22. Kapitola - Relikvie Smrti

Harry lapajúc po dychu padol na trávu a hneď sa vydriapal hore. Zdalo sa, že pristáli v prachu na okraji poľa. Hermiona už pobehovala v kruhu okolo nich a mávala prútikom.
„Protego Totalum… Salvio Hexia…”

„Ten klamár a starý príživník,“ fučal Ron, vynoril sa spod neviditeľného plášťa a hodil ho Harrymu.

„Hermiona, ty si génius, úplný génius. Nemôžem uveriť, že sme sa z toho dostali.“

„Cave Inimicum… Nehovorila som, že to bol roh jednorožca, nehovorila som mu to? A teraz je jeho dom rozpadnutý!“

„Tak mu treba,“ povedal Ron a prezeral si roztrhané džínsy a zárezy na nohách, „Čo si myslíš, že mu urobia?“

„Dúfam, že ho nezabijú!“ nariekala Hermiona, „Preto som chcela, aby Smrťožrúti zazreli Harryho ešte skôr, ako zmizol. Poznali tak, že im Xenophilius neklamal!“

„A prečo si ma napriek tomu schovávala?“ spýtal sa Ron.

„Ty máš byť v posteli, Ron! Uniesli Lunu, pretože jej otec podporoval Harryho! Čo by sa stalo tvojej rodine, keby vedeli, že si s ním?“

„Ale čo tvoja mama a otec?“

„Sú v Austrálii,“ povedala Hermiona, „Mali by byť v poriadku. Nič nevedia.“

„Si génius,“ opakoval Ron s úctou.

„Áno, to si, Hermiona,“ horlivo súhlasil Harry. „Neviem, čo by sme bez teba robili.“
Zažiarila, ale odrazu zvážnela.

„A čo Luna?“

„No, ak hovorili pravdu, tak je stále nažive –“ začal Ron.

„Nehovor to, nehovor to!“ zavzdychala Hermiona. „Musí byť nažive, musí!“

„Tak potom predpokladám, že bude v Azkabane,“ povedal Ron. „Ak prežije to miesto... mnohí nie...“

„Prežije,“ povedal Harry. Nezniesol inú myšlienku. „Luna je silná, silnejšia než si myslíš. Najskôr prednáša spoluväzňom o skazotreskoch a nargloch.“

„Dúfam, že máš pravdu,“ povedala Hermiona. Rukou si zakryla oči. „Je mi tak ľúto Xenophilia, keby...“

„- keby sa nás práve nepokúsil odovzdať Smrťožrútom,“ dokončil Ron.

Postavili si stan, vliezli do vnútra a Ron im uvaril čaj. Po tom, ako tesne vyviazli, sa im toto studené a zatuchnuté miesto zdalo ako domov: bezpečné, známe a priateľské.

„Prečo sme sem chodili?“ povzdychla si Hermiona po niekoľkominútovom tichu.

„Mal si pravdu, Harry, bola to Godricova úžľabina úplne od začiatku, úplné plytvanie časom! Relikvie Smrti... taká blbosť... aj keď vlastne,“ zdalo sa, že jej náhle niečo napadlo, „mohol si to vymyslieť, nie? Najskôr sám vôbec neverí na Relikvie Smrti a chcel nás iba zdržať, kým prídu Smrťožrúti!“

„To si nemyslím,” povedal Ron. „Je veľmi ťažké vymýšľať si niečo, keď ste v strese, je to ťažšie, než si myslíš. Zistil som to, keď ma bandita chytil. Bolo omnoho jednoduchšie predstierať, že som Stan, pretože som o ňom niečo málo vedel, než by som si vymýšľal úplne novú osobu. Starý Lovegood bol pod silným tlakom, keď sa snažil zaistiť, aby sme sa nepohli z miesta. Počítam s tým, že nám povedal pravdu alebo to, o čom si myslel, že pravdou je, aby sme sa s ním ďalej rozprávali.“

„No, domnievam sa, že na tom nezáleží,“ povzdychla si Hermiona. „Aj keby bol úprimný, nikdy za celý svoj život som nepočula taký nezmysel.“

„Počkajte predsa,“ povedal Ron. „Tajomná komnata mala byť tiež len povesť, že?“

„Ale Relikvie Smrti nemôžu existovať, Ron!“

„To ty stále hovoríš, ale jedna z nich môže,“ povedal Ron. „Harryho neviditeľný plášť...“

„Príbeh troch bratov je len rozprávka,“ povedala Hermiona rozhodne. „Rozprávka o tom, ako sa ľudia boja smrti. Ak by zostať nažive bolo také ľahké ako skryť sa pod neviditeľný plášť, tak už máme všetko, čo potrebujeme!“

„Neviem. Mohlo to byť aj niečo s neporaziteľným prútikom,“ povedal Harry a otáčal v prstoch trnkový prútik, čo sa mu tak nepozdával.

