30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa

Vo chvíli, keď sa jej prst dotkol znamenia, Harryho jazva sa rozpálila dobiela, hviezdna miestnosť okolo neho zmizla a on stál pod vysokým útesom na kuse skaly čnejúcej do mora a okolo neho sa rozlievali vlny. V srdci cítil víťaztvo – majú chlapca.

Hlasná rana vrátila Harryho na miesto, kde stál. Dezorientovaný zdvihol svoj prútik, ale čarodejnica pred ním už padala dopredu na podlahu a narazila do nej tak silno, že zarinčalo sklo v knižniciach na stene.

„Nikdy som nikoho neomráčila, pokiaľ nepočítam naše lekcie v D.A.,“ povedala Luna a mierne sa divila. „Bolo to hlasnejšie, než som si myslela.“

A bolo to dosť hlasné na to, aby sa strop nad nimi začal otriasať cupitaním mnohých nôh a ozvena krokov za dverami do spální bola stále hlasnejšia. Lunina kliadba zobudila Bystrohlavčanov spiacich nad nimi.

„Luna, kde si? Potrebujem sa schovať pod plášť!“

Lunine nohy sa objavili v prázdnom priestore a Harry sa rýchlo postavil vedľa nej, aby plášť spustila späť na zem práve vo chvíli, kedy sa dvere do spální otvorili a prúd Bystrohlavčanov, ktorí boli ešte v pyžamách, sa nahrnul do spoločenskej miestnosti.

Vo chvíli, keď zazreli bezvedomú Alecto ležať na podlahe, začali sa ozývať výkriky a prekvapené vzdychy. Pomaly sa dovliekli až do kruhu okolo nej, akoby tam ležala spiaca príšera, ktorá sa môže kedykoľvek zobudiť a zaútočiť. Potom jeden odvážny maličký prvák vyštartoval smerom k nej a pichol ju do chrbta svojím obrovským prútikom.

„Myslím, že je mŕtva!“ vykríkol s úľavou.

„Och, pozri sa,“ šťastne zašepkala Luna, keď sa Bystrohlavčania zhlukovali okolo Alecto. „Sú radi!“

„Hej... skvelé...“

Harry zavrel oči, a jeho jazva pulzovala bolesťou. Chcel sa opäť pozrieť do Voldemortovej mysle... Preplával puklinou do prvej jaskyne... Rozhodol sa skontrolovať, či je medailón v bezpečí ešte pred tým, než odíde do Rokfortu... ale to mu nebude trvať dlho...

Bolo počuť klepnutie na dvere vedúcich do Bystrohlavskej klubovne a všetci stuhli. Z druhej strany započul Harry ľahký melodický hlas, ktorý vychádzal z orlieho klopadla.

„Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“

„Ako to mám vedieť?! Stíchni!“ zavrčal neotesaný hlas, o ktorom Harry vedel, že patrí bratovi Alecto, Amycusovi. „Alecto? Alecto? Si tam? Dostala si ho? Otvor dvere!“

Bystrohlavčania si medzi sebou vystrašene šepkali. Potom sa bez varovania ozvala sprcha hlasných rán na dvere, ako keby do nich niekto strieľal z pištole.

„ALECTO! Keď príde, a my nebudeme mať Pottera... Chceš dopadnúť ako Malfoy? ODPOVEDZ MI!“

Amycus kričal a trhal dverami, skúšal všetko, ale pevné drevo sa ani nepohlo. Bystrohlavčania vystrašene ustupovali, niektorí z najvyľakanejších dokonca utekali späť do postele. Potom, presne vo chvíli, keď Harry premýšľal, či nerozrazí dvere a neomráči Amycusa skôr, než stihne čokoľvek urobiť, sa ozval spoza dverí známy hlas.

„Môžem sa vás opýtať, čo to robíte, profesor Carrow?“

„Snažím sa dostať cez tieto hlúpe dvere!,“zreval Amycus. „Choďte pre Flitwicka! Odkážte mu, nech okamžite otvorí tie dvere!“

„Nie je vovnútri vaša sestra?“spýtala sa profesorka McGonagallová. „Nepustil ju už náhodou profesor Flitwick dovnútra na váš naliehavý príkaz? Možno by vám mohla tie dvere otvoriť ona! Potom by ste nemuseli zobudiť polovicu hradu!“

„Neodpovedá mi, vy stará metla! Otvor tie dvere! HNEĎ!“

„S potešením, pokiaľ si to prajete,“povedala profesorka McGonagallová chladne. Ozvalo sa ľahké klepnutie, a melodický hlas sa znovu opýtal: „Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“

„Do nebytia, ktoré je takpovediac všetkým,“ povedala profesorka McGonagallová.

