29. kapitola – Stratený diadém

„Neville... čo to... ako...?“

Ale Neville zbadal Rona a Hermionu a s potešením ich objímal. Čím ďalej sa Harry na Nevilla pozeral, tým horšie vyzeral: jedno jeho oko bolo žltofialové, napuchnuté, po celej tvári mal hlboké rany a celkovo to vyzeralo, že dosť zažil. Aj napriek potlčenému vzhľadu žiaril šťastím. Keď pustil Hermionu, znovu povedal: „Ja som vedel, že prídete! Stále som vravel Seamusovi, že je to len otázka času!“

„Neville, čo sa ti to stalo?“

„Čo? Toto?“ Neville nad svojimi zraneniami kývol rukou. „To nič nie je, počkajte, až uvidíte Seamusa. Môžeme teda vyraziť? A ešte niečo,“ otočil sa na Aberfortha, „Ab, možno, že ešte pár ľudí príde.“

„Ešte pár ľudí?“ zopakoval znepokojene Aberforth. „Čo tým myslíš, ešte pár ľudí, Longbottom? V celej dedine je zákaz vychádzania a nastražili tam Vreštiace kúzlo!“

„Viem, a preto sa budú premiestňovať priamo do baru,“ povedal Neville. „Proste ich pošli priechodom, keď sa tu ukážu, dobre? Veľmi pekne ďakujem.“

Neville podal Hermione ruku a pomohol jej vyškriabať sa na krbovú rímsu a do tunela; nasledoval Ron a za ním Neville. Harry sa otočil na Aberfortha.

„Neviem, ako vám poďakovať. Dvakrát ste nám zachránili životy.“

„Tak si na ne dávajte pozor,“ povedal Aberforth nevrlo. „Po tretí raz sa mi to možno nepodarí.“

Harry sa vyšvihol na rímsu a preliezol dierou za Arianiným portrétom. Kamenné schody za ním boli príjemne uhladené, zdalo sa, že priechod je tam už roky. Na stenách viseli mosadzné lampy a hlinená zem bola udupaná a hladká; ako šli, ich tiene za nimi poskakovali po stenách a neúnavne ich sledovali.

„Ako je to tu dlho?“ spýtal sa Ron, akonáhle vyrazili. „Na Záškodníckej mape to nie je, že Harry? Myslel som, že do školy a von vedie len sedem priechodov.“

„Všetky ich zablokovali už pred začiatkom roku,“ povedal Neville. „Nedá sa cez ne dostať, a so všetkými tými kúzlami na vchodoch a smrťožrútmi a dementormi pri východoch...“ Neville sa otočil, spätkoval pred nimi a hltal ich pohľadom. „Ale to je fuk... Je to pravda? Vážne ste sa vlámali do Gringott banky? A uleteli na drakovi? Je to všade, všetci o tom rozprávajú, Carrow zmlátil Terryho Boota, pretože to vykrikoval na večeri vo Veľkej sieni!“

„Áno, je to pravda,“ povedal Harry.

Neville sa radostne zasmial. „A čo ste spravili s tým drakom?“

„Pustili ho,“ povedal Ron. „A Hermiona si ho tak strašne chcela nechať..“

„Nepreháňaj, Ron.“

„Ale čo ste robili? Ľudia vraveli, že len utekáš, Harry, ale to si nemyslím. Myslím, že po niečom idete.“

„Máš pravdu,“ povedal Harry, „ale povedz nám niečo o Rokforte, Neville, nič nevieme.“

„Už... No, už to nie je ozajstný Rokfort,“ povedal Neville a jeho úsmev pomaly vädol.