„Žiadna taká vec nie je, Harry!“

„Hovorila si, že je veľa prútikov – Smrtiaci prútik, alebo ako mu hovoria -“

„Dobre, ak si aj chceš navrávať, že prastarý prútik je skutočný, tak čo ten životodarný kameň?“ naznačila prstami úvodzovky okolo tohto názvu a z hlasu jej sršal sarkazmus. „Žiadne kúzla nemôžu vzkriesiť mŕtvych a hotovo!“

„Keď sa môj prútik spojil s tým Veď-Vieš-Koho, objavili sa mama a otec... a Cedric...“

„Ale oni nevstali skutočne z mŕtvych, že?“ povedala Hermiona „Tieto – vyblednuté napodobeniny nie sú to isté, ako keď niekoho naozaj oživíš.“

„Ale to dievča z príbehu sa v skutočnosti nevrátilo, nie? Príbeh hovorí, že akonáhle je niekto mŕtvy, patrí k mŕtvym. Ale ten druhý brat ju stále videl a hovoril s ňou, že? Dokonca s ňou nejaký čas žil...“

V Hermioninom výraze uvidel znepokojenie a ešte čosi ťažšie rozpoznateľné. Keď pozrela na Rona, Harry si uvedomil, že to bol strach: vystrašil ju svojím rozprávaním o živote s mŕtvymi.

„Takže o tom chlapíkovi Peverellovi, ktorý je pochovaný v Godricovej úžľabine,“ povedal rýchlo, snažil sa, aby to znelo úplne triezvo, „o ňom nič nevieš, že?“

„Nie,“ odpovedala, pri zmene témy sa jej akoby uľavilo. „Po tom, čo som videla tú značku na jeho hrobe, som si ho vyhľadala, ak by bol slávny, alebo urobil niečo dôležité, iste by bol v jednej z našich kníh. Jediné miesto, kde sa mi podarilo nájsť meno Peverell, je Prirodzená ušľachtilosť: Kúzelnícky rodokmeň. Požičala som si ju od Kreachera,“ vysvetlila, keď Ron zdvihol obočie, „Je to zoznam čistokrvných rodín, ktoré vymreli po meči. Zrejme boli Peverellovci jedni z tých, čo zmizli najskôr.“

„Vymreli po meči?“ opakoval Ron.

„To znamená, že ich meno zaniklo,“ povedala Hermiona, „v prípade Peverellovcov už pred storočím. Stále mohli mať potomkov, ale tí by sa volali nejako inak.“

A zrazu, pri zvuku toho mena Peverell, Harrymu v pamäti svitlo: špinavý starý muž, ktorý sa oháňal pred tvárou ministerského úradníka škaredým prsteňom a hlasno kričal.

„Marvoloso Gaunt!“

„Prosím?“ povedali Ron a Hermiona naraz.

„Marvoloso Gaunt! Dedko Veď-Vieš-Koho! V mysľomise! S Dumbledorom! Marvoloso Gaunt hovoril, že pochádzal z rodu Peverellovcov!“

Ron a Hermiona vyzerali ohromene.

„Ten prsteň, ten prsteň, ktorý sa stal horcruxom, Marvoloso Gaunt povedal, že je na ňom erb Peverellovcov! Videl som, ako ním máva pred tvárou chlapíka z ministerstva, skoro mu ho strčil do nosa!“

„Erb Peverellovcov?“ povedala ostro Hermiona. „Videl si, ako vyzerá?“

„Veľmi nie,“ povedal Harry a snažil sa spomenúť si. „Nebolo na tom nič fantastické, čo by sme mohli vidieť; možno pár škrabancov. Zblízka som ho naozaj videl len potom, čo bol rozbitý.“

Harry videl, že mu Hermiona porozumela, keď sa jej zrazu rozšírili oči. Ron užasnuto hľadel z jedného na druhého.

„Dokelu... Myslíš si, že to zase bol ten znak? Znak Relikvií?“

„Prečo nie,“ povedal Harry vzrušene, „Marvoloso Gaunt bol ignorantský meštiak, ktorý žil ako prasa a jediné, o čo sa staral, bol jeho pôvod. Ak bol prsteň odovzdávaný počas storočí, nemusel vedieť, čo to v skutočnosti je. V tom dome neboli žiadne knihy a verte mi, že on nebol ten typ, čo číta príbehy pre deti. Zamiloval si myšlienku, že tie škrabance na kameni sú erbom, pretože pokiaľ išlo o neho, čistá krv bola pre neho ako kráľovská.“

„Áno, to je všetko veľmi zaujímavé,“ povedala Hermiona, „ale, Harry, ak si myslíš, čo si myslím, že si myslíš-“

„Ale, prečo nie? Prečo nie?“ povedal Harry zabúdajúc na opatrnosť. „Bol to kameň, nie?“ Pozrel na Rona a hľadal u neho podporu. „Čo keď to bol kameň vzkriesenia?“

Ron otvoril ústa.

„Sakra... Ale bude to stále fungovať, keď ho Dumbledore rozbil-?“

„Fungovať? Fungovať? Ron, on nikdy nefungoval! Nič také ako kameň vzkriesenia neexistuje!“

Hermiona vyskočila na nohy, vyzerala podráždene a naštvane. „Harry, ty sa snažíš všetko napasovať do tej povedačky o Relikviách -“

„Napasovať?“ opakoval. „Hermiona, ono to pasuje samo! Viem, že znak relikvií bol na tom kameni! Gaunt povedal, že pochádza z peverellovského rodu!“

„Pred chvíľou si nám povedal, že si nikdy poriadne tú značku na kameni nevidel!“

„Kde si myslíš, že je ten prsteň teraz?“ spýtal sa Ron Harryho. „Čo s ním Dumbledore urobil po tom, čo ho rozbil?“

Ale Harryho predstavivosť bežala vopred, ďaleko za tú Ronovu a Hermioninu...
Tri predmety, alebo relikvie, ktoré spolu spravia zo svojho majiteľa pána Smrti... Pána... Premožiteľa... Víťaza... Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť.
A už videl sám seba ako majiteľa všetkých troch relikvií, čo sa postaví Voldemortovi, ktorého horcruxy sa im nemôžu rovnať... Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive... Bola toto odpoveď? Relikvie proti horcruxom? Je tu predsa len možnosť zaistiť, že to bude on, kto zvíťazí? Keby bol pánom Relikvií Smrti, bol by zachránený?

