10. kapitola - Kreacherov príbeh

Ďalšie ráno sa Harry prebudil skoro, zabalený do spacáka na podlahe. Prúžok oblohy presvital v medzere medzi ťažkými závesmi. Bola studená na pomedzi medzi nocou a včasným ránom, tmavomodrá ako atrament. Bolo úplné ticho, okrem slabého, pomalého dýchania Rona a Hermiony. Harry preletel pohľadom temné tiene, ktoré sa vytvorili na podlahe po jeho boku. Ron v spánku vyzeral skoro až udatne, čo dotvrdzovala Hermiona, ktorá spala na vankúši, ktorý si vzala z pohovky a jej silueta tú Ronovu prevyšovala. Jej ruka bola stočená na podlahe s prstami len niekoľko centimetrov od Ronových. Harryho napadlo, že sa asi držali za ruky, keď zaspávali. Tá myšlienka ho naplnila pocitom zvláštnej osamelosti.

Pozrel sa na temný, pavučinami pokrytý strop. Ešte pred menej než 24 hodinami stál na slnkom zaliatej záhrade v Brlohu a čakal na svadobných hostí. Pripadalo mu to, akoby od tej doby ubehla celá večnosť. Čo bude ďalej? Ležal na podlahe a myslel na horcruxy, na skľúčujúcu, ťažkú úlohu, ktorú mu tu zanechal... Dumbledore...

Žiaľ, ktorý ho ovládal od chvíle, kedy Dumbledore zomrel, bol teraz iný. Obvinenia, ktoré si vypočul od Muriel na svadbe, sa uhniezdili v jeho hlave ako choroba, ktorá sa teraz snažila nakaziť všetky jeho spomienky na čarodejníka, ktorého si tak idealizoval. Skutočne mohol Dumbledore niečo takého dopustiť? Mohol byť ako Dudley a iba sa prizeral takej hrubosti, pokým sa nezačala jeho samotného bezprostredne týkať? Skutočne sa otočil chrbtom k týraniu a väzneniu svojej vlastnej sestry?

Harry premýšľal o Godricovej úžľabine, o hroboch, o ktorých mu Dumbledore nikdy nepovedal a o tých zvláštnych predmetoch, ktoré im Dumbledore bez vysvetlenia zanechal vo svojej poslednej vôli. Z tmy ho zalieval hnev. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Prečo mu to nevysvetlil? Skutočne sa Dumbledore o Harryho staral alebo bol Harry len nejakým nástrojom, ktorému ale nikdy neveril a nespoliehal sa naňho?

Harry už ďalej nemohol len tak ležať s trpkými spomienkami na spoločnosť. Musel niečo robiť, aby sa rozptýlil. Vyliezol zo spacáku, vzal si svoj prútik a ticho vyrazil von z izby. Na odpočívadle zašepkal: „Lumos“ a vo svetle, ktoré vydával jeho prútik, začal stúpať po schodoch nahor.

Na druhom odpočívadle bola spálňa, v ktorej on a Ron spali, keď tu boli minule. Vošiel dovnútra. Dvere šatníka zostali otvorené a nočné prádlo bolo rozhádzané po posteli. Harry si spomenul na prevrátenú trolliu nohu dole v hale. Niekto prehľadával dom ešte potom, ako odtiaľ Rád odišiel.

Snape? Alebo možno Mundungus, ktorý odtiaľto ukradol už veľa vecí pred i po Siriusovej smrti. Harryho pohľad doputoval až k obrazu, na ktorom bol občas portrét Phineasa Nigellusa Blacka, Siriusovho pra-pra-dedka, ale tentokrát bol prázdny, až na špinavý pruh na pozadí. Phineas Nigellus očividne trávil noc vo svojom portréte v riaditeľovej pracovni na Rokforte.

