2. kapitola: V spomienkach

Harry krvácal. Zvierajúc svoju pravú ruku v ľavej, šomrajúc si popod fúzy otvoril dvere svojej izby. Ozvalo sa trieštenie porcelánu. Rozšliapol šálku čaju, ktorá ležala na zemi predo dvermi jeho izby.

„Čo to sakra…?“

Rozhliadol se okolo seba a zistil, že odpočívadlo čísla 4 na Privátnej ceste bolo opustené. Možno bola tá šálka čaju Dudleyho nápad, ako šikovný lapač zlodejov. Nesúc svoju zdvihnutú ruku zobral Harry zdravou rukou črepy šálky a hodil ich do dávno preplneného odpadkového koša, sotva viditeľného v dverách jeho izby. Potom sa vydal do kúpeľne očistiť si prst pod tečúcou vodou.

Bolo to hlúpe, nezmyselné, lezúce na nervy a na nevydržanie, že stále ešte ostávali štyri dni, behom ktorých nemohol používať čary… ale musel si pripustiť, že tá rezná rana na jeho prste by ho aj tak premohla.

Nikdy sa nenaučil, ako sa vlastne hoja rany, a keď na to teraz myslel – hlavne v svetle jeho nadchádzajúcich plánov – sa to zdalo ako vážny nedostatok v jeho čarodejníckom vzdelaní. Do svojej mysle si preto poznamenal, že sa musí opýtať Hermiony, ako na to... vymotal veľkú rolku toaletného papiera, aby vysal čo najviac z čaju, pokým sa vráti do izby, a zavrel za sebou dvere.

Harry strávil ráno úplným vyprázdňovaním jeho školského kufra po prvý raz od doby, čo si ho pred šiestimi rokmi zabalil. Na začiatku jednotlivých školských rokov vždy vymenil alebo doplnil tri štvrtiny obsahu, zatiaľ čo skutočné poklady ležali na spodku – staré brká, sušené oči chrobákov, jedny ponožky, ktoré mu už boli malé.

Pred pár minútami ponoril Harry svoju ruku do toho chaosu a zakúsil bodavú bolesť na prstenníku pravej ruky, a keď ho vytiahol, objavilo sa zároveň aj mnoho krvi.

Teraz postupoval oveľa opatrnejšie. Kľakol si ešte raz vedľa svojho kufra, zašmátral po spodku a potom, čo vytiahol starý odznak, na ktorom poblikávalo čosi ako

„PODPORUJTE CEDRIKA DIGGORYHO“ a „POTTER SMRDÍ“,

rozbitý a opotrebovaný špiónoskop, a zlatý medailónik, vo vnútri ktorého sa skrýval odkaz podpísaný R.A.B., konečne objavil ten ostrý roh, ktorý mu spôsobil toľko komplikácií. Spoznal ho hneď. Bol to päť centimetrov dlhý kúsok začarovaného zrkadla, ktoré mu venoval jeho zosnulý krstný otec, Sirius.

Harry ho položil bokom a opatrne hľadal v kufri ďalšie zvyšky. Z darčeka jeho krstného otca už ale nezostalo nič okrem rozprášeného skla, ktoré tvorilo lesknúcu sa vrstvu odpadu na spodku kufra.

Harry se posadil a skúmal zvyšok zrkadla, o ktorý sa porezal, ale nevidel nič, okrem svojich jasne zelených očí, ktoré na neho civeli späť. Potom ten zvyšok položil na Denného proroka z toho dňa, ktorý ležal na posteli, bez toho, aby si ho Harry prečítal, a pokúsil sa zastaviť náhly prísun horkých spomienok, bodnutie žiaľu a túžobného vzplanutia, ktoré spôsobilo rozbité zrkadlo tým, že sa vrhne na zvyšok nezmyslov vo svojom kufri.

Ďalšiu hodinu trvalo vyprázdniť ho úplne, vyhádzať nepoužiteľné položky a roztriediť zvyšok do stĺpikov podľa toho, či ich bude naďalej potrebovať, alebo nie. Jeho školské a metlobalové habity, kotlík, pergamen, brká a väčšina z jeho kníh, to všetko bolo urovnané v rohu, ponechané tu osudu. Premýšľal, čo s nimi asi urobia jeho teta a strýko – zrejme ich spália uprostred noci, ako keby išlo o dôkaz akéhosi desivého zločinu.