„Harry?“

Ale Harry Hermionu nepočul. Vytiahol neviditeľný plášť a nechal ho kĺzať medzi prstami, látka vláčna ako voda, ľahká ako vzduch. Za svojich sedem rokov v kúzelníckom svete nikdy nevidel nič podobné. Plášť bol presne taký, ako ho Xenophilius popísal: Plášť skutočne a naozaj poskytoval svojmu nositeľovi neviditeľnosť, bol večný a ponúkal mu stále, nepreniknuteľné utajenie, nech na neho bolo zoslané akékoľvek kúzlo...

A potom si s výkrikom spomenul-

„Dumbledore mal môj plášť v tú noc, keď zomreli moji rodičia!“

Triasol sa mu hlas a cítil, ako sa mu hrnie krv do tváre, ale nevšímal si to.

„Moja mama povedala Siriusovi, že si Dumbledore plášť požičal! Tak to preto! Chcel ho preskúmať, pretože si myslel, že je to tretia Relikvia! Ignotus Peverell je pochovaný v Godricovej úžľabine...“

Harry neprítomne chodil po stane. Cítil, že sa okolo neho otvárajú skvelé nové vyhliadky. „Je to môj predok. Pochádzam z tretieho z bratov! Všetko dáva zmysel!“
Cítil sa vyzbrojený svojou istotou, svojou vierou v Relikvie, akoby obyčajná myšlienka na ich vlastníctvo mu poskytovala ochranu, cítil sa šťastný a vrátil sa k ostatným dvom.

„Harry,“ povedala opäť Hermiona, ale on bol príliš zamestnaný otváraním vrecúška, ktorý mal okolo krku. Ruky sa mu veľmi triasli.

„Prečítaj si to,“ povedal a strčil jej matkin list do ruky. „Prečítaj si to!“

„Dumbledore mal plášť, Hermiona! Na čo iné by ho chcel? Nepotreboval plášť, mohol vykonať zastieracie kúzlo tak silné, že by bol úplne neviditeľný!“

Niečo spadlo na zem, zaligotalo sa a odkotúľalo sa pod stoličku: Keď vyberal list, vypadla mu i zlatá strela. Sklonil sa, aby ju zdvihol. A potom, práve načatý prameň skvelých objavov ho prekvapil ďalším darom, šok a údiv v ňom vybuchli a on skríkol: „JE TU! Nechal mi ten prsteň – je v tej zlatej strele!“

„Ty --- myslíš?"

Nemohol pochopiť, prečo to Rona zarazilo. Bolo to tak zrejmé, bolo mu to tak jasné. Všetko to pasovalo, všetko... jeho plášť bol treťou relikviou, a až príde na to, ako otvoriť zlatú strelu, bude mať druhú a posledné, čo potrebuje, je nájsť prvú relikviu, starodávny prútik, a potom...

Ako by opona padla na osvetlené javisko: Všetko jeho vzrušenie, všetky jeho nádeje a šťastie naraz zhasli, postával sám v tme a to skvelé kúzlo bolo preč.

„To je to, po čom ide.“

Tá zmena hlasu vystrašila Rona a Hermionu ešte viac.

„Veď-Vieš-Kto ide po starodávnom prútiku.“

Otočil sa chrbtom k ich napätým a nedôverčivým výrazom. Vedel, že je to pravda. Celé to dávalo zmysel, Voldemort si nehľadal nový prútik, hľadal starý prútik, naozaj starý.

Harry šiel ku vchodu do stanu a zabudol na Rona a Hermionu. Pozeral do tmy a premýšľal...

Voldemorta vychovali v muklovskom sirotinci. Nikto mu nemohol rozprávať Príbehy Barda Beedla, keď bol malý, ani Harry o nich nepočul. Skoro žiadny kúzelník neverí na Relikvie Smrti. Bolo pravdepodobné, že o nich Voldemort vie?

Harry pozeral do temnoty... Keby Voldemort vedel o Relikviách Smrti, určite by ich hľadal, urobil by čokoľvek, aby sa zmocnil troch predmetov, ktoré z neho urobia pána Smrti? Keby vedel o Relikviách, predovšetkým by nepotreboval horcruxy. Nesvedčí snáď to, že z Relikvie urobil horcrux, že nevedel o tomto poslednom veľkom kúzelníckom tajomstve?

Čo znamená, že Voldemort hľadal starodávny prútik bez toho, aby si uvedomoval jeho úplnú moc, bez toho, aby tomu rozumel, že je to jedna z troch... prútik bol Relikviou, ktorá nemohla byť ukrytá, jeho existencia bola dobre známa... Krvavá cesta starodávneho prútika postupuje naprieč stránkami kúzelníckej histórie...