„Pekne povedané,“ odpovedalo klopadlo a dvere sa otvorili.

To málo Bystrohlavčanov, ktoré tu ešte ostalo, šprintovalo ku schodom, keď Amycus prekročil prah a oháňal sa prútikom. Bol zhrbený rovnako ako jeho sestra, a mal rovnako bledú syrovú tvár a malé oči, ktorých pohľad sa uprel na nehybnú Alecto ležiacu na zemi. Vykríkol hlasom plným hnevu a zúrivosti.

„Čo to urobili tie malé štence?!“ zreval. „Budem ich mučiť dovtedy, kým mi nepovedia, kto to urobil... A čo na to povie Temný pán?!“ vrieskal stojac nad svojou sestrou a mlátiac sa päsťou do čela. „Nemáme ho, a oni ju zabili a zdrhli!“

„Je len omráčená,“ jemne povedala profesorka McGonagallová, ktorá si kľakla, aby sa lepšie pozrela na Alecto. „Bude v poriadku.“

„No to teda nebude!“ kričal Amycus. „Nie po tom, čo sa jej zmocní Temný pán! Zavolala ho, cítil som, ako sa mi rozpálilo znamenie, a on si teraz myslí, že máme Pottera!“

„Máte Pottera?“ ostro povedala profesorka McGonagallová. „Čo myslíte tým, že ,máte Pottera´?“

„Povedal nám, že by sa Potter mohol pokúsiť preniknúť do Bystrohlavskej veže, a že ho máme zavolať, keď ho chytíme!“

„Prečo by sa mal Harry Potter pokúšať dostať sa do Bystrohlavskej veže! Potter patrí do mojej fakulty!“

Pod zásterou nedôveri a zlosti počul Harry v jej hlase malý náznak hrdosti a pocity Minervy McGonagallovej sa vliali doňho samotného.

„Bolo nám povedané, že by sem mohol prísť!“ povedal Carrow. „Neviem prečo...“

Profesorka McGonagallová sa postavila a očami premerala celú miestnosť. Dvakrát sa pozrela presne na miesto, kde stáli Harry s Lunou.

„Môžeme to z deciek vytiahnuť,“ povedal Amycus a jeho prasačia tvár vyzerala zrazu pomstichtivo. „Áno, to je presne to, čo urobíme. Povieme, že Alecto bola napadnutá deťmi, a tie ju donútili dotknúť sa znamenia a tak spustila falošný poplach... Môže ich potrestať. O pár deciek menej... žiadny rozdiel.“

„Len rozdiel medzi pravdou a klamstvom, odvahou a zbabelosťou,...“ povedala profesorka McGonagallová, ktorá mierne zbledla, „jednoducho povedané, rozdiel, ktorý vy ani vaša sestra očividne nedokážete rozoznať. Ale dovoľte mi niečo vám vysvetliť. Nikdy nedovolím, aby všetka ta nespravodlivosť, ktorú páchate na Rokfortských študentoch, bola zabudnutá.“

„Prosím?“

Amycus postúpil bližšie, takže bol teraz tvárou v tvár profesorke McGonagallovej, len niekoľko centimetrov od nej. Neustúpila ani o kúsok, ale pozerala sa naňho, akoby bol niečo nechutné, čo práve našla rozmazané na záchodovej doske.

„Toto nie je otázkou toho, čo vy dovolíte, Minerva McGonagallová. Váš čas je preč. Teraz to tu máme na starosti my, a vy sa buď ospravedlníte, alebo draho zaplatíte za to, čo ste povedali!“ A pľuvol jej do tváre.

Harry zo seba strhol plášť, zdvihol prútik a povedal: „Toto si nemal robiť.“

Vo chvíli, keď sa Amycus otočil, Harry vykríkol: „Crucio!“

Smrťožrút sa zdvihol z miesta, skrútil sa vo vzduchu, akoby sa topil, trhal sebou a nariekal bolesťou a potom s ranou rozbíjajúceho sa skla dopadol na najbližšiu knižnicu a zvalil sa na podlahu.