„Viete o Carrowovcoch?“

„To sú tí dvaja smrťožrúti, čo tu učia?“

„Viac ako učia. Majú na starosti otázky disciplíny a veľmi radi trestajú, títo Carrowovci.“

„Ako Umbridgeová?“

„Pche, tá pri nich vyzerá neškodne. Všetci ostatní učitelia im musia nahlásiť, keď niečo vyvedieme. Ale pokiaľ sa tomu môžu vyhnúť, tak im to nepovedia. Povedal by som, že učitelia ich nenávidia úplne rovnako ako my.“

„Amycus, ten chlap, vyučuje to, čo bývalo Obranou proti čiernej mágii, až na to, že teraz je to len Čierna mágia. Musíme sa učiť kliatbu Cruciatus na ľuďoch, čo si zaslúžili tresty... “

„Čože?“ zaduneli jedným slovom hlasy Harryho, Rona a Hermiony a odrážali sa po celej chodbe.

„Áno,“ povedal Neville. „To odtiaľ mám toto,“ a ukázal na obzvlášť hlbokú jazvu na tvári. „Odmietol som to spraviť. Hoci, niektorí študenti sa v tom priamo vyžívajú; Crabbe a Goyle to milujú. Povedal by som, že to je prvýkrát, čo im niečo ide.“

„Alecto, Amycova sestra, vyučuje Muklovskú výchovu, ktorá je povinná pre všetkých. Všetci ju musíme počúvať, keď vykladá, že muklovia sú ako zvieratá, blbí a špinaví, a ako svojím správaním donútili čarodejníkov stále sa skrývať, a že teraz sa obnovuje prirodzený stav. Odtiaľ mám toto,“ a ukázal na ďalšiu jazvu na tvári, „za to, že som sa jej spýtal, koľko muklovskej krvi s bratom majú.“

„Do pekla, Neville,“ povedal Ron, „ty vážne vieš, kedy sa ozvať.“

„Ty si ju nepočul,“ povedal Neville. „Tiež by si to nevydržal. Vec sa má tak, že akonáhle sa proti nim niekto postaví, ostatným to dáva nádej. Všimol som si to, keď to robil Harry.“

„Áno, ale potom ťa používajú ako brúsku na nože,“ povedal Ron a mierne ním trhlo, keď prešli okolo lampy a Nevillove zranenia tak vystúpili ešte zreteľnejšie.

Neville pokrčil ramenami. „To je jedno, oni nechcú preliať veľa čistej krvi, takže nás len trochu pomučia, keď si dovoľujeme, ale nakoniec nás nezabijú.“

Harry nevedel, či boli horšie tie veci, čo im Neville práve hovoril, alebo ten vecný tón, ktorým to hovoril.

„Jediní vo vážnom nebezpečenstve sú tí, ktorých priatelia a príbuzní robia problémy vonku. Už berú väzňov. Starý Xeno Lovegood si v Sršni trochu viac otvoril ústa, takže Lunu odtiahli z vlaku, keď šla domov na Vianoce.“

„Neville, je v poriadku, my sme ju videli... “

„Áno, ja viem, podarilo sa jej poslať mi správu.“

A vytiahol z vrecka zlatú mincu, v ktorej Harry poznal jeden z falošných galeónov, ktoré používala Dumbledorova armáda na posielanie správ.

„Skvele sa osvedčili,“ povedal Neville a usmial sa na Hermionu. „Carrowovci nikdy neprekukli, ako komunikujeme a to ich vytáčalo. Túlali sme sa stále v noci po chodbách a písali na steny veci ako: Dumbledorova armáda, Stále verbujeme a tak ďalej. Snape to nenávidel.“

„Túlali?“ povedal Harry, ktorý si všimol minulý čas.

„No, pekne sa to skomplikovalo,“ povedal Neville. „Na Vianoce sme stratili Lunu, Ginny sa nevrátila z veľkonočných prázdnin a my traja sme boli niečo ako vodcovia. Zdalo sa, že Carrowovci vedia, že za dosť z toho môžem, takže po mne dosť tvrdo šli. A nakoniec chytili Michaela Cornera, keď sa snažil pustiť prváka, ktorého zviazali, a škaredo ho dotýrali. To ľudí vystrašilo.“

„Nehovor,“ zamumlal Ron, ako cesta začala stúpať.