Jeho muklovské oblečenie, neviditeľný plášť, súpravu pre prípravu elixírov, niektoré knihy, fotoalbum, ktorý kedysi dostal od Hagrida, stoh listov a jeho prútik zabalil do starého batoha.

V prednej kapse bola Záškodnícka mapa a medailón s odkazom podpísaným akýmsi R.A.B. Medailón si nezaslúžil byť v prednej kapse preto, že by bol cenný, – vo všetkých obvyklých smeroch bol neužitočný – ale kvôli tomu, čo bolo treba vynaložiť pre jeho získanie.

Na stole, za jeho bielou sovou Hedvigou, zostala hrubá vrstva novín: za každý deň, ktorý Harry strávil toto leto na Privátnej ceste, jeden výtlačok.

Zdvihol sa zo zeme, pretiahol a presunul sa k stolu. Keď Harry prechádzal noviny a jedny po druhých ich hádzal na kopu nepotrebných vecí, Hedviga sa ani nepohla. Zdalo sa, že spala, alebo to aspoň dobre hrala – bola na Harryho naštvaná, že sa v posledných dňoch takmer nedostala z klietky.

Keď sa Harry dostal až takmer k spodnej časti novín, spomalil a hľadal jedno konkrétne vydanie, o ktorom vedel, že dorazilo krátko potom, čo sa vrátil na Privátnu cestu na leto – pamätal si, že na prvej stránke bola drobná zmienka o odchode profesorky Charity Burbageovej, učiteľky predmetu Život a zvyky muklov, z Rokfortu.

Nakoniec ich skutočne našiel. Prešiel na desiatu stránku, rozvalil sa vo svojom kresle a znova si prečítal článok, ktorý celú dobu hľadal.

SPOMIENKA NA ALBUSA DUMBLEDORA

Napísal Elphias Doge

Stretol som sa s Albusom Dumbledorom, keď som mal jedenásť, v ten deň, kedy sme obaja nastúpili do Rokfortu. Navzájom sme si rozumeli, nepochybne to bolo tým, že sme obaja stáli mimo hlavný okruh diania. Predtým, ako som nastúpil do školy, som sa nakazil dračími kiahňami, a aj keď som už nemohol nikoho nakaziť, môj kiahňový vzhľad a zelená farba mnohým spolužiakom bránila stýkať sa so mnou.

Keď do Rokfortu dorazil Albus, niesol si so sebou ťažký údel neblahej známosti. Temer rok predtým bol totiž jeho otec, Percival, uznaný vinným zo surového a na verejnosti hojne rozoberaného útoku na troch mladých muklov.

Albus sa nikdy nepokúšal odmietať, že jeho otec (ktorý neskôr zomrel v Azkabane) tento zločin skutočne spáchal – naopak, keď som zobral všetku odvahu a spýtal sa ho nato, uistil ma, že dobre vie, že je jeho otec vinný. Inak Dumbledore o tejto nepríjemnej veci odmietal hovoriť, aj keď na túto tému mnohí skúšali zaviesť reč.

Niektorí však čin jeho otca schvaľovali a predpokladali, že Albus muklov tiež nenávidí. Ako viac by sa len mohli mýliť! Ako by potvrdil každý, kto poznal Albusa, nikdy z neho nevyšla ani jedna protimuklovská myšlienka. V skutočnosti mu jeho odhodlaná podpora práv muklov časom narobila len nepriateľov.

V priebehu mesiacov však Albusova vlastná sláva začala prekonávať slávu jeho otca. Na konci prvého ročníka už nebol známy ako „Syn toho, ktorý neznášal muklov,“ ale ako ten najtalentovanejší študent, ktorého kedy Rokfort zažil. Tí z nás, ktorí sme mali to privilégium byť jeho priateľmi, sme ťažili z jeho vzoru, nehovoriac o jeho pomoci a podpore, ktorou vždy prekypoval. Neskôr sa mi priznal, že už vtedy vedel, že jeho životným poslaním je – vyučovať.

