7. kapitola - Posledná vôľa Albusa Dumbledora

Kráčal horskou cestou v modrastom svetle úsvitu. Ďaleko pod ním bol v hmle zahalený tieň malého mesta. Bol človek, ktorý hľadal človeka, ktorého potreboval tak súrne, že nemohol myslieť na nič iné. Ten, ktorý poznal riešenie jeho problému, poznal odpoveď na jeho otázku… ?

„Zobuď sa!“

Harry otvoril oči.

Ležal na skladacom lehátku v Ronovej špinavej podkrovnej izbe. Slnko ešte nevyšlo a v izbe bolo šero. Kvík spal s hlavou pod drobným krídlom. Jazva na čele ho bodavo bolela.

„Hovoril si zo spania.“

„Naozaj?“
„Áno, ,Gregorovič’. Hovoril si Gregorovič.“ Harry nemal okuliare. Ronova tvár vyzerala trochu rozmazane.

„Kto je Gregorovič?“
„Ja neviem, ty si to meno hovoril.“
Harry si prešiel rukou po jazve a premýšľal. Mal matný dojem, že to meno už niekde počul, ale nemohol prísť na to, kde.

„Myslím, že ho hľadá Voldemort.“

„Chudák chlap,“ povzdychol si Ron.
Harry sa posadil a už úplne čulý si stále šúchal čelo. Pokúšal sa spomenúť si, čo presne sa mu zdalo, ale všetko, čo sa mu vybavilo, bol len hornatý obzor a obrys malej dediny položenej v hlbokom údolí.

„Myslím, že je v zahraničí.“
„Kto? Gregorovič?“
„Voldemort. Myslím, že je niekde za hranicami a hľadá Gregoroviča. Nevyzeralo to ako v Británii.“

„Myslíš, že si zase videl do jeho mysle?“ opýtal sa Ron ustarostene.
„Urob pre mňa jednu láskavosť a nehovor nič Hermione,“ povedal Harry.
„Očakáva, že prestanem vídať v snoch nezmysly…“
Zamyslene sa zahľadel na klietku malého Kvíka… Prečo mu bolo meno Gregorovič také povedomé?

„Myslím,“ povedal pomaly, „že má niečo spoločné s metlobalom. Je tu nejaká súvislosť, ale jednoducho neviem aká.“
„S metlobalom?“ opýtal sa Ron. „Nemyslíš náhodou Gorgoviča?“
„Koho?“

„Drahomír Gorgovič, strelec, čo prestúpil pred dvoma rokmi za rekordný čas ku Kudlejovským Kanónom. V počte striel rekordman sezóny.“
„Nie,“ odvetil Harry. „Gorgoviča určite nemyslím.“

„Nechaj to tak“, povedal Ron. „No, v každom prípade všetko najlepšie k narodeninám!“
„Wau, skoro by som zabudol! Už mám sedemnásť!“ Harry siahol po prútiku ležiacom vedľa jeho lehátka, zamieril na preplnený stôl, kde nechal okuliare a povedal: "Accio okuliare!“

Aj keď bol len krok od nich, bolo nesmierne uspokojujúce pozorovať ich, ako sa k nemu približujú, kým ho nepichli do oka.
„Pekne,“ odfrkol Ron.

Harry nechal lietať Ronove veci po izbe, čím zobudil Kvíka, ktorý začal rozčúlene poletovať v klietke. Tiež sa pokúsil zaviazať kúzlom šnúrky jeho tenisiek (rozviazať ručne výsledný uzol mu zabralo niekoľko minút) a len tak pre radosť zmenil oranžové habity Kudlejovských Kanónov na Ronovom plagáte na svetlomodré.

„Zips na nohaviciach by som si zapínal ručne,“ poradil Ron Harrymu so smiechom, skôr ako si ho Harry rýchlo zapol.

„Tu máš darček. Rozbaľ ho, ale tu hore, nechcem, aby to mama videla.“
„Kniha?“ opýtal sa Harry, keď chytil obdĺžnikový balíček.
„Trochu porušenie tradície, nie?“

„Toto nie je hocijaká kniha,“hovoril Ron. „To je rýdze zlato - Dvanásť zaručených spôsobov, ako očariť čarodejnice. Tam je všetko, čo potrebuješ o babách vedieť. Keby som ju mal minulý rok, vedel by som, ako sa zbaviť Levander a tiež by som vedel, ako začať chodiť s… No, Fred s Georgom mi dal kópiu a veľa som sa naučil. Budeš prekvapený, nie je to len o práci s prútikom.“

Keď dorazili do kuchyne, našli na stole hromadu darčekov. Bill a Monsieur Delacour práve dokončovali raňajky, keď sa s nimi začala cez panvicu rozprávať pani Weasleyová.
„Artur mi povedal, aby som ti popriala všetko najlepšie, Harry,“ povedala pani Weasleyová s úsmevom.

„Musel ísť skoro do práce, ale na večeru bude späť. Ten darček navrchu je od nás.“
Harry sa posadil, vzal štvorcový balíček, o ktorom hovorila, a rozbalil ho. Vo vnútri boli hodinky, dosť podobné tým, ktoré od pána a pani Weasleyových dostal na sedemnástiny Ron, boli zlaté a namiesto ručičiek obiehali dookola hviezdičky.

„Je to tradícia, dať čarodejníkovi hodinky, keď dosiahne plnoletosť,“ povedala pani Weasleyová sledujúc ho dychtivo od šporáku. „Bohužiaľ, tieto nie sú nové ako tie Ronove, sú po mojom bratovi Fabianovi, a ten nebol taký šetrný k svojim veciam... sú síce na zadnej strane trochu poškrabané, ale…“ Viac toho nepovedala.

Harry vyskočil a objal ju. Snažil sa do toho objatia dať všetko nepovedané a ona to asi pochopila, pretože keď ju pustil, neohrabane ho potľapkala po lícach, potom mávla naslepo prútikom a vyhodila polovicu slaniny z panvice na zem.

