5. kapitola - Porazený bojovník

„Hagrid?“ Harry sa usiloval zdvihnúť sa z trosiek kovu a kože, ktoré ho obklopovali; jeho ruky sa ponárali do blatovej vody, keď sa pokúšal vstať. Nedokázal pochopiť, kam Voldemort zmizol a očakával, že sa každú chvíľu znesie z okolitej temnoty. Niečo teplé a vlhké mu kvapkalo po brade a z čela. Vyliezol z rybníka a narazil do veľkej tmavej hromady na zemi, ktorou bol Hagrid.

„Hagrid? Hagrid, hovor so mnou...“

Ale čierna hromada sa ani nepohla.

„Kto je tam? To je Potter? Si Harry Potter?“

Harry nespoznával mužov hlas. Vtom zakričala nejaká žena: ,,Oni havarovali. Ted! Havarovali na záhrade!“

Harrymu sa točila hlava.

„Hagrid,“ opakoval hlúpo a podlomili sa mu kolená.

Ďalšia vec, ktorú si uvedomil, bola tá, že ležal na niečom, čo pripomínalo vankúš, s pálčivou bolesťou na rebrách a pravom pleci. Chýbajúci zub opäť narástol. Jazva na čele stále pulzovala.

„Hagrid?“

Otvoril oči a zbadal, že leží na pohovke v neznámej, lampou osvetlenej obývačke. Jeho batoh ležal na podlahe o kúsok ďalej, mokrý a zablatený. Svetlovlasý silnejší muž ho úzkostlivo pozoroval.

„Hagrid je v poriadku, synak,“ povedal muž. „manželka sa oňho teraz stará. Ako sa cítiš? Nemáš už nič iné zlomené? Napravil som ti rebrá, zub a rameno. Mimochodom, ja som Ted, Ted Tonks – Dorin otec.“

Harry sa posadil príliš rýchlo: pred očami sa mu zjavili svetielka a cítil slabosť a závrat.

„Voldemort-“

„Pokoj,“ povedal Ted Tonks, položil ruku na Harryho plece a tlačil ho späť do vankúšov. „To bola škaredá nehoda, čo ste mali. Čo sa vlastne stalo? Niečo sa pokazilo na tej motorke? Arthur Weasley sa opäť precenil? On a jeho muklovské výmysly?“

„Nie,“ povedal Harry, kým jeho jazva pulzovala ako otvorená rana. „Smrťožrúti, množstvo Smrťožrútov – prenasledovali nás-“

„Smrťožrút?“ povedal Ted ostro. „Čo tým myslíš, Smrťožrúti? Myslel som si, že nevedia, že ťa prepravia dnes večer, myslel som-“

„Vedeli to,“ povedal Harry.

Ted Tonks sa pozrel na strop, akoby si myslel, že môže vidieť cez neho na oblohu.

„Tak, potom teda vieme, že naše ochranné kúzla vydržali, nie? Nemali by byť schopní priblížiť sa k domu na menej ako 100 yardov v akomkoľvek smere.“

Teraz už Harry rozumel tomu, prečo Voldemort zrazu zmizol; ocitli sa v bode, kde motorka prekročila bariéru kúziel Rádu. Len dúfal, že budú aj naďalej fungovať: predstavil si Voldemorta, sto yardov nad nimi, ako sa snaží nájsť spôsob, ktorým by prenikol cez niečo, čo si Harry predstavoval ako veľkú priehľadnú bublinu.

Zhodil nohy dolu z pohovky; musel vidieť Hagrida na vlastné oči predtým, než uverí, že je skutočne nažive. Každopádne, hneď ako sa postavil, dvere sa otvorili a pretlačil sa cez ne Hagrid, s tvárou pokrytou blatom a krvou, trochu krívajúci, ale akoby zázrakom živý.

,,Harry!“

Prekročil podlahu medzi nimi dvoma krokmi, odhodil pri tom z cesty dva krehké stolčeky a aspidistru a stisol Harryho v takom objatí, že mu takmer znovu praskli jeho čerstvo zrastené rebrá. „Prepánajána, Harry, ako si sa z toho dostal? Myslel som si, že sme už obaja mŕtvy!“

„Hej, ja tiež. Nemôžem uveriť...“ Harry zmĺkol vo chvíli, keď si všimol ženu, ktorá práve vstúpila do miestnosti za Hagridom.

„Ty,“ zakričal a vrhol sa rukou do vrecka, ktoré ale bolo prázdne.

„Tvoj prútik je tu, synak,“ povedal Ted a poklepal s ním Harrymu na rameno. „Spadol hneď vedľa teba, zobral som ho. A tá žena, na ktorú kričíš, je moja manželka.“

„Ech, ja... ospravedlňujem sa.“

Keď podišla viac do miestnosti, podoba pani Tonksovej a jej sestry Bellatrix už bola oveľa menšia. Jej vlasy boli svetlejšie a oči mala širšie a vľúdnejšie. Napriek tomu vyzerala po Harryho výkriku trochu povýšenecky.

„Čo sa stalo našej dcére?“ spýtala sa. „Hagrid vravel, že ste boli prepadnutí; kde je Nymphadora?“

„Neviem,“ povedal Harry. „Nevieme čo sa stalo s ostatnými.“

Ona a Ted si vymenili ustrašené pohľady. Na Harryho doľahla zmes strachu a viny; ktokoľvek z ostatných umrel, bola to jeho vina. Všetko jeho vina. To on súhlasil s tým plánom, keď im dal svoje vlasy.

