1. kapitola: Temný Pán povstáva

V úzkej, mesiacom osvetlenej uličke sa odnikiaľ objavili dvaja muži. Chvíľu len ticho stáli a obozretne na seba navzájom mierili prútikmi. V okamihu, keď jeden druhého rozpoznali, rýchlo ukryli svoje prútiky do habitov a ďalej už pokračovali bok po boku.

„Niečo nové?“ opýtal sa ten vyšší.

„Iba to najlepšie,“ odpovedal Severus Snape.

Ulička bola z ľavej strany lemovaná nízkym porastom divokých ostružinových kríkov a z pravej strany vysokým, udržiavaným živým plotom. Dlhé habity obom mužom pri chôdzi zľahka povievali okolo členkov.

„Už som sa začal báť, že to nestihnem,“ povedal Yaxley, ktorého obrysy sa striedavo objavovali a mizli v tieni tak, ako konáre stromov prerušovali mesačný svit.

„Bolo to o niečo zložitejšie, ako som očakával. Ale myslím, že bude spokojný. Aj vy vyzeráte dobre naladený, veríte, že Vás prijme v dobrom?“ Snape prikývol, ale viac to nerozoberal.

Odbočili doprava, na širokú príjazdovú cestu, ktorá viedla preč z uličky. Vysoký živý plot sa zatočil ich smerom, pokračoval pozdĺž príjazdovej cesty a mizol v tieňoch za mohutnými dverami, veľkolepej železnej brány, ktorá mužom skrížila cestu. Ani jeden z nich však nespomalil, obaja bez slova iba urobili ľavou rukou akési rýchle znamenie a prešli priamo skrz zavreté vráta, ako keby sa ich temný kov premenil na dym. Keď tisové kríky na chvíľu utlmili zvuk ich krokov, sprava začuli nejaký šramot. Yaxley rýchlo pozdvihol svoj prútik a namieril ho na hlavu svojho spoločníka. Zdrojom hluku sa ukázal byť obyčajný, žiarivo biely páv, ktorý si majestátne vykračoval po vrcholku živého plotu.

„Luciusovi sa vždy darilo dobre. Pávy...“ odfrkol Yaxley a zastrčil si prútik späť do habitu.

Na konci rovnej cesty sa týčila prepychová usadlosť, okná v prízemí akoby sa trblietali diamantovými odleskmi. Niekde v temnej záhrade za plotom bolo počuť šum fontány. Pod nohami im škripotal štrk. Keď Snape s Yaxleyom dorazili k hlavným dverám, náhle sa pred nimi otvorili. V blízkosti však nebol nikto, kto by ich otvoril. Vstupná hala bola obrovská, málo osvetlená, s prepychovou výzdobou, väčšinu kamennej podlahy pokrýval koberec s výrazným vzorom. Oči portrétov, okolo ktorých Snape s Yaxleyom prechádzali, sa za nimi unudene otáčali. Obaja sa zastavili pred masívnymi drevenými dvermi, ktoré viedli do ďalšej miestnosti. Iba na okamih zaváhali a potom Snape stlačil bronzovú kľučku.

Prijímacia izba bola plná tichých ľudí, sediacich okolo dlhého vyrezávaného stola. Obvyklé vybavenie miestnosti bolo nedbalo odsunuté k stenám. Miestnosť bola osvetlená iba žiarou plameňov ohňa z mramorového krbu, ktoré sa odrážali v zafarbenom zrkadle. Snape aj Yaxley na moment zaváhali a zostali stáť na prahu.

Po tom, čo sa ich zreničky rozšírili a oči sa prispôsobili nedostatku svetla, pozreli obaja na najväčšiu zvláštnosť celej scény: nad stolom visela hore nohami bezduchá ľudská postava, pomaly sa otáčala, ako keby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v zrkadle aj na povrchu vylešteného stola.

Nikto z ľudí, ktorí pri nej sedeli, nevenoval zvláštnej postave pozornosť, s výnimkou bledého muža, sediaceho takmer priamo pod ňou. Vyzeralo to, že sa neovláda a každú minútu musí pozrieť hore.