Nielen, že vyhrával každú cenu, o ktorú sa v škole súťažilo, ale čoskoro si začal pravidelne dopisovať s tými najzvučnejšími menami doby, vrátane Nicolasa Flamela, oslavovaného alchymistu, Bathildy Bagshotovej, citovanej historičky a Adalberta Wafflinga, čarodejníckeho teoretika. Pár jeho prác sa dostalo do známych publikácií, ako napríklad „Premieňanie v dnešnej dobe,“ „Výzvy v“ a „Elixíry v praxi.“ Dumbledorova budúca kariéra sa zdala byť raketová a jediná otázka, ktorá zostávala, bola, kedy sa stane ministrom mágie. Aj keď neskôr prenikla na verejnosť informácia, že mu bola funkcia skutočne ponúknutá, on sám nikdy nemal ambície stať sa ministrom.

Tri roky nato, čo sme začali študovať na Rokforte, na školu nastúpil Albusov brat, Aberforth. Boli úplne iní: Aberforth nikdy neležal v knižkách a, na rozdiel od Albusa, ktorý preferoval riešenie problémov diskusiou, presadzoval svoje názory bojom. Je ale chybou predpokladať, ako by sa mohlo zdať, že obaja bratia neboli zároveň aj priateľmi. Mali medzi sebou problémy, ktoré dvaja tak odlišní chlapci môžu mať. Kvôli nestrannosti je treba povedať, že žiť v Dumbledorovom tieni nemohla pre Aberfortha byť žiadna pohodlná skúsenosť.

Byť kompletne zatienený genialitou svojho priateľa už tak muselo byť nepríjemné, nie ešte keď to bol váš brat. Keď sme ja a Albus ukončili štúdium na Rokforte, rozhodli sme sa vydať sa na (vtedy tradičnú) cestu po čarodejníckom svete spolu, navštevovali a pozorovali sme zahraničných čarodejníkov, predtým ako sme se vydali na svoju vlastnú kariéru. Do všetkého však zasiahla osudová tragédia. Na samom konci našej cesty zomrela Albusova matka Kendra a z Albusa sa tak stal jediný živiteľ rodiny.

Odložil som svoj odchod na takú dobu, aby som mohol Kendre zložiť úctivú poklonu na jej pohrebe a potom som sa osamelý vydal na ďalšiu púť. Albus už so mnou ďalej putovať nemohol, pretože by sa zároveň nestihol venovať svojmu bratovi a sestre, na čo mu ostávalo len málo rodinného zlata.

To bola časť našich životov, v ktorej sme mali kontaktov najmenej. Písal som Albusovi listy, v ktorých som mu popisoval, možno necitlivo, krásy mojej cesty, od tesných útekov od gréckych chimér až po experimenty s egyptskými alchymistami.

Jeho listy mi ale rozprávali málo o tom všednom živote, ktorý musel byť pre takého úžasného čarodejníka jednotvárny. Hoc zahĺbený v svojich vlastných skúsenostiach, zdesil som sa, keď som sa dopočul, že ku koncu mojich ročných ciest, postihla Dumbledorovu rodinu ďalšia tragédia: smrť jeho sestry, Ariany.

Aj keď Ariana trpela zdravotnými problémami dlhú dobu, ten šok, ktorý prišiel tak skoro po smrti ich matky, mal silný efekt na oboch bratov. Všetci Albusovi blízki – a medzi tých pár šťastných som mohol započítať aj seba – súhlasili, že Arianina smrť a Albusove pocity osobnej viny (aj keď samozrejme bol nevinný) ho poznamenali natrvalo.

Vrátil som sa domov, aby som tam našiel muža, ktorý zakúsil trápenie, zvyčajné pre omnoho starších ľudí. Albus bol od tej doby omnoho viac uzavretý a omnoho menej optimistický, než kedy predtým. Ku zhoršeniu celej situácie prispelo aj to, že smrť Ariany neviedla k zmiereniu Albusa a Aberfortha, ale naopak k ich odcudzeniu. (To sa časom zlepšilo – v ďalších rokoch znovu obnovili, keď nie blízke priateľstvo, tak aspoň úprimné.) Ale od tej doby sám zriedka hovoril o svojich rodičoch či o Ariane a jeho priatelia sa naučili mu ich nepripomínať.

Iní by popísali triumfy nasledujúcich rokov. Dumbledorov neoceniteľný prínos k zachovaniu znalostí čarodejníckeho sveta, vrátane toho, že objavil dvanásť spôsobov využitia dračej krvi, vrátane múdrosti, ktorú naplno ukázal v dobách, keď bol najvyšším šéfom Wizengamotu, bude pre ďalšie generácie neoceniteľný. Tiež se dodnes hovorí, že žiadny čarodejnícky duel nebol lepší, ako ten v roku 1945 medzi Dumbledorom a Grindelwaldom.