„Prenášadlo,“ vykríkol, keď si náhle spomenul. „Musíme sa vrátiť do Brlohu a zistiť - potom vám pošleme správu alebo - alebo Tonksová ju pošle, potom, keď sa -“

„´Dora bude v poriadku, ´Dromeda,“ povedal Ted. „Ona vie, čo robiť. Už bola s aurormi v mnohých takých situáciách. Prenášadlo je týmto smerom,“ dodal smerom k Harrymu. „Odlieta za tri minúty, ak chcete.“

„Hej, určite chceme,“ povedal Harry. Schytil svoj batoh a hodil si ho na chrbát. „Ja...“

Pozrel sa na pani Tonksovú, pretože sa jej chcel ospravedlniť za strach, v ktorom ju zanechal a za ktorý sa cítil tak príšerne zodpovedný, ale nenapadali mu žiadne vhodné slová tak, aby to nevyznelo prázdne a neúprimne.

„Poviem Tonksovej – ´Dore - aby sa ozvala, keď... ďakujem že ste nám pomohli, ďakujem za všetko, ja -“

Bol rád, že opustil miestnosť a nasledoval Teda Tonksa cez krátku chodbu do spálne. Hagrid šiel za nimi, prikrčený tak, aby si neudrel hlavu o rám dverí.

„Tam, synak. To je prenášadlo.“ Pán Tonks ukazoval na malý strieborný hrebeň ležiaci na toaletnom stolíku.

„Ďakujem,“ povedal Harry s prstom natiahnutým tak, aby sa dotýkal hrebienka a bol pripravený k presunu.

„Počkaj chvíľu,“ povedal Hagrid a rozhliadol sa okolo. „Harry, kde je Hedviga?“

„Ona... zasiahli ju,“ odpovedal Harry.

Tá skutočnosť naňho dopadla; hanbil sa za seba, keď mu slzy vyhŕkli z očí. Sova bola jeho spoločníkom, jeho veľkým spojením s čarodejníckym svetom, keď bol nútený vracať sa k Dursleyovcom.

Hagrid natiahol svoju obrovskú ruku a potľapkal ho súcitne po ramene.

„Nevadí,“ povedal mrzuto, „nevadí. Prežila skvelý, dlhý život...“

„Hagrid!“ povedal Ted varovne práve vo chvíli, keď sa hrebeň rozžiaril do svetlomodra a Hagrid k nemu priložil svoj ukazovák práve včas.

S trhnutím za pupkom, akoby ho neviditeľné lano zatiahlo vpred, bol Harry vtlačený do prázdna a nekontrolovateľne sa točil s prstom prilepeným na prenášadle. On aj Hagrid uháňali preč od pána Tonksa a o sekundu neskôr sa už jeho nohy dotkli tvrdej zeme a on spadol na všetky štyri na záhradku Brlohu. Počul krik. Zahodil preč teraz už nelepiace prenášadlo, postavil sa s miernym zakolísaním na nohy a uvidel pani Weasleyovú a Ginny, ako bežia dolu schodmi pri zadnom vchode.

Medzitým sa aj Hagrid, ktorý tiež spadol na zem, neisto zdvíhal na nohy.

,,Harry? Ty si ten pravý Harry? Čo sa stalo? Kde sú ostatní?“ kričala pani Weasleyová.

„Čo tým myslíte? Je tu už niekto z ostatných?“ vzdychol Harry. Odpoveď bola ľahko čitateľná z výrazu bledej tváre pani Weasleyovej.

„Smrťožrúti na nás čakali,“ povedal jej Harry, „boli sme obkľúčení a v tej chvíli sme rýchlo odleteli. Vedeli, že to bude dnes v noci. Neviem, čo sa stalo komukoľvek z ostatných. Štyria z nich nás začali prenasledovať a jediné, čo sme mohli robiť, bolo utiecť preč. A potom nás dobehol Voldemort -“

Započul seba obviňujúci tón vo svojom hlase, prosbu o pochopenie, prečo nevie, čo sa stalo s jej synmi, ale -

„Vďaka bohu, že sa ti nič nestalo,“ povedala a stisla ho v objatí, o ktorom Harry vedel, že si ho nezaslúži.

„Nemala by si trošku brandy, Molly?“ spýtal sa Hagrid trochu trasúcim sa hlasom. „Pre lekárske účely?“

Mohla by ju privolať kúzlom, ale ako sa otočila a bežala späť k nakrivo stojacej stavbe, Harry vedel, že chce skryť svoju tvár. Otočil sa k Ginny, a tá mu odpovedala na jeho nevyslovenú prosbu.

„Ron a Tonksová sa mali vrátiť prví, ale zmeškali svoje prenášadlo, vrátilo sa bez nich,“ povedala ukazujúc na prázdnu plechovku od oleja ležiacu obďaleč. „A toto,“ ukázala na starý obuvák „malo byť otcovo s Fredom. Tí tu mali byť druhí. Ty a Hagrid ste tretí a,“ skontrolovala si hodinky, „ak to zvládli, tak George a Lupin by mali byť späť do minúty.“

Pani Weasleyová sa znovu objavila a niesla fľašu brandy, ktorú podala Hagridovi. Ten ju odzátkoval a na ex ju do seba obrátil.

„Mami!“ vykríkla Ginny a ukázala na miesto pár stôp od nich.