Harry pozoroval oblačnú oblohu, oblúčiky striebrosivého dymu prechádzali cez tvár bieleho Mesiaca. Bol omámený úžasom nad svojimi objavmi. Vrátil sa späť do stanu. Bol to šok, vidieť stáť Rona a Hermionu presne tam, kde ich zanechal. Hermiona stále držala list od Lily, Ron vedľa nej vyzeral trochu úzkostlivo. Neuvedomoval si, ako ďaleko sa dostali za posledných pár minút.

„Je to tak?“ povedal Harry, skúšal ich dostať do toho vlastného zápalu úžasnej istoty. „To vysvetľuje všetko. Relikvie Smrti sú naozajstné a ja jednu mám --- možno dve...“

Pozdvihol zlatú strelu.

„ --- a Veď-Vieš-Kto prenasleduje tú tretiu, ale neuvedomuje si... on skrátka.... si myslí, že je to mocný prútik ---“

„Harry,“ povedala Hermiona, pristúpila k nemu a vrátila mu naspäť list od Lily.

„Je mi to ľúto, ale myslím, že to je celé zle, celé.“

„Čo to nevidíš? Celé to zapadá ---“

„Nie, to nezapadá,“ povedala. „Nezapadá, Harry, jednoducho si sa nechal uniesť.
Prosím,“ povedala, keď začala, "prosím, len mi povedz toto: Ak Relikvie Smrti naozaj existujú, a Dumbledore o nich vedel, vedel, že osoba, ktorá ich všetky vlastní, bude pánom Smrti --- Harry, prečo by ti to nepovedal? Prečo?“

Odpoveď mal pripravenú.

„Ale ty si to povedala, Hermiona! Musíš ich vypátrať sám! Je to výprava!“

„Ale ja som to povedala len tak, aby som ťa presvedčila ísť k Lovegoodovcom!“ skríkla Hermiona podráždene. „Naozaj som tomu neverila!“

Harry si to nevšímal.

„Dumbledore ma väčšinou nechával, aby som si veci našiel sám. Nechal ma vyskúšať svoju silu, riskovať. Toto mi pripadá ako niečo podobné, čo robil.“

„Harry, toto nie je hra, toto nie je cvičenie! Je to naozaj a Dumbledore ti zanechal veľmi jasné inštrukcie: Nájdi a znič horcruxy! Ten symbol nič neznamená, zabudni na Relikvie Smrti, nemôžeme si dovoliť odkloniť sa z cesty...“

Harry ju sotva počúval. Otáčal zlatú strelu vo svojej ruke stále dookola, napoly očakával, že sa otvorí a ukáže kameň vzkriesenia, aby dokázal Hermione, že má pravdu, že Relikvie Smrti sú skutočné.

Obrátila sa na Rona.

„Ty tomu neveríš, alebo áno?“

Harry vzhliadol a Ron váhal.

„Neviem... Myslím... kúsky toho tak nejako zapadajú do seba,“ povedal Ron neohrabane, „Ale keď sa na to pozrieš ako na celok...“ Zhlboka sa nadýchol, „Myslím, že sa máme zbaviť horcruxov, Harry. To je to, čo nám Dumbledore povedal, aby sme urobili. Možno... možno by sme mali zabudnúť na tú záležitosť s Relikviami.“

„Ďakujem ti, Ron,“ povedala Hermiona. „Vezmem si prvú hliadku.“

Prešla okolo Harryho a sadla si do vchodu, čím urobila za všetkým úplnú bodku.
Ale tú noc Harry zaspával len ťažko. Nápad o Relikviách Smrti ho posadol a nemohol si odpočinúť, keď mu vírili mysľou vzrušujúce myšlienky: prútik, kameň a plášť. Keby ich proste mohol mať všetky...

Otvorím sa na konci... Ale čo bolo tým koncom? Prečo nemôže mať ten kameň teraz? Kiež by mal ten kameň, mohol by sa Dumbledora spýtať osobne...

Harry potme mrmlal slová k zlatej strele a skúšal všetko, dokonca aj hadiu reč, ale zlatá strela sa neotvorila...

A ten prútik, prastarý prútik, kde ten je skrytý? Kde teraz hľadal Voldemort? Harry si prial, aby ho jazva pálila a ukázala mu Voldemortove myšlienky, pretože úplne po prvý raz sa on a Voldemort zhodovali vo veci, ktorú chceli... Hermione by sa ten nápad nepáčil, samozrejme... Ale veď ona tomu neverí... Xenophlius mal svojím spôsobom pravdu... Obmedzená, úzkoprsá, klapky na očiach. Pravda bola taká, že sa bála pomyslenia na Relikvie Smrti, obzvlášť kameňa vzkriesenia... a Harry pritisol ústa na zlatú strelu, pobozkal ju a skoro ju zhltol, ale zlaté znamenie nepovolilo...
Už skoro svitalo, keď si spomenul na Lunu, ktorá je sama v cele v Azkabane, obklopená dementormi a odrazu sa zahanbil. Úplne na ňu zabudol pri svojom horúčkovitom uvažovaní o horcruxoch. Keby ju len mohol zachrániť, ale dementori v takom počte by boli prakticky nenapadnuteľní. Teraz mu napadlo, že ešte nevyskúšal Patronusa s trnkovým prútikom... Musí to skúsiť ráno...