„Yaxley, Snape,“ ozval sa vysoký ostrý hlas z čela stolu.

„Prišli ste na poslednú chvíľu.“ Hovoriaci muž sedel priamo pred krbom, takže bolo pre prichádzajúcich ťažké rozoznať viac, než jeho siluetu.

Ale keď sa priblížili, obrysy jeho tváre vystupovali i skrz šero v miestnosti – bez vlasov, s hadími rysmi, rozšírené nozdry a lesknúce sa červené oči so zvislými zorničkami. Bol tak bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara.

„Severus, sem,“ povedal Voldemort a ukázal na sedadlo po svojej pravici. „Yaxley – vedľa Dolohova.“ Obaja muži zaujali určené miesta.

Väčšina párov očí za stolom však sledovala Snapa a k nemu aj Voldemort prehovoril ako k prvému.

„Takže?“

„Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho súčasného bezpečného úkrytu budúcu sobotu po zotmení.“

Ľudia okolo stola zbystrili, niektorí strnuli, iní sa nepokojne zavrteli, všetci uprene pozerali na Snapa a Voldemorta.

„V sobotu po zotmení,“ zopakoval Voldemort. Svoje červené oči zaboril do čiernych Snapových očí tak sústredene, že niektorí okolosediaci nevydržali a odvrátili zrak, očividne s obavou, že sami budú prepálení tak či tak tým dravým pohľadom. Snape však sledoval pokojne Voldemortovu tvár, na ktorej sa po chvíľke jeho beztvaré ústa znetvorili do čohosi, čo vyzeralo ako úsmev.

„Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza–"

„-zo zdroja, o ktorom sme sa bavili,“ potvrdil Snape.

„Môj pane.“ Yaxley sa predklonil k Voldemortovi a Snapovi.

Všetky tváre sa rázom otočili k nemu.

„Môj pane, moje zdroje hovoria inak.“

Yaxley vyčkával, ale Voldemort neprehovoril, a tak pokračoval: „Dawlish, ten auror, sa preriekol, že Pottera nebudú presúvať až do tridsiateho, do tej noci, než bude mať sedemnásť.“

Snape sa pousmial.

„Moje zdroje hovoria, že existuje plán, ako nás zviesť na falošnú stopu. To musí byť ono. Nepochybujem, že na Dawlisha bolo zoslané kúzlo pomätenia. Nebolo by to prvý raz, je známi tým, že mu neodolá.“

„Uisťujem vás, môj pane, že Dawlish to tvrdil s istotou,“ povedal Yaxley.

„Pokiaľ bol ovplyvnený kúzlom pomätenia, tak to samozrejme tvrdí s istotou,“ povedal Snape.

„Uisťujem vás, Yaxley, že Odbor Aurorov už v ochrane Harryho Pottera nebude hrať nijakú úlohu. Rád totiž verí, že sme ministerstvo infiltrovali.“

„Potom aspoň jednu vec Rád odhalil správne, že?“ povedal muž sediaci neďaleko od Yaxleyho, sípavo sa zachechtal a jeho smiech sa ozvenou niesol po celej miestnosti.

Voldemort ale zostal vážny. Jeho pohľad sa pomaly zdvihol k otáčajúcemu sa telu nad stolom a vyzeral, že o niečom usilovne premýšľa.

„Môj pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish verí, že k preprave toho chlapca poslúži celá skupina aurorov.“

Voldemort pozdvihol veľkú bielu ruku. Yaxley hneď zmĺkol a urazene sledoval, ako sa Voldemort otočil späť k Snapovi.

„Kde toho chlapca chcú teraz schovať?“

„V dome jedného z členov Rádu,“ povedal Snape.