„Už viem, čo tým Bellatrix myslela,“ povedal Harry a v hlave mu pulzovala krv, „musíš to naozaj chcieť.“

„Potter!“ zašepkala profesorka McGonagallová držiac sa za srdce. „Potter! Vy ste tu... Čo...? Ako...?“ snažila sa spamätať. „Potter, to bolo hlúpe!“

„Pľuvol na vás!“ povedal Harry.

„Potter,ja... bolo to naozaj galantné, ale... nechápete, že...?“

„Ale áno,“ uistil ju Harry. Jej panika ho z nejakého dôvodu ukľudňovala. „Profesorka McGonagallová, Voldemort je na ceste sem.“

„Ach, môžeme teraz hovoriť jeho meno?“ so záujmom sa spýtala Luna a stiahla zo seba neviditeľný plášť. Zjavenie ďalšieho hľadaného študenta zrejme profesorku McGonagallovú premohlo. Ustúpila o pár krokov vzad, spadla na najbližšiu stoličku a na krku zovrela svoj starý tartanový župan.

„Myslím, že to, ako ho budeme volať už nič nezmení,“ povedal Harry Lune, „už vie, kde som.“

Niekde hlboko v hlave, v časti prepojenej s jeho páliacou jazvou, uvidel Voldemorta plávajúceho cez tmavé jazero v žiariacej zelenej loďke... Už skoro dorazil k ostrovu, kde stála kamenná misa...

„Musíte zmiznúť,“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Hneď, Potter! Tak rýchlo, ako len môžete!“

„Nemôžem,“povedal Harry, „je tu niečo, čo musím urobiť. Profesorka, viete, kde je Bystrohlavovej diadém?“

„Bys... Bystrohlavovej diadém? Samozrejme, že neviem... Stratil sa pred storočiami.“ Sediac sa mierne vzpriamila. „Potter, to bolo šialenstvo, čisté šialenstvo, vniknúť do tohto hradu!“

„Musel som,“ povedal Harry. „Profesorka, je tu niečo schované, a ja to musím nájsť! A mohol by to byť ten diadém... keby som mohol hovoriť s profesorom Flitwickom...“

Bolo počuť pohyb a zvuk cinkajúceho skla. Amycus sa spamätával. Kým stihli Harry s Lunou niečo urobiť, profesorka McGonagallová sa zdvihla, zamierila prútik na otraseného smrťožrúta a vykríkla: „Imperio!“

Amycus vstal, došuchtal sa k svojej sestre, vzal jej prútik, a zamieril k profesorke McGonagallovej, ktorá si prevzala jeho aj Alectin prútik. Potom si ľahol na zem vedľa Alecto. Profesorka McGonagallová znovu zamávala prútikom a zo vzduchu sa vynorili strieborné povrazy, ktoré zviazali oboch Carrowovcov pevne dohromady.

„Potter,“ obrátila sa profesorka znovu na Harryho, akoby vôbec nedošlo k žiadnemu problému. „Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať už vie, že ste tu...“

Akonáhle to povedala, v Harrym sa zdvihla vlna hnevu a prešla ním, akoby to bola fyzická bolesť, jeho jazva začala neznesiteľne páliť a na sekundu sa pozeral na dno pohára, v ktorom už neplával elixír, a videl, že na dne neleží žiaden zlatý medailón...

„Potter? Ste v poriadku?“ ozval sa hlas, Harry sa vrátil naspäť a drvil Lune rameno, aby sa ukľudnil.

„Čas beží, Voldemort sa blíži. Pani profesorka, konám na Dumbledoreov príkaz, musím nájsť, čo chcel, aby som našiel! Ale musíme dostať študentov preč, medzitým budú prehľadávať hrad – Voldemort chce mňa, ale kľudne zabije viac ľudí, teraz, keď vie..." Teraz, keď vie, že ničím jeho horcruxy, dokončil Harry v hlave.

„Konáte na Dumbledorov rozkaz?“zopakovala s neskrývaným údivom. Ešte viac sa vytiahla do výšky.