V tme sa objavilo modré svetlo, neustále sa zväčšovalo a Lupin s Georgom sa objavili. Najskôr sa točili nad zemou a potom spadli na zem. Harry okamžite zistil, že sa niečo deje. Lupin podopieral Georga, ktorý bol v bezvedomí a tvár mal zaliatu krvou.

Harry vyrazil vpred a chytil Georga za nohy. Spoločne s Lupinom doniesli Georga do domu, cez kuchyňu až do obývačky, kde ho položili na pohovku. Keď svetlo lampy zalialo Georgovi hlavu, Ginny zalapala po dychu a Harryho žalúdok sa silne zatriasol - jedno z Georgových uší bolo preč. Tá strana jeho hlavy bola zaplavená vlhkou, jasnočervenou krvou.

Ešte predtým, než sa pani Weasleyová sklonila nad svojím synom, vzal Lupin Harryho za rameno a nie príliš jemne ho odtiahol späť do kuchyne, kde sa Hagrid ešte stále pokúšal prepchať svoje veľké telo cez zadný vchod.

„Hej,“ povedal Hagrid rozhorčene, „Choď od neho! Okamžite Harryho pusť!“

Lupin ho ignoroval. „Aké zviera bolo v rohu môjho kabinetu keď si prvýkrát prišiel?“ spýtal sa a trochu Harrym potriasol. „Odpovedz mi!“

„Ech... ech, hlbočník v nádrži, nie?“

Lupin pustil Harryho a ten spadol späť na kuchynskú linku.

„Čo to bolo?“ kričal Hagrid.

„Ospravedlňujem sa Harry, ale musel som to skontrolovať,“ povedal Lupin stroho. „Boli sme zradení. Voldemort vedel, že budeš prevezený dnes a jediní ľudia, ktorí mu to mohli povedať, boli priamo zapojení v pláne. Mohol si byť podvodník.“

„Tak prečo neskontrolujete mňa?“ fučal Hagrid, stále bojujúci s úzkymi dverami.

„Si polovičný obor,“ povedal Lupin, hľadiac na Hagrida. „Všehodžús je určený len pre ľudí.“

„Nikto z rádu by Voldemortovi neprezradil, že to urobíme dnes,“ povedal Harry. Tá predstava bola preňho tak desivá, nemohol uveriť, že by to ktokoľvek z nich urobil. „Voldemort ma dostihol až úplne na konci. Nevedel od začiatku, ktorý som. Keby poznal plán, vedel by od začiatku, že som s Hagridom.“

„Oni ťa spoznali? Ale ako? Čo si urobil?“

„Ja...“ Harry sa snažil spomenúť si; celá cesta sa mu zdala ako zmes paniky a zmätku. „Uvidel som Stana Shunpika...Vieš, toho, čo pracoval v Rytierskom autobuse. Snažil som sa ho odzbrojiť namiesto toho, aby som...no, on nevedel, čo robí, nie? Musel byť pod kliatbou Imperius!“

Lupin vyzeral zdesene.

„Harry, časy, kedy stačilo odzbrojovať sú preč! Títo ľudia sa snažia zajať ťa a zabiť! Minimálne omráčiť, ak nie si pripravený zabiť!“

„Boli sme stovky stôp vysoko! Stan nebol sám sebou a keby som ho omráčil a on by spadol, zomrel by úplne rovnako, ako keby som použil Avada Kedavra! Expeliarmus ma zachránil pred Voldemortom pred dvoma rokmi,“ dodal Harry vzdorovito.

Lupin mu pripomínal Zachariasa Smitha z Bystrohlavu, ktorý sa mu vysmieval, keď chcel Dumbledorovu armádu učiť odzbrojovacie zaklínadlo.

„Áno, Harry,“ povedal Lupin s bolesťou v hlase, „a mnoho smrťožrútov o tom podalo svedectvo! Prepáč mi, ale to bol veľmi neobvyklý ťah, keď ti bezprostredne hrozí smrť. Zopakovať to dnes pred smrťožrútmi, ktorí boli pri tom, alebo o tom počuli, bolo takmer ako spáchať samovraždu.“

„Takže vy si myslíte, že som mal Stana Shunpika zabiť?“ povedal Harry nahnevane.

„Samozrejme, že nie,“ povedal Lupin, „ale smrťožrúti - na rovinu... väčšina ľudí! – by očakávala, že zaútočíš späť! Expeliarmus je užitočné kúzlo, ale smrťožrúti si zrejme myslia, že je to akoby tvoj podpis a ja na teba musím naliehať, aby sa to už naozaj nestalo!“

Lupin privádzal Harryho k pocitu, že je idiot, ale v jeho vnútri bolo zrniečko vzdoru.

„Neodstrelím človeka z mojej cesty len preto, že tam práve náhodou stojí,“ povedal Harry, „to je Voldemortov spôsob.“

Lupinova odveta už neprišla - konečne sa úspešný Hagrid predral dvermi a dotackal sa k stoličke, na ktorú si sadol, ale tá sa pod ním okamžite rozpadla. Ignorujúc jeho zmes nadávok a ospravedlnení, obrátil sa Harry opäť na Lupina.

„Bude George v poriadku?“

Všetko Lupinovo sklamanie z Harryho sa zdalo byť zmyté touto otázkou.

„Myslím, že áno, ale nie je tu žiadna šanca vrátiť mu ucho. Nie keď bolo odobraté kliatbou -“

V tom sa z vonku ozval hlasný zvuk. Lupin vybehol k zadným dverám, Harry preskočil Hagridove nohy a šprintoval na záhradu, kde sa objavili dve postavy.