Keby tak len mohol získať lepší prútik...

A túžba po prastarom prútiku, prútiku smrti, neporaziteľnom, nepremožiteľnom ho pochytila znovu...

Ďalšie ráno zbalili stan a vyrazili do poriadneho lejaku. Dážď ich sledoval až na pobrežie, kde na noc postavili stan a ostali tu počas celého týždňa kvôli premočenému terénu, ktorý Harrymu pripadal ponurý a depresívny. Mohol myslieť iba na Relikvie Smrti. Bolo to ako plameň, ktorý sa v ňom rozhorel a nič, ani Hermionina otvorená nedôvera, ani Ronove stále pochybnosti, ho nemohli uhasiť. A čím zúrivejšie horela túžba po Relikviách, tým menej bol veselý. Vinil Rona a Hermionu: Ich zaťatá ľahostajnosť bola rovnako zlá ako neúprosný dážď, ktorý ubíjal ich odhodlanie, ale nič nemohlo nahlodať jeho absolútnu istotu. Harryho dôvera a túžba po Relikviách ho stravovala, až sa cítil od ostatných dvoch a ich posadnutosťou horcruxami izolovaný.

„Posadnutosť?“ povedala Hermiona s tichou zúrivosťou, keď sa Harry neobťažoval prehovoriť jediné slovo po tom, čo mu Hermiona vynadala, že stráca záujem o hľadanie ďalších horcruxov. „Nie my sme posadnutí, Harry! My sme tí, ktorí sa snažia urobiť to, čo im Dumbledore povedal!“

Skrytá výčitka sa ho nedotkla. Dumbledore zanechal znak Relikvií, aby ho Hermiona rozlúštila a jemu zase, o čom bol Harry stále presvedčený, zanechal v zlatej strele schovaný kameň vzkriesenia. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý prežíva... pán Smrti... Prečo tomu Ron a Hermiona nerozumejú?

„Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť,“ citoval ticho Harry.

„Ja som myslela, že to je Veď-Vieš-Kto, s kým máme bojovať?“ odsekla Hermiona a Harry to s ňou vzdal.

Aj záhada striebornej lane, o ktorej tí dvaja vytrvalo diskutovali, sa mu teraz zdala menej dôležitá, niečo ako mierne zaujímavý vedľajší program. Jediná ďalšia vec, o ktorú sa teraz staral, bola jeho jazva, ktorá ho začala opäť svrbieť, aj keď robil všetko možné, aby to skryl pred ostatnými. Vyhľadával samotu, kedykoľvek len mohol, ale bol sklamaný tým, čo videl. Vízie, ktoré zdieľal s Voldemortom, zmenili kvalitu; boli zrazu rozmazané, zaostrovali sa a rozostrovali. Harry dokázal rozlíšiť len nejasné obrysy predmetov, ktoré vyzerali ako lebka alebo niečo ako hora, ktorá bola skôr z tieňov než z hmoty.

Harryho, zvyknutého na vidiny ostré ako skutočný obraz, táto zmena znepokojovala. Obával sa, že spojenie medzi ním a Voldemortom sa poškodilo, spojenie, ktorého sa obávali obaja a tiež si ho cenili, nech už narozprával Hermione čokoľvek. Harry si akosi spájal tieto neuspokojujúce matné obrazy so zlomením svojho prútika, alebo akoby to bola chyba trnkového prútika, že už nikdy viac nemohol nahliadnuť do Voldemortovej mysle tak dobre ako doteraz.

Ako sa týždne vliekli, Harry si aj napriek zahľadeniu do seba nemohol nevšimnúť, akoby Ron preberal velenie. Možno preto, že chcel odčiniť, že ich nechal v štichu, možno preto, že Harryho apatický prístup vyburcoval jeho spiace vodcovské kvality, Ron bol teraz ten, kto povzbudzoval a vyzýval ostatných dvoch k akcii.

„Ostávajú tri horcruxy,“ stále hovoril. „Potrebujeme akčný plán, no tak! Kde sme ešte nehľadali? Poďme si to ešte raz prejsť. Sirotinec...“

Šikmá ulička, Rokfort, dom Riddleovcov, Borkin a Burkes, Albánsko, všetky miesta, o ktorých vedeli, že tam Tom Riddle niekedy žil, alebo pracoval, navštevoval, či vraždil. Ron a Hermiona sa s nimi pohrávali znovu a znovu, Harry sa pripájal len preto, aby ho Hermiona prestala otravovať. Bol by šťastný, keby mohol sedieť sám v tichosti, pokúšal sa čítať Voldemortove myšlienky a zistiť viac o prastarom prútiku, ale Ron trval na cestovaní po stále pochybnejších miestach, aby ich udržal v pohybe, ako si Harry uvedomoval.

„Nikdy nevieš,“ bola Ronova stará pesnička. „Horná kosatka je kúzelnícka dedina, mohol tu chcieť žiť. Poďme to tu prehľadať.“

Tieto časté nájazdy na čarodejnícke územia ich príležitostne privádzali na dohľad banditom.