„Veselé narodeniny, Harry!“ volala Hermiona. Ponáhľala sa do kuchyne a pridala na kôpku svoj darček.

„Nie je to ktoviečo, ale dúfam, že sa ti bude páčiť. Čo si mu dal?“ opýtala sa Rona, ktorý sa tváril, že ju nepočuje.

„No, tak poď, otvor ten Hermionin!“ povedal Ron.
Kúpila mu nový špiónskop.

Ostatné balíčky obsahovali čarodejnícky holiaci strojček od Billa a Fleur („Ó áno, toto ti umošhní najjemnejšie ocholenie so všetkých,“ uisťovala ho Fleur, „ale musíšš povedať prehresne čo chceš, inak by si mochol zistiť, že mášš trochu menej vlasov ako si chcel…“), čokolády od Delacourových a obrovskú škatuľu najnovších výmyslov od Freda a Georga.
Harry, Ron a Hermiona nezostali za stolom, keď prišla pani Delacourová, Fleur a Gabrielle, pretože kuchyňa bola nepohodlne zaplnená.

„Zabalím ti to,“ povedala Hermiona nahlas a zobrala Harryho darčeky z jeho rúk a potom sa ako ostatní vrátila späť hore. „Som skoro hotová, len čakám, kým sa vyperie zvyšok tvojho prádla, Ron…“
Ronove reptanie bolo prerušené otváraním dverí na prvom poschodí.
„Harry, mohol by si sem na chvíľu prísť?“ Bola to Ginny.

Ron sa prudko zastavil. Hermiona ho vzala za lakeť a ťahala ho hore po schodoch. Harry trochu nervózne nasledoval Ginny do jej izby. Nikdy predtým tam nebol. Miestnosť bola malá, ale svetlá. Na stene bol veľký plagát čarodejníckej skupiny Sudičky a fotka Gwenoga Jonesa, kapitána metlobalového týmu a Holyheadských harpyí na druhej stene. Písací stôl stál čelom k otvorenému oknu, z ktorého bolo vidieť na záhradu, kde spolu Harry a Ginny raz hrali metlobal proti Ronovi a Hermione, a kde bol teraz postavený veľký perleťovo biely stan. Zlatá vlajka na jeho vrchole bola na úrovni okna Ginnyinej izby. Ginny sa pozrela do Harryho tváre, zhlboka sa nadýchla a povedala:

„Všetko najlepšie k sedemnástinám.“

„Áno, ďakujem.“
Neustále sa na neho pozerala. On však nemohol opätovať jej pohľad, bolo to ako hľadieť do silného svetla.

„Pekný výhľad.“ Povedal potichu a ukazoval smerom z okna.
Ignorovala ho. Nemohol ju z toho viniť.
„Nemohla som prísť na vhodný darček," začala. „Nemusela si mi nič dávať.“
To si tiež nevšímala.

„Nevedela som, čo by bolo užitočné, ale nie príliš veľké, aby si si to mohol zobrať so sebou.“
Rýchlo sa na ňu pozrel. Neplakala. To bola jedna z jej mnohých nádherných vlastností – nebola uplakaná. Niekedy si myslel, že mať šesť bratov ju muselo posilniť. Priblížila sa o krok k nemu.
„Chcela by som, aby si mal niečo, čo ti ma pripomenie, vieš, keď stretneš nejakú vílu, keď budeš preč a robiť, čo musíš.“

„Myslím, že príležitosti na randenie budú oveľa vzácnejšie.“
„Tu je tá strieborná krajka, ktorú som hľadala,“ zašepkala a pobozkala Harryho ako ho ešte nikdy v živote nepobozkala a Harry jej bozk opätoval, bolo to slastné zabudnutie, lepšie ako ohnivá whisky.

Ginny bola preňho v tej chvíli jediná reálna vec na svete, cítil ju, jednou rukou sa jej dotýkal zátylku a druhú mal položenú na jej dlhých, sladko voňajúcich vlasoch. Dvere sa pred nimi s tresknutím otvorili a oni od seba odskočili.
„Och,“ povedal ironicky Ron, „prepáčte...“

„Ron!“

Hermiona bola tesne za ním, trochu zadýchaná. Bolo tam napäté ticho, keď Ginny povedala jasným a tenkým hlasom.
„Tak všetko najlepšie, Harry.“
Ronovi očerveneli uši. Hermiona vyzerala nervózne. Harry by im najradšej zabuchol priamo pred očami, ale aspoň bol cítiť chladný prievan, ktorý sa dostal do izby otvorenými dverami a jeho žiarivá chvíľa praskla ako mydlová bublina.

Všetky dôvody ukončenia jeho vzťahu s Ginny, aby sa od nej držal ďalej, vyzerali ako keby sa vrátili do miestnosti s Ronom a všetka jeho veselá zábudlivosť bola preč.
Pozrel sa na Ginny a chcel niečo povedať, aj napriek tomu, že nevedel čo, ale ona sa k nemu otočila chrbtom. Myslel si, že aspoň raz podľahla slzám. Pred Ronom nemohol urobiť nič, aby ju utešil.

„Uvidíme sa neskôr,“ povedal a išiel za Ronom a Hermionou z jej izby.
Ron pochodoval dole cez stále plnú kuchyňu až na dvor a Harry s ním po celú cestu držal krok, Hermiona vystrašene klusala za nimi.

Akonáhle prešiel cez čerstvo pokosený trávnik, Ron sa na Harryho obrátil.
„Úplne si ju vykoľajil. Čo to teraz robíš? Chceš ju rozhodiť?“
„Nerozhadzujem ju,“ odpovedal Harry, zatiaľ čo ich Hermiona dobehla.
„Ron…“

Ale Ron zdvihol ruku, aby bola Hermiona ticho.
„Bola naozaj úplne mimo, keď si to skončil.“

„To ja tiež. Vieš prečo som to skončil, a nebolo to preto, že by som chcel.“
„Hej, ale teraz sa s ňou bozkávaš a ona zase bude mať ďalšie nádeje.“

„Nie je hlúpa, vie, že sa to nemôže stať, nečaká, že sa… vezmeme alebo…“
Keď to povedal, predstavil si vo svojej hlave obrázok Ginny v bielych šatách, ako si berie vysokého, nepríjemného cudzinca bez tváre.