Harry pokračoval po schodoch hore až na najvyššie odpočívadlo, kde už zostávali iba dvoje dvere. Na prvých, priamo proti nemu, bol navŕtaný štítok „Sirius.“ Harry ešte nikdy v spálni svojho krstného otca nebol. Otvoril dvere, držiac pri tom prútik ako najvyššie to šlo, aby videl tak ďaleko, ako len to bude možné. Miestnosť bola priestranná a kedysi musela byť aj celkom pekná. Stála tu veľká posteľ s vyrezávaným dreveným čelom, v stene bolo vysoké okno orámované dlhými zamatovými závesmi a zo stropu visel luster obalený prachom so sviečkami stále ešte zasunutými na svojich miestach, z ktorých ako cencúle viseli pramene stuhnutého vosku. Súvislá vrstva prachu pokrývala obrazy na stenách i celú posteľ a medzi lustrom a veľkou drevenou skriňou bola natiahnutá obrovská pavučina. Keď Harry postúpil ďalej do miestnosti, vyrušil malú myš.

Ešte ako mladý polepil Sirius steny toľkými obrázkami a plagátmi, že už bolo vidieť len veľmi málo zo striebrošedých tapiet. Harry mohol iba predpokladať, že Siriusovi rodičia neboli schopní zrušiť zaklínadlo trvalého prilepenia, ktoré držalo plagáty na stene, pretože bolo jasné, že vkus svojho prvorodeného syna nezdieľali. Sirius sa asi veľmi snažil, aby čo najviac znechutil svojich vlastných rodičov. Bolo tu niekoľko veľkých šarlátovo-zlatých práporov Chrabromilu, iba preto, aby sa čo najviac odlíšil od ostatku rodiny, ktorá bola celá v Slizoline.

Taktiež na stenách viselo niekoľko fotiek muklovských motoriek a dokonca (Harry obdivoval Siriusovu odvahu) niekoľko fotiek muklovských dievčat v bikinách. Harry určite vedel, že to sú muklovia, pretože ich obrázky boli statické – ich úsmevy a namaľované oči boli na obrázkoch ako zamrznuté. Ako kontrast k tomu všetkému tu visela na stene iba jediná čarodejnícka fotografia, čo bol obraz štyroch rokfortských študentov stojacich ruka v ruke vedľa seba s pohľadom smejúcim do fotoaparátu.

So záchvevom šťastia Harry spoznal svojho otca. Jeho nepoddajné čierne vlasy mu stáli úplne rovnako ako Harrymu a rovnako ako on nosil okuliare. Vedľa neho bol Sirius, celkom pekný; jeho jemne nadutú tvár, o toľko mladšiu a šťastnejšiu, než bola teraz tá Harryho, nikdy nevidel naživo. Po Siriusovej pravici stál Pettigrew, viac než o hlavu menší, bucľatý s prázdnymi očami, plný šťastia z prítomnosti v tomto najúžasnejšom gangu s tými najväčšími rebelmi ako boli James a Sirius. Po Jamesovej ľavici stál Lupin, trochu ošumelý, ale s rovnakým výrazom šťastia prameniacim z toho, že niekam patrí a našiel sám seba... alebo to bolo jednoducho iba preto, že Harry vedel, čo sa dialo ďalej? Pokúsil sa zvesiť obrázok zo steny – bol teraz vlastne jeho – Sirius mu nechal celý dom – ale ani sa nepohol. Sirius nedal svojim rodičom žiadnu šancu, aby mohli zvesiť jeho výzdobu.

Harry sa rozhliadol po podlahe. Obloha vonku sa už začínala rozjasňovať. Lúč svetla ukázal na podlahe kusy papiera, knihy a menšie predmety rozhádzané po koberci. Siriusova izba bola očividne tiež prehľadaná, aj keď jej obsah sa zdal z väčšiny, ak nie úplne, bezcenný. Niekoľko kníh bolo tak neúctivo pohodených, že pár ich stránok ležalo vytrhnutých na podlahe.