Ako sa k nim Harry blížil, zistil, že je to Hermiona, ktorá sa práve menila späť do svojej podoby, a Kingsley, obaja zvierajúci ohnutý vešiak na šaty. Hermiona sa vrhla Harrymu do náručia, ale Kingsley vôbec nevyzeral, že by ho tešilo hocikoho z nich vidieť. Cez Hermionino rameno Harry uvidel, ako zdvíha prútik a mieri s ním na Lupinov hrudník.

„Posledné slová Albusa Dumbledora nám dvom!“

„Harry je najväčšia nádej, ktorú máme. Verte mu,“ povedal Lupin pokojne.

Kingsley otočil svoj prútik na Harryho, ale Lupin povedal: „Je to on, otestoval som to!“

„Dobre, dobre!“ odvetil Kingsley a schoval prútik späť do svojho plášťa. „Ale niekto nás zradil! Vedeli, že to bude dnes!“

„Vyzerá to tak,“ povedal Lupin, „ale zrejme nevedeli, že tam bude 7 rôznych Harry Potterov.“

„Malá výhoda!“ zavrčal Kingsley. „Kto ešte je späť?“

„Len Harry, Hagrid, George a ja.“

Hermiona za nimi potlačila malé zastonanie.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Lupin Kingsleyho.

„Sledovali ma piati, dvoch som zranil, jedného možno zabil,“ povedal Kingsley, „a videli sme Veď-vieš-koho, pridal sa k prenasledovateľom asi v polovici cesty, ale zase rýchlo zmizol. Remus, on vie -“

„Lietať,“ doplnil Harry. „Tiež som ho videl. Objavil sa za mnou a za Hagridom.“

„Tak preto nás nechal na pokoji - kvôli tebe!“ povedal Kingsley, „nemohol som pochopiť, prečo zrazu zmizol. Ale čo ho viedlo k tomu, aby zmenil cieľ?“

„Harry bol príliš milý na Stana Shunpika,“ povedal Lupin.

„Stan?“ zopakovala Hermiona. „Ale ja som si myslela, že je v Azkabane!“

Kingsley sa neradostne zachechtal.

„Hermiona, uskutočnil sa hromadný útek, ktorý ministerstvo samozrejme ututlalo. Traversovi spadla maska, keď som naňho poslal kliatbu - tiež mal byť v Azkabane. Ale čo sa stalo tebe Remus? Kde je George?“

„Prišiel o ucho,“ povedal Lupin.

„Prišiel o...?“ zopakovala Hermiona zvýšeným hlasom.

„Snapova práca,“ povedal Lupin.

„Snape?“ zreval Harry. „Nepovedal si...“

„Stratil svoju masku počas prenasledovania. Sectumsempra bola vždy jeho špecialita. Bol by som rád, keby som mohol povedať, že som mu to oplatil, ale jediné, čo som mohol robiť, bolo udržať Georgea na metle. Strácal príliš veľa krvi.“

Medzi všetkými štyrmi sa rozhostilo ticho, keď sa pozreli na oblohu. Neboli tam žiadne známky pohybu - hviezdy boli stále rovnaké, neblikajúce, nemenné, nezakryté ich prilietajúcimi kamarátmi. Kde bol Ron? Kde boli Fred a pán Weasley? Kde boli Bill, Fleur, Tonksová, Divooký a Mundungus?

„Harry, pomôž nám!“ volal Hagrid chrapľavo z dverí, v ktorých bol zase zaseknutý. Rád, že môže niečo robiť, sa Harry oslobodil a cez prázdnu kuchyňu prebehol späť do obývačky, kde sa pani Weasleyová a Ginny stále starali o Georgea. Pani Weasleyová už zastavila krvácanie a pod svetlom lampy Harry uvidel čistý prázdny otvor na mieste, kde bývalo Georgeovo ucho.

„Ako mu je?“ Pani Weasleyová sa rozhliadla okolo a povedala: „Nemôžem mu ho dať späť. Nie, keď bolo odstránené čiernou mágiou. Ale mohlo to byť oveľa horšie... Je nažive.“

„Áno,“ povedal Harry, „vďakabohu.“

„Počula som v záhrade ešte niekoho?“ spýtala sa Ginny.

„Hermionu a Kingsleyho,“ odpovedal Harry.

„Vďakabohu,“ zašepkala Ginny. Dívali sa jeden na druhého a Harry ju chcel objať. Nikdy to neurobil, keď pri tom bola pani Weasleyová, ale než stihol zareagovať, z kuchyne sa ozvala obrovská rana.

„Dokážem, kto som, Kingsley, až keď uvidím svojho syna! Teraz ustúp, ak vieš, čo je pre teba dobré!“

Harry ešte nikdy nepočul pána Weasleyho takto kričať. Vtrhol do obývačky, plešina lesknúca sa potom, okuliare nakrivo, Fred tesne pred ním, obaja bledí, ale nezranení.

„Arthur!“ zakričala pani Weasleyová. „Vďaka bohu!“

„Ako mu je?“ Pán Weasley si kľakol na kolená vedľa Georgea. Po prvýkrát za ten čas, čo ho Harry poznal, sa zdalo, že Fred nevie, čo povedať. Díval sa cez operadlo pohovky na Georgeovo zranenie, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí.

Pravdepodobne vyplašený hlukom príchodu Freda a svojho otca, sa George prebral.

