32. kapitola - Starodávny prútik

Svet skončil, tak ako to, že sa bitka nezastavila, hrad ticho nespadol a všetci bojovníci nezložili zbrane? Harryho myseľ padala voľným pádom, vymkla sa z jeho kontroly neschopná pochopiť realitu, pretože Fred Weasley nemohol byť mŕtvy, jeho zmysly museli klamať...

A potom okolo otvoru spadlo niekoho telo a z tmy na nich lietali kliatby, ktoré ich míňali tesne nad hlavou a triafali stenu za nimi.

„K zemi!“ zakričal Harry a nocou lietalo viac a viac kliatob. Chytil spolu s Ronom Hermionu a pritlačili ju na podlahu. Percy si ľahol cez Fredove telo a chránil ho pred ďalším zranením a keď Harry zakričal: „Percy, rýchlo, musíme odtiaľto!“len zavrtel hlavou.

„Percy!“ Harry videl slzy, ktoré stekali Ronovi po lícach, keď pozoroval svojho staršieho brata. Vzal Percyho za ramená a zatiahol, ale on neustúpil. „Percy, už pre neho nemôžeš nič urobiť! Musíme…“

Hermiona vykríkla a keď sa Harry otočil, nemusel sa pýtať prečo. Obrovský pavúk veľkosti menšieho auta sa snažil preliezť dierou v stene. Jeden z Aragogových potomkov sa pridal k boju.

Ro a Harry spolu vykríkli a ich kúzla sa spojili. Príšeru to odhodilo späť, hrôzostrašne zatrepala nohami a zmizla v tme.

„Priniesol si kamarátov!“ volal Harry na ostatných a pozeral otvorom v stene, cez ktoré lietali ďalšie kúzla: ďalšie pavúky šplhali po stene hradu hore, oslobodene zo Zakázaného lesa, do ktorého museli preniknúť Smrťožrúti. Harry na nich vyslal omračujúce kliatby, takže sa zvalili jeden na druhého a padali dole, preč z dohľadu. Potom okolo Harry preletela jedna kliatba tak tesne, že cítil, ako mu jej sila prečesala vlasy.

„Ideme, TERAZ!“

Tlačili spolu s Ronom Hermionu pred sebou a Harry sa na chvíľu zastavil, aby odtiahol Fredove telo do výklenku v stene. Keď si Percy všimol, čo robí, prestal sa tela držať a pomohol mu. V podrepe, aby sa vyhol lietajúcim kliatbam, spolu odstránili Fredove telo z cesty.

„Tu,“ povedal Harry a umiestnili ho do výklenku, kde predtým stálo brnenie. Nemohol sa na Freda pozerať ani o chvíľu dlhšie, než nevyhnutne musel a akonáhle sa uistil, že je dobre schovaný, odišiel za Ronom a Hermionou. Malfoy s Goylom zmizli, ale koniec chodby bol plný prachu, padajúcej omietky a skla vytlčeného ďaleko od okien. Harry uvidel mnoho ľudí pobehujúcich tam a späť, ale nemohol povedať, či sú to priatelia alebo nepriatelia. Percy zahol za roh a silno vykríkol: „ROCKWOOD!“ a utekal v smere, kde stál vysoký muž, ktorý čelil niekoľkým študentom.

„Harry, sem!“ vykríkla Hermiona.

Zatiahla Rona za jeden gobelín a vyzeralo to, akoby spolu zápasili. V jednu chvíľu si Harry myslel, že sa snáď znovu bozkávajú, ale potom pochopil, že sa snaží zabrániť Ronovi, aby sa rozbehol za Percym.

„Počúvaj ma... POČÚVAJ MA, RON!“

„Chcem im pomôcť... Chcem zabiť všetkých Smrťožrútov...“

Jeho tvár bola skrivená hnevom, špinavá od prachu a dymu a on sa celý triasol hnevom a smútkom.

„Ron, sme jediní, ktorí to môžu skončiť! Prosím... Ron... potrebujeme toho hada, musíme zabiť toho hada!“ povedala Hermiona.

Ale Harry vedel, ako sa Ron cíti. Zničenie ďalšieho horcruxu nemôže priniesť zadosťučinenie. Tiež chcel bojovať, potrestať ľudí, ktorí zabili Freda a chcel nájsť ďalších Weasleyovcov a predovšetkým sa uistiť, že Ginny nie je... ale nedokázal si to ani predstaviť...

„Budeme bojovať!“ povedala Hermiona. „Budeme musieť, aby sme sa dostali k hadovi! Ale nesmieme zabúdať na to, čo musíme urobiť! Sme jediní, ktorí to môžu skončiť!“

Tiež plakala a keď hovorila, utierala si oči do svojho roztrhaného a spáleného rukávu. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila, stále pevne držala Rona a otočila sa na Harryho.