„No áno, nemohli sme od ľudí chcieť, aby pokračovali po tom, čo sa stalo Michaelovi, takže sme od podobných kúskov upustili. Ale stále sme bojovali, ale potajomky, až do času pred pár týždňami. To sa rozhodli, že je len jediná cesta, ako ma zastaviť, a išli si pre babičku.“

„Čože?“ vyhŕkli Harry, Ron a Hermiona dohromady.

„No,“ povedal Neville, a začal trochu funieť, pretože cesta stúpala dosť strmo, „aspoň vidíte, ako uvažujú. Únosy detí, aby skrotili ich príbuzných, fungovali vážne dobre. Kedy to začnú robiť naopak, bolo len otázkou času. Problém bol ten,“ otočil sa na nich a Harry bol prekvapený, ako sa škerí, „že babička bola trošku väčším sústom, než dokázali prehltnúť. Malá stará čarodejnica, ktorá žije sama, asi si mysleli, že nebudú musieť poslať nikoho mimoriadne silného. Každopádne,“ zachechtal sa Neville, „Dawlish je stále u Sv. Munga a babička je na úteku. Poslala mi list,“ a poklopal rukou na náprsnú tašku, „a napísala mi, že je na mňa pyšná, že som pravým synom svojich rodičov a že v tom mám pokračovať.“

„Husté,“ povedal Ron.

„To áno,“ odvetil Neville veselo, „Akonáhle si však uvedomili, že nado mnou nemajú žiadnu moc, rozhodli sa, že Rokfort môže predsa len fungovať aj bezo mňa. Neviem, či ma chceli zabiť, alebo poslať do Azkabanu, každopádne som vedel, že je čas zmiznúť.“

„Ale,“ povedal Ron zmätene, „nemierime... nemierime snáď do Rokfortu?“

„Jasné,“ povedal Neville. „Uvidíte. Už sme tu.“

A hneď za rohom, priamo proti nim, bol koniec priechodu. Ďalšie krátke schodište viedlo do priechodu úplne rovnakého ako za Arianiným portrétom. Neville ho otvoril a preliezol skrz. Ako ho Harry nasledoval, počul, ako volá: „Pozrite, kto to je! No nevravel som vám to?“

Akonáhle sa Harry objavil v izbe za priechodom, ozvalo sa niekoľko výkrikov: „HARRY!“ „To je Potter, to je POTTER!“ „Ron!“ „Hermiona!“

Harry bol pomerne zmätený zo všetkých tých farebných závesov, svetiel a tvárí. V nasledujúcom okamihu boli zaplavení, objímaní, potľapkávaní po chrbte a rozstrapatení niečím, čo sa zdalo byť davom viac než dvadsiatich ľudí. Akoby práve vyhrali finále v metlobale.

„Dobre, dobre, upokojte sa!“ volal Neville a ako dav pomaly ustupoval, Harry konečne zaregistroval okolie.

Vôbec tú miestnosť nespoznával. Bola ohromná, vyzerala skôr ako vnútrajšok mimoriadne prepychovej stromovej skrýše alebo možno gigantickej kajuty. Pestrofarebné hojdacie siete viseli zo stropu a z balkónu obiehajúceho stenu z tmavého dreva bez okien, ktorá bola pokrytá gobelínmi. Harry videl zlatého chrabromilského leva na šarlátovom pozadí; čierneho jazveca z Bifľomoru, na žltom a bronzového orla na modrom pozadí z Bystrohlavu. Jedine slizolínska strieborná a zelená chýbala. Ďalej napratané knižnice, niekoľko metiel opretých o stenu a v rohu veľké drevené rádio.