„Ako sa cítiš, George?“ zašepkala pani Weasleyová.

Georgeove prsty ohmatávali stranu jeho hlavy.

„Ako kopáč,“ zahuhlal.

„Čo je s ním?“ potichu povedal Fred a pozeral vydesene. „Má niečo s hlavou?“

„Ako kopáč,“ opakoval George, otvoril oči a pozrel sa hore na svojho brata. „Vidíš... som kopáč. Mám dieru v hlave, vykopal som si dieru do hlavy, Fred, chápeš to?“

Pán Weasley vzlykol hlasnejšie než obyčajne a Fredovi sa do popolavej tváre vrátila farba.

„Žalostné,“ povedal Fred, „Žalostné! S celým šírym svetom humoru, ktorý bol pred tebou, ty vymyslíš ,dieru a kopáča´?“

„No, hej,“ povedal George a uškrnul sa na svoju slzami zaliatu matku. „Teraz už nás budeš môcť rozlíšiť, mami.“

Rozhliadol sa okolo. „Ahoj Harry - si Harry, však?“

„Áno, to som,“ povedal Harry a podišiel bližšie k pohovke.

„Tak sme ťa aspoň dostali naspäť v poriadku,“ povedal George. „Prečo sa Ron a Bill nechúlia pri mojej skoro smrteľnej posteli?“

„Ešte sa nevrátili, George,“ odpovedala mu pani Weasleyová. Georgov úškrn zmizol. Harry sa letmo pozrel na Ginny a naznačil jej, aby ho odprevadila von. Keď prechádzali kuchyňou, povedala mu tichým hlasom: „Ron a Tonksová by sa už mali vrátiť. Nemali dlhú cestu. Teta Muriel nebýva odtiaľto tak ďaleko.“

Harry neodpovedal. Vždy keď prišiel do Brlohu, spadol z neho všetok strach, ale tentokrát ho celého zahalil, akoby mu liezol pod kožu, pulzoval v jeho hrudi a zalepil mu hrdlo. Keď zostupovali po schodoch do záhrady, Ginny ho chytila za ruku.

Kingsley sa prechádzal sem a tam po záhrade a pri každej otočke sa zadíval na nebo. Harry si spomenul na strýka Vernona, ako chodil po obývačke asi tak pred miliónmi rokov. Hagrid, Hermiona a Lupin stáli plece pri pleci a upierali v tichosti pohľad hore. Nikto z nich sa neotočil, keď sa k nim Harry a Ginny pridali.

Minúty sa vliekli, akoby to boli celé roky. Aj ten najmenší poryv vetra spôsobil, že nadskočili v nádeji, že uvidia niektorého chýbajúceho člena Rádu, ako sa nezranený objaví, otočili sa na krík, ktorý vo vetre zašumel -

A v tom sa priamo nad nimi zhmotnila metla a zniesla sa smerom k zemi.

„To sú oni!“ zvrieskla Hermiona.

Tonksová pristála s dlhým šmykom, ktorý všade po okolí rozhodil zeminu a kamene. „Remus!“ Tonksová kričala, keď krivkala z metly do Remusovho náručia. Jeho tvár bola bledá a vyzeral, že nie je schopný zo seba vydať slovo. Ron zmätene dokrivkal k Harrymu a Hermione.

„Ste v poriadku,“ zamumlal ešte predtým, než k nemu vyletela Hermiona a pevne ho objala.

„Ja som si myslela... myslela som...“

„Som v pohode,“ povedal Ron a potľapkával ju po chrbte. „Som v pohode.“

„Ron bol skvelý,“ povedala Tonksová vrelo a uvoľnila sa z Remusovho zovrenia. „Úžasný- omráčil jedného smrťožrúta priamo do hlavy a keď mierite na pohyblivý cieľ z letiacej metly...“

„Vážne si to urobil?“ spýtala sa užasnutá Hermiona s rukami stále okolo Ronovho krku.

„Stále ten prekvapený tón,“ povedal trochu nahnevane a vymanil sa na slobodu. „Sme poslední?“

„Nie,“ odpovedala mu Ginny, „stále čakáme na Billa a Fleur a Divookého s Mundungusom. Idem povedať mame a ockovi, že si v poriadku, Ron...“ Odbehla dovnútra.

„Tak čo vás zdržalo? Čo sa stalo?“ Lupinov hlas znel až nahnevane, keď sa obracal na Tonksovú.

„Bellatrix,“ povedala Tonksová. „Chcela ma dostať skoro tak, ako Harryho, Remus. Snažila sa ma zabiť. Chcela by som ju dostať, som jej to dlžná. Ale určite sme zranili Rudolphusa... Potom už sme boli u Ronovej tety Muriel, ale nestihli sme prenášadlo, kým nás obskakovala...“

Lupinovi pohrával sval na čeľusti. Prikyvoval, ale vyzeral, že nie je schopný už nič viac dodať.

„A čo sa stalo vám?“ obrátila sa Tonksová na Harryho, Hermionu a Kingsleyho. Porozprávali jej príbehy zo svojich ciest, ale po celý ten čas nad nimi stále viseli obavy z neprítomnosti Divookého, Billa a Fleur a bolo čím ďalej tým ťažšie ich ignorovať.

„Budem sa musieť vrátiť na Ulicu Svitania, mal som tam byť už pred hodinou,“ povedal Kingsley konečne, po poslednom upretom pohľade na oblohu. „Dajte mi vedieť, keď sa vrátia...“

Lupin prikývol. S mávnutím na ostatných Kingsley odišiel do tmy smerom k bránke.