„Musíš zistiť, kde je Voldemort, bude mať toho hada so sebou, nie? Urob to Harry, pozri do neho!“

Ako to, že to bolo tak jednoduché? Pretože jeho jazva pálila už celé hodiny a túžila mu ukázať Voldemortove myšlienky? Na jej rozkaz zavrel oči a naraz výkriky, rany a všetky nesúrodé zvuky bitky utíchali, pokiaľ neboli vzdialené, akoby stál ďaleko, ďaleko od nich...

Stál uprostred spustnutej, ale podivne známej miestnosti s olupujúcimi sa tapetami na stenách a zabarikádovanými oknami. Zvuky útoku na hrad boli vzdialené a utlmené. Jediné nezabarikádované okno otváralo pohľad na ďaleké záblesky svetla na mieste, kde stál hrad, ale vnútri miestnosti bola tam, až na jedinú petrolejovú lampu.

Pretáčal si prútik medzi prstami, sledoval ho a myslel na tú miestnosť na hrade, tajnú miestnosť, ktorú kedysi našiel len on sám, miestnosť, komnatu, ktorú otvorí len múdry, mazaný, vynaliezavý a zvedavý kúzelník... Bol si istý, že chlapec nenájde diadém... i keď tá Dumbledorova bábika zašla omnoho ďalej, než by si kedy myslel... príliš ďaleko...

„Môj pane,“ povedal zúfalý a zlomený hlas. Otočil sa. V najtmavšom rohu sedel Lucius Malfoy, rozodratý, stále niesol známky posledného trestu za to, že chlapec unikol. Jedno z jeho očí zostávalo zavreté a opuchnuté. „Môj pane, prosím, môj syn…“

„Pokiaľ je tvoj syn mŕtvy, Lucius, nie je to moja vina. On neprišiel a nepripojil sa ku mne ako ostatní Slizolinčania. Možno sa rozhodol spriateliť sa s Harrym Potterom?“

„Nie, to nikdy!“ šepkal Malfoy.

„Musíš dúfať, že nie.“

„Nebojíte sa... nebojíte sa, môj pane, že Potter zomrie rukou niekoho iného, ako tou vašou?“ spýtal sa Malfoy a jeho hlas sa triasol. „Nebolo by... prepáčte mi... múdrejšie bitku odvolať, vstúpiť do hradu a vyhľadať ho s-...sám?“

„Nesnaž sa niečo predstierať, Lucius. Chceš, aby bitka skončila len preto, aby si mohol zistiť, čo sa stalo tvojmu synovi. Ale ja nepotrebujem Pottera hľadať. Skôr, ako noc skončí, Potter ma nájde sám“

Voldemort sa ešte raz uprene zahľadel na svoj prútik. To ho trápilo... a veci, ktoré trápia Lorda Voldemorta, sa musia zmeniť...

„Choď a priveď Snapea.“

„Snapea, môj p-pane?“

„Snapea. Hneď. Potrebujem ho. Je tu... služba... ktorú od neho potrebujem. Choď!“

Vystrašený, trasúca sa opustil Malfoy temnú miestnosť. Voldemort tam zostal stáť, točil prútikom v prstoch a pozeral na ňu.

„Je to jediná cesta, Nagini,“ šepkal a rozhliadol sa okolo.

Uvidel obrovského silného hada, ktorý bol teraz zavesený v priestore a pôvabne sa krútil vnútri ochranného kúzelného vaku, ktorý pre neho vytvoril. Žiarivá priehľadná guľa, niečo medzi trblietavou klietku a nádržou.

Harry zalapal po dychu, otvoril oči a vrátil sa späť v rovnakú chvíľu, keď boli jeho uši vystavené vreskotu a výkrikom, treskom a ranám bitky.

„Je v Škriekajúcej búde. Had je s ním a je okolo neho nejaký druh kúzelnej ochrany. Práve poslal Luciusa Malfoya pre Snapea.“

„Voldemort sedí v Škriekajúcej búde?“ povedala Hermiona pobúrene. „On... on nebojuje?“

„Myslí si, že nemusí bojovať,“ povedal Harry. „Myslí si, že k nemu prídem sám.“

„Ale prečo?“

„Vie, že hľadám horcruxy... drží Nagini blízko pri sebe, takže k nemu musím...“

„Dobre,“ povedal Ron a rovnal si ramená. „Takže tam ísť nemôžeš. To je to, čo on chce, čo očakáva. Takže tu zostaneš a postaráš sa o Hermionu a ja pôjdem a...“

Harry Rona prerušil.