„Zabezpečíme školu proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, a vy medzitým budete pátrať po tom... predmete.“

„Je to možné?“

„Myslím, že áno,“povedala profesorka McGonagallová sucho. „My učitelia sme – čo sa mágie týka – celkom schopní, veď viete. Som presvedčená, že ho dokážeme na chvíľu zadržať, pokiaľ do toho vložíme všetky naše sily. Samozrejme, budeme musieť niečo urobiť s profesorom Snapom...“

„Dovoľte mi...“

„...a ak bude Rokfort v obkľúčení a Temný pán pred dverami, bolo by v skutku záhadné schovať čo najviac nevinných. Lenže hop-šup prášková sieť je pod dohľadom a v areáli školy je nemožné sa premiestňovať...“

„Je tu cesta,“ rýchlo povedal Harry a objasnil jej všetko o priechode do Kančej hlavy.

„Potter, hovoríme tu o stovkách študentov...“

„Ja viem, pani profesorka, ale pokiaľ sa Voldemort a smrťožrúti budú sústrediť na hranice školského pozemku, nebude ich zaujímať, či sa niekto premiestnil do Kančej hlavy.“

„Niečo na tom je,“ súhlasila. Namierila prútik na Carrowovcov a na ich spútané telá dopadla strieborná sieť, upevnila sa okolo nich a zodvihla ich do vzduchu, kde sebou trhali pod modrozlatým stropom ako dve obrovské morské príšery. „Poďte, musíme varovať vedúcich fakúlt. Mali by ste si znovu obliecť plášť.“

Prešla dverami a pozdvihla prútik. Z jeho konca vyšľahli tri strieborné mačky so škvrnami okolo očí v tvare okuliarov. Keď sa profesorka McGonagallová, Harry a Luna ponáhľali dolu, Patronusy ladne bežali vpred a napĺňali točité schodisko strieborným svetlom.

V chodbe leteli ako o preteky a postupne ich každý Patronus opúšťal. Kockovaný župan profesorky McGonagallovej šušťal o podlahu a Harry s Lunou klusali za ňou skrytí pod neviditeľným plášťom.

Zišli o dve poschodia, keď sa k nim pridal ďalší pár tichých krokov. Harry, ktorého jazva stále neprestávala páliť, ich započul ako prvý: už už siahal do vrecka pre Záškodnícku mapu, ale kým ju stihol vybrať, McGonagallová si všimla, že majú spoločnosť. Zastavila sa, zdvihla prútik pripravený bojovať a povedala: „Kto je tam?“

„To som ja,“ ozval sa nízky hlas.

Spoza jedného brnenia vystúpil Severus Snape. Pri pohľade naňho v Harrym vzkypela krv: v tieni Snapových zločinov zabudol na jeho výzor, na mastné čierne vlasy, ktoré ako závoj viseli okolo vyziabnutej tváre, na smrteľný pohľad jeho chladných čiernych očí. Nemal na sebe pyžamo, bol oblečený ako vždy v čiernom habite a prútik mal taktiež pripravený k boju.

„Kde sú Carrowovci?“spýtal sa potichu.

„Hádam, že sú tam, kde ste im prikázali, aby boli,“ povedala profesorka McGonagallová.

Snape prikročil bližšie a jeho pohľad zablúdil vzduchom okolo nej, ako keby vedel, že je tam Harry. Harry mal tiež prútik pripravený do útoku.

„Mal som dojem,“ povedal Snape, „že Alecto našla votrelca.“

„Vážne?“ čudovala sa profesorka McGonagallová. „A z akého dôvodu máte ten dojem?“

Snape nepatrne ohol ľavú ruku, kde mal vypálené Temné znamenie.

„Ach tak, prirodzene,“pochopila profesorka McGonagallová. „Vy smrťožrúti máte svoje vlastné spôsoby komunikácie, zabudla som.“

Snape sa tváril, že nepočul. Očami stále skúmal priestor okolo nej a pozvoľne sa približoval, bez toho, že by si uvedomoval, čo robí.

„Nevedel som, že dnes na chodbách strážite vy, Minerva.“

„Máte nejaké námietky?“

„Uvažujem, čo vás prinútilo vstať z postele v takúto neskorú hodinu?“

„Myslela som, že počujem nejaký ruch,“ vysvetlila profesorka McGonagallová.

„Naozaj? Ale všade je kľud.“ Snape sa jej zadíval do očí.

„Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, trvám na tom, že...“

Profesorka McGonagallová zareagovala rýchlejšie, než by Harry čakal: jej prútik prerazil vzduch a na zlomok sekundy si Harry myslel, že sa Snape zrúti, upadne do bezvedomia, ale rýchlosť jeho cloniaceho zaklínadlá bola taká veľká, že McGonagallová stratila rovnováhu. Mávla na fakľu na stene, ktorá sa uvoľnila z držiaka: Harry, ktorý sa práve chystal Snapa prekliať, bol nútený strhnúť Lunu z cesty klesajúcim plameňom, ktoré vytvorili kruh ohňa a leteli na Snapa ako laso.

Lenže už to nebol oheň, ale obrovský čierny had, ktorého McGonagallová nechala vybuchnúť na dym, ktorý sa vzápätí premenil, stuhol a nakoniec sa z neho stal roj ostrých dýk: Snape sa im vyhol len vďaka tomu, že začaroval brnenie, ktoré sa pred neho postavilo a s dunivými zvukmi sa dýka po dýke zapichli do prednej časti.

„Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas, Harry sa za ním otočil, stále však chránil Lunu pred poletujúcimi kúzlami, a uvidel profesora Flitwicka a profesorku Sproutovú, ako beží po chodbe smerom k nim vo svojom pyžame v tesnom závese s profesorom Slughornom.

„NIE!“zakvičal profesor Flitwick a zodvihol prútik. „Žiadne ďalšie vraždy v Rokforte nespáchate!“

Flitwickove kúzlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa ukrýval Snape. S rinčaním ožilo. Snape sa dostal z jeho drviaceho zovretia a svoj prútik hodil smerom k nepriateľom.

Harry a Luna odskočili bokom, keď brnenie narazilo do steny a roztrieštilo sa. Keď sa Harry znovu pozrel hore, Snape bol zaneprázdnený bojom – McGonagallová, Flitwick aj Sproutová naňho vysielali jednu kliadbu za druhou. Snape preskočil dverami do jednej z tried a o chvíľu neskôr Harry počul McGonagallovú, ako kričí: „Zbabelec! ZBABELEC!“

„Čo sa stalo? Čo sa tu stalo?“

Harry jej pomohol postaviť sa a s plášťom vlajúcim za nimi sa rozbehli cestou do zdevastovanej triedy, kde profesori McGonagallová, Flitwick a Sproutová stáli pri rozbitom okne.

„Skočil,“ povedala profesorka McGonagallová, keď sa k nim pripojili.

„Chcete povedať, že je mŕtvy?“ povedal Harry, ignoroval Flitwicka a Sproutovú, prekvapených nad náhlym zjavením, a bežal k oknu.

„Nie, nie je mŕtvy,“ povedala profesorka McGonagallová sucho. „Na rozdiel od Dumbledora má pri sebe prútik... a zdá sa, že sa od svojho pána naučil zopár trikov.“

So zachvením zdesenia zbadal Harry v diaľke teleso tvaru netopiera, letiaceho smerom k temnejšej časti hradu.

Naraz za sebou počuli hlasné kroky a hlasné dýchanie. Pripojil sa k nim profesor Slughorn.

„Harry!“ zafunel, a naďalej si masíroval svoj ohromný hrudník pod smaragdovo zeleným zamatovým pyžamom. „Môj drahý chlapče... aké prekvapenie... Minerva, prosím, vysvetlite mi... Severus... čo...?"

„Náš riaditeľ si dal na chvíľu pauzu,“ povedala profesorka McGonagallová a ukázala na dieru v okne v tvare Snapa.

„Pani profesorka!“ vykríkol Harry a chytil sa za čelo.

Naraz uvidel jazero plné mŕtvol, bolo hneď pod ním, cítil, ako zelená loďka dorazila k brehu a Voldemort ju opustil, mal na srdci vraždu...

„Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu. Už sa blíži!“

„Veľmi dobre. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa blíži,“ povedala ostatným učiteľom.

Sproutová a Flitwick zalapali po dychu. Slughorn nahlas zastonal. „Potter má nejakú prácu na hrade, na Dumbledoreov príkaz. Musíme použiť všetku ochranu, ktorej sme schopní, zatiaľ čo Potter urobí, čo musí.“

„Uvedomujete si, že nič, čo urobíme, nezastaví Toho-Koho-Netreba-Menovať natrvalo?“ zapišťal profesor Flitwick.

