoré boli dlhé, osvetlené pochodňami a neočakávane zatáčali. Nakoniec prišli k akejsi stene.

„Poď sem,“ povedal Harry Lune, vytiahol neviditeľný plášť a cez oboch ho prehodil. Trochu zatlačil na stenu. Tá pod jeho dotykom zmizla a oni sa preplazili von: Harry sa obzrel a videl, ako sa priechod uzavrel. Stáli v temnej chodbe: Harry odtiahol Lunu späť do tieňa, prehrabal sa vrecúškom, ktorý mal okolo krku, a vytiahol Záškodnícku mapu. Pridržal si ju tesne pod nosom a hľadal, kde sa na ňom nachádza jeho a Lunina bodka.

„Sme na piatom poschodí,“ zašepkal a pozrel, ako sa vedľajšou chodbou od nich vzďaľuje Filch. „Poďme tade.“

Odkradli sa. Harry sa túlal v noci po hrade už mnohokrát, ale nikdy mu pri tom srdce netĺklo tak rýchlo, nikdy mu tak nezáležalo, aby našiel bezpečnou cestu.

Harry a Luna kráčali po štvorcoch mesačného svetla dopadajúcom na podlahu, okolo niekoľkých brnení, helmy za zvuku ich krokov škrípali, kráčali okolo rohov, za ktorými ktoviečo číhalo, a Harry zakaždým, keď to dovolilo svetlo, kontroloval Záškodnícku mapu.

Dvakrát museli zastaviť, aby na seba neupútali pozornosť, keď okolo preletel duch. Stále očakával, že narazí na prekážku; jeho najväčšou obavou bol Zloduch a tak nastražil uši pri každom kroku, aby započul prvé náznaky pospevovania rokfortského strašidla.

„Tade, Harry,“ vydýchla Luna, potiahla ho za rukáv a vliekla ho k špirálovitým schodom.

Stúpali v závratných kruhoch; tu hore Harry ešte nikdy nebol. Nakoniec prišli až k dverám. Nebola tu žiadna kľučka ani kľúčová dierka: nič okrem prostej masy starého dreva a bronzové klopadlo v tvare orla.

Luna zdvihla bledú ruku, ktorá sa ako by tajomne vznášala vo vzduchu bez paže či tela. Raz zaklopala a v tom tichu to Harrymu pripadalo ako výstrel z dela. Naraz sa orlov zobák otvoril, ale namiesto vtáčieho spevu, sa ozval mäkký melodický hlas:

„Čo je skôr, fénix alebo plamene?“

„Hmm… čo myslíš, Harry?“ spýtala sa Luna s nádejou.

„Čo? Vy nemáte heslo?“

„Ach, nie, musíš odpovedať na otázku,“ odpovedala mu Luna.

„A čo keď mu odpovieš zle?“

„No tak musíš počkať, kým to niekto povie správne,“ vysvetľovala Luna. „Takto sa učíš, vieš?“

„Áno… problém je, že si naozaj nemôžeme dovoliť čakať na niekoho ďalšieho, Luna.“

,,Áno, viem, čo myslíš,“ súhlasila Luna vážne. „Tak teda, ja si myslím, že kruh nemá začiatok.“

„Pekne povedané,“ predniesol hlas a dvere sa otvorili.

Prázdna klubovňa Bystrohlavu bola široká kruhová miestnosť, vzdušnejšia než ktorákoľvek iná, ktorú kedy Harry v Rokforte videl. Klenuté okná prerušovali steny pokryté modro-bronzovým hodvábom: cez deň mali bystrohlavskí študenti skvelý výhľad na okolité hory. Strop bol klenutý a pomaľovaný hviezdami, podobne ako na koberci farby polnočnej modrej. Boli tu stoly, stoličky a knižnice a vo výklenku oproti dverám stála vysoká socha z bieleho mramoru.

Harry spoznal Brunhildu Bystrohlavovú podľa busty, ktorú videl v Luninom dome. Socha stála vedľa dverí, ktoré, ako odhadoval, viedli hore do spální. Prikročil až k mramorovej žene a tá sa naňho dívala s potuteľným, miernym úsmevom na tvári; krásna, hoci trochu odstrašujúca. Na hlave mala spodobenú krehko vyzerajúcu čelenku. Vôbec sa nepodobala tej, ktorú mala Fleur na svadbe. Na tejto boli vyryté slová. Harry vyšiel spod plášťa a vyšplhal sa hore na podstavec sochy, aby si ich mohol prečítať.

„‘Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.‘“

„Čo z vás robí úplného chudáka, pretože dôvtipný veľmi nie ste,“ ozval sa kotkodákavý hlas.

Harry sa zvrtol, skĺzol z podstavca a pristál na podlahe. Pred ním stála zhrbená postava Alecto Carrowovej a akonáhle Harry zdvihol svoj prútik, priložila mäsitý ukazovák k lebke a hadovi, vypáleným na jej predlaktí.

28. kapitola - Stratené zrkadlo

2007-08-06T08:19:00.001-07:00

Harry dopadol na zem. Uvidel bolestne známu Hlavnú ulicu v Rokville: temné výklady, zahmlenú líniu tmavých hôr za dedinou, krivku cesty vedúcu priamo k Rokfortu, svetlo rozlievajúce sa z okien krčmy U troch metiel, ktoré si pamätal s prenikavou presnosťou, ako kúsok odtiaľ pred rokom pristál so zúfalo slabým Dumbledorom.. To všetko v okamihu po pristátí – a potom, ako uvoľnil zovretie Ronových a Hermioniných ramien, sa to stalo.

Vzduch pretrhol výkrik, ktorý znel ako Voldemortov, keď si uvedomil, že mu ukradli pohár: trhal každý nerv v Harryho tele a ten vedel, že to spôsobilo ich zjavenie.

Stačil pozrieť na ostatných dvoch pod plášťom, keď sa dvere Troch metiel prudko otvorili a tucet smrťožrútov v kapucniach a plášťoch sa vyvalil na ulicu s pripravenými prútikmi. Harry zadržal Ronovu ruku, ktorá zdvíhala prútik; bolo ich tu priveľa na to, aby im ušli. Aj najmenší pokus by mohol prezradiť ich pozíciu. Jeden zo Smťožrútov zdvihol svoj prútik a krik ustal, stále sa však ozýval v ozvene vzdialených hôr.

„Accio plášť!“ zaručal smrťožrút.

Harry pevne chytil cíp plášťa, ale ten sa nepokúsil ujsť. Privolávacie kúzlo naň nefungovalo.

