18. kapitola - Život a klamstvá Albusa Dumbledora

Vychádzalo slnko: čisté, bezfarebné nekonečno oblohy rozprestreté nad ním, ľahostajné k nemu a jeho utrpeniu. Harry sa posadil vo vchode do stanu a zhlboka sa nadýchol čistého vzduchu. Samotný fakt, že žil a že mohol pozorovať slnko práve vychádzajúce nad trblietajúcimi sa zasneženými kopcami, by kedysi bol tou najvzácnejšou vecou na svete. Teraz to však nedokázal oceniť. Všetky jeho zmysly boli zamestnané pohromou, ktorú pre neho znamenala strata prútika. Preletel pohľadom po údolí pokrytom snehom, zatiaľ čo sa k nemu cez iskrivé ticho nieslo vzdialené zvonenie kostolných zvonov.

Bez toho, aby si to uvedomoval, zarýval si prsty do ramien, tak sa snažil vzdorovať fyzickej bolesti. Krv mu tiekla už viackrát, ako bol schopný spočítať. Raz prišiel v pravej ruke o všetky kosti, len behom tejto cesty už stihol získať jazvy na hrudi a predlaktí, ktoré sa pripojili k tým starým na ruke a na čele. No nikdy - až doteraz - sa necítil tak oslabený, zraniteľný a obnažený, ako teraz, keď prišiel o svoj najsilnejší čarodejnícky predmet. Vedel si presne predstaviť, čo by povedala Hermiona, keby sa jej niečo z tých pocitov pokúsil vyjadriť: prútik je presne tak silný, ako čarodejník. Ale to nebola pravda. Aspoň v jeho prípade. Nevnímala špičku prútika ako kompas a z jej prútika nešľahali samé od seba na nepriateľov zlaté plamene. Prišiel o ochranu, ktorú mal vďaka rovnakým jadrám v dvoch prútikoch. A až teraz, keď o neho prišiel, uvedomil si ako na sa ňu veľmi spoliehal.

Vybral z vrecka kusy zlomeného prútika a bez toho, aby sa na ne pozrel, strčil ich do Hagridovho vrecka, ktorý mu visel na krku. Vrecko už bolo tak preplnené zničenými a nepoužiteľnými vecami, že by sa tam už nič iné nevošlo. Cez kožu nahmatal starú zlatú strelu a musel potlačiť pokušenie vytiahnuť ju z neho a zahodiť ju. Bola nepochopiteľná, neužitočná, na nič, presne ako všetko, čo mu po sebe Dumbledore zanechal...

Hnev na Dumbledora ho zaplavil ako horúca láva, spaľujúc ho zvnútra a vytláčajúc von všetky ostatné emócie. Napriek všetkej tej beznádeji pevne verili, že v Godrikovej úžľabine nájdu odpovede. Boli presvedčení o tom, že sa majú vrátiť, že to všetko bola súčasť tajného plánu, ktorý im Dumbledore zanechal; ale nenašli žiadnu mapu, ani plán. Dumbledore ich nechal tápať v temnote, zápasiť z neznámymi a netušenými hrôzami, samých a bez pomoci. Nič sa však nevysvetlilo, nič neobjasnilo, nemali žiaden meč a ako by to nestačilo, Harry už nemal ani prútik. A navyše stratil fotografiu zlodeja, takže pre Voldemorta bude teraz bezpochyby ľahké zistiť, kde je...Voldemort mal teraz všetky informácie...

„Harry?“

Hermiona vyzerala tak vydesená možnosťou, že by ju mohol prekliať jej vlastným prútikom. S uslzenou tvárou sa skrčila vedľa neho, v rukách sa jej chveli dve šálky čaju a pod pazuchou zvierala niečo objemné.

„Ďakujem“ povedal, keď si vzal jednu zo šálok.

„Budeš sa hnevať, keď budem s tebou hovoriť?“

„Nie“ odpovedal, pretože jej nechcel ublížiť.

„Harry, chcel si vedieť, kto bol ten muž na fotografii. No...mám tu knihu.“

Pomaly mu na ruky položila kópiu Života a klamstiev Albusa Dumbledora.