„Ale môžeme ho zadržať,“ povedala profesorka Sproutová.

„Ďakujem, Pomona,“ odpovedala profesorka McGonagallová a medzi oboma čarodejnicami bolo vidieť vzájomné pochopenie.

„Odporučila by som zaistiť základnú ochranu okolo hradu, potom zhromaždiť študentov a stretnúť sa vo Veľkej Sieni. Väčšina musí byť evakuovaná, ale myslím si, že plnoletí študenti, ktorý chcú bojovať, by mali dostať šancu.“

„Súhlasím,“ povedala profesorka Sproutová a ponáhľala sa k dverám. „Za dvadsať minút sa stretneme vo Veľkej Sieni aj s našimi fakultami.“

Keď odbiehala preč, počuli jej tiché mrmlanie: „Tentacula, Diablova pasca, Klepcodrap... áno, rada by som videla, ako s nimi chcú smrťožrúti bojovať...“

„Ja môžem bojovať odtiaľto,“ rozhodol sa Flitwick, a napriek tomu, že sotva dovidel von, namieril prútik von z okna a začal mumlať zložité, komlexné zaklínadlá. Harry započul zvláštny zvuk, keď Flitwick vypustil silu vetra na areál.

„Pán profesor,“ ozval sa Harry a podišiel bližšie k profesorovi čarovania. „Pán profesor, nerád ruším, ale je to dôležité. Nemáte nejaké tušenie, kde by mohol byť diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“

„Protego Horribilis... diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“ zapišťal Flitwick. „Nejaké tie vedomosti naviac nikdy neuškodia, Potter, ale nemyslím si, že to platí aj v tejto situácií!“

„Myslel som len... Viete, kde je? Videli ste ho niekedy?“

„Či som ho videl! Žiadna živá duša ho nevidela! Je stratený už veľmi dlho, chlapče.“

Harry pocítil zmes zúfalého sklamania a paniky. Čo potom mohlo byť horcruxom?

„Stretneme sa s vami a ostatnými Bystrohlavčanmi v klubovni, Filius!“ povedala profesorka McGonagallová a kývla na Harryho a Lunu, aby ju nasledovali.

Práve prišli k dverám, keď zahrmel Slughornov hlas.

„Moje slovo,“ povedal zadýchane, bledý a spotený, jeho mrožie fúzy sa pohli. „Čo robiť! Nie som si istý, či je to múdre, Minerva. Nemôže prezradiť vchod, ty vieš, a ktokoľvek, kto sa ho pokúšal zadržať, bol v najväčšom bolestnom ohrození...“

„Musím očakávať teba a Slizolin vo Veľkej Sieni za dvadsať minút,“povedala profesorka McGonagallová. „Pokiaľ chceš odísť so svojimi študentmi, nebudem ťa zdržovať. Ale pokiaľ učiníš pokus sabotovať naše vedenie a pozdvihneš proti nám zbrane vnútri hradu, potom, Horace, ťa budeme musieť zabiť.“

„Minerva,“ povedal zdesene.

„Nadišiel čas pre Slizolin. Musí sa rozhodnúť, či k nám bude lojálny,“ prerušila ho profesorka McGonagallová. „Choď a zobuď študentov, Horace.“

Harry nezostal, aby sa pozeral na Slizolinské breptanie. On a Luna stáli za profesorkou McGonagallovou, ktorá zaujala pozíciu uprostred chodby, a zdvihla svoj prútik.

„Piertotum... och, preboha, Filch, nie teraz...“

Starý krívajúci školník sa práve objavil, volajúc: „Študenti vyliezli z postelí! Študenti sú na chodbách!“

„To je jasné, že sú, ukecaný idiot!“ zakričala profesorka McGonagallová. „Radšej choď a rob niečo užitočné! Nájdi Zloducha!“

„Z-Zloducha?“zakoktal Filch, akoby to meno nikdy predtým nepočul.

„Áno Zloducha, blázon, Zloducha! Nesťažoval si sa naňho pol storočia? Choď, a priveď ho sem!“

Filch si evidentne myslel, že sa profesorka McGonagallová zbláznila, ale odkrivkal preč, zhrbil sa, a hundral si popod nos.