„Tomu miestu bola podľa môjho zdroja pridelená maximálna ochrana, najvyššia, akú môže Ministerstvo a Rád spoločne poskytnúť. Myslím, môj Pane, že akonáhle sa tam ten chlapec dostane, bude prakticky nemožné zmocniť sa ho, ak by ale Ministerstvo nepadlo do budúcej soboty, čo by nám mohlo umožniť zneškodnenie a odkliatie mnohých zaklínadiel, by sme sa cez ochranné kúzla dostali.“

„Čo vy na to, Yaxley?“ zvolal Voldemort smerom k vzdialenejšiemu koncu stola, s plamienkami tancujúcimi v jeho červených očiach. „Pane ministerstvo do budúcej soboty?“

Už druhýkrát sa všetky hlavy otočili. Yaxley zľahka pohol ramenami.

„Môj Pane, prinášam dobré správy. Uspel som – s problémami a po vynaložení obrovského osobného nasadenia – s uvalením kliatby Imperius na Pia Thicknessa."

Veľa zo smrťožrútov sediacich vedľa Yaxleyho vyzeralo ohromene.

Jeho sused Dolohov, muž s dlhou tvárou plnou škrabancov, ho pobúchal po chrbte.

„To je začiatok,“ povedal Voldemort, „Ale Thicknesse je iba jeden muž. Než zaútočím, musí byť Scrimgeour obklopený mojími ľuďmi. Jediný neúspešný pokus usilujúci o ministrov život by ma vrátil oveľa späť.“

„Áno – môj Pane, to je pravda – ale viete sám, že Thicknesse, ako vedúci odboru Vynucovania čarovného práva, má pravidelné kontakty nielen s ministrom samým, ale tiež s vedúcimi všetkých ostatných odborov. Teraz to bude, myslím, jednoduché, pokiaľ ovládame tak vysoko postaveného úradníka, ktorý môže ovplyvniť ostatných a spolu potom môžu Scrimgeoura zosadiť.“

„Pokiaľ však nebude náš priateľ Thicknesse odhalený skôr, než všetkých ostatných prevedie na našu stranu,“ povedal Voldemort.

„Každopádne, zostáva nepravdepodobné, že by Ministerstvo bolo pod mojou kontrolou skôr, než budúcu sobotu. Ak sa ku chlapcovi v jeho novom úkryte nedostaneme, tak to musíme zvládnuť skôr, už behom jeho prepravy.“

„Máme teraz pár svojich ľudí na Odbore Čarodejníckeho premiestňovania. Ak sa Potter premiestni, alebo použije hop-šup práškovú sieť, mali by sme sa to ihneď dozvedieť.“

„Neurobí ani jedno z toho,“ povedal Snape. „Rád sa stráni akéhokoľvek spôsobu presunu, ktorý by bol pod dohľadom alebo reguláciou Ministerstva. Neveria ničomu spojenému s Ministerstvom.“

„Tým lepšie,“ povedal Voldemort. „Bude sa musieť presúvať vzduchom. Omnoho jednoduchšie pre jeho únos, povedal by som.“

Voldemort sa opäť pozrel hore na pomaly sa otáčajúcu postavu, zatiaľ čo hovoril ďalej.

„Mal by som na toho chlapca dozrieť osobne. Okolo Harryho Pottera bolo už príliš mnoho chýb a niektoré z nich aj z mojej strany. Že Potter vôbec ešte žije, je z väčšej časti dôsledkom mojich chýb, než zásluhou jeho schopností.“

Spoločnosť okolo stola pozorovala Voldemorta s obavami, že by mohli byť obvinení za to, že Harry Potter ešte stále žije. Voldemort sa však akoby rozprával sám so sebou, než s niekým z nich, zatiaľ čo zamyslene sledoval bezduchú rotujúcu postavu.

„Vďaka nedbalosti boli všetky moje najlepšie plány skazené tými kazisvetmi, iba vďaka ich šťastiu a náhode. Ale teraz som dozrel. Rozumiem tomu, čomu som pred tým nerozumel.

Práve ja musím byť tým, kto zabije Harryho Pottera, a tiež ním aj budem.“

Behom týchto slov , očividne v ich odpoveď, sa ozvalo náhle zaskučanie, hrozný nárek utrpenia a bolesti. Mnoho z okolo sediacich pozrelo prekvapene dole, hľadajúc zdroj zvuku, ktorý pravdepodobne prichádzal spod ich nôh.