Harry sa zohol, niekoľko papierov zobral a prezrel ich. V jednom z nich poznal súčasť starého vydania Dejín čarov a zaklínadiel od Bathildy Bagshotovej, ďalší patril k manuálu na opravu motorky. Tretí bol napísaný rukou a pokrčený. Vyhladil ho a čítal:

„Drahý Tichošlap,
Mnohokrát ti ďakujem za darček k Harryho narodeninám! Hneď si ho obľúbil. Má rok, a už pokukáva po metle a vyzerá tak šťastne. Prikladám aj obrázok, tak sa môžeš sám pozrieť. Síce môže vyletieť maximálne 2 stopy vysoko, ale už skoro zabil mačku a rozbil vázu, ktorú mi poslala k Vianociam Petunia (tej ale nie je žiadna škoda). James si samozrejme myslí, že je to strašná sranda a hovoril, že z neho raz bude veľký hráč metlobalu, ale museli sme schovať všetky ozdoby a nemôžeme z neho ani na minútu spustiť oči, keď sa s ňou ide hrať.

Oslava bola veľmi pokojná – iba my a stará Bathilda, ktorá na nás bola vždy veľmi milá a je zbláznená do Harryho. Je nám tak ľúto, že si nemohol prísť, ale Rád má prednosť a Harry aj tak ešte nie je tak starý, aby vedel, že vôbec má narodeniny! James je dosť otrávený, že tu musí tvrdnúť – snaží sa to nedávať najavo, ale aj tak to viem. Naviac, Dumbledore má ešte stále jeho neviditeľný plášť, takže nemá šancu ísť ani na malinkú vychádzku. Keby si nás mohol navštíviť, určite by mu to zdvihlo náladu. Červochvost tu bol minulý víkend. Vyzeral trochu smutne, ale to bolo asi tou udalosťou s McKinonovými. Ja som plakala celý večer, keď som sa o tom dopočula.
Bathilda nám celé dni rozpráva tie najzaujímavejšie príbehy o Dumbledorovi. Nie som si istá, či by bol rád, keby sa o tom dozvedel! Neviem, ako veľmi tomu mám veriť, pretože sa mi zdá nemožné, že by Dumbledore


Harrymu z toho behal mráz po chrbte. Chvíľu nehybne stál, ten podivuhodný kus papiera zvieral v trasúcich sa prstoch, zatiaľ čo v jeho žilách sa ako nejaké malé erupcie šírila zmes radosti a smútku zároveň. Dovliekol sa až k posteli a sadol si.

Znovu si prečítal celý list, ale už z neho nedokázal vyčítať akýkoľvek ďalší zmysel, než ten, ktorý pochopil po prvýkrát, a tak len ďalej pozeral na ten rukou napísaný text. Všimol si, že „k“ píše úplne rovnako, ako ho písal on sám. Ešte znovu prešiel celý list, aby našiel každé z nich, pričom ucítil malú vlnu šťastia, ktorá sa mu rozlievala všade po tele. Ten list bol neuveriteľný poklad, dôkaz, že Lily Potterová skutočne žila a jej teplá ruka svojimi pohybmi po kuse pergamenu nanášala atramentom písané slová o ňom, o Harrym, o svojom synovi.

Netrpezlivo si otrel vlhké oči, znovu si prečítal celý list, tentokrát sa ale sústredil na jeho obsah. Bolo to ako naslúchať hlasu, ktorý si sčasti pamätal.
Mali mačku...možno zahynula rovnako ako rodičia v Godrikovej úžľabine... alebo utiekla, keď už nebol nikto, kto by ju kŕmil... Sirius mu kúpil jeho prvú metlu. Jeho rodičia sa poznali s Bathildou Bagshotovou. Predstavil ich Dumbledore? „Dumbledore má ešte stále jeho neviditeľný plášť...“ Bolo v tom niečo smiešneho...

Harry sa na chvíľu zastavil uvažujúc o matkiných slovách. Prečo zobral Dumbledore Jamesovi neviditeľný plášť? Harry si dobre pamätal na to, ako mu riaditeľ kedysi povedal: „Nepotrebujem plášť, aby som mohol byť neviditeľný.“ Možno ho potreboval nejaký iný člen Rádu a Dumbledore len zorganizoval jeho presun? Harry pokračoval...

„Bol tu Červochvost...“ Pettigrew, zradca, vyzeral smutne? Bál sa, že vidí Jamesa a Lilly naposledy nažive?