„A teraz... Piertotum Locomator!“ zakričala profesorka McGonagallová. Všade, po celej chodbe, sochy a brnenia zoskočili zo svojich podstavcov a s ohlušujúcim rachotom pristáli na chodbe. Harry vedel, že to isté sa stalo v celom hrade.

„Rokfort je v ohrození!“ zvolala profesorka McGonagallová. „Muži za hranicami živých, chráňte nás, je to vaša povinnosť voči našej škole!“

Rachotiaca a vreštiaca horda pohybujúcich sa sôch, bežali okolo Harryho, niektorí menší, niektorí v nadživotnej veľkosti. Boli medzi nimi aj zvieratá, hrmotajúce brnenia držali vytasené meče a pichľavé gule na reťaziach.

„Teraz Potter,“ povedala McGonagallová, „vy a slečna Lovegoodová by ste sa so svojimi priateľmi mali vrátiť do Veľkej Siene... Musím zobudiť ostatných Chrabromilčanov.“

Ocitli sa na vrchole schodov, Harry a Luna sa otočili k ukrytému vchodu do Núdzovej miestnosti. Keď bežali, stretávali zástupy študentov, mnohí z nich mali cez pyžamu navlečené cestovné kabáty. Boli doprevádzaní svojimi učiteľmi a prefektmi.

„To bol Potter!“

„Harry Potter!“

„Bol to on, videl som ho!“

Ale Harry sa neotáčal, prišli k Núdzovej miestnosti, oprel sa o stenu, ktorá sa pred nimi otvorila, a spolu s Lunou bežali po strmých schodoch.

„Čo...?“

Keď Harry zbadal miestnosť, posledné schody zišiel v šoku. Bola plná, omnoho viac, než keď tu boli naposledy. Kingsley a Lupin sa naňho pozerali, boli tu aj Oliver Wood, Angelina Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill s Fleur a pán a pani Weasleyoví.

„Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Lupin, pristupujúc ku schodom.

„Voldemort je na ceste, snaží sa obkľúčiť školu, Snape ušiel, a čo tu vlastne robíte? Ako ste...?“

„Napísali sme ostatným členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš od nikoho čakať, že si nechá ujsť takúto srandu, Harry, a D.A. sa spojila s Fénixovým Rádom a celé sa to tu takto nabalilo.“

„Čo bude teraz?“ zvolal George. „Čo sa bude diať?“

„Evakuujem mladších, a všetci sa schádzajú vo Veľkej Siene kvôli organizácii.“

„Budeme bojovať!“

Tlačil sa k nemu obrovský rev a bol zatlačený k stene, keď ho chcel každý pozdraviť. Zamiešal sa medzi členov Fénixovho Rádu, Dumbledorovej armády a Harryho starého metlobalového družstva, všetci s vytasenými prútikmi mierili do srdca hradu.

„Poď Luna,“ zvolal Dean, keď ju míňal, chytil jej prázdnu ruku, stisla mu ju a nasledovala ho ku schodom.

Zástup sa zmenšoval. V Núdzovej miestnosti zostalo už len pár ľudí a Harry sa k nim pridal. Pani Weasleyová sa hádala s Ginny. Okolo nich stál Lupin, Fred, George, Bill a Fleur.

„Ešte nie si plnoletá!“ kričala pani Weasleyová na svoju dcéru a Harry sa priblížil. „Nemôžem ti to dovoliť.“

„Chlapci áno, ale ty... musíš ísť domov!“

„Nepôjdem!“ Ginnyine vlasy zaviali, keď chytila svoju matku za rameno.

„Som v Dumbledorovej armáde...“

„Mládežnícky spolok!“

„Mládežnícky spolok tu urobil také veci, aké sa nikto nikdy neodvážil urobiť!“ povedal Fred.

„Má šestnásť!“ zvolala pani Weasleyová. „Nie je na to dosť stará. Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju brali so sebou...?“

Fred a George vyzerali mierne zahanbene.

„Mama má pravdu, Ginny,“ jemne povedal Bill. „Nemôžeš to robiť. Každý neplnoletý musí odísť, tak je to správne.“

„Nemôžem ísť domov!“ zvolala Ginny. V očiach sa jej leskli slzy hnevu. „Je tu celá moja rodina, nemôžem čakať sama a nevedieť a...“

Jej oči sa po prvýkrát stretli s Harrym. Pozrela sa naňho prosebne, ale on pokrútil hlavou a ona sa rozhorčene otočila preč.