„Nie si pod svojím županom, Potter?“ zakričal smrťožrút, ktorý sa pokúsil privolať jeho neviditeľný plášť, a potom sa pozrel na svojich kolegov: „Rozostúpte sa. Je tu.“

Šesť smrťožrutov sa rozbehlo proti nim. Harry, Ron a Hermiona cúvali do najbližšej bočnej uličky rýchlo, ako to sa dalo, a smrťožrúti ich minuli len o vlások. Čakali v tme, počúvali kroky behajúce sem a tam a sledovali svetelné paprsky poletujúce ulicami, ako ich smrťožrúti pomocou prútikov hľadali.

„Poďme preč,“ zašepkala Hermiona. „Odmiestnime sa!“

„Skvelý nápad,“ odpovedal Ron, ale predtým, ako mohol Harry zareagovať, smrťožrút zakričal. „Vieme, že si tu, Potter, odtiaľto sa nedostaneš! Nájdeme ťa!“

„Boli na nás pripravení,“ zašepkal Harry. „Nastražili to kúzlo, aby ich upozornilo, keby sme prišli. Povedal by som, že urobili niečo, aby nás tu udržali, uväznili - “

„A čo dementori?“ zakričal iný smrťožrút. „Keď ich pustíme z reťazí, nájdu ich dostatočne rýchlo!“

„Temný pán chce Pottera zabiť sám - “

„Dementori ho nezabijú! Temný pán chce Potterov život, nie jeho dušu. Bude ho ľahšie zabiť, keď ho najprv pobozkajú!“

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Harryho premkol strach: Aby sa ubránil dementorom, budú musieť použiť Patrona, ktorí ich okamžite prezradia.

„Budeme sa musieť skúsiť odmiestniť, Harry!“ zašepkala Hermiona.

Práve keď to povedala, pocítil neprirodzený chlad rozliezajúci sa po okolí. Okolité svetlo bolo vysaté priamo ku hviezdam, ktoré postupne tiež mizli. Pocítil, ako ho Hermiona chytila za ruku, a spoločne sa otočili na mieste. Vzduch, ktorým sa potrebovali pohybovať, akoby stuhol: nemohli sa premiestniť; smrťožrúti urobili svoje kúzla dobre.

Chlad sa Harrymu zahrýzal hlbšie a hlbšie do tela. On, Ron a Hermiona ustupovali uličkou, tápali pozdĺž steny a snažili sa nevydať ani hlások. A potom spoza rohu vyšlo desať či viac dementorov. Nehlučne sa vznášali, temnejší ako okolie, v čiernych plášťoch so zhnitými rukami pokrytými chrastami. Cítili v okolí strach? Harry si tým bol istý: zdalo sa mu, že sa teraz pohybujú rýchlejšie, chrlili svoj hnilobný dych, ktorý tak neznášal. Cítil blížiacu sa beznádej –

Zdvihol prútik: nemohol by pretrpieť Dementorov bozk, nech by sa stalo potom čokoľvek. Myslel na Rona a Hermionu keď zašepkal:

„Expecto Patronum!“

Strieborný jeleň vyrazil zo špičky jeho prútika: dementori sa rozpŕchli a odniekiaľ sa ozval víťazoslávny krik. „Tam, to je on! Videl som Patrona, bol to jeleň!“

Dementori sa stiahli, hviezdy znovu vyhupli na oblohu a kroky smrťožrútov boli odrazu hlasnejšie. Ale skôr ako sa mohol zdesený Harry rozhodnúť, čo urobiť, ozvalo sa z úzkej uličky naľavo od nich vŕzganie pántov, otvorili sa dvere a nejaký hlas povedal:

„Potter, rýchlo sem!“

Bez námietok poslúchol a všetci traja sa rozbehli do otvorených dverí.

„Choďte hore, nechajte si na sebe plášť a buďte ticho!“ zamumlala vysoká postava, vyšla na ulicu a zabuchla za sebou dvere.

Harry netušil kde sú, ale v plápolavom svetle jednej sviečky uvidel špinavý hostinec U kančej hlavy. Obehli pult a druhým vchodom sa dostali na tajné drevené schodisko, po ktorom vybehli ako najrýchlejšie vedeli. Schody viedli do obývačky s ošúpaných kobercom a malým krbom, nad ktorým visela olejomaľba plavovlasého dievčaťa, ktoré pozeralo do izby s akousi roztržitou prívetivosťou.

Začuli zvuky z ulice. Stále ukrytí pod plášťom dobehli k špinavému oknu a vyzreli von. Ich záchranca, v ktorom Harry spoznal hostinského z Kančej hlavy, bol jediná postava bez kapucne.

„No a čo?“ kričal na jednu zo zakrytých tvárí.

„No a čo? Keď vy pošlete dementorov moju ulicou, ja na nich pošlem Patrona! Nechystám sa nijako si ich pripustiť k telu! Hovoril som vám to. To sa vážne nechystám!“

„To nebol tvoj Patronus,“ povedal smrťožrút. „To bol Potterov jeleň!“

„Jeleň!“ zasmial sa hostinský a vytiahol prútik. „Jeleň! Ty hlupák – Expecto Patronum!“

Niečo veľké a rohaté vyskočilo z prútika. So sklonenou hlavou to vyrazilo smerom k Hlavnej ulici a potom preč z dohľadu.

„To nebolo to, čo som videl,“ vyhlásil smrťožrút, aj keď neisto.

„Bol porušený zákaz vychádzania, veď ste počuli ten hluk,“ povedal jeden z jeho spoločníkov. „Niekto bol vonku napriek zákazu - “

„Keď budem chcieť pustiť von svoju mačku, tak to urobím a čert zober ten váš zákaz vychádzania!“

„Vy ste spustili Vreštiace zaklínadlo?“

„A čo keď áno? Zavriete ma do Azkabanu? Zabijete ma za to, že som vystrčil nos zo svojich vlastných dverí? Tak to urobte, ak chcete. Ale pre vaše vlastné dobro dúfam, že ste nestlačili vaše malé Znamenie Zla a nezavolali Veď-Viete-Koho. Asi sa mu nebude veľmi páčiť, že je tu kvôli mne a mojej mačke, čo?“

„O nás sa neboj,“ povedal jeden zo smrťožrútov, „boj sa o seba, dedo!“

„A kde budete predávať vaše elixíry a jedy, keď bude krčma zavretá? Čo sa potom stane s vašimi malými vedľajšími zárobkami?“

„Ty sa nám snáď vyhrážaš - ?“

„Ja držím hubu, preto sem chodíte, nie?“

„Aj tak som videl jeleňa!“ zakričal prvý smrťožrút.