Tí, ktorí ho videli na vlastné oči, píšu o strachu a hrôze, ktoré cítili, zatiaľ čo tí dvaja neobyčajní čarodejníci bojovali. Dumbledorovo víťazstvo a jeho následky pre čarodejnícky svet sú brané ako významný bod v čarodejníckej histórii, porovnateľné so zriadením Medzinárodného zákona o utajení, či pádom Veď-viete-koho.

Albus Dumbledore nikdy nebol hrdý či pyšný. V každom dokázal nájsť niečo, čo sa dalo oceniť, aj keď šlo o niečo nevýznamného či mizerného, a ja verím, že straty v jeho rannej mladosti mu dodali ľudskosť a sympatiu. Jeho strata mi bude chýbať viac ako dokážem popísať, ale moja osobná strata nie je nič v porovnaní s tým, o čo prišiel čarodejnícky svet.

Že išlo o najinšpiratívnejšieho a najmilovanejšieho zo všetkých rokfortských riaditeľov, o tom niet pochýb. Zomrel rovnako, ako žil: vždy pracuje pre to najlepšie dobro a do poslednej chvíľky ako keby podával ruku malému chlapcovi s dračími kiahňami, ako toho dňa, keď som ho prvý raz stretol.

Harry dočítal, ale pozeral ďalej na obrázok, doplnený článkom. Dumbledore sa smial svojim zvyčajným, priateľsky milým úsmevom, ale ako pozeral ponad svoje polmesiačikovité okuliare, vyzeralo to, dokonca aj v novinách, ako keby prepaľoval oči Harrymu, ktorého smútok sa miesil s pocitom poníženia.

Predtým si myslel, že Dumbledora pozná celkom dobre, ale po prečítaní tohto článku si uvedomil, že ho prakticky vôbec nepoznal. Nikdy si nepredstavoval Dumbledorovo detstvo či mladosť, vyzeralo to, ako keby už od mladosti bol taký, ako ho Harry poznal – úctyhodný, šedovlasý a starý.

Myšlienka násťročného Dumbledora bola proste čudná, asi ako predstava hlúpej Hermiony, alebo priateľského tryskochvostého škrota.

Nikdy ho ani nenapadlo spýtať sa Dumbledora na jeho minulosť. Bezpochyby to bude znieť čudne, možno až drzo, ale bolo predsa známe, že sa Dumbledore zúčastnil toho legendárneho duelu s Grindelwaldom a Harry ani nepomyslel, že by sa ho spýtal, aké to bolo, rovnako ako jeho ostatné úspechy. Nie, vždy rozoberali Harryho, Harryho minulosť, Harryho budúcnosť, Harryho plány… a teraz se Harrymu zdalo, hoci bola jeho budúcnosť plná nebezpečenstva a neistoty, že stratil neopakovateľnú šancu opýtať sa Dumbledora na neho samého, aj keď mal pocit, že jediná otázka, na ktorú sa ho spýtal, nebola zodpovedaná úprimne:

„Čo vidíte v zrkadle vy?“

„Ja? Seba, ako držím pár teplých vlnených ponožiek.“

Po ďalších minútach plných myšlienok vytrhol Harry článok z Proroka, opatrne ho zložil a vložil do prvého zväzku knihy Praktické obranné kúzla a ich využitie proti čiernej mágii. Potom hodil zvyšok novín ku kope ostatných, otočil sa a skúmal izbu. Bola omnoho čistejšia, ako obvykle. To posledné, čo zostalo mimo svoje miesto, bol dnešný Denný Prorok, ktorý stále ležal na posteli, a na ňom posledný kúsok rozbitého zrkadla.

Harry prešiel cez miestnosť, pritiahol si časť dnešného Denného Proroka a rozložil ho. Keď mu ho ráno dávala novinová sova, len pozrel na titulky a odhodil ho stranou, keď se v ňom nepísalo nič o Voldemortovi. Harry si bol istý, že Ministerstvo tlačí na Proroka, aby aktuality o Voldemortovi netlačili. Až teraz však zazrel to, čo mu ráno uniklo.

V spodnej časti úvodnej stránky bol nad obrázkom Dumbledora, kráčajúceho a utrápeného, malý nadpis:

KONEČNE PRAVDA O DUMBLEDOROVI?