„Kde to sme?“

„Núdzová miestnosť, samozrejme!“ povedal Neville. „Prekonala samu seba, čo?“

„Carrowovci ma prenasledovali a ja som vedel, že mám len jednu možnosť, kde sa skryť: podarilo sa mi prejsť dvermi a toto sem tu našiel. No, nie je to úplne to isté, ako keď som prišiel prvýkrát, bolo to oveľa menšie, bola tu len jedna hojdacia sieť a len chrabromilské gobelíny. Ale rozpínala sa čím ďalej tým viac, keď členovia D.A. prichádzali.“

„A Carrowovci sa nedostanú dnu?“ spýtal sa Harry, hľadajúc dvere.

„Nie,“ povedal Seamus Finnigan, ktorého si Harry nevšimol, kým neprehovoril: Seamusova tvár bola zjazvená a opuchnutá.

„Je to vhodná skrýša, a pokiaľ je tu aspoň jeden z nás, tak na nás nemôžu, dvere im nejdú otvoriť. To všetko vďaka Nevillovi, to sa mu vážne podarilo. Môžeš požiadať presne o to, čo chceš... ako napríklad, „nechcem, aby sa sem ktokoľvek z Carrowových donášačov mohol dostať“ – a tá miestnosť ti to splní! Len sa musíš uistiť, že si zavrel zadné vrátka. Neville je vážne borec!“

„Je to vážne tak jednoduché,“ povedal Neville skromne. „Bol som tu asi deň a pol, začínal som byť vážne hladný a prial som si, aby som mal niečo na jedenie, a vtom sa otvoril ten priechod do Kančej hlavy. Prešiel som skrz a stretol Aberfortha . Zásobuje nás jedlom, pretože z nejakého dôvodu to tá miestnosť nevie.“

„No áno, jedlo je jedna z piatich výnimiek podľa Gampovho zákona o Základných premenách,“ povedal Ron na všeobecný úžas.

„Takže sa tu ukrývame skoro dva týždne,“ povedal Seamus, „a skrátka vytvára nové postele, kedykoľvek potrebujeme a dokonca zvládla aj peknú kúpeľňu, keď sa tu začali objavovať dievčatá... “

„...pretože tušila, že sa možno budeme chcieť umyť,“ dodala Lavender Brownová, ktorú si doteraz Harry nevšimol. Teraz, keď sa začal poriadne rozhliadať, všimol si mnoho známych tvári. Boli tu obe dvojičky Patilové, rovnako aj Terry Boot, Ernie MacMillan, Anthony Goldstein a Michael Corner.

„Hovor, čo ste vyvádzali,“ povedal Ernie, „Nemôžeme sa zhodnúť, snažíme sa počúvať Potterovu hliadku, ako to len ide,“ a ukázal na rádio. „Vy ste sa nevlámali do Gringott banky, že nie?“

„Vlámali!“ povedal Neville. „A ten drak je tiež pravda!“

V miestnosti prepukol potlesk a ozvalo sa aj niekoľko výkrikov; Ron sa uklonil.

„Po čom ste išli?“ opýtal sa dychtivo Seamus.

Kým ktokoľvek z nich mohol čokoľvek dodať, Harry pocítil hroznú, spaľujúcu bolesť v jazve, a rýchlo sa otočil chrbtom k zvedavým a potešeným tváram. Núdzová miestnosť zmizla a on stál uprostred poničenej kamennej chatrče.

Hnijúce dosky boli vytrhané z podlahy, vykopaná zlatá truhla stála otvorená pred prázdnou dierou a zívala prázdnotou. Voldemortov zúrivý rev vibroval v Harryho hlave. S obrovským úsilím sa odpútal od Voldemortovej mysle a objavil sa tam, kde stál predtým, podopieraný Ronom.

„Si v poriadku?“ povedal Neville, „čo si takto sadnúť? Čakám, že si dosť unavený, čo?“

„Nie,“ odpovedal Harry.

Pozrel sa na Rona a Hermionu a bez slov sa im snažil povedať, že Voldemort práve objavil stratu jedného z horcruxov. Čas ubiehal strašnou rýchlosťou, ak Voldemort teraz navštívi Rokfort, mohli by prísť o svoju šancu.