„Dobre,“ povedala, a pozerala sa na vchod tunelu do Kančej hlavy. „Teraz sa s vami rozlúčim a potom a...“

Ozvala sa rana.

Niekto ďalší sa dral z tunela, mierne sa zatackal a spadol. Zodvihol sa a sadol si na najbližšiu stoličku, pozrel sa okolo, napravil si okuliare s kosteným rámom a povedal: „Nejdem neskoro? Už to začalo? Práve som zistil... tak ja... ja...,“ Percy breptal do ticha.

Evidentne neočakával, že sa dostane do stredu svojej rodiny. Rozprestrela sa chvíľa údivu narušená Fleur, ktorá sa otočila k Lupinovi a s hlbokým napätím povedala: „Takže... ako sa má Teddy?“ Lupin na ňu prekvapene zažmurkal.

Ticho medzi Weasleyovcami bolo na bode mrazu.

„Ja... och, áno... je v poriadku!“ povedal nahlas Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u jej matky...“

Percy a ostatní Weasleyovci na seba naďalej chladne pozerali.

„Tu mám fotku,“ povedal Lupin, vytiahol fotku zo svojho plášťa a ukazoval ju Fleur a Harrymu, ktorý uvidel malé bábätko s chumáčom žiarivo tyrkysových vlasov, mávajúce tučnou pästičkou do objektívu.

„Bol som blázon!“zakričal Percy, tak nahlas, že Lupinovi takmer vypadla fotografia. „Bol som idiot, bol som korunovaný hlupák, bol som...“

„Ministrov maznáčik, popierajúci rodinu a po moci dychtiaci blbec,“ povedal Fred.

Percy preglgol. „Áno, bol som!“

„Dobre, nemohol si to povedať krajšie,“ povedal Fred, a natiahol ruky k Precymu.

Pani Weasleyová sa rozplakala, bežala vpred, odstrčila Freda a zmačkla Percyho do zdrvujúceho objatia. Keď chytil dych, pozrel sa na otca.

„Je mi to ľúto, tatko,“ povedal Percy. Pán Weasley rýchlo žmurkal, keď bežal objať svojho syna.

„Ako to, že si zmenil názor, Percy?“ spýtal sa George.

„Bolo na čase odísť,“ povedal Percy utierajúc si oči pod okuliarmi kúskom cestovného plášťa. „Hľadal som cestu von, ale na Ministerstve to nie je také jednoduché, stále zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa skontaktovať s Aberforthom a on ma kontaktoval desať minút predtým, než Rokfort začnú dobýjať, takže som tu.“

„Dobre, môžeme sa spoľahnúť na našich prefektov, ktorí by nás mali viesť v dobe, ako je táto,“ napodobňoval George Percyho hlas. „Tak poďme, a bojujme proti smrťožrútom!“

„Takže ty si teraz moja švagriná?“ povedal Percy, keď si potriasal ruku s Fleur, popritom čo sa ponáhľali ku schodom spolu s Billom, Fredom a Georgeom.

„Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová. Ginny sa pokúšala pod zásterou zmätku nepozorovane dostať ku schodom.

„Molly, a čo takto,“ povedal Lupin, „prečo by teda nemohla Ginny zostať tu? Vedela by, čo sa deje, a nebola by uprostred boja.“

„Ja...“

„To je dobrý nápad,“ ozval sa pán Weasley, „Ginny, zostaneš v tejto izbe, rozumieš?“

Ginny sa to veľmi nepozdávalo, ale pod otcovým neobvykle upreným pohľadom súhlasila. Pán a pani Weasleyovci spolu s Lupinom došli až ku schodom.

„Kde je Ron?“ spýtal sa Harry.

„Hovoril niečo o kúpelni,“ povedala Ginny, „nie je to dlho, čo odišiel.“

„Kúpelňa?“ Harry prešiel izbu až ku kúpelni, a otvoril dvere. Bola prázdna.

„Si si istá, že hovoril o kúpel...“

Ale jeho jazva zabolela, a Núdzová miestnosť zmizla.

Pozeral sa na železné dvere, pozeral sa z temnoty priamo na hrad, ktorý pred ním žiaril. Nagini mu ležala okolo pliec. Bol obklopený chladom a posadnutý myšlienkou na smrť.