„Jeleň?“ ozval sa barman. „To je koza, ty idiot!“

„Dobre, urobili sme chybu,“ povedal druhý smrťožrút. „Ešte raz porušte zákaz vychádzania a my nebudeme takí zhovievaví!“

Smrťožrúti kráčali späť k hlavnej ceste. Hermiona si vydýchla od úľavy, vykĺzla spod plášťa a posadila sa na rozkývanú stoličku. Harry zatiahol závesy a potom zo seba a z Rona zhodil plášť. Zdola počuli hostinského, ako zahasproval dvere a vyšiel po schodoch.

Harryho pozornosť upútalo niečo na krbovej rímse: malé, obdĺžnikové zrkadlo opreté na vrchu, presne pod obrazom toho dievčaťa.

Hostinský vstúpil do izby.

„Vy hlupáci!“ nevrlo začal a prechádzal pohľadom z jedného na druhého. „Na čo ste mysleli, keď ste sem išli?“

„Ďakujeme,“ povedal Harry, „ani nevieme, ako vám poďakovať. Zachránili ste nám život.“

Hostinský zavrčal. Harry sa k nemu priblížil a snažil sa pozrieť za dlhé, nitkovité vlasy a šedivé drôtené fúzy. Mal okuliare. Za špinavými šošovkami boli prenikavé, žiarivé oči.

„To vaše oko som videl v zrkadle.“

V izbe bolo ticho. Harry a hostinský sa na seba pozerali.

„Vy ste poslali Dobbyho.“

Hostinský prikývol a obzeral sa po škriatkovi.

„Myslel som si, že bude s vami. Kde ste ho nechali?“

„Je mŕtvy,“ povedal Harry. „Bellatrix Lestrangeová ho zabila.“

Tvár hostinského sa nepohla. Po chvíli povedal, „To počujem nerád. Toho škriatka som mal rád.“

Otočil sa, špičkou svojho prútika zapaľoval sviečky a na nikoho sa nepozrel.

„Vy ste Aberforth,“ povedal Harry mužovmu chrbtu.

Nepotvrdil to, ani nevyvrátil, iba ďalej zapaľoval oheň.

„Kde ste k tomu prišiel?“ spýtal sa Harry a prešiel k Siriusovmu zrkadlu, k druhej časti toho, ktoré rozbil takmer pred dvoma rokmi.

„Kúpil som ho od Dunga asi pred rokom,“ odpovedal Aberforth. „Albus mi povedal, čo to je. Snažil som sa na vás dávať pozor.“

Ron zalapal po dychu.

„Tá strieborná laň!“ vyhŕkol rýchlo. „To ste bol tiež vy?“

„O čom to hovoríš?“ nechápal Aberforth.

„Niekto nám poslal Patrona ako laň!“

„So takým mozgom by si mohol byť smrťožrút. Nepredviedol som práve, že môj Patronus je koza?“

„Ach,“ zarazil sa Ron. „Ja... no, ja som hladný!“ dodal na obranu, keď jeho žalúdok hlasno zaškvŕkal.

„Mám jedlo,“ povedal Aberforth, odišiel z miestnosti a o chvíľu sa vrátil s veľkým bochníkom chleba, trochou syra a cínovým džbánom medoviny, ktorý postavil na malý stolík oproti ohňu.

Hltavo jedli a pili a na chvíľu bolo ticho, okrem praskania ohňa, cinkania pohárov a prežúvania.

„Dobre teda,“ povedal Aberforth, keď dojedli, a Harry s Ronom sa rozvalili na stoličkách. „Potrebujem vymyslieť najlepší spôsob, ako vás odtiaľto dostať. V noci to nepôjde, počuli ste, čo sa stane, ak niekto vyjde von po zotmení: spustí sa Vreštiace zaklínadlo a pôjdu po vás ako stromostrážcovia po vajciach černožienok. Nemyslím, že sa mi podarí druhýkrát vydávať kozu za jeleňa. Počkajte do svitania, keď skončí zákaz vychádzania, potom si môžete znovu obliecť plášť a vydať sa na cestu. Choďte preč z Rokville, hore do hôr, tam sa budete môcť premiestniť. Možno stretnete Hagrida. Skrýva sa tam s Grawpom v jaskyni odvtedy, čo sa ho pokúsili zatknúť.“

„My neodídeme,“ povedal Harry. „Potrebujeme sa dostať do Rokfortu.“

„Nebuď hlúpy, chlapče,“ prehlásil Aberforth.

„Musíme,“ oponoval Harry.

„Čo naozaj musíte,“ skláňal sa k nim Aberforth, „je dostať sa čo najďalej odtiaľto, ako sa len dá.“

„Vy tomu nerozumiete. Nemáme veľa času. Musíme sa dostať do hradu. Dumbledore – váš brat – chcel, aby sme - “

Špinavé šošovky Aberforthových okuliarov na chvíľu vďaka odrazu ohňa vyzerali ako nepriehľadné, jasno biele plochy a Harry si tak spomenul na slepé oči obrovského pavúka Aragoga.

„Môj brat Albus chcel veľa vecí,“ povedal Aberforth, „a ľudia sa pri plnení jeho veľkolepých plánov často zranili. Odíďte z tejto školy, Potter, aj z tejto krajiny, ak môžete. Zabudnite na môjho brata a jeho dômyselné plány. Je tam, kde ho nič z toho tu nemôže zasiahnuť, a vy mu nič nedlžíte.“

„Vy tomu nerozumiete,“ zopakoval Harry.

„Ach, vážne?“ zahlásil Aberforth potichu. „Vy si myslíte, že som nerozumel svojmu bratovi? Myslíte si, že ste poznal Albusa lepšie než ja?“

„Tak som to nemyslel,“ povedal Harry, ktorého mozog lenivel únavou a váhou jedla a vína. „On.. nechal mi tu prácu.“

„Naozaj?“ prekvapil sa Aberforth. „Peknú prácu, dúfam? Prijemnú? Jednoduchú? Takú, ktorú by zvládol nekvalifikovaný čarodejník bez toho, aby sa namáhal?“

Ron sa ponuro zasmial. Hermiona vyzerala napäto.

„Ja – nie je to jednoduché, to nie,“ reagoval Harry. „Ale ja musím - “

„Musíte? Prečo musíte? Je mŕtvy, nie?“ povedal Aberforth hrubo. „Nechaj to tak chlapče, než skončíš ako on! Zachráňte sa!“

„Ja... Nemôžem.“

„Prečo nie?“

„Ja - “ Harry sa cítil porazený; nemohol to vysvetliť, tak radšej prešiel do útoku: „Ale vy ste tiež bojovali. Ste vo Fénixovom ráde--“

„Bol som,“ povedal Aberforth. „Fénixov rád skončil. Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba. Tu to pre teba nebude bezpečné, Potter. On ťa veľmi chce. Uteč za hranice, schovaj sa, zachráň sa. Najlepšie bude, keď zoberieš so sebou aj týchto dvoch.“ Ukázal prstom na Rona a Hermionu.