A nakoniec znovu Bathilda, ktorá rozprávala neuveriteľné historky o Dumbledorovi. „Zdá sa nemožné, že by Dumbledore“

Že by Dumbledore čo? Ale bolo mnoho vecí, ktoré zneli v spojení s Dumbledorom neuveriteľne. Trebárs, že raz dostal zlé známky z testu z premieňania...
Harry sa pozrel ku svojim nohám a prezeral podlahu. Možno tu zvyšok listu niekde je. Dychtivo okolo seba rozhadzoval papiere, otváral knihy, vyťahoval zásuvky a stojac na stoličke ohmatával vrch skrine a naopak sa plazil pod posteľou a pod kreslom.

Konečne, keď ležal tvárou k zemi na podlahe, uvidel niečo, čo vyzeralo ako roztrhaný kus papiera pod truhlou plnou bŕk. Keď ho vytiahol von, ukázalo sa, že je to väčší kus fotografie, ktorú Lily spomenula vo svojom liste. Tmavovlasé bábätko sa dívalo smerom von z fotky na malinkú metlu a pár nôh, ktoré pravdepodobne patrili Jamesovi. Harry si zastrčil fotku do vrecka aj s Liliným listom a pokračoval v hľadaní druhej časti.


Po ďalšej štvrťhodine sa musel zmieriť s tým, že zvyšok listu je jednoducho preč. Je možné, že sa za tých 16 rokov od doby, kedy bol napísaný len tak stratil alebo ho vzal ten, ak už to bol ktokoľvek, kto prehľadával izbu? Harry si znovu prečítal prvú časť, tentokrát preto, aby našiel nejaké náznaky, prečo by mohla byť druhá časť pre niekoho cenná. Jeho detská metla mohla byť pre Smrťožrútov zaujímavá len dosť ťažko. Jediná potencionálne užitočná vec, ktorú tu Harry zbadal, boli prípadné informácie o Dumbledorovi. „...zdá sa nemožné, že by Dumbledore“ čo?

„Harry? Harry? Harry!“
„Som tu!“ zavolal. „Čo sa stalo?“
Bolo počuť zvuk krokov za dverami a Hermiona vrazila dovnútra.

„Prebudili sme sa a nevedeli sme, kde si!“ povedala bez dychu. Otočila sa a cez rameno zavolala: „Ron! Našla som ho!“
Ronov otrávený hlas sa ozvenou odrážal o niekoľko poschodí nižšie.
„Fajn! Odkáž mu odo mňa, že je magor.“

„Harry nezmizol, iba sme sa zbytočne vystrašili! Prečo vlastne nejdeš hore?“ Pozorne sa rozhliadla po celej vyplienenej miestnosti. „Čo si tu robil?“

„Pozri, čo som našiel.“
Vybral z vrecka matkin list. Hermiona si ho vzala a zatiaľ čo ju Harry pozoroval, pozorne si ho prečítala. Keď sa dostala na koniec stránky, pozrela sa na neho.

„Ach, Harry...“

„A ešte toto.“ Vybral fotku a Hermiona sa usmiala, keď videla dieťa, ako pozerá tam a späť na detskú metlu.
„Hľadal som aj ostatok, ale nie je tu.“
Hermiona sa rozhliadla okolo.

„To ty si urobil všetok ten neporiadok alebo už tu bol, keď si prišiel?“
„Niekto tu už bol predo mnou,“ povedal Harry.
„Myslela som si to. Všetky miestnosti, ktoré som videla po ceste sem, vyzerajú ako vykradnuté. Čo myslíš, že mali za lubom?“
„Informácie o Ráde, ak to bol Snape.“

„A nemyslíš, že už všetko vedel? Chcem povedať... bol v Ráde, nie?“
„No, tak potom,“ pokračoval Harry zapálený do svojej teórie, „čo trebárs informácie o Dumbledoreovi? Trebárs druhú stranu listu. Vieš, ta Bathilda, ktorú spomínala moja mama – vieš, kto to je?“
„Kto?“
„Bathilda Bagshotová, autorka...“

„Dejín čarov a zaklínadiel,“ doplnila ho Hermiona a vyzerala tým veľmi zaujatá. „Takže tvoji rodičia sa s ňou poznali? Bola neuveriteľne dobrá historička.“
„A stále ešte žije,“ povedal Harry, „a býva v Godricovej úžľabine. Ronova teta Muriel o nej hovorila na svadbe. Poznala aj Dumbledorovu rodinu. Bolo by fajn sa s ňou porozprávať, nie?“ Hermionin úsmev bol až moc chápavý. Harry si vzal späť list a fotografiu a vložil ich do batôžka na krku.