„Kde...ako...?“

„Bola v Bathyldinej obývačke, len tam tak ležala. Bol na nej prilepený tento lístok.“

Hermiona prečítala niekoľko riadkov ostrého, jedovato zeleného písma.

„Drahá Tylda, ďakujem ti za pomoc. Posielam ti kópiu knihy, dúfam, že sa ti bude páčiť. Povedala si mi všetko, aj keď si to nepamätáš. Rita. Myslím, že jej tá kniha prišla, ešte keď žila aj keď asi nebola v stave si ju prečítať.“

„Áno, asi to tak bolo.“

Harry sa pozrel dole na Dumbledorovu tvár a pocítil kruté uspokojenie: teraz bude o Dumbledorovi vedieť všetko, všetky tie veci, ktoré Dumbledore nikdy nepovažoval za podstatné, aby mu o nich povedal. Bude to všetko vedieť, či už by sa to mu to páčilo, alebo nie.

„Stále sa na mňa hneváš, že?“ povedala Hermiona. Harry sa na ňu pozrel a uvidel, ako jej z očí vytekajú slzy. Uvedomil si, že sa mu hnev musel odrážať na tvári.

„Nie“ povedal potichu. „Nie, Hermiona, viem, že to bola nehoda. Chcela si nás dostať odtiaľ živých – a bola si fantastická. Bol by som mŕtvy, keby si tam so mnou nebola.“

Pokúsil sa vrátiť jej mokrý úsmev a obrátil svoju pozornosť na knihu. Mala pevný obal, očividne nebola nikdy pred tým otvorená. Listoval v nej a hľadal fotografie. Takmer okamžite našiel tú, ktorú hľadal: mladého Dumbledora a jeho pekného spoločníka, oboch kričiacich od smiechu nad akýmsi dávno zabudnutým vtipom. Oči mu skĺzli na vetu pod ňou.

Albus Dumbledore, krátko po smrti svojej matky, so svojim priateľom Gellertom Grindelwaldom.

Harry dlho pozeral na posledné slovo. Grindelwald. Jeho priateľ Grindelwald. Pozrel sa na Hermionu, stále premýšľajúcu nad tým menom a jej výraz vystriedalo zdesenie. Nemohla uveriť svojim očiam. Pomaly sa pozrela na Harryho.

„Grindelwald? “

Ignoroval ostatné fotografie a prehľadával okolité stránky v snahe nájsť zmienku o tom osudovom mene. Onedlho niečo našiel a dychtivo začal čítať, stratil sa v texte a musel sa vrátiť späť, aby to celé dávalo zmysel. Nakoniec sa dostal na začiatok kapitoly z názvom:
Vyššie dobro. Spolu s Hermionou začali čítať:

S blížiacimi sa osemnástymi narodeninami Dumbledore opustil Rokfort s veľkou slávou. Premiant, prefekt, víťaz súťaže Barbanusa Finkleyho vo výnimočnom čarovaní, zástupca britskej mládeže pre Wizengamot, výherca zlatej medaily za prevratný príspevok na Medzinárodnej alchymistickej konferencii v Káhire. Dumbledore sa plánoval vydať na potulky svetom so svojim priateľom Elfiasom „psím dychom“ Dogeom, nahlúplym, ale oddaným pätolizačom, ktorý sa na neho nalepil v škole.
Obaja mladí muži sa ubytovali v Deravom kotlíku v Londýne, kde sa pripravovali na cestu do Grécka, ktorá ich čakala nasledujúce ráno, keď priletela sova s novinou a smrti Dumbledorovej matky. „Psí dych“ Doge, ktorý odmietol rozhovor pre túto knihu, podal verejnosti o týchto udalostiach svoju vlastnú sentimentálnu verziu. Vykresľuje Kendrinu smrť ako tragickú udalosť a Dumbledorovo rozhodnutie vzdať sa výpravy ako akt vznešeného sebaobetovania.
Dumbledore sa, samozrejme, ihneď vrátil do Godrikovej úžľabiny, údajne preto, aby sa postaral o a svojho mladšieho brata a sestru. Ale koľko starostlivosti im venoval naozaj?
„Bol to pekný kvietok, ten Aberforth,“ povedala nám Enid Smradľavá, ktorej rodina v tých časoch žila na okraji Godrikovej úžľabiny. „Zdivočel. Samozrejme dalo by sa to ospravedlniť – s takými rodičmi, akých mal...ale hádzal po mne kozí hnoj. Nemyslím si, že by z neho bol Albus obzvlášť nadšený. Nakoniec, nikdy som ich nevidela spolu.“
Ale čo Albus robil, keď neutešoval svojho malého brata? Odpoveďou nám môže byť pokračujúce väznenie jeho sestry. Napriek tomu, že jej prvá väzniteľka zomrela, stav Ariany Dumbledorovej sa nezmenil. Samotná jej existencia bola známa len niekoľkým ľuďom, ktorí boli, ako napríklad „Psí dych“ Doge, odkázaní na historku o jej krehkom zdraví.
Ďalším z takto jednoducho odbitých rodinných priateľov bola aj Bathilda Bagshotová, slávna čarodejnícka historička, ktorá žije v Godrikovej úžľabine dlhé roky. Keď chcela Bathilda Kendru ako novú susedku privítať bola hrubo odmietnutá. O niekoľko rokov neskôr, nadšená Albusovým článkom v časopise Trnasfigurácia a dnešok, poslala Dumbledorovi sovu. Tento jaj čin nakoniec viedol ku zoznámeniu sa z celou Dambledorovou rodinou. Na konci Kendrinho života bola Bathilda jedinou osobou v Godrikovej úžľabine, ktorá s ňou mohla hovoriť.
Bohužiaľ, duchaplnosť, ktorou Bathilda kedysi prekypovala počas svojej mladosti je už utlmená. „Oheň horí, ale v kotlíku je prázdno“, ako mi kedysi povedal Ivor Dyllonsby, alebo ako oveľa trefnejšie hovorí Enid Smradľavá: „Je udretá ako veveričkin kakanec.“ Napriek tomu, kombinácia reportérskych techník založených na osvedčenom systéme pokus - omyl, mi umožnili extrahovať dostatok informácií na spojenie faktov celého tohto škandálneho príbehu.
Ako zvyšok čarodejníckeho sveta, prisúdila Bathilda predčasnú Kendrinu smrť zlyhaniu kúzla, teda historke, ktorú neskôr roky opakovali Albus aj Aberforth. Bathilda tak isto opakovala tvrdenie o Ariane – nazývala ju slabou a krehkou. V istej chvíli som musela použiť veritaserum a len vďaka nemu som sa dostala k plnému zneniu najtajnejšieho tajomstva Albusa Dumbledora. Teraz po prvýkrát odhalené, vyvoláva otázky o všetkom, čomu Dumbledorovi ctitelia verili: jeho veľký odpor voči čiernej mágii, večné zastávanie sa muklov a tiež jeho oddanosť rodine.
Počas toho istého leta, kedy sa Dumbledore vrátil do Godrikovej úžľabiny, teraz ako sirota a hlava rodiny, Bathilda Bagshotová prijala vo svojom dome svojho pra-synovca Gellerta Grindelwalda.
Grindelwaldove meno je plným právom slávne – na zozname Najnebezpečnejších temných čarodejníkov všetkých čias bol na druhom mieste len preto, že mu jeho korunu zobral nedávny navrátilec Vy-viete-kto. Nakoľko Grindelwald nikdy neterorizoval celú Britániu, detaily okolo jeho vzostupu nie sú veľmi známe.
Vyštudoval Durmstrang, školu, ktorá je slávna okrem iného aj svojou nešťastnou toleranciou voči čiernej mágii, kde sa prezentoval takmer tak úchvatne, ako Dumbledore. Ale namiesto vyhrávania cien sa Gellert Grindelwald venoval iným veciam. Keď mal šestnásť rokov, ani Durmstrang už nemohol zniesť jeho šialené experimenty a vylúčili ho.
Až dosiaľ bolo o Grindelwaldových krokoch známe iba to, že „strávil zopár mesiacov v zahraničí“. Teraz vyšlo najavo, že sa rozhodol vyhľadať svoju pratetu v Godrikovej úžľabine a tam, aj keď to bude pre niekoho šok, nenaviazal priateľstvo s nikým iným ako s Albusom Dumbledorom.
„Pripadal mi očarujúci“, motala Bathylda, „nech sa už neskôr stalo čokoľvek. Samozrejme som ho zoznámila s úbohým Albusom, ktorému v tomto veku chýbala spoločnosť. Tí dvaja si k sebe ihneď našli cestu.“