Už na budúci týždeň sa tu objaví šokujúci príbeh zlého génia, považovaného mnohými za najväčšieho čarodejníka zo svojej generácie. Po oddelení populárneho obrázku vyrovnanej múdrosti so striebornou briadkou nám Rita Skeeterová odhalí nekľudné detstvo, mladosť plnú porušovania zákonov, celoživotné rodinné spory a tajomstvá viny, ktoré si Dumbledore odniesol so sebou do hrobu, PREČO nechcel tento muž byť ministrom mágie a zostal len obyčajným školským riaditeľom? ČO bolo skutočným účelom tajnej organizácie, známej ako Fénixov rád? AKO naozaj Dumbledore skonal?

Odpovedí na tieto a mnoho ďalších otázok sa dočkáte v čerstvo novej biografickej knihe Život a klamstvá Albusa Dumbledora, ktorú spísala Rita Skeeterová, s ktorou usporiadala exkluzívny rozhovor Betty Braithwaitová, viď strana 13, vo vnútri výtlačku.

Harry prudko roztvoril noviny a našiel stranu trinásť. Nad článkom čnela fotografia zobrazujúca ďalšiu známu tvár: ženu, ktorá mala perleťové okuliare a blonďavé vlasy upravené do zložitých lokničiek, jej zuby odhaľovali čosi, čo iste mal byť víťazoslávny úsmev, s roztrasenými prstami, ukazujúcimi na čitateľov. Harry zobral všetku silu, ignoroval ten hnusiaci sa obrázok a čítal ďalej.

Ako osoba je Rita Skeeterová omnoho ľudskejšia, ako by sa z jej zúrivých článkov, mohlo zdať. Už vo vestibule jej útulného domčeka ma pozdravila, uviedla priamo do kuchyne na šálku kávy, porciu múčnika, a, čo už sa asi berie ako samozrejmosť, na poriadnu dávku tých najčerstvejších dodatkov.

„No, samozrejme, Dumbledore je životopiscov sen,“ hovorí Skeeterová. „Taký dlhý život, plný zážitkov. Som si istá, že moja kniha bude iba prvá z mnohých.“

Skeeterová bola určite tá najrýchlejšia. Jej deväťsto stránková kniha bola dokončená za menej ako štyri týždne po Dumbledorovej záhadnej smrti v júni. Spýtala som sa jej, ako sa jej tento super rýchly výkon podaril.

„Ach, keď budete pracovať ako novinárka tak dlho ako ja, bude rýchla práca pred uzávierkou Vašim druhým ja. Vedela som, že celý čarodejnícky svet chce poznať čo najskôr celý príbeh a ja som chcela byť tá prvá, ktorá im ich želanie splní.“

Po tom, čo som spomenula nedávne, široko publikované poznámky Elphiase Dogea, Špeciálneho poradcu Wizengamotu a dlhoročného priateľa Albusa Dumbledora, v ktorých tvrdí, že „Jej kniha obsahuje menej faktov, ako kartička čokoládových žabiek,“ prehodila Skeeterová svojimi vlasmi a zasmiala sa.

„Zlatko Doge! Pamätám sa, ako som s ním robila interview pred pár rokmi o právach morských ľudí, nech mu zdravie slúži. Bol úplne senilný, vyzeralo to, že si myslí, že sedíme na dne jazera Windermere. Vyzýval ma, aby som pozorovala pstruhy.“

Ale aj inde sa ozývajú dozvuky pobúrenia z nepresností, vyslovených Elphiasom Dogeom. Naozaj si Skeeterová myslí, že štyri krátke týždne sú dosť dlhá doba na zostavenie úplného a presného obrazu Dumbledorovho dlhého a výnimočného života?

„Ale, drahá,“ zažiarila Skeeterová, poklopávajúc ma afektovane po kolenách, „viete rovnako dobre, ako ja, koľko informácií ide získať plným mešcom galeónov, odmietaním odpovede ‚nie‘ a pekne ostrým bleskovým brkom! Ľudia len stáli rad, aby mohli vysypať svoju trošku popola na Dumbledora. Nie každý si myslí, že bol taký úžasný, viete – občas zasahoval do neskutočne veľa osudov.