V jednu chvíľu to vyzeralo, ako keby ho to udrelo. Jej budúcnosť bola voľná a neobmedzená, zatiaľ čo jeho… nevidel nič, okrem Voldemorta.

„Ak ju začneš obchytkávať vždy, keď budeš mať príležitosť…“
„Už sa to nebude opakovať,“ povedal Harry tvrdo. Deň bol bez jediného obláčika, ale on mal aj tak pocit, že slnko zašlo.
„V pohode?“
Ron vypadal napoly odmietavo, napoly hanblivo: chvíľu pochodoval tam a späť, potom povedal: „Dobre teda, tak to áno…“

Ginny sa s Harrym tvárou v tvár už po zvyšok dňa nestretla, ani jediný pohľad alebo náznak toho, že zdieľali viac ako iba zdvorilú konverzáciu v jej izbe, ale aj tak bol Charlieho príchod pre Harryho veľkou úľavou. Poskytoval totiž zmätok, keď pani Weasleyová vnútila Charliemu stoličku, hrozivo zdvihla prútik a poznamenala, aby sa nechal ostrihať.

Harryho narodeninová večera naplnila kuchyňu až do prasknutia, aj keď Charlie, Lupin, Tonksová a Hagrid ešte neprišli. Niekoľko stolov bolo preto umiestnených od jedného konca záhrady po druhý. Fred a George začarovali pár fialových lampášov, ktoré spoločne tvorili číslo 17, aby veselo viseli vysoko nad hlavami hostí. Vďaka starostlivosti pani Weasleyovej bol Gergeov úraz úhľadný a čistý, ale Harry si ešte na temnú dieru vnútri jeho hlavy ešte nezvykol, aj keď dvojčatá mali na túto tému plno vtipov.

Hermiona vyčarovala fialové a zlaté stužky, ktoré vyletovali z prútika a vešala ich po stromoch a kríkoch.

„Fajn,“ povedal Ron, keď posledným mávnutím prútika zmenila Hermiona lístky na pláni na zlato. „Máš na tieto veci naozaj vkus.“

„Ďakujem, Ron!" povedala Hermiona trochu potešene, trochu zmätene.

Harry sa obrátil a sám pre seba sa usmieval. Mal zábavnú predtuchu o tom, že by mohol nájsť kapitolu o komplimentoch, keď si nájde čas prečítať svoj výtlačok knihy Dvanásť zaručených spôsobov ako očariť čarodejnice. Zachytil Ginnyin pohľad a usmial sa na ňu, skôr ako si spomenul na svoj sľub Ronovi a rýchlo sa pustil do reči s pánom Delacourom.

„Z cesty, z cesty!“ volala pani Weasleyová, prechádzajúca bránou s výrazom obra a zlatá strela veľkosti volejbalovej lopty poletovala pred ňou. Vzápätí si Harry uvedomil, že je to narodeninová torta, ktorú pani Weasleyová udržiavala prútikom vo vzduchu, aby neriskovala jej pád na zem. Keď torta pristála uprostred stola, Harry ju pochválil:

„Vyzerá to úžasne, pani Weasleyová.“
„To nič nie je, miláčik,“ povedala nežne. Cez jej rameno videl Rona, ako so vztýčeným palcom robí grimasy.

O siedmej večer sa zhromaždili všetci hostia. Do domu ich uviedli Fred a George, ktorí na nich čakali na konci uličky. Hagrid poctil túto udalosť oblečením svojho najlepšieho, hrozného chlpatého kabáta. Napriek tomu, že sa Lupin usmial, keď si s Harrym potriasal rukou, Harry mal pocit, že vyzerá trochu nešťastne. Bolo to celé veľmi zvláštne, lebo Tonksová vedľa neho celá žiarila.

„Všetko najlepšie, Harry“, povedala, keď ho pevne objala.

„Sedemnásť, ech," povedal Hagid, keď si od Freda bral obrovský pohár vína. „Šesť rokov odvtedy, čo sme sa po prvýkrát stretli, Harry, pamätáš si na to?“

„Matne," zasmial sa Harry. „Nerozbil si predné dvere, nepričaroval Dudleymu prasačí chvostík a nepovedal si, že som čarodejník?“

„Nepamätám si detaily,“ usmial sa natešene Hagrid. „Všetko v poriadku? Ron, Hermiona?“
„Máme sa dobre,“ odpovedala Hermiona „A ty?“

„Nemám sa zle. Nemám veľa času, práve sa nám narodili mladí jednorožci, keď sa vrátite, ukážem vám ich.“

Harry nevnímal Ronove a Hermionine pohľady, keď Hagrid začal hľadať niečo vo vrecku.
„Teda Harry, éé, nevedel som, čo ti mám priniesť, čo by som ti mohol darovať, ale potom som si spomenul na toto.“ Vytiahol malý, chlpatý, obyčajný meštek s dlhou šnúrkou, ktorá evidentne slúžila na to, aby sa meštek nosil na krku. „Ukrývačik. Je z oslej kože. Ukryje čokoľvek a nikto, okrem majiteľa to nemôže vybrať. Sú vzácne.“

„Ďakujem, Hagrid.“
„To nič.“ Povedal Hagrid a mávol svojou rukou veľkosti pokrievky z odpadkového koša.
„Nie je tamto Charlie? Vždy som ho mal rád. Hej, Charlie!“

Charlie sa priblížil a prešiel si jemne rukou po vlasoch veľmi krátkeho strihu. Bol menší ako Ron, chudší, s mnohými popáleninami a škrabancami na svalnatých ramenách.

„Ahoj Hagrid, ako sa máš?“
„Rozmýšľal som, že sme si už dlhé roky nepísali. Ako sa darí Norbertovi?“
„Norbert?“ Charlie sa zasmial "Ten nórsky ostnáč? Teraz ho voláme Norberta.“
„Fíha, Norberta je dievča?“

„Ó, áno,“ odpovedal Charlie.