Tak to rozhodne našli. Bathylda mi ukázala list, ktorý Albus počas hlbokej noci poslal Grindelwaldovi.
„Napriek tomu, že strávili celý deň rozhovormi – obaja tak úžasní mladí chlapci, darilo sa im ako kotlíku nad ohňom – som občas v noci počula klopať na okno v Gellertovej spálni sovu, ktorá niesla list od Albusa! Jednoducho dostal nápad a hneď ho musel povedať Gellertovi!“
A to vám boli nápady! Dumbledorovým priaznivcom s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobia šok tieto myšlienky ich vtedy sedemnásťročného hrdinu, ktoré poslal svojmu najlepšiemu priateľovi. (Kópia originálu sa nachádza na strane 463):
Gellert
Tvoj nápad týkajúci sa vlády čarodejníkov PRE VLASTNÉ DOBRO MUKLOV – to je podľa mňa kľúčovou myšlienkou. Áno, bola nám daná moc, a áno, tá moc nám dáva právo vládnuť, ale zároveň nám dáva zodpovednosť za tých, ktorým vládneme. Práve toto musíme zdôrazniť, bude to základný kameň všetkého, čo sa chystáme vybudovať. Tam, kde budeme v opozícii – a to rozhodne budeme – to musí tvoriť základ všetkých našich protiargumentov. Prevezmeme kontrolu PRE VYŠŠIE DOBRO. A na to nadväzuje to, že kde narazíme na odpor, tam musíme použiť len toľko sily, koľko bude potrebné – a nie viac (to bola chyba, ktorú si robil v Durmstrangu! Ale nesťažujem sa, lebo nebyť tvojho vylúčenia, nikdy by sme sa nestretli).
Albus.
Pre kopu priaznivcov Albusa Dumbledora bude isto šokujúce a hrozné to, že tento list dokazuje, že Dumbledore kedysi sníval o zrušení zákona o utajení a nastolení vlády čarodejníkov nad muklami. Aký to šok pre všetkých tých, ktorý si doteraz maľovali Dumbledora ako najväčšieho obhajcu čarodejníkov z muklovských rodín! Aké plné dier sa zrazu zdajú všetky tie prejavy, všetko to obhajovanie práv muklov v tomto novom svetle! Ako opovrhnutia hodný sa zdá Albus Dumbledore, ktorý sa staral viac o svoj vzostup k moci, namiesto toho, aby oplakával matku a staral sa o sestru!
Je isté, že zarytí priaznivci Albusa Dumbledora si ho aj naďalej budú držať na tom praskajúcom piedestály, argumentujúc tým, že Dumbledore koniec koncov nikdy svoje plány nerealizoval, že musel trpieť a muselo ho to veľmi bolieť, keď sa spamätal. Napriek tomu, pravdy sa zdá byť – aj keď je to neuveriteľné – ešte šokujúcejšia.
Po takmer dvojmesačnom skvelom priateľstve sa Dumbledore a Grindelwald rozdelili. Až do svojho legendárneho súboja sa nikdy nestretli (pre viac informácii sa pozrite na kapitolu 22). Čo bolo dôvodom tohto čudného rozdelenia? Prebral sa azda Dumbledpre? Povedal Grindelwaldovi, že už nechce byť súčasťou jeho plánov? Bohužiaľ, nie.
„Bolo to kvôli smrti malej Ariany, teda aspoň myslím“, hovorí Bathylda. „Prišlo to ako blesk z jasného neba. Gellert bol v ich dome, keď sa to stalo, a prišiel domov úplne roztrasený. Povedal mi len, že chce na druhý deň odísť domov. Bol neskutočne smutný, viete? Tak som mu pripravila prenášadlo. A to bolo naposledy, čo som ho videla.“
„Albus bol počas Arianinej smrti pri ňom. Bolo to pre oboch bratov tak strašné. Stratili všetkých a mali už len seba samých. Je isté, že sa pohádali. Aberforth obvinil Albusa, veď viete, ako sa ľudia často chovajú pod vplyvom takých strašných udalostí. No Aberforth vždy hovoril trochu z cesty. Každopádne si myslím, že zlomiť Albusovi nos počas pohrebu nebolo veľmi taktné. Kendru by zničilo, keby videla svojich synov biť sa takýmto spôsobom nad telom svojej mŕtvej sestry. Škoda, že Gellert nemohol zostať na pohreb... Albusovi by to rozhodne pomohlo...“
Táto strašná bitka vedľa truhly, známa iba nemnohým ľuďom, ktorí sa zúčastnili na Arianinom pohrebe, vyvolala mnoho otázok. Prečo Aberforth obvinil Albusa zo smrti ich sestry? Bolo to ako tvrdí Bathilda len výsledkom nakumulovaného žiaľu? Alebo existovali pre jeho hnev konkrétnejšie dôvody? Grindelwald, vylúčený z Durmstrangu pre takmer smrteľné útoky na študentov, opustil zem niekoľko hodín po pohrebe a Albus (možno sa hanbil, možno bál?) ho nikdy nevidel, dokiaľ k tomu nebol donútený prosbami čarodejníckeho sveta.
Nezdá sa, že by v Dumbledorovom či v Grindelwaldovom živote bol neskôr odkaz na ich krátke priateľstvo v mladom veku. Nech už to bolo akokoľvek, niet pochýb, že Dumbledore zaútočil na Grindelwalda až po asi piatich rokoch utrpenia, katastrof a záhadných zmiznutí. Boli dôvodom zvyšky toho dávneho vzťahu, alebo strach pozrieť sa do očí kedysi najlepšiemu priateľovi tým, čo zapríčinilo Dumbledorove rozpaky? Prekonával Dumbledore odpor vydať sa chytiť muža, s ktorým sa kedysi tak nadšene zoznámil?
A ako zomrela záhadná Ariana? Bola snáď nevďačnou obeťou nejakého temného obradu? Narazila na niečo, na čo nemala, keď sa dvaja mladí muži chystali ovládnuť svet? Je možné, že Ariana bola prvá, ktorá zomrela pre „vyššie dobro“?