„Vy dvaja tu zostanete, ja pôjdem pod neviditeľným plášťom a vrátim sa tak rýchlo, ako to len bude...“

„Nie,“ povedala Hermiona, „bolo by omnoho zmysluplnejšie, keby som si plášť vzala ja a...“

„Ani na to nemysli,“ zavrčal na ňu Ron.

Pred tým, než došla Hermiona ďalej než k: „Ron, ja som rovnako schopná...,“ gobelín na vrchu schodiska, na ktorom stáli, sa roztrhol.

„POTTER!“

Stáli tam dvaja maskovaní Smrťožrúti, ale ešte skôr, než stihli zdvihnúť svoje prútiky, Hermiona zakričala:

„Gliseo! “

Schody pod ich nohami sa premenili v hladkú kĺzačku a oni sa po nich rútili dole bez toho, aby mohli kontrolovať svoju rýchlosť, ale dosť rýchlo na to, aby omračujúce kúzla Smrťožrútov preleteli vysoko nad ich hlavami. Preleteli gobelínom, ktorý bol na konci schodiska, spadli na podlahu a zastavili sa o náprotivnú stenu.

„Duro! “ vykríkla Hermiona a ukazovala prútikom na gobelín. Ozvali sa dve hlasité rany, ako sa tapiséria premenila v kameň a Smrťožrúti rútiaci sa dolu do nej tvrdo narazili.

„Späť!“ vykríkol Ron a vrhli sa spolu s Harrym a Hermionou proti dverám, aby sa vyhli stádu okolo cválajúcich lavíc vedených utekajúcou profesorkou McGonagallovou.

Neobjavila sa, aby im čokoľvek povedala. Mala rozpustené vlasy a na tvári reznú ranu. Keď zabočila za roh, počuli jej výkrik.

„USTÚP!“

„Harry, zober si plášť,“ povedala Hermiona. „Na nás nezáleží...“

Harry však plášť prehodil cez všetkých troch a dúfal, že nikto neuvidí ich nohy v oblaku vznášajúceho sa prachu, padajúceho kamenia a mihajúcich sa kúziel.

Zbehli dole po ďalšom schodisku a zistili, že sú v chodbe plnej dvojíc, ktoré medzi sebou zápasili. Portréty na oboch stranách chodby boli preplnené ľuďmi, ktorí volali rady a pobádali študentov a učiteľov čeliacim maskovaným i nemaskovaným Smrťožrútom. Dean získal prútik a teraz čelil tvárou v tvár Dolohovovi a Parvati Traversovi.

Harry, Ron i Hermiona zdvihli prútiky, pripravení zaútočiť, ale účastníci súboja sa neustále pohybovali, takže bola veľká pravdepodobnosť, že by ich kúzla zasiahli niekoho z ich strany. Stáli a čakali na príležitosť zasiahnuť a v tom sa nad nimi ozvalo hlasité: „Fíííííí! “ a keď sa pozreli hore, zistili, že je to Zloduch a rozhadzuje tobolky škrtidubu na Smrťožrútov, ktorých hlavy boli zrazu obalené rastúcimi zelenými výhonkami krútiacimi sa ako tlsté červy.

„ARGH!“

Hrsť toboliek zasiahla plášť nad Ronovou hlavou. Klíčiace zelené korene boli zvláštne zavesené v priestore a Ron s nimi trepal, aby sa ich zbavil.

„Je tu niekto neviditeľný!“ vykríkol maskovaný Smrťožrút a ukazoval na miesto, kde stáli Harry, Ron a Hermiona.

Dean využil Smrťožrútove chvíľkové vyrušenie najviac ako to len šlo a odhodil ho omračujúcou kliatbou. Dolohov sa mu chcel odplatiť tak isto, ale Parvati na neho vystrelila zväzujúce kúzlo.

„IDEME!“ zakričal Harry a on, Hermiona a Ron sťahujúc si plášť čo najtesnejšie k sebe sa rozbehli pokrečení s hlavami dole priamo stredom medzi zápasníkmi kĺzajúc pri tom na kalužiach štiav zo škrtidubu smerom k vrchu mramorového schodiska vedúceho do vstupnej haly.

„Ja som Draco Malfoy, som Draco, som na vašej strane!“

Draco stál na vrchnom odpočívadle a hájil sa pred ďalším maskovaným Smrťožrútom. Harry ho omráčil, keď prechádzali okolo. Malfoy sa žiarivo rozhliadal a Ron ho udrel z pod plášťa. Spadol dozadu na Smrťožrúta, tiekla m krv z úst a bol úplne zmätený.

„Toto je druhý krát, čo sme ti dnes v noci zachránili život, ty falošný bastard!“ zakričal Ron.