„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa Hermiona.

„Sú o dosť vzdorovitejšie,“ odpovedal Charlie. Pozrel sa cez rameno a znížil hlas. Želal by som si aby si otec švihol a prišiel. Mamka začína byť nervózna.“ Všetci sa pozreli na pani Weasleyovú, ktorá sa snažila rozprávať s madam Delacourovou, ale stále sa pritom pozerala na bránu.
„Myslím, že by sme radšej mali začať bez Arthura,“ povedala a za chvíľu zavolala všetkých do záhrady.

„Musel sa niekde zdržať- och!“ Všetci to uvideli naraz: Kus svetla, ktorý priletel cez dvor a zastavil sa na stole a zmenil sa na jasne striebornú líšku, ktorá stála na zadných nohách a hovorila hlasom pána Weasleyho.

„Minister mágie príde so mnou.“
Patronus sa rozptýlil do vzduchu, nechajúc Fleurinu rodinu dívať sa v nemom úžase na miesto, kde zmizol.


„Nemali by sme tu byť,“ povedal okamžite Lupin.
„Harry, prepáč. Vysvetlím ti to niekedy inokedy.“
Chytil Tonksovú za zápästie a ťahal ju preč. Dostali sa k plotu, preliezli cezeň a zmizli. Pani Weasleyová zostala ohromená.

„Minister… ale prečo? – Nechápem.“

Ale na vysvetľovanie nebol čas. O sekundu neskôr sa objavil v bráne pán Weasley, sprevádzaný Rufusom Scrimgeourom, verejne známym svojími šedivými vlasmi.
Dvaja noví prichádzajúci prešli cez dvor, rovno k záhrade a osvetlenému stolu, kde všetci ticho sedeli a pozorovali, ako sa k nim približujú. Keď Scrimgeour prišiel do svetla lampy, Harry si všimol, že vyzerá omnoho starší, ako keď ho stretol minule - vyziabnutejší a zachmúrenejší.

„Prepáčte, že sa vnucujem,“ povedal Scrimgeour, keď dokrivkal a zastavil sa pred stolom. "Obzvlášť, keď vidím, že kazím tento večierok.“

Jeho oči sa na chvíľu zastavili na torte v tvare obrovskej zlatej strely.

„Mnoho šťastných návratov.“

„Ďakujem,“ povedal.

„Harry. Žiadam ťa o súkromný rozhovor,“ Scrimgeour pokračoval, "Tiež s pánom Ronaldom Weasleym a slečnou Hermionou Grangerovou.“

„S nami?“ spýtal sa prekvapene Ron. „Prečo s nami?“

„Môžem ti to povedať, keď budeme niekde, kde budeme mať viac súkromia,“ povedal Scrimgeour, „Je tu takéto miesto?“ spýtal sa pána Weasleyho.

„Áno, samozrejme,“ povedal pán Weasley, ktorý vyzeral nervózne.„Napríklad obývačka, prečo nepoužiť ju?“

„Môžeš nám ukázať cestu?“ povedal Scrimgeour Ronovi. „Nebude treba, aby si nás sprevádzal, Arthur.“

Harry videl, ako si pán Weasley vymenil s pani Weasleyovou znepokojený pohľad, keď on, Ron a Hermiona vstali. Ako šli cestou späť do tichého domu, Harry vedel, že ostatní dvaja premýšľajú o tom istom ako on:

Scrimgeour sa musel nejako dozvedieť, že oni traja už neplánujú návrat do Rokfortu. Scrimgeour nepovedal nič, pokiaľ všetci neprešli cez zašpinenú kuchyňu do obývačky. Aj napriek tomu, že záhrada bola plná jemného zlatého nočného svetla, tam bola úplná tma.

Harry namieril svoj prútik na olejové lampy a keď vstúpili, lampy osvetlili ošúchanú, ale útulnú izbu. Scrimgeour si sám sadol do prehnutého kresla, kde vždy sedával pán Weasley, a Harry, Ron a Hermiona sa pokúsili vtlačiť na pohovku. Keď sa im to podarilo, Scrimgeour začal hovoriť.

„Mám pre vás troch nejaké otázky a myslím, že bude najlepšie, keď sa Vás budem pýtať po jednom. Ak vy dvaja," ukázal na Harryho a Hermionu, „môžete počkať hore, začnem s Ronom.“

„Nejdeme nikam,“ povedal Harry, zatiaľ čo Hermiona dôrazne poznamenala: „Môžete hovoriť s nami všetkými spolu, alebo ani s jedným.“

Scrimgeour uštedril Harrymu chladný, hodnotiaci pohľad. Harryho zaujalo to, ako minister uvažuje, či sa oplatí začať spolu bojovať tak skoro.

„Dobre teda, spolu,“ povedal krčiac ramenami. Odkašľal si.

„Som tu, a som si istý, že to viete, kvôli závetu Albusa Dumbledora. Harry, Ron a Hermiona sa pozreli jeden na druhého.

„Zjavne ste prekvapení! Neboli ste si vedomí toho, že vám Dumbledore niečo odkázal?“
„Pre-pre všetkých z nás?“ opýtal sa Ron. „Pre mňa a Hermionou tiež?“
„Áno, vám vš-“ Ale Harry ho prerušil.

„Dumbledore zomrel pred viac ako mesiacom, prečo to zabralo toľko času, dať nám veci, ktoré nám odkázal?“

„Nie je to jasné?“ povedala Hermiona ešte skôr ako Scrimgeour stačil odpovedať.
„Chceli preskúmať všetko, čo nám odkázal. Nemali ste na to právo!“ povedala a jej hlas sa zľahka triasol.