Tu sa kapitola končila a Harry zodvihol oči. Harmiona dorazila na koniec stránky pred ním. Vytrhla Harrymu knihu z ruky a vyzerala mierne vydesená z jeho výrazu. Zavrela knihu bez toho, aby sa do nej pozrela, ako keby skrývala niečo nevhodné.

„Harry...“

Pokrútil hlavou. Niečo sa v ňom zrútilo. Cítil sa presne tak, ako po Ronovom odchode. Veril Dumbledorovi, veril mu jeho rolu stelesnenia dobroty a múdrosti. Všetko sa zmenilo na prach. Čo ešte mohol stratiť? Rona, Dumbledora, prútik...

„Harry.“ Vyzerala, ako by mu čítala myšlienky. „Počúvaj ma. Nečíta sa to dobre-„

„- hej, dalo by sa povedať-“

„-ale nezabúdaj, Harry, že to písala Rita Skeeterová.“

„Čítala si ten list Grindelwaldovi?“

„No – áno, čítala.“ Upadla do rozpakov a tvárila sa rozrušene, kývajúc šálkou čaju v ruke. „Myslím, že to je na tom to najhoršie. Viem, že tomu Bathilda neprikladala pozornosť, ale Pre vyššie dobro sa stalo Grindelwaldovým heslom, ospravedlňoval ním všetky hrôzy, ktoré neskôr spáchal. A teraz to vyzerá, že na ten nápad prišiel Dumbledore. Hovorí sa, že to heslo bolo vytesané nad vchodom do Nurmengardu.