Všade na schodisku a v hale stáli ďalšie zápasiace dvojice, Smrťožrúti všade, kam sa Harry pozrel. Yaxley stál blízko hlavnej brány a zápasil s Flitwickom, maskovaný Smrťožrút v súboji s Kingsleym stál hneď vedľa nich.

Študenti pobehovali všetkými smermi, niektorí niesli svojich zranených kamarátov. Harry namieril omračujúce kúzlo na maskovaného Smrťožrúta, ale tesne minul a skoro zasiahol Nevilla, ktorý sa znenazdajky objavil a niesol plnú náruč Diaboského osídla, ktoré sa začalo šťastne obtáčať okolo najbližšieho Smrťožrúta a dusiť ho.

Harry, Ron a Hermiona sa ponáhľali dole po mramorovom schodisku. Naľavo od nich sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla a presýpacie hodiny, ktoré ukazovali počet bodov slizolinskej fakulty, začali rozsypávať smaragdy všade okolo, takže utekajúci ľudia začali kĺzať a kolísať. Z balkóna nad nimi spadli dve telá a vo chvíli, kedy dopadli na zem, cez miestnosť prebehla sivá škvrna, o ktorej si Harry myslel, že je to zviera, aby sa zahryzol svojimi zubami do ich krku.


„NIE!“ vykríkla Hermiona a s ohlušujúcou ranou z jej prútika odhodila Fenrira Greybacka preč, od ľahko sa trasúceho tela Lavender Brownovej. Zasiahol mramorový stĺpik a pokúšal sa znovu postaviť na nohy. Potom ho so zábleskom bieleho svetla a lupnutím zasiahla do hlavy krištáľová guľa a on spadol na podlahu a nehýbal sa.

„Mám ich viac!“ kričala profesorka Trelawneyová stojaca na balustráde. „Veľa pre každého, kto si o ne povie! Tu...!“

A s pohybom ako pri tenisovom podaní vytiahla zo svojej tašky ďalšiu krištáľovú guľu, mávla prútikom a vyslala guľu cez miestnosť, kde rozbil okno a vyletela von. V tej chvíli sa rozletela silná drevená vstupná brána a ďalšie obrovské pavúky si razili cestu do Vstupnej haly.

Výkriky hrôzy naplnili vzduch. Zápasiace dvojice sa rozptýlili, Smrťožrúti rovnako ako obrancovia Rokfortu a červené a zelené záblesky svetla vyleteli do stredu prichádzajúcich príšer, ktoré sa triasli a týčili sa viac hrôzostrašne, než kedy predtým.

„Ako sa dostaneme von?“ kričal Ron cez všetok ten vreskot, ale skôr než Harry a Hermiona stihli čokoľvek povedať, boli odhodení stranou. Hagrid s burácaním zbiehal zo schodov a vytiahol svoj ružový dáždnik.

„Neubližujte im! Neubližujte im!“ kričal.

„HAGRID, NIE!“

Harry zabudol na všetko, vybehol spod neviditeľného plášťa a skrčil sa, aby sa vyhol všetkým žiariacim kliatbam lietajúcim po celej sieni.

„HAGRID, VRÁŤ SA!“

Ale nebol ani na pol ceste k Hagridovi, keď sa to stalo. Hagrid zmizol medzi pavúkmi, ktorí sa s cupitaním odporne vyrojili pred náporom kúzel von z hradu spolu s Hagridom pochovaným v ich strede.

„HAGRID!“

Harry počul, ako niekto volá jeho vlastné meno, nezáležalo na tom, či priateľ či nepriateľ. Utekal dole na vonkajšie schodisko vedúce na tmavé pozemky a hemžiaci sa pavúce ustupovali preč smerom späť do temného lesa. Hagrida nebolo vidieť.

„HAGRID!“

Myslel si, že uvidel veľkú čiernu ruku vynoriť sa medzi pavúkmi, ale keď sa za nimi chcel rozbehnúť, cestu mu zatarasila obrovská noha, ktorá sem dopadla z tmy a zem sa pod ňou otriasla. Pozrel sa hore.

Pred ním stál 20 stôp vysoký obor, z ktorého nebolo vidieť nič, iba jeho, ako kmeň stromu silnú holeň, hlavu mal schovanú v tieni. Jedným brutálnym plynulým pohybom roztrieskal svojou obrovskou päsťou okno v horných poschodiach a na Harryho dopadla spŕška roztriešteného skla a donútila ho stiahnuť sa znovu pod úkryt hlavnej brány.

„Ach môj...! vykríkla Hermiona, keď spolu s Ronom dostihli Harryho a pozerala na obra, ktorý sa teraz snažil cez rozbité okno chytiť ľudí vnútri.