„Mal som všetky práva.“ Povedal Scrimgeour prezieravo.
„Úradné nariadenie pre súdne zabavenie majetku dáva ministerstvu právo zabaviť celý obsah závetu…“

„Tento zákon bol vytvorený, aby čarodejníci nemohli zdediť temné artefakty!“ povedala Hermiona, „a predpokladá sa, že Ministerstvo má silný dôkaz, že majetok zosnulého je ilegálny, ešte pred jeho zabavením. Chcete mi povedať, že ste si mysleli, že Dumbledore sa nám snažil zanechať niečo prekliate?“

„Plánujete, slečna Grangerová, vašu budúcnosť v čarodejníckom práve?“ spýtal sa Scrimgeour.
„Nie, neplánujem,“ odpovedala Hermiona. „Dúfam, že pre svet urobím niečo dobré.“ Ron sa zasmial.

Scrimgeourove oči ho sledovali a odvrátili sa až keď Harry prehovoril.
„Takže prečo ste sa rozhodli nám dať naše veci teraz? Nedokázali ste si spomenúť na dôvod, prečo ste si ich nechali?“

„Nie, to bude tým, že uplynulo 31 dní,“ povedala odrazu Hermiona. „Nemôžu si nechať veci dlhšie ako 31 dní, pokiaľ sa nepreukáže, že sú nebezpečné. Správne?“

„Povedali by ste, že ste boli Dumbledorovi blízky, Ron?“ opýtal sa Scrimgeour ignorujúc Hermionu. Ron vyzeral prekvapene.

„Ja? Nie, nie tak úplne… Bol to vždy Harry, kto…“
Ron sa pozrel na Harryho a Hermionu a videl, ako mu naznačujú, aby ďalej nepokračoval, ale škoda už bola spôsobená. Scrimgeour sa pozeral, ako keby počul presne to, čo očakával a chcel počuť. Zaútočil ako dravý vták po Ronovej odpovedi.

„Keď ste neboli Dumbledorovi blízky, ako mi vysvetlíte fakt, že si na vás spomenul v jeho závete? Urobil len niekoľko výnimočných osobných odkazov. Veľká časť jeho majetku – jeho osobná knižnica, čarovné pomôcky a ostatný osobný majetok – boli odkázané Rokfortu.
Prečo si myslíte, že ste boli vybraný?“

„Ja… neviem,“ povedal Ron. „Ja… keď som povedal, že som mu nebol moc blízky… myslel som tým to, že myslím, že ma mal rád…“

„Ale Ron, si príliš skromný,“ povedala Hermiona.
„Dumbledore bol na teba veľmi láskavý.“

To bolo skutočne ďaleko od pravdy. Harry vedel, že Ron a Dumbledore spolu nikdy neboli sami a prehovorili spolu len minimálne. Tak či onak, nezdalo sa, že by Scrimgeour počúval. Rukami začal šmátrať vo svojom plášti a vytiahol z neho veľké vrecúško, oveľa väčšie ako to, ktoré dal Harrymu Hagrid. Vytiahol z neho pergamen, rozroloval ho a začal nahlas čítať.

„,Posledná vôľa a závet Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora´ Áno, tu to je…, ,Ronaldovi Biliovi Weasleymu odkazujem svoje zhasínadlo, dúfam, že si na mňa spomenie, keď ho bude používať.‘“

Scrimgeour vytiahol zo sáčku predmet, ktorý už Harry videl. Vyzeralo to ako strieborný zapaľovač, ale mal schopnosť, ako Harry vedel, zhasínať všetky svetlá v okolí a zase ich rozsvietiť jediným cvaknutím. Scrimgeour sa predklonil a podal zhasínadlo Ronovi, ktorý si ho vzal a s prekvapeným výrazom ho začal pretáčať medzi prstami.

„Je to veľmi cenná vec,“ povedal Scrimgeour a sledoval Rona. „Dokonca by som povedal vzácna. Hádam Dumbledorov vlastný objav. Prečo by vám odkazoval tak vzácny predmet?“
Ron zakrútil hlavou a tváril sa zmätene.

„Dumbledore učil tisíce študentov,“ pokračoval minister. „Napriek tomu však jediných, ktorých zmienil vo svojej závete, ste boli vy traja. Prečo? Za akým účelom vám nechal Dumbledore svoje zhasínadlo, pán Weasley?“

„Asi na zhasínanie svetiel, predpokladám,“ zamumlal Ron. „Čo iné by som s tým mohol robiť?“
Scrimgeour očividne nemal čo povedať, a tak sa po krátkej odmlke opäť zahľadel do Dumbledorovho závetu.

„,Slečne Hermione Jean Grangerovej odkazujem kópiu knihy Príbehy rozprávača Beedla, v nádeji, že pre ňu bude pobavením aj inšpiráciou.“

Scrimgeour teraz z vaku vytiahol malú knihu, ktorá vyzerala tak staro ako kópia Tajomstiev najtemnejších umení v jej izbe. Väzba knihy bola špinavá a miestami sa odlupovala. Hermiona si ju bez slova vzala, položila na kolená a pozerala na ňu. Harry si všimol, že nadpis knihy bol písaný v runách – Harry sa ich nikdy neučil.

„Prečo si myslíte, že vám tu knihu Dumbledore odkázal?“ opýtal sa Scrimgeour.

„Vedel, že mám rada knihy,“ prehlásila Hermiona, zatiaľ čo si utierala oči do rukávu.
„Ale prečo zrovna túto knihu?“

„Neviem. Najskôr si myslel, že sa mi bude páčiť.“

„Hovorili ste niekedy s Dumbledorom o šifrách alebo spôsoboch ukrytia tajných správ?“
„Nie, nikdy,“ odvetila Hermiona. „A ak v tej knihe nenašlo žiadnu tajnú správu Ministerstvo, pochybujem, že ja áno.“

Potlačila vzlyk. Boli natlačení na seba tak tesne, že Ron mal problém s vytiahnutím svojich rúk, aby ich dal na Hermionine ramená. Scrimgeour sa opäť obrátil k závetu.

„,Harrymu Jamesovi Potterovi,“ čítal a Harrymu sa očakávaním stiahli útroby, „odkazujem zlatú strelu, ktorú chytil na svojom prvom metlobalovom zápase v Rokforte. Nech mu je pripomienkou, že húževnatosť a schopnosti sú odmeňované.