„Červochvost,“ povedal Voldemort ľadovým hlasom, pričom stále uprene pozeral na rotujúce telo nad stolom, „nepovedal som ti snáď, aby si nášho väzňa držal v tichosti?“

„Áno m-môj Pane,“ vzlykol mužíček zapadnutý tak hlboko vo svojej stoličke, že sa na prvý pohľad zdala neobsadená. Zliezol zo stoličky a vybehol z miestnosti, zanechávajúc za sebou iba podivnú striebristú šmuhu.

„Ako som vravel,“ pokračoval Voldemort, opäť sledujúc napäté tváre svojich okolosediacich „teraz už rozumiem tomu, čomu som predtým nerozumel. Mal by som si napríklad skôr ako pôjdem zabiť Pottera, od niekoho z vás požičať prútik."

Tváre okolo boli naraz plné zdesenia, akoby im oznámil, že si ho chce požičať i s rukou jeho majiteľa.

„Žiadni dobrovoľníci sa nehlásia?“ povedal Voldemort. „Dobre... Lucius, nevidím dôvod, prečo by si mal naďalej potrebovať prútik.“

Lucius Malfoy pozrel hore. Vo svetle ohňa z krbu sa javila jeho koža ako voskovožltá a jeho zapadnuté oči lemovali tmavé kruhy. Keď prehovoril, jeho hlas bol chrapľavý.

„Môj Pane?“

„Tvoj prútik, Lucius, potrebujem tvoj prútik.“

„Ja...“ Malfoy pozrel úskokom na svoju ženu. Pozerala uprene vpred, rovnako tak bledá ako bol on. Jej dlhé plavé vlasy jej dosahovali až po pás, jej tenké prsty pod stolom stlačili jeho zápästie. Po jej dotyku siahol Malfoy do svojich šiat, vytiahol prútik a podal ho Voldemortovi, ktorý ho pridržal pred svojími červenými očami a podrobne ho skúmal.

„Z čoho je?“

„Z brestu, môj Pane,“ šepol Malfoy.

„A jadro?“

„Blana zo srdca draka.“

„Dobre,“ povedal Voldemort. Vytiahol svoj prútik a porovnal ich dĺžky.

Lucius Malfoy na zlomok sekundy zadúfal, že by snáď mohol očakávať na oplátku Voldemortov prútik. To gesto však Voldemortovi neuniklo a jeho oči sa zlomyseľne roztiahli.

„Dať ti svoj prútik, Lucius? Môj vlastný prútik?“

Niekto z davu sa posmešne zachechtal.

„Vrátil som ti slobodu, Lucius, nestačí ti to? Ale ako sa tak dívam, na teba, aj na tvoju rodinu... V poslednej dobe vôbec nevyzeráte šťastne... Znepokojuje ťa snáď niečo na mojej prítomnosti vo tvojom dome, Lucius?"

„Nie – nič, môj Pane!“

„Samé klamstvá, Lucius...“

Chvíľu sa zdalo, že syčivý hlas znie ďalej, aj keď kruté ústa sa už prestali hýbať. Jeden alebo dvaja čarodejníci len s problémami skrývali vyľakanie, pretože záhadný sykot zosilnel a podľa zvukov sa po podlahe pod stolom pohybovalo niečo veľké.

Na Voldemortovo kreslo sa odrazu šplhal veľký had.

Zdalo sa, že plaz nemá konca, než sa uvelebil naprieč Voldemortových ramien. Bol hrubý ako mužské stehno, jeho nehybné oči s vertikálnymi čiarkami ani nemrkli. Voldemort na tú ohavu neprítomne položil ruku a pozoroval pritom Luciusa Malfoya.

„Prečo Malfoyovci nevyzerajú šťastne, keď sa napĺňa osud, ktorý si sami určili? Nie je snáď môj návrat a obnovenie mojej moci tou najdôležitejšou udalosťou, ku ktorej sa po mnoho rokoch tak oddane hlásili?“

„Samozrejme, môj Pane,“ povedal Lucius Malfoy.