„Predpokladá sa, že niektorí z nich sú rovnako zlí ako Smrťožrúti,“ povedal Ron. „Tá banda, čo ma mala, bola dosť úbohá, ale Bill odhadoval, že niektorí z nich sú naozaj nebezpeční. Na Potterovej hliadke hovorili --“

„Na čom?“ povedal Harry.

„Potterova hliadka, nerozprávala som ti, že sa tomu tak hovorí? Stanica, ktorú sa stále pokúšam naladiť na svojom rádiu, jediná, ktorá hovorí pravdu o tom, čo sa deje! Takmer všetky stanice nasledujú Veď-Vieš-Koho, všetky okrem Potterovej hliadky. Naozaj by som chcel, aby si to počul, ale zle sa to ladí...“

Ron trávil večer čo večer vyťukávaním rôznych rytmov na vrch rádia, zatiaľ čo otáčal gombíkom. Príležitostne chytil úryvky rád, ako si poradiť s dračími kiahňami, inokedy pár kúskov „Kotla plného horúcej a silnej lásky.“ Ron sa snažil ťukaním trafiť správne heslo, polohlasne mrmlal reťazce náhodných slov.

„Obvykle je to niečo, čo má do činenia s Rádom,“ povedal im. „Bill mal vážne talent v ich hádaní. Ja som vďačný, keď uhádnem jedno...“

Nakoniec až v marci sa na Rona usmialo šťastie.

Harry sedel pri vchode do stanu na povinnej hliadke, naprázdno pozeral na trsy ozdobnice, ktoré si prerazili cestu zamrznutou pôdou, keď zrazu Ron zo stanu vzrušene zakričal.

„Mám to, mám to! Heslo bolo „Albus“! Vlez dovnútra, Harry.“

Po prvýkrát vyburcovaný zo svojho premýšľania nad Relikviami Smrti sa Harry ponáhľal späť do stanu. Našiel Rona a Hermionu, ako kľačia na zemi pred malým rádiom. Hermiona, ktorá leštila meč Richarda Chrabromila, len aby niečo robila, sedela s otvorenými ústami a pozerala na drobný reproduktor, z ktorého sa ozýval veľmi dobre známy hlas.

„...sa ospravedlňujeme za dočasné výpadky rozhlasových vĺn, ktoré boli spôsobené mnohými návštevami tých očarujúcich Smrťožrútov do domov v našom okolí.“

„Ale to je Lee Jordan!“ povedala Hermiona.

„Ja viem!“ zažiaril Ron. „Husté, čo?“

„...teraz sme našli iné bezpečné miesto,“ hovoril Lee, „a ja som potešený, že vám môžem povedať, že sa k nám tento večer pripojili naši dvaja pravidelní spolupracovníci, ‘brý večer, chlapci!“

„Ahoj.“

„Dobrý večer, River.“

„River je Lee“ vysvetľoval Ron. „Všetci majú zakódované mená, ale ty mu ako obvykle môžeš hovoriť...“

„Pst!“ povedala Hermiona.

„Ale než si vypočujeme Kráľovského a Romula,“ pokračoval Lee, „poďme najprv oznámiť tie úmrtia, ktoré spravodajstvu Kúzelníckej rozhlasovej siete a Dennému prorokovi nepripadajú dosť dôležité, aby ich spomenuli. S veľkou ľútosťou informujeme našich poslucháčov o zavraždení Teda Tonksa a Dirka Cresswella.“

Harrymu prišlo zle, rozhojdal sa mu žalúdok. S Ronom a Hermionou na seba s hrôzou pozreli.

„Tiež bol zabitý škriatok menom Gornuk. Predpokladá sa, že muklorodený Dean Thomas a druhý škriatok, cestujúci spoločne s Tonksom, Cresswellom a Gornukom, mali ujsť. Ak Dean počúva, alebo ktokoľvek, kto vie o ich mieste pobytu, jeho rodičia a sestry zúfalo potrebujú nové správy.

V čase týchto udalostí bola vo svojom dome v Gaddley nájdená mŕtva päťčlenná muklovská rodina. Muklovské úrady pripisujú ich smrť úniku plynu, ale členovia Fénixovho rádu nám odkázali, že to bola smrteľná kliatba --- ďalší dôkaz, ako by sme ho potrebovali, že sa vraždenie muklov stáva počas nového režimu niečím viac než rekreačným športom.“

„Nakoniec s ľútosťou oznamujeme našim poslucháčom, že v Godricovej úžľabine objavili pozostatky Bathildy Bagshotovej. Isté je to, že zomrela už pred niekoľkými mesiacmi. Fénixov rád nás informoval, že jej telo vykazovalo nepochybné známky po poraneniach spôsobených čiernou mágiou.“

„Vážení poslucháči, chcel by som vás vyzvať, aby ste sa k nám pripojili a držali minútu ticha na pamiatku Teda Tonksa, Dirka Cresswella, Bathildy Bagshotovej, Gornuka a bezmenných, no nemenej ľutovaných muklov, ktorých zavraždili Smrťožrúti.“

Rozľahlo sa ticho a Harry, Ron a Hermiona neprehovorili. Polovica Harryho túžila počuť viac, druhá polovica sa obávala, čo by mohlo prísť ďalej. Bolo to po prvý raz po dlhom čase, kedy sa cítil úplne spojený s okolitým svetom.