´"
Keď Scrimgeour vytiahol zlatú loptičku veľkosti vlašského orecha, ktorej krídla zľahka kmitali, Harry si nemohol pomôcť – bol sklamaný.

„Prečo vám Dumbledore odkázal túto zlatú strelu?“ opýtal sa minister.
„Netuším,“ odpovedal Harry. „Najskôr kvôli tomu, čo ste prečítali… aby mi pripomenula, čo možno získať, keď… vytrváte.“

„Myslíte si teda, že je to číry symbolický suvenír?“
„Asi áno,“ povedal Harry „Čo iné by to mohlo byť?“

"Ja sa tu pýtam,“ odvetil Scrimgeour a posunul svoju stoličku o niečo bližšie k sedačke. Vonku už začínalo byť šero a biely stan sa za oknami strašidelne týčil cez živý plot.
„Všimol som si, že narodeninová torta má tvar zlatej strely,“ povedal Scrimgeour Harrymu. „Prešo práve zlatá strela?“

Hermiona sa posmešne zasmiala.
„Och, nie je to náhodou tým, že je Harry stíhač? Je to jasné,“ povedala. „ V poleve je určite skrytá tajná správa od Dumbledora!“

„Nemyslím si, že by v poleve bola tajná správa,“ odvetil Scrimgeour, „ale zlatá strela by bola veľmi dobré miesto na ukrytie malého predmetu. Vy viete prečo, že?“

Harry pokrčil ramenami, Hermiona však odpovedala. Harry vedel, že dávanie správnych odpovedí na otázky bolo hlboko zakorenené v jej povahe, nemohla jednoducho potlačiť nutkanie.
„Pretože zlaté strely majú pamäť na ľudí,“ povedala.

„Čože?“ odvetili Ron aj Harry zároveň. Obaja považovali Hermionine znalosti o metlobale za zanedbateľné.
„Správne.“ Odpovedal Scrimgeour.

„Nikto sa nesmie zlatej strely dotknúť, dokonca ani jej výrobca, ktorý musí používať rukavice. Zlatá strela je začarovaná kúzlom, vďaka ktorému dokáže identifikovať prvého človeka, ktorý sa jej dotkol – pre prípad nerozhodného chytenia. Táto zlatá strela,“ zdvihol drobnú loptičku do výšky očí, „si bude pamätať Váš dotyk, Potter. Zdá sa mi, že Dumbledore, ktorý mal fenomenálne čarodejnícke schopnosti, nepozeral na ďalšie nedostatky, mohol očarovať túto zlatú strelu, aby sa otvorila pred vami.“

Harryho srdce sa rozbúchalo. Bol si istý, že má Scrimgeour pravdu. Ako ale mool odmietnuť vziať si ohnivú strelu do rúk pred ministrom?

„Nič nehovoríte“ povedal Scrimgeour. „Možno už viete, čo ohnivá strela obsahuje, nie?“
„Nie,“ odvetil Harry a stále uvažoval ako zariadiť, aby to vyzeralo, že si ohnivú strelu vzal, aj keď sa jej nedotkne. Keby tak vedel čítať myšlienky a mohol zistiť, o čom premýšľa Hermiona. Úplne cítil, ako jej mozog pracuje na plné obrátky. „Vezmite si ju,“ povedal Scrimgeour potichu.

Harry sa pozrel ministrovi do očí a vedel, že nemá na výber. Nastavil ruku a Scrimgeour mu do nej ohnivú strelu pomaly položil. Nič sa nestalo. Keď Harryho ruky zovreli ohnivú strelu, jej krídelká sa prestali trepotať a znehybneli. Scrimgeour, Ron a Hermiona stále dychtivo sledovali zlatú loptičku, akoby stále dúfali, že sa nejako premení.

„To bolo dramatické,“ prehlásil Harry chladne. Ron a Hermiona sa zasmiali.

„To je všetko, však?“ povedala Hermiona a pomaly sa zdvíhala zo stoličky.
„Nie tak úplne,“ povedal Scrimgeour, a vyzeral veľmi podráždene.

„Dumbledore vám zanechal ešte niečo, Potter.“

„A čo?“ spýtal sa Harry, opäť vzrušený očakávaním.„Meč Richarda Chrabromila,“ povedal.

Hermiona i Ron znehybneli. Harry sa díval okolo a pátral po rubínami obloženej rukoväti, avšak Scrimgeour ho nevytiahol z vreca, ktoré tak či tak vyzeralo príliš malé, aby sa doňho vošiel meč. „Tak... kde je?“ spýtal sa Harry podozrievavo.

„Bohužiaľ,“ začal Scrimgeour, „ten meč Dumbledorovi nepatril. Meč Richarda Chrabromila je dôležitý historický artefakt, a ako taký patrí…“
„Patrí Harrymu!“ povedala Hermiona nahnevane.

„Vybral si ho, Harry ho našiel, prišiel k nemu z…“
„Podľa dôveryhodných historických zdrojov sa meč môže prezentovať akémukoľvek ctihodnému Chrabromilčanovi,“ povedal Scrimgeour. „To z neho nerobí majetok pána Pottera, nech sa Dumbledore rozhodol akokoľvek.“ Otočil sa na Harryho.

„Prečo si myslíte…“

„…že mi Dumbledore chcel odkázať ten meč?“ dopovedal Harry a pokúšal sa hovoriť pokojne. „Možno si myslel, že sa mi bude vynímať na stene.“

„Toto nie je vtip, Potter,“ zavrčal Scrimgeour.

„Bolo to preto, že veril, že iba meč Richarda Chrabromila dokáže poraziť Slizolinovho potomka? Chcel vám dať ten meč, pretože veril, tak ako mnohí ďalší, že len vy dokážete poraziť Toho-koho-netreba-menovať?“

„Zaujímavá teória,“ povedal Harry.