Jeho ruka sa triasla, ako si otieral pot z hornej pery.

„Priali sme si to – naozaj.“

Manželka sediaca po Malfoyovej lavici podivne strnulo prikývla, ale vyhýbala sa Voldemortovmu, aj hadiemu pohľadu. Syn po jeho pravici, ktorý až do tejto chvíle iba pozeral na paralyzované telo nad stolom, sa iba kradmo odvážil pozrieť na Voldemorta, ale rýchlo odvrátil zrak v obavách, aby sa ich oči nestretli.

„Môj Pane,“ slova predniesla tmavovlasá žena uprostred stola, zanieteným hlasom plným emócií, „mať vás tu, v našom rodinnom sídle, je veľká česť. Nemôže byť nič, čo by nás mohlo potešiť viac.“

Sedela vedľa svojej sestry, od ktorej ju odlišovali nielen tmavé vlasy, oči privreté pod ťažkými viečkami, ale aj povaha a spoločenské postavenie. Zatiaľ čo Narcissa sedela bez pohybu a sklesnuto, Bellatrix sa nadšene ukláňala Voldemortovi a ani všetky jej slová nemohli vystihnúť jej nezmenenú túžbu získať si jeho sympatie.

„Nemôže byť nič, čo by nás mohlo potešiť viac,“ opakoval Voldemort, s hlavou naklonenou do jednej strany premýšľal nad Bellatrixiným prejavom. „To sú od teba úprimné a krásne slová, Bellatrix.“

Začervenala sa a samotným nadšením takmer ronila slzy šťastia.

„Môj Pán vie, že hovorím čistú pravdu!“

„Nič, čo by vás mohlo potešiť viac... aj keď to porovnám s tou šťastnou udalosťou, ktorá sa, ako som sa dopočul, vo vašej rodine udiala tento týždeň?“

Pozerala na neho s ústami dokorán, zjavne zmätená.

„Neviem, kam tým mierite, môj Pane.“

„Hovorím o tvojej neteri, Bellatrix. Aj o vašej, Lucius a Narcissa. Práve si vzala za muža vlkolaka, Remusa Lupina. Na to musíte byť neobyčajne hrdí.“

Okolie stola priam explodovalo hromadou posmeškov a neviazaného smiechu. Mnohí sa predkláňali, aby si navzájom ukázali pobavené tváre, niektorí búchali do stola päsťami. Obrovského hada ten rámus tak podráždil, že naširoko otvoril papuľu a rozhnevane syčal. Smrťožrúti ho ale nevnímali, tak radostne sa vysmievali poníženej Bellatrix a Malfoyovcom. Tvár Bellatrix, iba pár chvíľ pred tým plná šťastia, nabrala škaredú škvrnitú červenú farbu.

„Nie je naša neter, môj Pane,“ kričala cez hlučne sa veseliacich. „My – Narcissa a ja – sme o svoju sestru ani pohľadom nezakopli od tej doby, čo si vzala toho humusáka. To decko, ani ktokoľvek, koho si vezme, nemá s nikým z nás nič spoločného.“

„Čo si to vravel, Draco?“ opýtal sa Voldemort, aj keď bol jeho hlas tichý, niesol sa skrz vrieskanie a posmešky jasne.

„Budeš im strážiť vĺčatká?“

Bujaré veselie ešte viac nadobudlo na sile. Draco Malfoy naštvane pozrel na otca, ktorý iba pozeral do svojho lona, a potom zachytil pohľad svojej matky. Tá takmer nepozorovateľne potriasla hlavou, načo sa vrátila ku svojmu strnulému pohľadu na protiľahlú stenu.

„Dosť,“ povedal Voldemort a úderom skrotil nervózneho hada. „Už dosť.“

Smiech sa naraz vytratil.