„Musíme vyraziť,“ povedal a podľa ich výrazov pochopil, že mu rozumeli.

„Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa Seamus, „aký je plán?“

„Plán?“ opakoval Harry. Všetku svoju vôľu spotreboval, aby ho opäť nepohltilo Voldemortovo besnenie; jeho jazva stále pálila. „No, je tu niečo čo – Ron, Hermiona a ja – musíme spraviť, a potom odtiaľto zmizneme.“

Nikto sa už nesmial ani nepokrikoval. Neville vyzeral zmätene.

,,Čo myslíš tým, že ‚odtiaľto zmiznete‘?“

„Neprišli sme, aby sme tu zostali,“ povedal Harry a šúchal si jazvu, aby tak zmiernil bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité... “

„Čo je to?“

„Ja...to vám nemôžem povedať.“

Po tomto sa zdvihla vlna reptania; Neville zvraštil obočie. „Prečo nám to nemôžeš povedať? Má to predsa pomôcť v boji proti Veď-vieš-komu, alebo nie?“

„To áno... “

„Potom ti teda pomôžeme.“

Ostatní členovia Dumbledorovej armády prikyvovali, niektorí s nadšením, ďalší s vážnou tvárou. Pár z nich sa zdvihlo zo stoličiek, aby tak dokázali svoju odhodlanosť pre okamžitú akciu.

„Vy to nechápete,“ zdalo sa, že Harry v posledných hodinách hovoril túto vetu často. „My... my vám to nemôžeme povedať. Musíme to spraviť... sami.“

„Prečo?“ spýtal sa Neville.

„Pretože…“ Zúfalo chcel začať hľadať posledný horcrux, alebo si aspoň pohovoriť s Ronom a Hermionou, kde by mali začať pátranie, takže ťažko formuloval svoje myšlienky. Jazva ho stále pálila. „Dumbledore nám trom nechal prácu,“ naviazal opatrne, „a my to nemáme nikomu povedať... tým myslím, že chcel, aby sme to spravili len my traja.“

„Sme jeho armáda,“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda. Takže sme v tom všetci spoločne, pokračovali sme, keď ste vy boli preč...“

„Nebol to práve piknik, kámo,“ poznamenal Ron.

„Nepovedal som, že bol, ale nechápem, prečo by ste nám nemohli dôverovať. Každý v Núdzovej miestnosti bojoval a sem sa dostali, pretože po nich išli Carrowovci. Všetci, čo sú tu, dokázali, že sú Dumbledorovi oddaní... a tebe tiež.“

„Pozrite sa,“ začal Harry, hoci nevedel, čo vlastne povie, ale bolo to jedno: dvere tunelu za ním sa práve otvorili.

„Dostali sme tvoj odkaz, Neville! Ahoj, vy traja, myslel som si, že tu budete!“

To boli Luna a Dean. Seamus spokojne zavýskal a bežal objať svojho najlepšieho kamaráta.

„Ahoj, všetci!“ pozdravila Luna šťastne. „Ach, je tak skvelé byť zase späť!“

„Luna,“ povedal Harry roztržito, „čo tu robíš? Ako si sa sem...?“

„Poslal som po nich,“ vysvetlil Neville a zdvihol falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že pokiaľ sa objavíte, dám im vedieť. Všetci sme si mysleli, že keď sa objavíte, bude to znamenať prevrat. Že zvrhneme Snapea a Carrowovcov.“

„Samozrejme, že je to tak,“ preniesla Luna ticho, „Že áno, Harry? Vyženieme ich z Rokfortu?“

„Počúvajte,“ povedal Harry, v ktorom sa dvíhala panika, „je mi ľúto, ale preto sme sa nevrátili. Musíme niečo spraviť, a potom.... “

„Necháte nás v tejto špine?“ vyhŕkol Michael Corner.