„Pokiaľ budú nažive, nebudú v bezpečí, každý vie, že pracovali s tebou.“

„Nemôžem,“ oponoval Harry. „Mám prácu-“

„Daj ju niekomu inému!“

„Nemôžem! Je to moja práca, Dumbledore mi to všetko vysvetlil-“

„Ach, naozaj? A povedal ti všetko? Bol k tebe úprimný?“

Harry si z celého srdca prial povedať „Áno“, ale to jednoduché slovo akoby nemohlo vyjsť z jeho úst. Aberforth vyzeral, že vie, na čo Harry myslí.

„Poznal som svojho brata, Potter. Učil sa tajomstvá od našej matky. Tajomstvá a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus... bolo to pre neho prirodzené.“

Oči starého muža sa pomaly otočili na obraz dievčaťa na krbovej rímse. Bol to, keď sa teraz Harry poriadne rozhliadol po miestnosti, jediný obrázok v celej izbe. Nebola tam žiadna fotografia Albusa Dumbledora alebo niekoho iného.

„Pán Dumbledore,“ povedala Hermiona placho. „To je vaša sestra? Ariana?“

„Áno,“ stroho odpovedal Aberforth. „Vy ste, slečna, čítali Ritu Skeeterovú, že áno?“

Aj v mierne červenom svetle, ktoré krb vytváral, bolo vidieť, ako sa Hermiona červená.

„Elphias Doge sa nám o nej zmienil,“ poznamenal Harry a pokúšal sa z toho Hermionu dostať.

„Ten starec,“ zamumlal Aberforth, a dal si ďalší hlt medoviny. „Myslel si, že môj brat bol vo všetkých smeroch úžasný. To si myslelo veľa ľudí. Vy traja tiež, ako vidím.“

Harry bol ticho. Nechcel znovu o Dumbledorovi pochybovať.

Vtedy, keď dokopal Dobbyho hrob, sa rozhodol, že bude pokračovať po kľukatej nebezpečnej ceste, ktorú mu Albus Dumbledore naznačil. Musel prijať fakt, že mu všetko nepovedal, musí len veriť. Nijako netúžil znovu pochybovať; nechcel počuť nič, čo by ho mohlo odvrátiť od jeho úmyslov. Stretol sa s Aberforthovým pohľadom, ktorý bol prenikavý tak, ako pohľad jeho brata: Jasno modré oči pôsobili dojmom, že röntgenujú všetko, na čo sa uprú, a Harry si myslel, že Aberforth vie, na čo myslí, a preto ním pohŕda.

„Profesorovi Dumbledorovi na Harrym veľmi záležalo,“ povedala Hermiona potichu.

„A teraz?“ spýtal sa Aberforth. „Zvláštne, koľko ľudí, na ktorých môjmu bratovi záležalo, skončilo horšie, ako keby ich nechal na pokoji.“

„Čo tým myslíte?“ opýtala sa Hermiona bez dychu.

„To je jedno,“ odpovedal Aberforth.

„Ale to je naozaj dôležité! Vy – vy hovoríte o svojej sestre?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.

Aberforth sa na ňu pozrel: Jeho pery sa pohybovali, ako keby sa snažil zadržať slová, ktoré sa cez ne drali, a potom začal rýchlo hovoriť.

„Moja sestra mala šesť rokov, keď na ňu zaútočili muklovia. Videli ju čarovať, sledovali ju cez živý plot, keď bola v záhrade. Bola ešte dieťa, nemohla to ovládať. Žiadny čarodejník v tom veku to nedokáže.“

„Keď to videli, vydesilo ich to. Preliezli cez plot a keď im nebola schopná ukázať, ako to urobila, postarali sa o to, aby to ten malý šialenec už nerobil.“

Hermionine oči sa zdali vo svetle ohňa obrovské; Ron vyzeral, akoby mu prišlo zle. Aberforth vstal, veľký ako Albus, a zrazu strašný vo svojom hneve a intenzite bolesti.

„Zničilo ju to, čo jej urobili, už nikdy nebola v poriadku. Nepoužívala mágiu, ale nemohla sa jej zbaviť; obrátilo sa to proti nej a ona sa z toho zbláznila, keď to nemohla kontrolovať, vybuchlo to z nej. Niekedy bola čudná a nebezpečná. Ale väčšinou to bolo len malé, dobré a vydesené dievča.“

„A môj otec išiel po tých bastardoch, čo to urobili,“ pokračoval Aberforth, „zaútočil na nich. A oni ho za to zavreli do Azkabanu. Nikdy nepovedal, prečo to urobil, pretože by sa ministerstvo dozvedelo, čo sa z Ariany stalo a zavreli by ju do nemocnice Svätého Munga nadobro. S jej občasnými výbuchmi mágie, ktoré nemohla ovládať, by ju brali ako vážne ohrozenie Medzinárodnej dohody o utajení.

Museli sme ju v tichosti dať do bezpečia. Presťahovali sme sa, ľuďom sme povedali, že je vážne chorá. Matka sa o ňu starala, snažila sa ju udržať pokojnú a šťastnú. Ja som bol jej obľúbencom,“ povedal a vyzeralo to, že sa cez Aberforthove vrásky a rozstrapatené fúzy pozerá špinavý školák. „Nie Albus, ten bol vždy hore vo svojej izbe, keď bol doma, čítal knihy a počítal si trofeje, dopisoval si s „najvýznamnejšími čarodejníckymi menami dnešných dní,“ uškrnul sa Aberforth, „ on nechcel, aby ho obťažovala.

Mňa mala radšej. Ja som ju presvedčil, aby jedla, keď ju nepresvedčila ani moja mama. Tíšil som ju, keď mala jeden zo svojich šialených záchvatov, a keď bola pokojná, pomáhala mi kŕmiť kozy.“

„Neskôr, keď mala štrnásť... Nebol som tu,“ povedal Aberforth. „Keby som tu bol, mohol by som ju upokojiť. Mala jeden zo svojich záchvatov, moja matka už nebola mladá... bola to nehoda. Ariana to nemohla kontrolovať. Moju matku zabila.“

Harryho sa zmocnili divné pocity, zmes súcitu a odporu. Nechcel počuť viac, ale Aberforth rozprával ďalej. A Harry zauvažoval, po akom dlhom čase o tom hovoril, a či vôbec niekedy o tom hovoril.

„To bola cena, ktorú Albus zaplatil za výlety po svete s Dogeom. Obaja sa vrátili na pohreb našej matky. Doge potom pokračoval sám, Albus sa usadil a stal sa hlavou rodiny. Ha!“

Aberforth vzbĺkol.