„Chápem, že s ňou chceš hovoriť o tvojej mame a otcovi a tiež o Dumbledorovi,“ povedala Hermiona. „Ale to nám v skutočnosti s horcruxami veľmi nepomôže, že?“ Harry neodpovedal a ona pokračovala, „Harry, ja viem, že tam veľmi chceš ísť, ale bojím sa. Bojím sa preto, ako ľahko nás Smrťožrúti včera našli. To ma viac než kedy predtým utvrdilo v tom, že ťa na mieste, kde sú pochovaní tvoji rodičia, budú očakávať."

„Nejde iba o to,“ povedal Harry a stále sa vyhýbal jej pohľadu, „Muriel na svadbe rozprávala o Dumbledorovi divné veci a ja chcem poznať pravdu.“
Povedal Hermione o všetkom, čo Muriel vyprávala. Keď skončil, Hermiona povedala: „Samozrejme, viem, prečo ťa to tak štve, Harry...“
„Nie som naštvaný,“ zaklamal, „Chcem len vedieť, či je to pravda alebo...“

„Harry, to si skutočne myslíš, že tá senilná stará ženská Muriel alebo dokonca Rita Skeeterová hovorí pravdu? Ako im môžeš veriť? Veď ty poznáš Dumbledora!“
„Myslel som, že poznám,“ zamumlal.

„Ale veď vieš, koľko pravdy bolo na tom, čo napísala Rita o tebe! Doge má pravdu – ako si môžeš nechať kaliť svoje spomienky na Dumbledora?“


Pozrel sa stranou, snažiac sa nedať najavo svoju nespokojnosť. Už to tu bolo zase: Vyber si, čomu veriť. Chcel len pravdu. Prečo bol každý tak presvedčený, že ju nezíska?
„Môžeme ísť dolu, do kuchyne?“ navrhla Hermiona po chvíľke. „Nájdeme niečo na raňajky...“

Súhlasil trochu namrzene a nasledoval ju von. Na odpočívadle prešiel okolo druhých dverí. Na maľbe nad nimi boli hlboké škrabance, ktoré si predtým v tme nevšimol. Stúpol si na špičky, aby ich prečítal:


Nevstupovať!
Bez výslovného povolenia
Regulusa Arctura Blacka


Harrym prešiel čudný záchvev, ale nedokázal presne povedať prečo. Ešte znovu si prečítal nápis. Hermiona už bola o poschodie pod ním.
„Hermiona,“ zavolal na ňu. Bol prekvapený, že je jeho hlas tak pokojný. „Poď naspäť hore.“
„Čo sa deje?“

„R.A.B. Myslím, že som ho našiel.“
Bolo počuť zalapanie po dychu a Hermiona vybehla po schodoch späť hore.
„V liste tvojej mami? Ale ja som si nič...“
Harry pohodil hlavou, ukazujúc na Regulusovo znamenie. Prečítala si ho a potom stlačila Harryho ruku tak silno, až sebou trhol.
"Siriusov brat," zašepkala.

„Bol Smrťožrút,“ povedal Harry. „Sirius mi o ňom rozprával. Pridal sa k nim, keď bol ešte veľmi mladý, ale potom chcel utiecť. Tak ho zabili.“

„To sedí!“ zalapala znovu po dychu Hermiona. „Ak bol Smrťožrút, mal prístup k Voldemortovi a keď už z neho bol rozčarovaný, tak chcel Voldemorta zosadiť!“


Pustila Harryho, naklonila sa cez zábradlie a zakričala: „Ron, RON! Poď hore, rýchlo!“
Ron pribehol ťažko naberajúc dych o chvíľku neskôr, prútik mal pripravený v ruke.
„Čo sa deje? Či tu je zase veľa pavúkov, chcem raňajky ešte pred...“

Zamračil sa na znamenie na Regulusových dverách, na ktoré Hermiona ticho ukazovala.
„Čože?“ To bol Siriusov brat, nie? Regulus Arcturus... Regulus... R.A.B.! Ten medailónik – nemyslíte si snáď...“

„To sa uvidí,“ povedal Harry. Zatlačil na dvere – boli zamknuté. Hermiona namierila prútik na kľučku a povedala: „Alohomora.“ Bolo počuť cvaknutie a dvere sa prudko otvorili.