„NIE!“ vykríkol Ron a zachytil Hermioninu ruku, keď zdvíhala svoj prútik. „Omráčiš ho a on rozbije polku hradu...“

„HAGGER?“

Grawp sa vynoril spoza rohu. Harry teraz videl, že Grawp je medzi obrami dosť nízky. Obrovská príšera, ktorá sa snažila rozmliaždiť ľudí v horných poschodiach sa otočila a desivo zarevala. Schody sa zatriasli, keď sa postavil svojmu menšiemu druhovi a Grawpove krivé ústa sa otvorili a ukázali im žlté, ako tehly veľké zuby. V tom sa na seba vrhli so zúrivosťou levov.

„UTEKAJTE!“ zakričal Harry. Noc sa zaplnila škrekmi a ranami, ako spolu dvaja obry zápasili, a on chytil Hermionu za ruku a ťahal ju po schodoch na pozemky, Ron hneď za nimi. Harry nestrácal nádej na nájdenie a zachránenie Hagrida. Utekal tak rýchlo, že ostatní boli iba na pol ceste k Zakázanému lesu, než ho znovu dohonili.

Vzduch okolo nich stuhol: Harrymu sa zastavil dych a stuhol mu v hrudi. Tmou vírivým pohybom plachtili postavy, ktoré okolo seba sústredili tmu a mierili smerom k hradu, tváre zahalené kapucňami a ich hrkotajúci dych...

Ron a Hermiona vedľa neho sa k sebe pritisli, ako sa zvuky boja za nimi stávali tichšími, tlmenými, pretože ticho, ktoré prinášali len dementori, sa rozliehalo nocou...

„No tak, Harry!“ povedal Hermionin hlas z veľkej diaľky, „Patronusy, Harry, no tak!“

Zdvihol prútik, ale pohlcovala ho beznádej: Fred odišiel a Hagrid určite umieral, alebo už bol mŕtvy; nevedel, koľko ďalších ešte položilo život; cítil, ako keby jeho duše napol opustila jeho telo...

„HARRY, NO TAK!“ vykríkla Hermiona.

Stovka dementorov sa k nim približovala kĺzavým pohybom, drali sa za Harryho zúfalstvom, ktoré im sľubovalo hostinu...

Videl Ronovho strieborného teriéra, ako vyrazil do vzduchu, slabo zažiaril a zanikol; Hermionina vydra sa zatočila a vybledla, pričom jeho vlastný prútik sa mu klepal v ruke, a on takmer vítal blížiace sa zabudnutie, prísľub ničoty, žiadnych pocitov...

A potom sa okolo Harryho, Ronovej a Hermioninej hlavy vznášal strieborný zajac, diviak a líška: dementori sa stiahli preč od zvierat. Z temnoty prišli ďalší traja ľudia, aby im stáli po boku, prútiky mali napriahnuté a ďalej vyčarovávali svojich patronusov: Luna, Ernie a Seamus.

„Tak je to správne,“ povedala Luna povzbudivo, ako keby boli späť v Núdzovej miestnosti a precvičovali sa v DA.

„Tak je to správne, Harry... No tak, mysli na niečo šťastné...“

„Niečo šťastné?“ preniesol stále sa trasúcim hlasom.

„Stále sme tu,“ zašepkala, „stále ešte bojujeme. No tak, teraz...“

Najskôr vyšla strieborná iskra, potom mihotavé svetlo a potom s tým najväčším úsilím, aké kedy vydal, vytryskol z konca Harryho prútika jeleň. Klusal dopredu, dementori sa rozptýlili okolo a noc bola okamžite znovu pokojná, akurát zvuky odohrávajúcej sa bitky doľahli k jeho ušiam.

„Ani neviem, ako sa vám poďakovať,“ povedal Ron trasľavo Lune, Erniemu a Seamusovi, „práve ste nám zachránili...“

Za burácania, ktoré pripomínalo otrasy pri zemetrasení, vyšiel kolísavo z tmy lesa ďalší obor a máchal kyjom väčším ako bol ktokoľvek z nich.

„UTEKAJTE!“ zakričal znovu Harry, ale ostatní na to ani nečakali: všetci sa rozutekali a ani nie o sekundu neskôr dopadla ohromná noha na miesto, kde ešte pred chvíľkou stáli.

Harry sa rozhliadol okolo: Ron a Hermiona ho nasledovali, ale ostatní traja zmizli vo víre bitky.

„Poďme preč z jeho dosahu!“ zakričal Ron, keď sa obor znovu rozpriahol svojim kyjom a z jeho pľúc vyrazil škrek, ktorý sa niesol po školských pozemkoch, na ktorých bola tma neustále prerážaná červenými a zelenými svetlami.