„Nie!“ vykríkol Ron. „To, čo robíme, prinesie úžitok všetkým, ide o to, aby sme sa zbavili Veď-viete-koho...“

„Tak nás nechajte, aby sme pomohli!“ povedal Neville nazlostene. „Chceme sa na tom podieľať!“

Za nimi sa ozval hluk a Harry sa otočil. Takmer zinfarktoval: Ginny práve vystupovala z otvoru v stene, a v tesnom závese ju nasledovali Fred, George a Lee Jordan. Ginny sa na Harryho žiarivo usmiala: úplne zabudol, alebo nikdy naplno neoceňoval, aká je prekrásna, ale nikdy ešte nebol tak nešťastný, že ju vidí.

„Aberforth začína byť trochu otrávený,“ povedal Fred a zdvihol ruku ako odpoveď na niekoľko pozdravov. „Chce spať a jeho hostinec sa mení na vlakovú stanicu.“

Harrymu spadla čeľusť. Priamo za Leem Jordanom vošla Harryho ex-priateľka Čcho Čchangová a usmiala sa naň.

„Dostala som odkaz,“ povedala, keď ukázala svoj falošný galeón a išla sa posadiť vedľa Michaela Cornera.

„Takže, aký je plán, Harry?“ zaujímal sa George.

„Žiadny nie je,“ odvetil Harry, stále zmätený z náhleho príchodu toľkých ľudí a neschopný všetko vstrebať, keď ho jazva stále silno pálila.

„Takže ho budeme vymýšľať za pochodu, že? Presne tak to mám najradšej,“ poznamenal Fred.

„Musíš s tým prestať!“ otočil sa Harry na Nevilla. „Prečo si ich všetkých zavolal? Toto je šialené...“

„Sme vo vojne, nie?“ povedal Dean a vytiahol svoj falošný galeón. „Odkaz vravel, že Harry je späť a my budeme bojovať! Akurát musím zohnať prútik... “

„Ty nemáš prútik...?“ začal Seamus.

Ron sa náhle otočil k Harrymu.

„Prečo nemôžu pomôcť?“

,,Čože?“

„Môžu pomôcť,“ Ron stíšil hlas tak, že nasledujúcu vetu mohla počuť len Hermiona, ktorá stála medzi nimi. „Nevieme, kde to je. Musíme to rýchlo nájsť. Nemusíme im povedať, že je to horcrux.“

Harry odvrátil pohľad od Rona k Hermione, ktorá zamumlala, „Myslím, že má Ron pravdu. Veď ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď Harry vyzeral nepresvedčene, „Nemusíš všetko robiť sám, Harry,“ dodala.

Harry rýchlo premýšľal, jazva ho stále pálila a znovu hrozilo, že mu pukne hlava. Dumbledore ho varoval, aby o horcuxoch nevravel nikomu inému než Ronovi a Hermione. Tajomstvo a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus… bolo to preňho prirodzené… Menil sa na Dumbledora, ktorý svoje tajomstvá skrýva a bojí sa dôverovať ostatným? Ale Dumbledore veril Snapeovi a kam to viedlo? K vražde na vrchole najvyššej veže…

„Fajn,“ povedal potichu tým dvom. „Okej,“ zavolal na celú miestnosť a šum prestal: Fred a George, ktorí rozprávali vtipy pre pobavenie najbližších, zmĺkli a všetci vyzerali čulo a vzrušene.

„Je tu niečo, čo potrebujeme nájsť,“ vysvetľoval Harry. „Niečo... niečo, čo nám pomôže zvrhnúť Veď-viete-koho. Je to tu, v Rokforte, ale nevieme kde. Možno to patrilo Brunhilde Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo s nákresom orla napríklad?“

S nádejou pozeral na skupinku študentov z Bystrohlavu, k Padme, Michaelovi, Terrymu a Čcho, ale neodpovedali, len Luna, usadená na operadle Ginnynej stoličky.

„Je tu jej stratený diadém. Povedala som ti o ňom, pamätáš, Harry? Stratený diadém Brunhildy Bystrohlavovej? Ocko sa snažil zhotoviť duplikát.“

„Áno, ale stratený diadém,“ prevrátil očami Michael Corner, „je stratený, Luna. To je trochu problém.“

„Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry.