„Ja som sa o ňu staral, ja som sa nemohol venovať škole, ja som zostal doma. Povedal mi, že môžem dokončiť školu a on prevezme matkine povinnosti. Ďalšia trocha rozruchu okolo pána Dokonalého, za starostlivosť o napoly šialenú sestru sa nevyhrávali ceny, nikto neocenil, keď ste ju zastavili, aby takmer každý deň nevyhodila dom do vzduchu. Ale robil to všetko vzorne pár týždňov... pokiaľ neprišiel on.“

Teraz sa na Aberforthovej tvári objavil nebezpečný výraz.

„Grindewald. A konečne mal môj brat príležitosť porozprávať sa s niekým seberovným, rovnako nadaným, ako bol on sám. Starosť o Arianu sa presunula na vedľajšiu koľaj, aby sa mohol venovať všetkým svojim plánom na nový čarodejnícky rád, hľadaniu Relikvií a všetkému ostatnému, čo ich zaujímalo.

Veľké plány v prospech celej čarodejníckej spoločnosti. V porovnaní s tým bol osud mladého dievčaťa zanedbateľný, keď Albus pracoval pre vyššie dobro. Po pár týždňoch som toho mal dosť. Bolo to krátko predtým, než som sa mal vrátiť naspäť do Rokfortu. Odhodlal som sa a tak som im to povedal, obom, z očí do očí, tak ako teraz stojím pred vami.“

Aberforth sa sklonil k Harrymu, a on sa nemusel príliš namáhať, aby si predstavil mladého, húževnatého a naštvaného Aberfortha, ako sa háda so starším bratom.

„Povedal som mu, že by s tým mal prestať. Nech už chcete ísť kamkoľvek, nemôžete ju zobrať so sebou, na to nemá dosť síl, keď si vymýšľaš svoje múdre reči, ktorými sa snažíš získať nasledovníkov.

Nepáčilo sa mu to,“ povedal Aberforth a jeho oči nakrátko zmizli – zo šošoviek jeho okuliarov sa opäť stali biele plochy. „Grindewaldovi sa to už vôbec nepáčilo. Rozzúril sa. Povedal mi, aký som mladý hlupák, že stojím v ceste jemu a môjmu dokonalému bratovi... čo som nechápal, že moja úbohá sestra by sa nemusela skrývať, keby zmenili svet a skončili s ukrývaním čarodejníkov a ukázali muklom ich miesto?

A potom sme sa pohádali... vytiahol som prútik a Grindewald vytiahol svoj. Najlepší priateľ môjho brata na mňa použil Cruciatus. Albus sa ho snažil zastaviť, a potom sme všetci traja bojovali. Blýskanie a rany ju rozrušili... nemohla to vystáť - “

Z Aberforthovej tváre vypchala farba, ako keby utrpel smrteľné zranenie.

„ – myslím si, že chcela pomôcť, ale nevedela, čo vlastne robí. Neviem ktorý z nás to bol – mohol to byť hociktorý – a ona bola mŕtva.“

Jeho hlas sa s posledným slovom zlomil a on dopadol na najbližšiu stoličku. Hermionina tvár bola mokrá od sĺz a Ron bol skoro taký bledý, ako Aberforth. Harry necítil nič, než náhly citový obrat: prial si, aby toto nikdy nepočul, aby bola jeho myseľ ušetrená od týchto hrozných spomienok.

„Je mi to... Je mi to tak ľúto,“ zašepkala Hermiona.

„Je to preč,“ zakrákal Aberforth. „Navždy preč.“

Utrel si nos do rukáva a odkašľal si.

„Samozrejme, že Grindewald utiekol. Vo svojej krajine mal už zopár prehreškov a nechcel, aby sa na jeho konto pridala aj Ariana. A Albus bol oslobodený, že? Oslobodený od bremena starostlivosti o sestru, oslobodený, aby sa mohol stať tým najväčším kúzelníkom všetkých - “

„Nikdy nebol oslobodený,“ prerušil ho Harry.

„Prosím?“ opýtal sa neveriaco Aberforth.

„Nikdy,“ zopakoval Harry. „Tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho dovádzal do šialenstva. Začal kričať, prosil niekoho, kto tam vôbec nebol... neubližuj im, prosím... urob to radšej mne.“

Ron a Hermiona na Harryho strnulo hľadeli. Nikdy im podrobnosti o tom, čo sa stalo na ostrove v jazere. Udalosti, ktoré sa stali po jeho a Dumbledorovom návrate úplne zatienili všetko ostatné.

„Myslel si, že je znovu s vami a Grindewaldom, viem, že áno,“ povedal Harry a spomínal si, ako Dumbledore ticho žobral a prosil.

„Myslel si, že vidí Grindewalda, ako ubližuje vám a Ariane... trápilo ho to. Keby ste ho videli, nikdy by ste nepovedali, že bol oslobodený.“

Aberforth neprítomne pozoroval svoje kostnaté, žilnaté ruky. Po dlhom tichu prehovoril:

„Ako si môžeš byť istý, Potter, že sa môj brat nezaujímal o vyššie dobro viac než o teba? Ako si môžeš byť istý, že si pre neho nebol nepodstatný rovnako ako jeho sestra?“

Akoby kus ľadu prebodol Harryho srdce.

„Neverím tomu. Dumbledore mal Harryho rád,“ povedala Hermiona.

„Prečo mu teda nepovedal, aby sa schoval?“ odsekol Aberforth. „Prečo mu nepovedal, aby na seba dával pozor, a ako sa má zachrániť?“

„Pretože,“ povedal Harry skôr, ako stihla odpovedať Hermiona, „pretože niekedy musíte myslieť na dôležitejšie veci, než je vaše bezpečie! Niekedy musíte myslieť na vyššie dobro! Toto je vojna!“

„Ty máš sedemnásť, chlapče!“

„Som plnoletý a budem bojovať, aj keď vy ste sa už vzdali.“

„Kto hovorí, že som sa vzdal?“

„’Fénixov rád skončil’,” opakoval Harry. „‘Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec, a každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba’”

„Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to pravda!“

„Nie, nie je,“ oponoval mu Harry. „Váš brat vedel, ako skoncovať s Veď-Viete-Kým a povedal mi to. A budem sa o to pokúšať, až kým neuspejem – alebo nezomriem. Nemyslite si, že neviem, ako by to mohlo skončiť. Viem to už roky.“

Čakal, že sa Aberforth bude posmievať a hádať, ale nič z toho sa nestalo. Ani sa nepohol.