Harrymu sa ešte zdalo, že počuje slabé prasknutie, ako sa Kingsley odmiestnil hneď za plotom Brlohu.

Pán a pani Weasleyovci prichádzali po zadných schodoch s Ginny v tesnom závese. Obaja rodičia objali svojho syna ešte predtým, než sa obrátili na Lupina a Tonksovú. „Ďakujeme vám,“ povedala pani Weasleyová, „za našich synov.“

„Nebuď hlúpa, Molly,“ povedala na to Tonksová.

„Ako sa má George?“ spýtal sa Lupin.

„Čo je s ním?“ pípol Ron.

„Prišiel o...“

Ale koniec vety pani Weasleyovej bol prerušený spoločným výkrikom: testral práve pristál pár stôp od nich. Bill a Fleur zosadli z jeho chrbta, ošľahaní vetrom, ale nezranení.

„Bill! Vďakabohu!“ Pani Weasleyová vybehla vpred, ale objatie, ktoré jej Bill venoval bolo neporiadne. S pohľadom upretým priamo na svojho otca povedal: „Divooký je mŕtvy.“

Nikto neprehovoril, nikto sa nepohol. Harry ucítil, ako niečo v ňom padá dole, cez zem a opúšťa ho to navždy.

„Videli sme to,“ povedal Bill. Fleur prikývla, so slzami, ktoré sa leskli vo svetle prichádzajúcom sem z okien kuchyne. „Stalo sa to hneď po tom, čo sme prelomili ich kruh. Divooký s Dungom boli blízko nás - mierili tiež na sever. Voldemort - vie lietať - vyrazil priamo za nimi. Dung spanikáril, počul som ho vykríknuť. Divooký sa ho snažil zastaviť, ale on sa odmiestnil. Voldemortova kliatba zasiahla Divookého priamo do tváre. Spadol z metly a... nebolo nič, čo by sme mohli urobiť. Mali sme polovicu z nich priamo za sebou...“

Billov hlas sa zlomil.

„Samozrejme ste nemohli nič urobiť,“ povedal Lupin.

Všetci stáli a dívali sa na seba navzájom. Harry to nedokázal pochopiť. Divooký a mŕtvy. To nie je možné. Divooký, schopný, odvážny, vždy suverénny...

Nakoniec na všetkých doľahlo, aj keď to nikto nepovedal nahlas, že už nie je nič, kvôli čomu by mali ostávať v záhrade a ticho nasledovali pána a pani Weasleyovcov späť do Brlohu, do obývačky, kde sa Fred s Georgom spoločne smiali.

„Niečo sa deje?“ spýtal sa Fred, skúmajúc tváre všetkých prichádzajúcich.

„Čo sa stalo? Kto je...?“

„Divooký,“ povedal pán Weasley. „Mŕtvy.“

Tváre dvojčiat sa skrútili do prekvapenej grimasy. Nikto nevedel, čo robiť. Tonksová ticho vzlykala do vreckovky, mala k Divookému blízko - Harry vedel, že bola jeho obľúbenec a držal nad ňou ochrannú ruku na Ministerstve mágie. Hagrid, ktorý si sadol do kúta, kde mal najviac miesta, si utieral oči svojou vreckovkou veľkou ako obrus.

Bill podišiel ku kredencu a vybral fľašu ohnivej whisky a pár pohárov.

„Tu máte,“ povedal a s mávnutím poslal po miestnosti 12 plných pohárov ku každému z nich a sám si nechal trinásty. „Na Divookého.“

„Na Divookého,“ predniesli všetci prípitok.

„Na Divookého,“ ako ozvena povedal trochu oneskorene Hagrid.

Ohnivá whisky spálila Harrymu hrdlo: zdalo sa mu, ako by sa doňho prepaľovala, znecitlivovala a naplňovala ho odvahou.

„Takže Mundungus zmizol?“ konštatoval Lupin, ktorý svoj pohár vypil na naraz.

Atmosféra sa zrazu zmenila. Všetci vyzerali napäto a pozorovali Lupina so strachom z toho, čo by mohli počuť.

„Viem, čo si myslíš,“ povedal Bill, „a napadlo mi to tiež po ceste sem, pretože vyzerali, že nás očakávajú, že? Ale Mundungus nás nemohol zradiť. Nevedeli, že tam bude sedem Potterov - to ich zmiatlo a vďaka tomu sme dokázali zmiznúť. Ale zabudol si, že to bol Mundungus, komu to napadlo. Prečo by im nepovedal takú základnú vec? Podľa mňa jednoducho Dung spanikáril. Najprv nechcel ísť, ale Divooký mu to prikázal a Veď-vieš-kto šiel rovno za nimi. To bolo dosť na to, aby hocikto spanikáril.“

„Veď-vieš-kto konal presne tak ako Divooký predpovedal,“ pokrčila nos Tonksová. „Divooký povedal, že bude očakávať, že pravý Harry bude s tým najskúsenejším aurorom. Začal prenasledovať Divookého ako prvého a keď sa zbavil Divookého, začal prenasledovať Kingsleyho...“

„Áno, ten je tiež veľmi dobrhý,“ prikývla Fleur, „ale stále to nevysvetľuje, ako vedeli, že budeme prhesúvať ´arryho prháve dnes. Niekto musel byť neopatrhný. Niekto musel vyzrhadit dátum z vonku. To je jediné, šo vysvetľuje, že vedeli dátum, ale nepoznali prhesný plán.“

Dívala sa na všetkých okolo, slzy sa jej ešte stále leskli na jej krásnej tvári a vyzývala pohľadom všetkých, aby jej nejako oponovali. Nikto to ale neurobil. Jediný zvuk, ktorý narušil ticho, bolo Hagridovo posmrkávanie spoza obrej vreckovky. Harry sa uprene zadíval na Hagrida, ktorý práve riskoval svoj život preto, aby zachránil ten jeho - na Hagrida, ktorý ho mal rád, ktorý mu veril a ktorý už bol raz ľsťou oklamaný, aby vyzradil Voldemortovi tajné informácie výmenou za dračie vajce...