„Vraví sa, že pred stáročiami,“ odpovedala Čcho a Harryho srdce pokleslo. „Profesor Flitwick vraví, že diadém zmizol so samou Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, ale,“ otočila sa na ostatných z Bystrohlavu, „nikto nenarazil ani na stopu, že?“

Všetci pokrútili hlavou.

„Hej, čo je vlastne diadém?“ zaujímal sa Ron.

„Vyzerá to asi ako koruna,“ informoval ho Terry Boot. „Brunhildin vraj bol začarovaný tak, že zväčšoval múdrosť toho, kto ho nosil.“

„Áno, ockov strachopud nasál... “

Ale Harry Lunu prerušil.

„A ani jeden z vás nikdy nevidel niečo, čo by sa tomu podobalo?“

Znovu všetci pokrútili hlavou. Harry sa pozrel na Rona a Hermionu a na nich sa odrážalo jeho vlastné sklamanie. Predmet, ktorý bol stratený tak dlho, očividne bez stopy, nebol práve vhodným kandidátom na horcrux schovaný v Rokforte… ale kým mohol položiť ďalšiu otázku, Čcho znovu prehovorila.

„Harry, pokiaľ by si chcel vidieť, ako by mal ten diadém vyzerať, mohla by som ťa vziať do našej klubovne a ukázať ti ho. Socha Brunhildy ho má na hlave.“

Harryho znovu začala páliť jazva: na chvíľu sa pod ním Núdzová miestnosť zakolísala a namiesto nej videl pod sebou čiernu zem a okolo ramien mal omotaného veľkého hada. Voldemort znovu letel, nevedel či k podzemnému jazeru alebo sem do hradu; tak či tak, času zostávalo málo.

„Je na ceste,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Letmo pozrel na Čcho a potom späť na nich.

„Počúvajte, viem, že to nie je práve najlepší plán, ale pôjdem a pozriem si tu sochu, aspoň zistím, ako ten diadém vyzerá. Počkajte na mňa tu a dávajte, však viete... na seba pozor.“

Čcho vstala, ale Ginny divoko vyhŕkla, „Nie, Luna tam vezme Harryho, že áno, Luna?“

„Ááách, áno, rada,“ prisvedčila Luna šťastne a Čcho sa sklamane posadila späť.

„Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Harry Nevilla.

„Tadeto.“

Viedol Harryho a Lunu k rohu, kde za malou skriňou viedli príkre schody.

„Každý deň vedú niekam inam, takže ich nikdy nenájdu,“ vravel Neville. „Jediný háčik je v tom, že nikdy nevieme, kde presne sa objavíme. Buď opatrný, Harry, v noci stále obchádzajú a kontrolujú chodby.“

„Žiadny problém,“ uisťoval ho Harry. „O chvíľu sa uvidíme.“

On a Luna sa poponáhľali po schodoch, ktoré boli dlhé, osvetlené pochodňami a neočakávane zatáčali. Nakoniec prišli k akejsi stene.

„Poď sem,“ povedal Harry Lune, vytiahol neviditeľný plášť a cez oboch ho prehodil. Trochu zatlačil na stenu. Tá pod jeho dotykom zmizla a oni sa preplazili von: Harry sa obzrel a videl, ako sa priechod uzavrel. Stáli v temnej chodbe: Harry odtiahol Lunu späť do tieňa, prehrabal sa vrecúškom, ktorý mal okolo krku, a vytiahol Záškodnícku mapu. Pridržal si ju tesne pod nosom a hľadal, kde sa na ňom nachádza jeho a Lunina bodka.

„Sme na piatom poschodí,“ zašepkal a pozrel, ako sa vedľajšou chodbou od nich vzďaľuje Filch. „Poďme tade.“

Odkradli sa. Harry sa túlal v noci po hrade už mnohokrát, ale nikdy mu pri tom srdce netĺklo tak rýchlo, nikdy mu tak nezáležalo, aby našiel bezpečnou cestu.