„Potrebujeme sa dostať do Rokfortu,“ povedal znovu Harry. „Ak nám nemôžete pomôcť, počkáme do rána a potom vás opustíme v mieri a cestu si nájdeme sami. Ak nám viete pomôcť, bolo by načase sa o tom zmieniť.“

Aberforth zostal ako prikovaný na svojej stoličke a sledoval Harryho očami, ktoré sa tak neobyčajne podobali bratovým. Nakoniec si odkašľal, postavil sa na nohy, prešiel okolo malého stolíku a priblížil sa k Arianinmu obrazu.

„Vieš, čo máš robiť,“ povedal.

Ariana sa usmiala, otočila sa a išla preč, nie tak, ako to bežne robia ľudia na obrazoch v Rokforte, že odídu z rámu – ona odišla dlhým tunelom namaľovaným za ňou. Pozorovali, ako sa jej štíhla postava vzďaľuje, až ju nakoniec pohltila tma.

„Eh – čo?“ začal Ron.

„Je len jedna cesta, ako sa tam teraz dostať,“ vysvetľoval Aberforth. „Musíte vedieť, že všetky staré tajné chodby sú na oboch koncoch zavalené, okolo vonkajších stien sú dementori a v škole chodia pravidelne hliadky, ako som sa dozvedel zo svojich zdrojov. Rokfort nebol nikdy tak prísne strážený. Ak chcete niečo urobiť, keď už budete vnútri, kde velí Snape a Carrowovci ako jeho zástupcovia... no, to máte vyhliadky, že? Hovorili ste, že ste pripravení zomrieť.“

„Ale čo to..?“ zvraštila Hermiona čelo pri pohľade na Arianin obraz.

Malá biela bodka sa znovu objavila na konci nakresleného tunelu, a teraz prichádzala Ariana naspäť k nim a neustále sa zväčšovala. Ale teraz tu bol s ňou ešte niekto, niekto vyšší než ona, kto kríval a vyzeral rozrušene. Jeho vlasy boli dlhšie, než bol Harry zvyknutý: vyzeralo to, že dostal niekoľko sečných rán do tváre a jeho oblečenie bolo roztrhané.

Pred očami im rástli dve postavy, pokiaľ obraz nevypĺňali iba ich hlavy a ramená. Potom sa obraz vyklonil dopredu zo steny ako malé dvere a odkryli vchod do tunela. A z neho, s veľmi dlhými vlasmi, poškriabanou tvárou a roztrhanými šatami, sa s výkrikom úľavy vyškriabal skutočný Neville Longbottom. Skĺzol z krbovej rímsy a zvolal:

„Ja som vedel, že prídeš! Ja som to vedel, Harry!“

27. kapitola - Definitívny úkryt

2007-08-06T03:55:00.000-07:00

Neexistoval spôsob, ako draka riadiť – bol slepý, netušil, kam letí a Harry vedel, že keby prudko zmenil smer, alebo sa vo vzduchu otočil, bolo by nemožné udržať sa na jeho veľkom chrbte. Ako stúpali vyššie a vyššie nad Londýn, ktorý sa pod nimi rozpínal ako šedo-zelená mapa, Harryho prevládol pocit vďačnosti za podarený útek, ktorý sa predtým zdal nemožný. Prikrčený na krku príšery sa pevne pritisol k jej kovovým šupinám a studený vánok tíšil bolesť jeho spálenej a pľuzgiermi navretej kože. Krídla draka sa vo vetre otáčali, ako lopatky veterného mlynu. Ron na Harryho klial, či už zo strachu alebo od šťastia -Harry to nedokázal rozpoznať- a zdalo sa, že Hermiona vzlyká.

Zhruba po piatich minútach sa Harry prestal báť, že ho drak zhodí a zdalo sa mu, že ho nezaujíma nič iné, iba sa dostať čo najďalej od svojho podzemného väzenia. Otázka kde a kedy z neho zosadnú, nad nimi však naďalej zostávala strašidelne visieť. Harry netušil nič o tom, ako dlho môže drak bez odpočinku letieť, a nieto ešte takto zvláštne postihnutý, slepý, ktorý len ťažko nájde dobré miesto na pristátie. Neprestajne sa rozhliadal okolo a pripadalo mu, akoby sedel na ihlách.

Ako dlho bude trvať, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru Lestrangeovcov? Ako rýchlo mrzkí raráškovia z Gringott banky upozornia Bellatrix? Ako rýchlo zistia, čo vlastne bolo ukradnuté? A až zistia, že chýba zlatá šálka, Voldemort sa konečne dozvie, že pátrajú po horcruxoch...

Zdalo sa, že si drak vyžaduje chladnejší a čerstvejší vzduch: rovnomerne stúpal, až kým neleteli cez chumáče studených mrakov a Harry už nerozoznal malé farebné bodky, autá vchádzajúce a vychádzajúce z hlavného mesta. Leteli ďalej a ďalej, nad vidiekom rozdeleným na zelené a hnedé pruhy zeme, cez cesty a rieky vinúce sa krajinou ako matné a lesklé stuhy.

„Čo myslíš, že hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli čoraz severnejšie.

„Netuším,“ zahrmel späť Harry.

Ruky mal skrehnuté od zimy, ale nedovolil im, aby povolili svoje zovretie. Chvíľu uvažoval, čo urobia, kým pod sebou uvidia pobrežie, kým drak poletí ponad otvorené more. Bola mu zima a bol celý stuhnutý , nehovoriac o tom, že mal hrozný smäd a hlad. Kedy naposledy, premýšľal Harry, jedla samotná príšera? Určite sa potrebuje niečoho najesť. A čo keď v tom zistí, že mu na chrbte sedia traja veľmi dobre stráviteľní ľudia?

Slnko sa už posúvalo nižšie nad obzor a obloha sa sfarbila do indigovej modrej, ale drak stále letel, cez mestá a dediny, ktoré nechával za sebou a po zemi pod ním sa kĺzal ako veľký temný mrak jeho obrovský tieň. Harryho bolela každučká časť tela, pretože sa snažil udržať na chrbte draka.

„Len sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhej dobe ticha, „alebo strácame výšku?“

Harry sa pozrel dole a uvidel tmavé zelené kopce a jazerá, ktoré sa medene leskli pri západe slnka. Krajina sa zdala bližšie a keď pozeral z dračieho chrbta, bolo vidno viac detailov. Rozmýšľal, či je to spôsobené iba odleskmi odrazeného slnka na vodnej hladine.

Drak vo veľkých kruhoch zlietal nižšie a nižšie k jednému z menších jazier.

„Keď bude dosť nízko, poviem a skočíme!“ volal Harry na ostatných. „Priamo do vody, skôr, než zistí, že sme tu!“

Súhlasili, Hermiona trochu slabo a Harry uvidel v odraze hladiny obrovské žlté brucho draka.