„Skúsil niekedy niekto zapichnúť meč do Voldemorta? Možno by na to malo ministerstvo vyhradiť pár ľudí, namiesto mrhania časom so skrývaním zhasínačov a utajovaním úteku z Azkabanu. Je toto to, čo robíte? Zavriete sa v kancelárii a pokúšate sa otvoriť ohnivú strelu, pán minister? Ľudia umierajú – bol som takmer jedným z nich – Voldemort ma naháňal cez tri krajiny, zabil Divookého Moodyho, ale o ničom z toho sa z ministerstva neobjaví ani ň, však? A po tom všetkom ešte od nás očakávate spoluprácu?!“

„Zašli ste príliš ďaleko,“ zakričal Scrimgeour a rýchlo vstal. Harry tiež vyskočil na nohy. Scrimgeour pristúpil k Harrymu a tvrdo ho pichol do hrudníka špičkou svojho prútika. To vytvorilo v Harryho tričku vypáleninu ako od cigarety.

„Hej!“ vykríkol Ron, vyskočil na nohy a začal vyťahovať svoj prútik, ale Harry povedal: „Nie, nechceme mu predsa dať dôvod, aby nás zatkol.“

„Spomenuli ste si, že nie ste v škole, čo?“ povedal Scrimgeour a zťažka pred Harrym dýchal.

„Spomenuli ste si, že nie som Dumbledore, aby som vám odpustil vašu drzosť a neposlušnosť? Môžete si tú svoju jazvu nosiť ako korunu, ak chcete, ale sedemnásťročný chlapec mi nebude hovoriť, ako mám robiť svoju prácu! Je čas, aby ste sa naučil úcte.“

„Je čas, aby ste si ju zaslúžil,“ odvetil Harry. Podlaha sa zatriasla, zazneli rýchle kroky a dovnútra vbehli pán a pani Weasleyovci. „Mys-mysleli sme, že-že sme počuli…“ začal pán Weasley a díval sa preľaknuto na tvárou v tvár stojaceho ministra a Harryho.

„…zvýšené hlasy.“ dokončila pani Weasleyová. Scrimgeour o niekoľko krokov ustúpil a sledoval dieru, ktorú urobil v Harryho tričku. Zdalo sa, že ľutuje svoju stratu sebaovládania.

„To-to nič nebolo,“ zamumlal. „Mrzí ma vaše stanovisko,“ povedal a opäť sa díval Harrymu do tváre. „Zdá sa, že si myslíte, že si ministerstvo nepraje to, čo ste si priali vy - čo si prial Dumbledore. Mali by sme spolupracovať.“

„Nemám rád vaše metódy, pán minister,“ odpovedal Harry, „Spomínate si?“
Zdvihol ruku a ukázal mu jazvu, ktorá sa stále belela na jeho koži. Nesmiem klamať. Scrimgeourov výraz stvrdol. Otočil sa a bez slova odišiel z miestnosti. Pani Weasleyová sa ponáhľala za ním a počuli, že ho dostihla pri zadných dverách. Asi za minútu na ostatných zakričala

„Je preč!“

„Čo chcel?“ spýtal sa pán Weasley a díval sa striedavo na Harryho, Rona a Hermionu, zatiaľ čo sa pani Weasleyová vracala.

„Odovzdať, čo nám Dumbledore odkázal,“ povedal Harry.
„Práve zverejnili jeho poslednú vôľu.“

Vonku v záhrade (okolo všetkých jedálenských stolov) putovali všetky tri odkázané predmety. Všetci skúšali zhasínadlo, prezerali Hermioninu knihu a lamentovali, že Scrimgeour odmietol vydať Harryho meč, avšak nikto nemal žiadne vysvetlenie, prečo odkázal Dumbledore Harrymu ohnivú strelu. Keď pán Weasley tretíkrát skúšal zhasínadlo, pani Weasleyová povedala:

„Harry, miláčik. Všetci sú nesmierne hladní a nechceli sme začínať bez teba… Môžeme sa do toho pustiť teraz?“

Všetci sa v rýchlosti najedli, a potom čo zaspievali Všetko najlepšie a dojedli tortu, oslava skončila. Hagrid, ktorý bol pozvaný na svadbu na druhý deň, ale ktorý bol príliš neskladný na to, aby spal v preplnenom Brlohu, si nechal postaviť stan na priľahlom poli.

„Zídeme sa na poschodí,“ zašepkal Harry Hermione, zatiaľ čo pomáhali pani Weasleyovej uviesť záhradu do normálneho stavu. „Keď všetci zalezú do postele.“

Hore v podkrovnej miestnosti skúmal Ron svoje zhasínadlo a Harry naplnil Hagridov meštek obsahom peňaženky. Nie však zlatom, ale takými vecami, ktoré pre neho mali najväčšiu cenu, od zjavne bezcenných až po tie, ktoré cenu mali: Záškodnícku mapu, kúsok Siriusovho čarovného zrkadla a medailón s nápisom R.A.B. Pevne utiahol šnúrku a zavesil si ho okolo krku. Potom sa posadil, držiac starú ohnivú strelu a pozoroval, ako jej krídelka ochabnuto víria. Konečne Hermiona zaklopala na dvere a po špičkách vošla.

„Muffliato,“ zašepkala a mávla svojou rukou smerom ku schodom.

"Myslel som, že si nikdy nesúhlasila s používaním tohto kúzla,“ povedal Ron.
„Časy sa menia,“ odpovedala Hermiona. „Teraz nám ukáž to zhasínadlo.“

Ron jej hneď vyhovel. Podržal ho pred sebou a stlačil. Jediná lampa, ktorú mali rozsvietenú, ihneď zhasla.
„Veci sa majú tak,“ zašepkala Hermiona do tmy, „ že to isté by sme dosiahli s Peruánskym práškom okamžitej tmy.“

Stačilo jediné stlačenie a guľa svetla z lampy znovu vykĺzla pod strop a znovu ich všetkých ožiarila. „No, to je úžasné,“ povedal Ron, trochu porazene. „A vraj to vymyslel Dumbedore sám!“

„Ja viem, ale určite by ti to neodkázal vo svojom závete iba preto, aby sa nám lepšie zhasínalo svetlo.“

„Myslíš, že vedel, že nám ministerstvo skonfiškuje všetky veci a bude ich skúmať, než nám ich dá?“ spýtal sa Harry.