„Čo je Numengard?“

„Väzenie, ktoré postavil Grindelwald pre svojich nepriateľov. Nakoniec tam sám skončil, keď ho Dumbledore porazil. Každopádne to, že Dumbledorove nápady pomohli Grindelwaldovi k moci, je strašná myšlienka. Na druhej strane však ani Rita nemôže dokázať, že sa poznali dlhšie, ako pár mesiacov počas jedného leta a navyše, keď boli obaja veľmi mladí, a -“

„Myslel som si, že to povieš,“ pozrel sa na ňu Harry. Nechcel si na nej vyliať svoj hnev, ale bolo pre neho ťažké udržať pokojný hlas. „Čakal som, že povieš boli mladí. Ale boli takí mladí, ako teraz my. My tu riskujeme životy v boji proti čiernej mágii a on sa schádzal so svojim najlepším priateľom a kul s ním plány, ako vládnuť muklom.“

Už nedokázal v sebe udržať svoje pocity, postavil sa a začal sa prechádzať sem a tam v nádeji, že ho to trochu upokojí.

„Nepokúšam sa obhajovať to, čo Dumbledore napísal,“ povedala Hermiona. „To ich právo vládnuť je to isté ako Mágia je moc, možno trochu inak. Ale Harry, jeho matka práve zomrela, zostal sám v dome -“

„Sám? On nebol sám! Mal spoločníka vo svojom bratovi a sestre, svoju šmuklovskú sestru držal pod zámkom -“

„Tomu neverím,“ povedala Hermiona a tiež vstala. „Nech už s tým dievčaťom bolo čokoľvek, neverím, že bola šmukel. Dumbledore, ktorého sme poznali, by to nikdy nedovolil -“

„Ten Dumbledore, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme, chcel vládnuť muklom!“ skričal Harry, a jeho hlas sa rozliehal nad prázdnym kopcom načo niekoľko vrán vzlietlo do vzduchu, krákorajúc a krúžiac pod šírim nebom.

„Zmenil sa, Harry, zmenil! Je to jednoduché! Možno všetkým tým veciam veril, keď mal sedemnásť, ale celý zvyšok svojho života zasvätil boju proti čiernej mágii! To on zastavil Grindelwalda, staral sa o ochranu muklov, bojoval za práva čarodejníkov s muklovským pôvodom, bojoval proti Ty-vieš-komu od začiatku, a pri snahe o to zomrel!“

Ritina kniha sa otvorila na zemi medzi nimi tak, že sa na nich zhovievavo pozerala tvár Albusa Dumbledora.

„Harry, je mi to ľúto, ale myslím si, že skutočný dôvod tvojej zlosti je ten, že ti to Dumbledore nikdy nepovedal.“

„Možno!“ skričal Harry a mával rukami. Nevedel, či sa snaží zadržať svoj hnev, alebo sa chráni pred ťažobou vlastného rozčarovania. „Pozri, čo odo mňa chce, Hermiona! Riskuj svoj život, Harry! Znovu! A znovu! A nečakaj odo mňa, že ti niečo vysvetlím, len mi slepo ver, ver, že viem, čo robím, ver mi napriek tomu, že ja neverím tebe! Nikdy celá pravda! Nikdy!“

Hlas sa mu zlomil a obaja zostali stáť, pozerajúc sa na seba v jasnej prázdnote. Harry mal pocit, že sú obaja rovnako bezvýznamný, ako chrobáci pod rozľahlou oblohou.

„Mal ťa rád,“ zašepkala Hermiona, „viem, že mal.“

Harry spustil ruky.

„Neviem, koho mal rád, Hermiona, ale mňa rozhodne nie. To nie je láska, ten zmätok, v ktorom ma zanechal. Z Grindelwaldom zdieľal omnoho viac skutočných myšlienok, ako so mnou.

Harry zobral Hermionin prútik, ktorý hodil do snehu, a sadol si späť vo vchode do stanu.

„Ďakujem za čaj. Zostanem na hliadke. Ty sa vráť do tepla.“

Bolo jej na tvári vidieť, že váha, ale rozoznala nevyrieknutý odpor. Zobrala knihu a šla naspäť do stanu. Cestou šuchla rukou vrch Harryho hlavy. Harry pri tom dotyku zavrel oči a nenávidel sa za to, že si prial, aby to čo povedala, bola pravda: že sa o neho Dumledore naozaj bál.