„Nie,“ povedal Harry nahlas. Všetci sa naňho prekvapene otočili. Ohnivá whisky zrejme zosilnila jeho hlas. „Myslím...ak niekto urobil chybu a omylom prezradil naše tajomstvo, určite to neurobil schválne. Nie je to jeho chyba,“ zopakoval znovu trochu hlasnejšie, ako by to urobil normálne. „Musíme si vzájomne veriť. Ja verím každému z vás! Neverím tomu, že by ma ktokoľvek z vás predal Voldemortovi!“

Ešte väčšie ticho nasledovalo jeho slová. Všetci sa naňho pozerali; Harry cítil, že mu je opäť teplejšie, znova sa napil Ohnivej whisky, len preto, aby mal čo robiť. Ako pil, myslel na Divookého. Divooký nikdy nesúhlasil s Dumbledorovou ochotou veriť ľuďom.

„Pekne povedané, Harry,“ povedal Fred nečakane.

„Juchú, uchú, uchú!“ povedal George, napoly sa pozeral na Freda, ktorého kútiky úst sa trochu skrútili.

Lupin mal zvláštny výraz v tvári, skoro až ľútostivý, keď sa pozrel na Harryho.

„Myslíš, že som hlupák?“ spýtal sa Harry vyzývavo.

„Nie, myslím, že si ako James, ktorý by považoval za známku nečestnosti, keby mal prestať dôverovať svojim priateľom.“

Harry vedel, na čo naráža: jeho otec bol zradený Petrom Pettigrewom. Zrazu ho chytil iracionálny hnev. Chcel sa hádať, ale Lupin sa otočil chrbtom, sadol si k stolu a povedal Billovi: „Musíme ešte nejakú prácu. Môžem sa spýtať Kingsleyho, či by...“

„Nie,“ povedal Bill okamžite. „Spravím to. Pôjdem tam.“

„Kam ideš?“ povedali Tonksová a Fleur spoločne.

„Divookého telo,“ povedal Lupin. „Musíme ho získať.“

„Nemohlo by to...“ začala pani Weasleyová s prosebným pohľadom upretým na Billa. „Počkať?“ povedal Bill, „Nie, ak nechceš, aby si ho radšej vzali Smrťožrúti?“

Nikto neprehovoril. Lupin s Billom sa rozlúčili a odišli.

Zvyšok sa posadil na stoličky - všetci okrem Harryho, ktorý ostal stáť. Prítomnosť a nevyhnutnosť smrti tu s nimi bola ako neodbytná prítomnosť.

„Musím tiež ísť,“ povedal Harry.

Desať párov očí sa doňho zabodlo.

„Nebuď hlúpy, Harry!“ povedala mu pani Weasleyová. „O čom to hovoríš?“

„Nemôžem tu ostať.“ Chytil sa za čelo, znovu mu v ňom začalo šklbať; necítil takú bolesť už viac ako rok.

„Kým tu ostávam, ste všetci v nebezpečenstve. Nechcel by som, aby...“

„Ale nebuď taký,“ opáčila pani Weasleyová. „Cieľom celej dnešnej noci bolo to, aby sme ťa dostali bezpečne sem a našťastie sa to podarilo. Aj Fleur súhlasila, že sa vydá tu, namiesto vo Francúzsku, všetko sme zariadili, takže teraz môžeme zostať spoločne a postarať sa o teba...“

Nerozumela tomu, skôr sa cítil horšie, než lepšie.

„Ak by Voldemort zistil, že som tu...“

„Ale ako by mohol?“ spýtala sa pani Weasleyová.

„Je tucet miest, kde by si mohol byť teraz, Harry,“ povedala pani Weasleyová, „Neexistuje spôsob, ako by sa mohol dozvedieť, v ktorom z domov si.“

„Nie som to ja, o koho sa bojím!“ povedal Harry.

„To vieme,“ povedal pán Weasley ticho, „ale keby si teraz odišiel, boli by naše dnešné úspechy trochu zbytočné.“

„Nikam nepôjdeš,“ zahrmel Hagrid. „Prepánajána, Harry, po tom všetkom, čím sme prešli, by si odišiel?“

„A čo moje krvácajúce ucho?“ povedal George a trochu sa dvihol na svojich poduškách.

„Ja to viem...“

„Divooký by nechcel...“

„JA VIEM!“ zakričal Harry.

Cítil sa porazený a vydieraný. Nechápali, že to, prečo ho zachránili je presne ten dôvod, kvôli ktorému on chce teraz odísť? Rozhostilo sa dlhé ticho, v ktorom mu jeho jazva nepríjemne pulzovala bolesťou. Prerušil ho až pán Weasley.