„Zúrivá vŕba,“ povedal Harry. „Poďme!“

Nejakým spôsobom vyhnal všetko preč z mysle, potlačil ich, aby sa znovu nevyrojili myšlienky na Freda a Hagrida a strach o všetkých, ktorých miloval, rozptýlených po hrade a vonku; všetko muselo počkať, pretože teraz museli bežať, musí dostať toho hada a Voldemorta, pretože, ako povedala Hermiona, toto bol jediný spôsob, ako to ukončiť...

Uháňal a napoly dúfal, že by mohol predbehnúť i samotnú smrť, nevnímal záblesky svetiel lietajúcich tmou všade okolo, zvuky z jazera ako rozbúreného mora i les, ktorý škrípal ako nikdy v živote a bol to práve on, kto ako prvý uvidel obrovský strom, vŕbu, ktorá chránila tajomstvo pod svojimi koreňmi bičujúcimi, prudkými vetvami.

Harry spomalil, prudko si vydýchol a obchádzal útočiace vetvy vŕby. Cez tmu prehliadal tlstý kmeň a snažil sa nájsť hrču v kôre, ktorá by ten starý strom znehybnila. Ron a Hermiona ho práve dobehli; Hermiona bola bez dychu, takže ani nemohla prehovoriť.

„Ako... ako sa dostaneme dovnútra?“ dychčal Ron. „Ja... vidím to... keby tu bol... zase Krivolab...“

„Krivolab?“ sipela Hermiona, ohýbala sa v bokoch a zvierala si hrudník. „Si kúzelník, alebo nie?“

„No... hej... vlastne...“

Ron sa rozhliadol okolo a potom namieril prútikom na vetvičku na zemi a preniesol: „Wingardium Leviosa!“ Vetvička vyletela zo zeme, otočila sa vo vzduchu, ako keby ju niesol náhly poryv vetra a potom svišťala ku kmeňu cez osudne sa pohybujúce vetvy vŕby. Razom sa zabodla na miesto blízko koreňov a zmietajúci sa strom stuhol.

„Skvelé!“ funela Hermiona.

„Počkať.“

Medzitým čo sa vzduchom niesol hukot bitky, Harry na sekundu zaváhal. Voldemort chcel, aby to urobil, chcel, aby prišiel... viedol teda Rona a Hermionu do pasce?

Ale potom sa vrátil späť do krutej reality: ďalšie na rade bolo zabiť hada, a had bol tam, kde Voldemort, a Voldemort bol na konci tunela...

„Harry, ideme, tak tam vlez!“ ozval sa Ron a tlačil ho dopredu.

Harry sa vsúkal do podzemnej chodby ukrytej pod koreňmi stromu. Pretlačiť sa úzkym priechodom bolo omnoho ťažšie, ako keď tadiaľ liezli naposledy. Tunel mal nízky strop: pred štyrmi rokmi sa stačilo len skloniť, teraz im ale nezostávalo nič iné, ako sa plaziť. Harry išiel prvý, prútik mal rozsvietený a každú chvíľu očakával prekážku na ceste, ale žiadna neprišla. Pohybovali sa v tichosti, Harry upieral zrak na kužeľ svetla vysielaný prútikom, ktorý držal v ruke.

Nakoniec tunel začal stúpať a Harry vpredu zahliadol malé svetlo. Hermiona ho zatiahla za členok.

„Plášť!“ zašepkala. „Obleč si plášť!“

Zatápal za sebou a ona mu strčila do voľnej ruky uzlík kĺzavej látky. S ťažkostami ho cez seba prehodil a zamrmlal: „Nox, “ čím zhasol svetlo z prútika. Potom znovu pokračoval po rukách a kolenách, ako najtichšie to bolo možné a všetky zmysly mal nastražené, ako každú chvíľu očakával, že ho objaví, že bude počuť jasný chladný hlas a záblesk zeleného svetla.

A potom počul z miestnosti priamo pred nimi hlasy mierne tlmené, pretože koniec tunelu bol zablokovaný niečím, čo pripomínalo starú debnu. Skoro sa neodvažoval dýchať, keď sa Harry priblížil ku koncu a pozeral cez tenkú dieru medzi debnou a stenou.

Izba za ňou bola matne osvietená, napriek tomu však videl Nagini, ako víri a zvíja sa ako had pod vodou v bezpečí svojej očarovanej žiarivej gule, ktorá sa bez opory vznášala vo vzduchu.
Videl kraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ktoré sa pohrávali s prútikom. Potom prehovoril Snape a Harrymu sa ľaknutím pozastavilo srdce: Snape bol len kúsok od miesta, kde sa krčil.