„Ďakujeme,“ povedal Leeov hlas. „A teraz sa môžeme vrátiť k nášmu spolupracovníkovi Kráľovskému a novinke o tom, ako sa nové kúzelnícke usporiadanie dotýka muklovského sveta.“

„Ďakujem ti, River,“ povedal nezameniteľný hlas, hlboký, rozvážny a upokojujúci.

„Kingsley!“ vyhŕkol Ron.

„Vieme!“ tíšila ho Hermiona.

„Muklovia stále ignorujú príčiny ich utrpenia, aj keď pokračujú zlé pohromy,“ povedal Kingsley. „Avšak stále počúvame ozaj obdivuhodné príbehy o kúzelníkoch a čarodejniciach, ktorí riskovali vlastnú bezpečnosť, aby ochránili svojich muklovských priateľov alebo susedov, často bez ich vedomia. Chcel by som apelovať na všetkých poslucháčov, aby nasledovali ich príklad, napríklad zosielaním ochranných kúziel na muklovské príbytky vo vašej ulici. Týmto jednoduchým opatrením môžete zachrániť mnoho životov.“

„A čo by ste povedali, Kráľovský, tým poslucháčom, ktorí odpovedajú, že by mali byť v tejto nebezpečnej dobe uprednostnení kúzelníci?“ opýtal sa Lee.

„Povedal by som, že je len jeden malý krôčik od uprednostňovania kúzelníkov k uprednostňovaniu čistokrvných a potom k Smrťožrútom,“ odpovedal Kingsley. „Všetci sme ľudia, že? Každý ľudský život má rovnakú hodnotu a má cenu chrániť ho.“

„Skvele povedané, Kráľovský a máš môj hlas na ministra mágie, ak sa z tohto niekedy dostaneme,“ povedal Lee. „A teraz sa presunieme k našej obľúbenej časti programu „Potterovi komplici“."

„Ďakujem, River,“ povedal povedomý hlas. Ron sa chystal prehovoriť, ale Hermiona ho predbehla a zašepkala.

„Vieme, že je to Lupin!“

„Romulus, stále zastávaš názor, ako vždy, keď sa objavíš v našom vysielaní, že Harry Potter je stále nažive?“

„Áno,“ povedal pevne Lupin. „Vôbec nepochybujem o tom, že ak by sa to stalo, jeho smrť by Smrťožrúti rozhlásili všetkými možnými spôsobmi. Zasadilo by to smrteľný úder morálke tých, ktorí stále vzdorujú novému režimu. „Chlapec, ktorý prežil“ zostáva symbolom všetkého, pre čo bojujeme: víťazstvo dobra, sila nevinnosti, potreba stále vzdorovať.“

Harryho zahrnula zmes vďačnosti a hanby. Odpustil mu Lupin tie hrozné veci, ktoré mu povedal, keď sa naposledy stretli?

„A čo by si povedal Harrymu, keby si vedel, že nás počúva, Romulus?“

„Povedal by som mu, nech sa riadi svojimi inštinktmi, ktoré sú dobré a skoro vždy správne.“

Harry sa pozrel na Hermionu, jej oči boli plné sĺz.

„Skoro vždy správne,“ opakovala.

„Ó, rozprával som vám to?“ povedal užasnuto Ron „Bill mi hovoril, že Lupin zase žije s Tonksovou! A zrejme sa už veľmi pekne zväčšila...“

„...a naše obvyklé aktuality o priateľoch Harryho Pottera, ktorí trpeli pre svoju oddanosť?“ hovoril Lee.

„No, ako pravidelní poslucháči budú vedieť, pár otvorených stúpencov Harryho Pottera bolo uväznených, vrátane Xenophilia Lovegooda, niekdajšieho vydavateľa Sršňa,“ povedal Lupin.

„Aspoň stále žije!“ mrmlal Ron.

„Tiež sme niečo pred pár hodinami počuli, že Rubeus Hagrid,“ – teraz všetci traja zalapali po dychu, takže skoro prepásli zvyšok vety - „dobre známy hájnik v Rokfortskej škole, len tak-tak utiekol pred zatknutím na rokfortskej pôde, kde podľa zvestí v jeho dome sídlila skupina Podporujeme Harryho Pottera. Avšak Hagrida nevzali do väzby a ako veríme, je na úteku.“

„Domnievam sa, že pri úteku pred Smrťožrútmi sa hodí mať šestnásť stôp vysokého nevlastného brata?“ spýtal sa Lee.

„Vyzerá to tak,“ súhlasil vážne Lupin. „Môžem len dodať, že zatiaľ čo tu na Potterovej hliadke chválime Hagridovho ducha, mali by sme dôrazne varovať aj tých najoddanejších stúpencov Harryho pred Hagridovým príkladom. Skupiny ako „Podporujeme Harryho Pottera“ sú v dnešnej atmosfére nerozumné.“

„To naozaj sú, Romulus,“ povedal Lee, „takže odporúčame, aby ste preukazovali svoju oddanosť mužovi s jazvou v tvare blesku počúvaním Potterovej hliadky! A teraz sa presuňme k novinkám o kúzelníkoch, ktorí dokazujú, že sú rovnako nepolapiteľní ako Harry Potter.