Ale starý Elphias Doge môže zliezť zo svojho vysokého hipogrifa, pretože ja som sa dostala ku zdroju, za ktorý by mnohí novinári obetovali ruky, ku zdroju, ktorý predtým nikdy nehovoril na verejnosti a ktorý bol k Dumbledorovi blízko po celú dobu jeho nepokojnej a narušenej mladosti.“

Vzrastajúca publicita biografie od Skeeterovej nás iste nabáda k zamysleniu nad prípadným rozčarovaním, ktoré môže stretnúť v kníhkupectve tých, ktorí veria, že Dumbledore viedol bezúhonný život. Pýtam sa teda, aké najväčšie prekvapenie sa jej podarilo odhaliť?

„Ale no tak, Betty. Predsa neprezradím nič z toho najdôležitejšieho skôr, ako si ktokoľvek kúpi knihu!“ smeje sa Skeeterová. „Ale môžem sľúbiť, že nikto, kto si stále myslí, že bol Dumbledore tak čisto biely, ako jeho brada, zažije prudké prebudenie! Povedzme napríklad, že nikto, kto ho kedy počul zúriť na tému Veď-viete-kto, by nepredpokladal, že Dumbledore sám fušoval do čiernej mágie, keď bol násťročný! A na čarodejníka, ktorý strávil neskoršie roky obhajobou tolerancie, nebol zasa až taký slobodomyseľný, keď bol mladší! Áno, Albus Dumbledore mal extrémne temnú minulosť, nehovoriac o jeho pochybnej rodine, ktorej krytím strávil neskôr pomerne dosť času.“

Pýtam sa, či tým Skeeterová myslí Dumbledorovho brata, Aberfortha, ktorého usvedčenie Wizengamotom pre nesprávne použitie mágie spôsobilo pred pätnástimi rokmi drobný škandál.

„Ach, Aberforth je len špičkou zamrznutého ľadovca,“ smeje sa Skeeterová. „Nie, nie, hovorím o niečom omnoho horšom ako len o nerozumne rozprávajúcom bratovi, dokonca ešte horšom, ako o jeho otcovi, tvrdo ubližujúcom muklom – ani jedného nemohol aj tak Dumbledore umlčať, obaja boli obžalovaní Wizengamotom.

Nie, ide o matku a sestru, ktoré ma zaujali, a o drobnom hľadaní nezakrytého a pozitívneho hniezda špiny – ale, ako hovorím, plné detaily nájdete v kapitolách deväť až dvanásť. Všetko, čo môžem povedať teraz, je, že sa nečudujem, že Dumbledore nikdy nehovoril o tom, ako si vlastne zlomil nos.“

Nehľadiac na rodinné kosti, odmieta snáď Skeeterová dôvtip, ktorý viedol k mnohým Dumbledorovým čarodejníckym objavom?

„Mozog mal,“ pripustila, „aj keď mnohí sa dnes pýtajú, či mu vôbec môžu byť pripisované plné zásluhy za to, čo zdanlivo dosiahol. Ako odhaľujem v kapitole šestnásť, Ivor Dillonsby prisahá, že osem využití dračej krvi objavil skôr a Dumbledore si potom len ‚požičal‘ jeho zápisky.“

Ale stavila by som sa, že dôležitosť niektorých Dumbledorových zásluh nemôže byť popredná. Čo napríklad jeho slávna porážka Grindelwalda?

„Á, som rada, že spomínate Grindelwalda,“ hovorí Skeeterová s tvárou plnou nádeje. „Obávam sa, že tí, ktorí veria slepo v Dumbledorovo pompézne víťazstvo, by si mali k sebe priviazať bombu – alebo presnejšie, hnojovú bombu. Veľmi špinavá činnosť, musím povedať.

Všetko, čo môžem prezradiť, je: nebuďte si takí istí, že vôbec došlo k nejakému pompéznemu duelu legiend. Po tom, čo si ľudia prečítajú moju knihu, budú musieť všetci dôjsť k záveru, že Grindelwald proste len vyčaroval z konca jeho prútika bielu vreckovku a pomaly sa vzdal!“

Skeeterová o tejto úchvatnej téme odmieta podať akékoľvek ďalšie informácie, takže sa vydáme za vzťahom, ktorý jej čitateľa nepochybne zaujme omnoho viac, ako čokoľvek iné.