„... môj pane, ich odpor slabne...“

„... a to i bez tvojej pomoc,“ povedal Voldemort svojim vysokým ostrým hlasom. „Aj keď si schopný kúzelník, Severus, nemyslím si, že by si niečo zmenil. Už sme skoro pri cieli...“

„Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj Pane. Prosím.“

Snape prešiel okolo diery a Harry sa trochu odtiahol, stále však mal oči uprené na Nagini. Uvažoval, či existuje kúzlo, ktoré by preniklo obranou, ktorá ho obklopovala, ale na nič neprišiel. Jeden zlý pokus a prezradil by sa...

Voldemort sa postavil. Harry teraz mohol vidieť jeho červené oči, plochú hadiu tvár, ktorej bledosť mierne žiarila v pološere.

„Mám problém, Severus,“ preniesol Voldemort zľahka.

„Môj pane?“

Voldemort zdvihol Starodávny prútik a držal ho úzkostlivo ako dirigent taktovku.

„Prečo mi neslúži, Severus?“

V nastatom tichu sa Harry domnieval, že počuje tiché syčanie hada, ktorý sa zvíjal, alebo že by to bol Voldemortov sykavý povzdych visiaci vo vzduchu?

„Môj – môj Pane?“ povedal zarazene Snape. „Ja nechápem. Vy... predviedol ste s tým prútikom neobyčajné kúzla.“

„Nie,“ povedal Voldemort. „Predviedol som bežné kúzla. Ja som neobyčajný, ale tento prútik... nie. Neukázal divy, ktoré mal. Nevidím žiaden rozdiel medzi týmto prútikom a tým, ktorý som pred rokmi získal od Ollivandera.“

Voldemortov hlas bol kľudný a vyrovnaný, ale Harryho jazva začala tepať: bolesť prechádzala celým jeho čelom a on cítil, že sa Voldemorta zmocňovala zúrivosť.

„Žiadny rozdiel,“ zopakoval Voldemort.

Snape neprehovoril. Harry mu nevidel do tváre: premýšľal, či Snape cíti nebezpečenstvo a hľadal správne slová, aby upokojil svojho majstra.

Voldemort sa začal pohybovať po miestnosti: na chvíľu sa Harrymu stratil z očí, keď sa prechádzal, a hovoril rovnako odmeraným hlasom; medzitým sa v Harrym vzdúvala bolesť a zúrivosť.

„Premýšľal som dlho a usilovne, Severus... vieš, prečo som ťa zavolal späť z bitky?“

A na chvíľu Harry uvidel Snapeov profil: jeho oči sa upierali na zvíjajúceho sa hada v začarovanej klietke.

„No, môj Pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“

„Hovoríš ako Lucius. Ani jeden z vás nerozumie Potterovi ako ja. Nepotrebujem ho nájsť. Potter ku mne príde. Poznám jeho slabosť, jeho najväčšiu slabinu. Neznesie pohľad na ostatných, ktorí okolo neho padajú, pretože vie, že sa to deje kvôli nemu. Bude to chcieť zastaviť za každú cenu. Príde.“

„Ale môj Pane, mohol by ho náhodou zabiť niekto iný, než vy sám...“

„Moje rozkazy boli úplne jasné. Zajmite Pottera. Zabite jeho priateľov... čím viac, tím lepšie... ale nezabíjajte jeho. To s tebou si prajem hovoriť, Severus, nie s Harrym Potterem. Bol si pre mňa veľmi cenný. Veľmi cenný.“

„Môj Pán vie, že mu chcem slúžiť. Ale... dovoľte mi ísť a nájsť toho chlapca, môj Pane. Dovoľte mi vám ho priniesť. Ja viem, že môžete... “

„Povedal som nie!“ povedal Voldemort a Harry zachytil odlesk červenej farby jeho očí, keď sa otočil a šušťanie jeho plášťa znelo ako plazenie hada, a v jazve, ktorá ho neprestávala páliť, cítil Voldemortovu netrpezlivosť.

„Môj momentálni záujem, Severus, je, čo sa stane, až sa s ním konečne stretnem!“

„Môj Pane, žiadna otázka nie je, iste...?“

„... ale je tu otázka, Severus. Je.“

Voldemort sa zastavil a Harry ho znovu uvidel, ako sa prstami pohráva so Starodávnym prútikom a uprene pozerá na Snapea.

„Prečo oba prútiky, ktoré som použil, zlyhali, keď som ich namieril na Harryho Pottera?“

„Ja... na to nemôžem odpovedať, môj Pane.“

„Nemôžeš?“

Harryho hlavou prešiel záchvat hnevu: do úst si strčil vlastnú päsť, aby nezakričal bolesťou. Zavrel oči a zrazu bol Voldemortom, ktorý sa pozeral do Snapeovej bledej tváre.