„TERAZ!“

Skĺzol cez bok draka a padal nohami vpred na hladinu jazera. Pád bol dlhší než čakal. Dopadol tvrdo na hladinu a ako kameň sa potopil do ľadovej, zelenej, rákosím zarastenej vody. Vykopol oproti dnu a vynoril sa, aby uvidel ohromné vlny, ktoré sa v kruhoch šírili od miest, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa, že si drak nič nevšimol, bol už päťdesiat stôp od nich, plachtil tesne nad vodou a do svojej hrôzostrašnej tlamy nasával vodu z jazera. Vo chvíli, keď sa z hlbín jazera prskajúc a lapajúc po dychu vynorili Ron s Hermionou, drak prudko zamával krídlami, odletel trochu ďalej a pristál na vzdialenejšom brehu.

Harry, Ron a Hermiona plávali k druhému brehu. Jazero nebolo hlboké. Problémom bolo skôr predrať si cestu blatom a rákosím, ako plávať až sa konečne vybrodili, mokrí, fučiaci a vyčerpaní na klzkú trávu.

Hermiona sa zrútila na zem, kašlala a chvela sa. Hoci by si najradšej hneď ľahol a zaspal, vytiahol Harry svoj prútik a začal chodiť do kruhu a miesto Hermiony odriekal obvyklé ochranné kúzla.

Keď skončil, pridal sa k ostatným. Bolo to prvýkrát od chvíle, keď sa dostali von z trezoru, čo sa na nich mohol poriadne pozrieť. Obaja mali škaredé červené popáleniny všade po tvári a na rukách a ich oblečenie bolo miestami zničené. Mykali sa, keď si kvapkali výluh z jasenca na svoje početné zranenia. Hermiona podala Harrymu fľašu s výluhom a vytiahla tri fľaše tekvicového džúsu, ktoré si vzala v Mušľovom dome a čisté, suché šaty pre všetkých. Prezliekli sa a liali do seba tekvicový džús.

„No, dobré je,“ povedal konečne Ron, ktorý sedel a pozoroval obnovujúcu sa kožu na svojich rukách, „že máme ten horcrux. Zlé je...“

„že nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby a kvapkal si jasenec cez vypálenú dieru v nohaviciach do spáleniny pod nimi.

„Nemáme meč,“ opakoval Ron. „Ten malý zradný prašivec...“

Harry vytiahol horcrux z vrecka svojej mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol a rozložil ju pred seba na trávu. Pohár sa leskol na slnku a jemne ju osvetľoval.

„Tentoraz ho nemôžeme nosiť. Zdá sa, že by bolo dosť ťažké zavesiť ho na krk,“ povedal Ron a utieral si ústa chrbtom ruky, keď dopil posledný dúšok svojho džúsu.

Hermiona sa pozerala na vzdialenejší breh, kde drak stále pil vodu z jazera.

„Čo sa s ním stane, čo myslíš?“ opýtala sa. „Bude v poriadku?“

„To znelo, ako by to povedal Hagrid,“ odvetil Ron. „Je to drak, Hermiona, vie sa o seba postarať. Mali by sme sa báť radšej o seba.“

„Ako to myslíš?“

„No, neviem, ako by som ti to povedal,“ odpovedal Ron, „ale myslím, že asi spozorovali, ako sme sa vlámali do Gringott banky.“

Všetci sa začali smiať a keď už raz začali, bolo ťažké prestať. Harryho bolel hrudník, točila sa mu hlava od hladu, ale ľahol si na chrbát do trávy pod červenkastou oblohu a smial sa, až ho začalo páliť v krku.

„Čo budeme robiť?“ povedala nakoniec Hermiona a snažila sa byť opäť vážna. „Dozvie sa to, nie? Ten-Koho-Netreba-Menovať teraz zistí, že vieme o horcruxoch!“

„Možno budú príliš vystrašení, než aby mu to povedali!“ odvetil Ron s nádejou v hlase. „Možno mu to zataja...“

Obloha, pach vody z jazera, zvuk Ronovho hlasu, všetko bolo naraz preč. Bolesť prešla Harryho hlavou ako ostrie meča. Stál v matne osvetlenej miestnosti, pred ním stál polkruh čarodejníkov a na podlahe pred ním kľačala malá, trasúca sa postava.

„Čo si to povedal?“ Jeho hlas bol vysoký a chladný, ale v jeho vnútri vrela zlosť a zúrivosť. Jediná vec, z ktorej mal strach. Ale to nemôže byť pravda, nevedel, ako by sa to mohlo stať...

Rarášok sa chvel, neschopný pozrieť sa do červených očí nad ním.

„Povedz to znovu!“ šepkal Voldemort. „Povedz to znovu! “

„M-môj pane,“ koktal rarášok a jeho oči boli plné hrôzy, „m-môj pane...s-snažili sme sa ich za-zastaviť...Po-podvodníci, môj pane...vlámali – vlámali sa do – do trezoru Lestrangeovcov...“

„Podvodníci? Aký podvodníci? Myslel som, že raráškovia z Gringott banky majú spôsoby, ako odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“

„Bol to...bol to...ten chlapec P-Potter a ďal-ďalší dvaja komplici...“

„A čo vzali? “ zvýšil hlas a ovládol ho obrovský hnev, „Povedz mi to! čo vzali? “

„Ma-malý zlatý pohár, m-môj pane...“

Zúrivý odmietavý výkrik mu pripadal, ako by bol cudzí. Bol zmätený, šialený, nemohla to byť pravda, to bolo nemožné, nikto o tom nevedel. Ako bolo možné, že ten chlapec objavil jeho tajomstvo?

Starodávny prútik zasvišťal vzduchom a miestnosť zalialo zelené svetlo. Kľačiaci rarášok sa zvalil mŕtvy na podlahu. Prihliadajúci kúzelníci pred ním vystrašene uskočili. Bellatrix a Lucius Malfoy odhodili ostatných stranou a snažili sa dostať ku dverám. Voldemortov prútik znovu a znovu svišťal vzduchom a všetci, ktorí sa snažili utiecť padali mŕtvi k zemi. Všetkých zabije za to, že mu priniesli takéto správy, za to, že počuli o zlatom pohári...

Bol sám, iba smrť sa vznášala okolo. Oddychoval a oni sa mu zjavovali pred očami, jeho poklady, jeho ochrancovia, jeho záruka nesmrteľnosti – denník bol zničený a pohár ukradnutý. Čo ak, čo ak ten chlapec vedel o ostatných? Vedel, čo práve urobil, vystopoval ich viac? Bol na začiatku toho všetkého Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho neustále podozrieval. Dumbledore, mŕtvy na jeho príkaz. Dumbledore, ktorého prútik bol teraz jeho. On sa predsa vyhol potupe, ktorou bola smrť a ten chlapec, ten chlapec...