„Kde je Hedviga, Harry? Mohli by sme ju odniesť hore a dať jej niečo na jedenie.“

V Harrym sa všetko zovrelo ako päsť. Nemohol povedať pravdu. Vypil posledný zvyšok ohnivej whisky, aby sa vyhol odpovedi.

„Keď už to išlo raz von, pôjde to aj druhýkrát, Harry,“ povedal Hagrid. „Utiekol mu, zahnal ho práve keď bol priamo nad tebou.“

„Nebol som to ja,“ povedal Harry. „Bol to môj prútik. Môj prútik konal na vlastný popud.“

Po pár chvíľach povedala Hermiona jemne: „Ale to nie je možné, Harry. Chceš povedať, že si čaroval, bez toho, že by si chcel; reagoval si inštinktívne...?“

„Nie,“ povedal Harry. „Motorka padala, nemôžem povedať, kde bol vtedy Voldemort, ale môj prútik sa zrazu vzpriamil v mojej ruke, našiel ho a vyslal naňho kliatbu, ale nijakú ktorú by som poznal. Nikdy predtým som zlaté plamene nevyčaroval.“

„Často,“ pridal sa pán Weasley, „keď si v strese, môžeš urobiť kúzlo, o ktorom sa ti nikdy predtým ani nesnívalo. Často sa to stáva malým deťom predtým, než začnú chodiť do školy...“

„To nebolo ako toto,“ povedal Harry cez zovreté zuby. Jeho jazva horela; cítil hnev a frustráciu. Nenávidel predstavu, že si všetci myslia, že je dosť silný na to, aby zápasil s Voldemortom.

Nikto nič nevravel. Vedel, že mu neveria. Teraz, keď o tom premýšľal, zistil, že nikdy predtým nepočul o tom, že by nejaký prútik sám čaroval.

Jeho jazva sa plnila bolesťou; jediné, čo mohol robiť, aby nezačal nahlas kričať, bolo ísť von na vzduch. Dal si dole okuliare a odišiel z miestnosti.

Ako prechádzal záhradkou, prezeral si ho veľký kostnatý testral. Roztiahol svoje ohromné netopierie krídla a potom pokračoval v pastve. Harry sa zastavil pri záhradnej bránke, pozerajúc na prerastené kvetiny okolo a myslel na Dumbledora.

Dumbledore by mu veril, vedel to. Vedel by, ako a prečo sa jeho prútik tak zachoval, pretože Dumbledore mal vždy nejakú odpoveď. Poznal prútiky - vysvetlil mu to zvláštne spojenie medzi jeho a Voldemortovým prútikom... Lenže Dumbledore, rovnako ako Divooký, rovnako ako Sirius, rovnako ako jeho rodičia a ako jeho úbohá sova, všetci boli preč a Harry už sa s nikým z nich nikdy neporozpráva. Cítil pálenie v krku, ale nemalo to nič spoločné s ohnivou whisky.

A potom, z ničoho nič, bolesť v jeho jazve vystrelila a on zavrel oči a vnútri jeho hlavy začal kričať cudzí hlas.

„Povedal si mi, že problém sa vyrieši, keď si zoberiem cudzí prútik!“

A v jeho mysli sa objavil obraz zničeného starého muža ležiaceho na kamennej podlahe, ako kričí, hrozivo, kričí v nepredstaviteľnej agónii...

„Nie! Nie! Prosím vás, prosím vás...“

„Klamal si lordovi Voldemortovi, Ollivander!“

„Neklamal... prisahám, že nie.“

„Chcel si pomôcť Potterovi, aby mi utiekol!“

„Prisahám, že nie...Veril som, že cudzí prútik bude fungovať...“

„Potom mi vysvetli, čo sa stalo. Luciov prútik je zničený!“

„Nerozumiem tomu... spojenie... existuje len... medzi vašimi dvoma prútikmi...“

„Lži!“

„Prosím...prosím vás...“

A Harry uvidel bielu ruku, ako zdvíha svoj prútik a cítil Voldemortov nával hnevu, uvidel starého muža zvíjajúceho sa na zemi v smrteľnej agónii...

„Harry?“

Bolo to preč, tak rýchlo, ako to prišlo: Harry stál trasúci sa v tme, zvierajúci záhradnú bránku. Jeho srdce mu búchalo a jazva mu stále ešte pulzovala ostrou bolesťou. O pár sekúnd si uvedomil, že Ron a Hermiona stoja obďaleč.

„Harry, poď späť do domu,“ volala Hermiona, „nepremýšľaš dúfam ešte stále nad odchodom?“

„Hej, musíš tu ostať, kamoš,“ povedal Ron a potľapkal ho po chrbte.

„Si v poriadku?“ spýtala sa Hermiona, teraz už dosť blízko, aby mu videla do tváre. „Vyzeráš hrozne!“

„No,“ povedal Harry trasúcim sa hlasom, „pravdepodobne vyzerám lepšie, než Ollivander...“

Keď skončil svoje rozprávanie o tom, čo sa videl, Ron vyzeral zdesene, ale Hermiona priam zhrozene.

„Ale to sa predsa malo skončiť! Tvoja jazva - nemal si to už nikdy robiť! Musel si znovu nechať otvoriť spojenie medzi tebou a Voldemortom. Dumbledore chcel, aby si uzavrel svoju myseľ!“

Keď neodpovedal, chytila ho za ruku.

„Harry, on ovláda Ministerstvo, noviny a polovicu celého čarodejníckeho sveta! Nenechaj ho to isté urobiť aj s tvojou hlavou!“