„Môj tisový prútik vykonal všetko, čo som chcel, Severus, okrem vraždy Harryho Pottera. Dvakrát zlyhal. Olliveander mi povedal o rovnakých jadrách, že si mám vziať prútik niekoho iného. Urobil som to, ale Luciosov prútik bol zničený, keď sa stretol s Potterovým.“

„Ja... ja nemám žiadne vysvetlenie, môj Pane.“

Snape sa teraz na Voldemorta nepozeral. Jeho tmavé oči boli stále uprené na zvíjajúceho sa hada vo svojej ochrannej guli.

„Našiel som tretí prútik, Severus. Starodávny prútik, Osudový prútik, Smrtiaci prútik. Vzal som ho jeho predchádzajúcemu majiteľovi. Vzal som ju z hrobu Albusa Dumbledora.“

Teraz sa Snape na Voldemorta pozrel a Snapeova tvár vyzerala ako smrteľná maska. Bol ako biely mramor a tak strnulý, že keď prehovoril, bolo podivné, že za tými prázdnymi očami sa skrýva život.

„Môj Pane... dovoľte mi nájsť toho chlapca...“

„Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel,“ povedal Voldemort a jeho hlas nebol oveľa hlasnejší než šepot, „a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta byť tým, čím má. Odmieta čarovať, ako hovoria príbehy, čarovať pre svojho majiteľa... a myslím, že som našiel odpoveď.“

Snape nehovoril.

„Možno si na to už prišiel? Koniec koncov si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným služobníkom, a ja ľutujem to, čo sa musí stať.“

„Môj Pane...“

„Starodávny prútik mi neslúži, ako má, Severus, pretože nie som jeho pravý pán. Starodávny prútik patrí kúzelníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil Albusa Dumbledora. Pokiaľ žiješ, Severus, Starodávny prútik nikdy nebude môj.“

„Môj Pane!“ namietal Snape a zdvihol prútik.

„Nejde to inak,“ povedal Voldemort. „Musím byť pánom toho prútika, Severus. Pánom toho prútika a nakoniec premôžem i Pottera.“

Voldemort mávol vo vzduchu Starodávnym prútikom. Snapeovi sa nič nestalo, a tak si na zlomok sekundy myslel, že mu bola daná milosť: ale záhy bol Voldemortov úmysel jasný.
Hadova klietka sa valila vzduchom, a skôr, než mohol Snape urobiť niečo viac než len zakričať, pohltila jeho hlavu a ramená; Voldemort prehovoril hadím jazykom.

„Zabi.“

Ozval sa strašný výkrik. Harry videl, ako Snape stráca i zvyšok farby, ktorú mala jeho tvár, obelel rovnako ako sa jeho oči rozšírili, keď mu hadove jedovaté zuby prehryzli krk, poklesli mu kolená a on spadol na zem.

„Ľutujem to,“ povedal Voldemort chladne.

Otočil sa; nebol v ňom žiadny smútok, žiadna ľútosť.

Bolo načase opustiť búdu a prevziať vedenie s prútikom, ktorý teraz bude plniť jeho rozkazy. Namieril ho na žiarivú klietku, ktorá držala hada a tá sa vzniesla hore od Snapea, ktorý bokom dopadol na podlahu a zo zranení na krku mu prúdila krv. Voldemort preletel izbu bez toho, aby sa ohliadol, a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej guli.

Späť v tuneli a vo svojej vlastnej mysli, Harry otvoril oči, kĺby mal pokryté krvou, zahryzol sa do nich totiž, aby nezačal kričať. Teraz sa pozeral cez tenkú dieru medzi bedňou a stenou na nohu v čiernej topánke, ktorá sa triasla na zemi.

„Harry!“ vydýchla Hermiona za ním, ale on už namieril prútik na bedňu, ktorá mu blokovala cestu. Zdvihla sa kúsok vo vzduchu a ticho sa posunula vedľa. Vkĺzol do miestnosti, ako najtichšie len mohol.

Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu mužovi: nevedel, čo cítil, keď videl Snapeovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry si dal dole neviditeľný plášť a pozrel na muža, ktorého nenávidel, ktorého rozšírené čierne oči našli Harryho, keď sa pokúsil prehovoriť. Harry sa nad neho sklonil a Snape uchopil jeho habit a pritiahol ho bližšie.

Zo Snapeovho hrdla sa vydral strašný drásaný zvuk.

„Vezmite... to... vezmite... to...“

Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť...

Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo.

„Pozrite... sa... na mňa...“ zašepkal.

Zelené oči našli čierne, ale po chvíli sa zdalo, že niečo z hlbín čiernych očí zmizlo a zostali prázdne. Ruka zvierajúca Harryho dopadla na zem a Snape sa už nikdy nepohol.