Radi by sme upozornili na vodcu Smrťožrútov. Podelíme sa s vami o názory na niektoré z najbláznivejších povestí kolujúcich okolo neho, rád by som predstavil nového spravodajcu, Hlodavca!“

„Hlodavca?“ povedal ďalší povedomý hlas a Harry, Ron a Hermiona zakričali unisono:
„Fred!“

„Nie – nie je to George?“

„Je to Fred, myslím,“ povedal Ron a naklonil sa bližšie a nech už to bolo ktorékoľvek z dvojčiat, povedal: „V žiadnom prípade „Hlodavec“, povedal som, že chcem byť „Bystrý“!“

„Ó, tak teda dobre, „Bystrý“, mohol by si nám povedať, ako si pochopil rozličné historky, ktoré počúvame o vodcovi Smrťožrútov?“

„Áno, River, mohol,“ povedal Fred. „Ako budú iste naši poslucháči vedieť, pokiaľ si nezvolili za svoje útočisko dno záhradného jazierka alebo niečo podobného, stratégia Veď-Vieš-Koho držať sa v tieni vytvára dobré prostredie pre rozkošnú paniku. Samozrejme, keby všetky uvedené pozorovania jeho osoby boli skutočné, muselo by tu naokolo pobehovať dobrých devätnásť Veď-Viete-Koho.“

„To mu sedí, samozrejme,“ pokračoval Kingsley. „Závoj tajomna vytvára viac hrôzy, než keby sa ukazoval.“

„Súhlasím,“ povedal Fred. „Takže, ľudia, skúste to a trochu sa upokojte. Už takto je to zlé aj bez vymýšľania si. Napríklad ten nápad, že Veď-Viete-Kto dokáže zabíjať ľudí len pohľadom. To je bazilisk, vážení poslucháči. Jeden jednoduchý testík: Zistite, či tá vec, čo na vás zíza, má nohy. Ak má, môžete sa mu pokojne pozrieť do očí, aj keď, pokiaľ to naozaj bude Veď-Viete-Kto, bude to zrejme tá posledná vec, ktorú urobíte.“

Po prvý raz po dlhých týždňoch sa Harry smial, cítil, ako z neho opadáva ťažoba a napätie.

„A tie povesti, že ho videli v zahraničí?“ opýtal sa Lee.

„No, kto by nechcel krásne malé prázdniny po ťažkej práci, ktorú vykonal?“ opýtal sa Fred. „Ide o to, ľudia, aby ste sa nenechali učičíkať falošným pocitom bezpečia, keď si budete myslieť, že je v zahraničí. Možno je, možno nie je, ale stále je pravdou, že ak si zmyslí, dokáže sa pohybovať rýchlejšie než Severus Snape tvárou v tvár šampónu, takže nepočítajte, že bude dlho preč, ak nechcete nič riskovať. Nikdy by som si nemyslel, že toto vyslovím, ale bezpečnosť nadovšetko!“

„Mnohokrát ti ďakujem za tieto múdre slová, Bystrý,“ povedal Lee. „Vážení poslucháči, to nás priviedlo až na koniec ďalšej Potterovej hliadky. Nevieme, kedy bude možné znovu vysielať, ale buďte si istí, že sa vrátime... Otáčajte gombíkom: Ďalšie heslo bude Divooký, udržujte sa vo vzájomnom bezpečí a verte. Dobrú noc.“

Ovládanie rádia sa pootočilo a svetlo za ladiacim panelom zhaslo. Harry, Ron a Hermiona stále žiarili. Počuť známe a priateľské hlasy bolo neobyčajne povzbudzujúce. Harry si tak zvykol na ich izoláciu, až zabudol na to, že aj iní ľudia vzdorujú Voldemortovi. Akoby sa prebudil z dlhého spánku.

„Dobré, nie?“ povedal šťastne Ron.

„Úžasné,“ odpovedal Harry.

„Je to od nich tak statočné,“ povzdychla si Hermiona. „Keby ich našli...“

„No, stále sa sťahujú, nie?“ povedal Ron. „Ako my.“

„Ale počuli ste, čo povedal Fred?“ opýtal sa vzrušene Harry. Keď sa vysielanie skončilo, jeho myšlienky sa znovu obrátili k všetko stravujúcej posadnutosti. „On je v zahraničí! Stále hľadá ten prútik, vedel som to!“

„Harry ---“

„No tak, Hermiona, prečo si tak odhodlaná si to nepripustiť? Vol --“

„HARRY, NIE!“

„– demort ide po prastarom prútiku!“

„To meno je tabu!“ skríkol Ron a vyskočil na nohy, keď sa zvonka ozvalo hlasné prasknutie.

„Povedal som ti, Harry, povedal som ti, že to nemôžeme už nikdy viac hovoriť – musíme okolo nás obnoviť ochranu – rýchlo – Takto našli –“

Ale Ron prestal rozprávať a Harry vedel, prečo. Špiónoskop na stole sa rozsvietil a začal sa točiť. Začuli hlasy, stále bližšie a bližšie, hrubé a vzrušené hlasy. Ron vytiahol Zhasínadlo a stlačil ho: Ich lampy zhasli.

„Vyjdite s rukami nad hlavou!“ ozval sa škrekotavý hlas z tmy. „Vieme, že ste tam! Mieri na vás pol tucta prútikov a je nám jedno, koho prekľajeme!“