„Ale áno,“ hovorí Skeeterová a prikyvuje horlivo hlavou, „venovala som celú kapitolu vzťahu Dumbledore-Potter. Hovorilo sa, že je nezdravý a dokonca nešťastný. Opäť si ale Vaši čitatelia budú musieť zadovážiť moju knihu a až tam sa dozvedia kompletný príbeh, ale niet pochýb, že sa Dumbledore o Pottera zajímal veľmi neobvykle. Či išlo o chlapcove najlepšie záujmy, to ešte len uvidíme. Je takmer verejným tajomstvom, že Potter mal veľmi zložité dospievanie.“

Pýtam sa teda, či je Skeeterová stále v styku s Harrym Potterom, s ktorým vlani urobila veľmi skvelý rozhovor: prelomový text, v ktorom Potter hovoril exkluzívne o jeho presvedčení, že sa Vy-viete-kto vrátil.

„Ale áno, vyvinulo se medzi nami omnoho pevnejšie puto,“ Hovorí Skeeterová. „Chudák Potter má len málo skutočných priateľov a my sme sa stretli na jednej jeho životnej skúške – Trojčarodejníckom turnaji. Som pravdepodobne jediná zo žijúcich ľudí, ktorí môžu povedať, že poznajú skutočného Harryho Pottera.“

To nás elegantne vedie k novo a novo sa objavujúcim dohadom o tom, čo Dumbledore robil vo svojich posledných hodinách. Verí Skeeterová tomu, že Potter bol pri Dumbledorovej smrti?

„Viete, nechcem prezrádzať príliš mnoho – je to predsa všetko v knihe – ale očití svedkovia vo vnútri rokfortského hradu videli Pottera zbiehať z veže pár sekúnd po tom, čo Dumbledore spadol, zoskočil, alebo bol zhodený. Potter neskôr vypovedal proti Severusovi Snapovi, mužovi, proti ktorému má obecne známy odpor. Je všetko tak, ako to vyzerá? Rozhodnúť bude musieť čarodejnícka komunita – hneď, ako si prečíta moju knihu.“

Po tejto zaujímavej poznámke som sa rozhodla odísť. Nemôže byť pochýb o tom, že Skeeterová spísala okamžitý bestseller. Zástup Dumbledorových ctiteľov sa môže medzitým triasť na to, čo sa o ich hrdinovi objaví.

Harry dočítal na koniec článku, ale stále tupo civel na stránku. Odpor a hnev v ňom zosilňoval, rovnako ako chuť zvracať; skrčil zvyšok novín a hodil ich celou silou proti stene, načo noviny spadli medzi zvyšok odpadu, ktorý vyčnieval z jeho preplneného odpadkového koša.

Začal slepo chodiť po izbe, otvárať prázdne šuplíky, zdvíhal knihy len preto, aby ich potom mohol znovu položiť na tie isté stĺpiky, sotva vedel, čo vlastne robí, pretože mu hlavou stále behali náhodné frázy z článku o Rite:

„venovala som celú kapitolu vzťahu Dumbledore-Potter,“ „Hovorilo sa, že je nezdravý a dokonca nešťastný,“ „Dumbledore sám fušoval do čiernej mágie, keď bol násťročný!“ „pretože ja som sa dostala k zdroju, za ktorý by mnohí novinári obetovali ruky…“

„Samé lži!“ zakričal Harry a oknom uvidel suseda, ktorý pozastavil svoju sekačku, ako naňho nervózne hľadí.

Harry si prudko sadol na posteľ. Rozbitý kúsok zrkadla od neho odskočil preč. Zdvihol ho a otáčal ho medzi prstami, zatiaľ čo premýšľal nad Dumbledorom a tými klamstvami, ktorými ho ohovárala Rita Skeeterová.

Vtom sa modro zablesklo. Harry stuhol, prst mu opäť prešiel po ostrom rohu zrkadla. Určite si to len predstavoval, muselo sa mi to zdať. Obzrel sa cez rameno, ale stena bola čudne oranžová, čo bola obvyklá voľba tety Petunie: nikde nebolo vidieť nič modrého, čo by zrkadlo mohlo odraziť. Nahliadol teda znovu do zvyšku zrkadla a nevidel nič iné, len svoje zelené oko, ako na neho civí späť.

Musel si to predstavovať, žiadne iné vysvetlenie nebolo. Predstavoval si to, pretože premýšľal nad svojim mŕtvym riaditeľom. Isté bolo len to, že svetlomodré oči Albusa Dumbledora ho už nikdy neprebodnú.