Harry a Luna kráčali po štvorcoch mesačného svetla dopadajúcom na podlahu, okolo niekoľkých brnení, helmy za zvuku ich krokov škrípali, kráčali okolo rohov, za ktorými ktoviečo číhalo, a Harry zakaždým, keď to dovolilo svetlo, kontroloval Záškodnícku mapu.

Dvakrát museli zastaviť, aby na seba neupútali pozornosť, keď okolo preletel duch. Stále očakával, že narazí na prekážku; jeho najväčšou obavou bol Zloduch a tak nastražil uši pri každom kroku, aby započul prvé náznaky pospevovania rokfortského strašidla.

„Tade, Harry,“ vydýchla Luna, potiahla ho za rukáv a vliekla ho k špirálovitým schodom.

Stúpali v závratných kruhoch; tu hore Harry ešte nikdy nebol. Nakoniec prišli až k dverám. Nebola tu žiadna kľučka ani kľúčová dierka: nič okrem prostej masy starého dreva a bronzové klopadlo v tvare orla.

Luna zdvihla bledú ruku, ktorá sa ako by tajomne vznášala vo vzduchu bez paže či tela. Raz zaklopala a v tom tichu to Harrymu pripadalo ako výstrel z dela. Naraz sa orlov zobák otvoril, ale namiesto vtáčieho spevu, sa ozval mäkký melodický hlas:

„Čo je skôr, fénix alebo plamene?“

„Hmm… čo myslíš, Harry?“ spýtala sa Luna s nádejou.

„Čo? Vy nemáte heslo?“

„Ach, nie, musíš odpovedať na otázku,“ odpovedala mu Luna.

„A čo keď mu odpovieš zle?“

„No tak musíš počkať, kým to niekto povie správne,“ vysvetľovala Luna. „Takto sa učíš, vieš?“

„Áno… problém je, že si naozaj nemôžeme dovoliť čakať na niekoho ďalšieho, Luna.“

,,Áno, viem, čo myslíš,“ súhlasila Luna vážne. „Tak teda, ja si myslím, že kruh nemá začiatok.“

„Pekne povedané,“ predniesol hlas a dvere sa otvorili.

Prázdna klubovňa Bystrohlavu bola široká kruhová miestnosť, vzdušnejšia než ktorákoľvek iná, ktorú kedy Harry v Rokforte videl. Klenuté okná prerušovali steny pokryté modro-bronzovým hodvábom: cez deň mali bystrohlavskí študenti skvelý výhľad na okolité hory. Strop bol klenutý a pomaľovaný hviezdami, podobne ako na koberci farby polnočnej modrej. Boli tu stoly, stoličky a knižnice a vo výklenku oproti dverám stála vysoká socha z bieleho mramoru.

Harry spoznal Brunhildu Bystrohlavovú podľa busty, ktorú videl v Luninom dome. Socha stála vedľa dverí, ktoré, ako odhadoval, viedli hore do spální. Prikročil až k mramorovej žene a tá sa naňho dívala s potuteľným, miernym úsmevom na tvári; krásna, hoci trochu odstrašujúca. Na hlave mala spodobenú krehko vyzerajúcu čelenku. Vôbec sa nepodobala tej, ktorú mala Fleur na svadbe. Na tejto boli vyryté slová. Harry vyšiel spod plášťa a vyšplhal sa hore na podstavec sochy, aby si ich mohol prečítať.

„‘Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.‘“

„Čo z vás robí úplného chudáka, pretože dôvtipný veľmi nie ste,“ ozval sa kotkodákavý hlas.

Harry sa zvrtol, skĺzol z podstavca a pristál na podlahe. Pred ním stála zhrbená postava Alecto Carrowovej a akonáhle Harry zdvihol svoj prútik, priložila mäsitý ukazovák k lebke a hadovi, vypáleným na jej predlaktí.