„Mnoho z našich starodávnych rodokmeňov sa raz za čas nakazí,“ povedal, zatiaľ čo na neho Bellatrix bez dychu prosebne hľadela.

„Musíte očistiť svoj rod, aby ste ho udržali zdravý, nie je to pravda? Odstrihnúť tie skazené časti, ktoré ohrozujú život zvyšku.“

„Áno, môj Pane,“ zašepkala Bellatrix a jej oči opäť zaplnila vďačnosť.

„Akonáhle bude príležitosť!“

„Budete ju mať,“ povedal Voldemort, „Ako vo svojej rodine, tak aj na celom svete... mali by sme sa zbavovať toho moru, čo nás ohrozuje nákazou, pokiaľ nezostanú iba tí čistokrvní...“

Voldemort zdvihol prútik Luciusa Malfoya, namieril ho na pomaly sa otáčajúcu osobu zavesenú nad stolom a jemne s ním švihol. Osoba ožila a začala bojovať s neviditeľnými povrazmi.

„Spoznávaš nášho hosťa, Severus?“ opýtal sa Voldemort.

Snape zdvihol oči k tvári obrátenej hore nohami. Všetci Smrťožrúti už na zajatca hľadeli, ako keby im bolo dovolené prejaviť zvedavosť. Akonáhle sa natočila tvárou k plameňom, zajatá žena vystrašene zo seba vydala iba:

„Severus! Pomôž mi!“

„Á, áno,“ povedal Snape, ako sa zajatkyňa opäť pomaly otočila od neho.

„A ty, Draco?“ opýtal sa Voldemort a stlačil svojou voľnou rukou hadovu papuľu.

Draco zatriasol divoko hlavou. Teraz, keď sa žena prebrala, vyzeralo to, že ho prešla chuť na ňu ďalej pozerať.

„Ale nikdy si na jej hodiny nechodil,“ povedal Voldemort.

„Pre tých z vás, ktorí nevedia: dnes nás poctila návštevou Charity Burbageová, ktorá donedávna učila v Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.“

Okolo stolu to zašumelo pochopením. Silná zhrbená žena so špicatými zubami prehovorila.

„Áno... Profesorka Burbageová učí deti čarodejníkov všetko o mukloch, o tom, ako od nás vlastne nie sú až tak moc odlišní...“Jeden Smrťožrút si odpľul na zem.

Charity Burbageová sa opäť otočila tvárou k Snapeovi.

„Severus..., prosím..., prosím...“

„Ticho,“ povedal Voldemort, opäť švihol Malfoyovým prútikom a Charity stíchla, ako keď utne.

„Ako keby jej nestačilo rozvracať a špiniť mysle detí čarodejníkov, naviac profesorka Burbageová napísala zanietený článok na obranu humusákov do Denného proroka. Čarodejníci musia podľa nej medzi seba prijať týchto zlodejov znalostí a mágie. Vymieranie čistokrvných čarodejníkov je, podľa profesorky Burbageovej, ten najvhodnejší dôvod... Chcela by, aby sme sa všetci s muklami kamarátili... alebo dokonca snáď i s vlkolakmi...“

Tentokrát sa nikto nezasmial.

Hnev a opovrhnutie vo Voldemortovom hlase nešlo prepočuť. Charity Burbageová sa tretíkrát otočila tvárou k Snapovi, slzy jej tiekli z očí až do vlasov. Keď sa od neho opäť otáčala, pozeral sa na ňu Snape už úplne neprítomne.

„Avada Kedavra.“

Záblesk zeleného svetla vyplnil každý roh miestnosti. Charity dopadla s dunivou ranou na stôl, ten sa roztriasol a zaškrípal. Niekoľko Smrťožrútov na svojich stoličkách odskočilo od stola. Draco z tej svojej spadol na zem.

„Večera, Nagini,“ povedal Voldemort láskyplne a veľký had sa odplazil z jeho ramien na lesklé drevo.

Kapitola bola skopírovaná zo stránky hp7-deathlyhallows.blogspot.com, bola upravená, skorigovaná a zoštylizovaná do normálnej slovenčiny:).