Ale pokiaľ by chlapec zničil niektorý z horcruxov, on, Lord Voldemort, by to určite vedel, cítil by to? On, najväčší čarodej zo všetkých, on, najsilnejší, vrah Dumbledora a koľkých ďalších bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by Lord Voldemort mohol nevedieť, pokiaľ by on sám, najdôležitejší a drahocenný, bol napadnutý, zmrzačený?

Pravda, necítil, keď bol zničený denník, ale myslel si, že to bolo preto, že nemal telo, ktorým by to cítil, bol menej než duch...Nie, určite, zvyšok bol v bezpečí...Ostatné horcruxy musia byť nedotknuté...

Ale musí to zistiť, musí si byť istý...prešiel miestnosťou, odkopol raráškovo telo a obrazy sa mu vynárali a zase rozplývali v jeho kypiacich myšlienkach – jazero, chatrč, Rokfort,...

Štipka pokoja teraz trochu ochladila jeho hnev. Ako by mohol chlapec vedieť, že ukryl prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nikdy nevedel, že je príbuzný s Gauntovcami, skryl všetky stopy, tie vraždy nikdy neboli spájané s ním. Prsteň bol určite v poriadku.

A ako by mohol chlapec, alebo ktokoľvek iný vedieť o jaskyni a preniknúť cez jej ochranu? Myšlienka, že by medailón mohol byť ukradnutý bola absurdná...

Rovnako ako škola. Jedine on sám mohol vedieť, kam v škole schoval horcrux, pretože jedine on sám poznal najväčšie tajomstvo toho miesta.

A stále tu bola Nagini, ktorá teraz musí zostať blízko neho, pod jeho ochranou. Už nikdy ju nepošle plniť svoje rozkazy...

Ale aby si bol istý, neochvejne istý, bude sa musieť vrátiť ku každej svojej skrýši, musí zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu...Túto vec, rovnako ako úlohu získať starodávny prútik, bude musieť podstúpiť sám...

Ktorý z nich musí navštíviť prvý? Ktorý je v najväčšom nebezpečí? Bublal v ňom starý strach. Dumbledore poznal jeho prostredné meno...Dumbledore by mohol vedieť o spojení s Gauntovcami...Ich opustený dom bol, možno, najmenej bezpečným miestom. Tam pôjde najprv...

Jazero, to je úplne nemožné...avšak tu bola istá možnosť, že by Dumbledore vďaka sirotincu vedel niečo o udalostiach z jeho minulosti.

A Rokfort...ale vedel, že horcrux, ktorý je tam je v bezpečí. Pre Pottera by bolo nemožné dostať sa do Rokvilu bez povšimnutia, na školu môže zabudnúť. Viac-menej bude dobré upozorniť Snapea, že by sa chlapec mohol pokúsiť preniknúť do hradu. Hovoriť Snapeovi, prečo by sa o to mal pokúšať, by bolo hlúpe, samozrejme. Bola obrovská chyba veriť Bellatrix a Malfoyovi. Neukázala ich hlúposť a nedbalosť, ako neprezieravé im bolo dôverovať?

Ako prvý teda navštívi Gauntov dom a vezme Nagini so sebou. Už sa od hada nikdy neodlúči...vyšiel z miestnosti do haly a von do tmavej záhrady kde striekala fontána. Zavolal Nagini hadím jazykom a tá sa vyplazila z krovia a pripojila sa k nemu ako dlhý tieň...

Harry prudko otvoril oči, keď sa vrátil späť do prítomnosti. Ležal na brehu jazera vo svetle zapadajúceho slnka a Ron s Hermionou sa naňho dívali. Súdiac podľa ich ustaraných pohľadov a pokračujúcemu pulzovaniu jazvy, jeho náhly výlet do Voldemortových myšlienok nezostal bez povšimnutia. Posadil sa, trochu sa chvel a bol trošku prekvapený, že je spotený. Pohár ležal bez povšimnutia pred ním v tráve a tmavé modré jazero odrážalo zlaté záblesky zapadajúceho slnka.

„Vie to.“ Jeho vlastný hlas znel čudne nízko v porovnaní s Voldemortovými vysoko položenými výkrikmi. „Vie to a chce skontrolovať všetky ostatné a ten posledný,“ a stál už na nohách, „je v Rokforte. Vedel som to. Vedel som to.“

„Čože?“

Ron naňho čumel, zatiaľ čo Hermiona sa posadila a vyzerala ustarane.

„Ale čo si videl? Ako to vieš?“

„Videl som ho, ako zistil to o pohári, ja...bol som v jeho hlave a on je...“ Harry si spomenul na všetky tie vraždy... „je naozaj rozzúrený a vystrašený zároveň. Nemôže pochopiť, ako o tom vieme. Teraz ide skontrolovať ostatné – prsteň ako prvý. Myslí si, že ten, ktorý je v Rokforte je najviac v bezpečí, pretože je tam Snape a pretože bude tak ťažké, dostať sa tam nepozorovane. Myslím, že ten skontroluje ako posledný, ale i tak sa tam môže dostať behom pár hodín...“

„Videl si, kde v Rokforte to je?“ spýtal sa Ron a tiež už vyskočil na nohy.

„Nie, sústredil sa na to, aby varoval Snapea, nemyslel na to, kde presne je horcrux...“

„Počkaj, počkaj!“ vykríkla Hermiona, keď Ron vzal horcrux a Harry znovu vytiahol neviditeľný plášť. „Nemôžeme tam len tak ísť, nemáme plán, musíme...“

„Musíme ísť,“ povedal Harry odhodlane. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, až sa dostane do nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Vieš si predstaviť, čo urobí, keď zistí, že prsteň a medailón sú preč? Čo keď premiestni horcrux z Rokfortu niekam inam, pretože si bude myslieť, že tam nie je dosť bezpečný?“

„Ale ako sa tam dostaneme?“

„Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a skúsime niečo vymyslieť, až uvidíme, aká je ochrana okolo školy. Poď pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme sa tentoraz držali pohromade.“

„Ale veď sa pod neho úplne nevojdeme...“

„Bude tma, nikto nespozoruje naše nohy.“

Cez jazero bolo počuť mávnutie ohromných krídel. Drak sa už dosť napil a teraz vyrazil do vzduchu. Prestali na chvíľu vo svojich prípravách a pozorovali, ako stúpa vyššie a vyššie, teraz už len ako čierna silueta viditeľná proti rýchlo sa šeriacej oblohe, až nakoniec zmizol za najbližším kopcom. Potom Hermiona podišla vpred a zaujala miesto medzi ostatnými. Harry stiahol plášť ako najnižšie to šlo a spoločne sa otočili na mieste do drtiacej temnoty.