„Určite.“ povedala Hermiona. „V závete nám nemohol povedať, prečo nám tu nechal tieto veci, ale to ešte nevysvetľuje...“

„...prečo nám to nemohol vysvetliť, keď bol ešte nažive?“ pýtal sa Ron.

„Áno, presne.“ Povedala Hermiona, listujúc v Príbehu speváka Beedla. „Ak sú tieto veci dosť dôležité, aby ich nechal uniknúť priamo pod nos ministerstva, nemyslíte, že nám mal dať vedieť prečo? Ak si teda nemyslel, že nám to bude jasné...“

„Tak to myslel zle, nie?“ povedal Ron. „Stále som hovoril, že bol na hlavu. Skvelý a to všetko, ale švihnutý. Nechal Harrymu starú zlatú strelu – čo s ňou má do pekla robiť?“

„Nemám poňatia,“ povedala Hermiona. „Keď ťa Scrimgeour prinútil, aby si si to zobral, Harry, bola som si úplne istá že sa niečo stane!“

„Samozrejme,“ povedal Harry a jeho pulz sa zrýchlil keď držal zlatú strelu v prstoch. "Nechcelo sa mi to veľmi skúšať práve pred Scrimgeourom.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Hermiona.

„Zlatú strelu, ktorú som vôbec po prvýkrát chytil v metlobalovom zápase?“ odvetil Harry. „Nepamätáš sa?“ Hermiona vyzerala úplne omráčená. Ron však zakašľal, ukazujúc ako šialenec zo zlatej strely na Harryho ruku a naspäť, pokiaľ nechytil dych.

„To je tá, čo si ju skoro prehltol!“

„Presne tak,“ povedal Harry a jeho srdce začalo rýchlo biť, keď zovrel v ústach zlatú strelu.

Neotvorila sa. Frustrácia a horké sklamanie ho zaplavilo. Položil zlatú strelu, ale Hermiona začala kričať.

„Písmo! Je tam niečo napísané, rýchlo, pozri sa!“

Takmer zlatú strelu pustil od prekvapenia a vzrušenia. Hermiona mala úplnú pravdu. Vryté do zlatého hladkého povrchu, tam, kde predtým nebolo nič, bolo päť slov napísaných tenkým, nakloneným rukopisom, v ktorom Harry poznal Dumbledorovo písmo:

Otvorím sa na konci.

Ledva to stihol prečítať, hneď slová zmizli.

„Otvorím sa na konci... Čo to má znamenať?“
„Otvorím sa na konci... pri konci... Otvorím sa na konci...“ Ale bez ohľadu na to, koľkokrát zopakoval tie slová, s mnohými rôznymi prízvukmi, neboli v nich schopní nájsť akýkoľvek ďalší význam.

„A ten meč?“ povedal Ron nakoniec, keď vzdali všetky svoje pokusy o uhádnutie významu napísaného na zlatej strele. "Prečo chcel, aby mal Harry ten meč?“

„A prečo mi to nemohol jednoducho povedať?“ odvetil Harry potichu. "Bol som ta a meč visel na stene jeho kancelárie po celý čas, čo sme minulý rok spolu hovorili. Ak chcel, aby som ho mal, prečo mi ho teda jednoducho nedal?“

Cítil sa ako na skúške s otázkou, ktorú by mal byť schopný odpovedať, no s mozgom pomalým a nereagujúcim. Je niečo, na čo z dlhých rozhovorov s Dumbledorom zabudol? Mal by vedieť, čo to všetko znamená? Očakával Dumbledore, že to pochopí?

„A takisto s tou knižkou.“ Povedala Hermiona. "Príbehy speváka Beedla... nikdy som o nich nepočula.“
„Ty si nikdy nepočula o Príbehoch speváka Beedla?“ odvetil Ron neveriacky.

„Robíš si srandu, že?“

„Nie, nerobím.“ Povedala Hermiona prekvapene. „Ty ich nedajbože poznáš?“

„Jasné, samozrejme, že ich poznám!“

Harry pobavene zdvihol hlavu. Skutočnosť, že Ron čítal knižku, ktorú Hermiona nie, bola veľmi nečakaná. Ron vyzeral celý zmätený ich prekvapením.

„No tak! Všetky tie staré detské príbehy sú pravdepodobne od Beedla, nie?“ „Fontána čistého šťastia“ ... „ Čarodejník a nahnevaný džbán“ ... „Bojazlivá ženská a jej bľakotajúci koreň“ ...

„Prepáč,“ zarehotala sa Hermiona. „Čo bolo to posledné?“
„Zabudni na to.“ Povedal neveriacky.
„Ron, vieš veľmi dobre, že ja a Harry sme boli vychovaní u muklov.“ Začala Hermiona.

„Nečítali sme príbehy ako tieto, keď sme boli malí, čítali sme: "Snehulienka a sedem trpaslíkov“ alebo „ Popolušku...“
„Čože, to je nejaká choroba?“ opýtal sa Ron.
„Čiže toto sú rozprávky?“ spýtala sa Hermiona. "Áno,“ povedal Ron neisto, "Myslím tým iba, že všetky tieto rozprávky sú od Beedla. Neviem, ako vyzerajú v originále. Ale neviem, prečo chcel Dumbledore, aby sme si ich prečítali?“

Dole niečo zaškrípalo.

„To bol asi Charlie, mama spí, odkradol sa, aby si nechal znovu dorásť vlasy.“ Povedal Ron nervózne.
„Tak či tak by sme mali ísť do postele.“ Pošepkala im Hermiona. "Zajtra nechcem zaspať.“

„Nie, to nie.“ Súhlasil Ron. „Brutálna trojitá vražda ženíchovou matkou... Ja zhasnem.“ Stlačil Zhasínač akonáhle Hermiona opustila izbu.