Spoločne preskočili cez prah, rozhliadajúc sa okolo. Regulusova izba bola o niečo menšia než Siriusova a vykazovala rovnaké známky starej veľkoleposti. Tak, ako sa Sirius snažil všemožne odlíšiť od ostatku rodiny, Regulus sa očividne snažil o presný opak. Farby Slizolinu boli všade. Posteľ, steny aj okná boli vyvedené v smaragdovej a striebornej. Rodinný erb Blackovcov bol starostlivo vymaľovaný nad posteľou aj s mottom: TOUJOURS PUR. Pod tým bola zbierka novinových výstrižkov pozlepovaných dokopy tak, že tvorili akúsi nesúvislú koláž. Hermiona prešla miestnosť, aby si ich prezrela.

„Všetky sú o Voldemortovi,“ oznámila im. „Regulus bol asi jeho dlhoročným fanúšikom ešte predtým, než vstúpil k Smrťožrútom.“


Obláčik prachu vyletel z obliečok vo chvíli, ako si Hermiona sadla, aby si výstrižky prečítala. Harry si medzitým všimol inú fotografiu: Rokfortský metlobalový tím sa usmieval a mával von z rámčeka. Keď sa pozrel zblízka, uvidel hady zvíjajúce sa im na hrudi – Slizolin. Regulusa bolo ľahké spoznať - chlapec sediaci uprostred prvej rady. Mal rovnako tmavé vlasy a namyslený pohľad ako jeho brat, ale bol o niečo menší, chudší a nie tak dobre vyzerajúci.


„Bol stíhač,“ povedal Harry.

„Čo?“ spýtala sa Hermiona ľahostajne. Bola stále zamestnaná čítaním novinových článkov.
„Sedí uprostred prvej rady. Tam vždy sedí stíhač... na tom nezáleží...“ skrátil to Harry, keď zistil, že ho nikto nepočúva. Ron bol na všetkých štyroch a hľadal niečo pod skriňou. Harry sa rozhliadal po miestnosti, či neuvidí nejaké zaujímavé miesta a zamieril ku stolu. Zistil, že aj tu už bol niekto pred ním. Obsah zásuvky bol celý prehrabaný, prach rozvírený, ale nebolo tam nič cenného – staré dikobrazie ostne, poznámkové bloky, ktoré niesli známky drsného zaobchádzania a nedávno rozbitá fľaštička od atramentu, ktorej obsah sa rozlial po celom ostatku zásuvky.

„Existuje ľahšia cesta,“ povedala Hermiona, keď uvidela Harryho, ako si utiera prsty zamazané od atramentu do nohavíc. Zdvihla svoj prútik a povedala: „Accio medailón!“
Nič sa nestalo. Rona, ktorý prehľadával záhyby zaprášených závesov, to trochu rozhodilo.
„Tak čo teraz? Nie je tu...“

„Ešte stále tu môže byť, ale pod nejakou ochrannou kliatbou,“ povedala Hermiona. „Pod kliatbou, ktorá ho má ochrániť pred privolávacím zaklínadlom, vieš.“
„Tak ako dal Voldemort medailón do kamenné misky v jaskyni,“ dodal Harry a spomenul si, ako nebol schopný privolať falošný horcrux cez jazero.
„Ako ho teda nájdeme?“ spýtal sa Ron.
„Musíme to spraviť ručne.“

„Dobrý nápad,“ povedal Ron, obrátil oči v stĺp a pokračoval v prehliadke závesov.
Prešli snáď každý centimeter miestnosti, ale po hodine museli priznať, že medailón tam jednoducho nie je.
Slnko teraz už vyšlo na oblohu a jeho svetlo na nich dopadalo i cez špinavé zaprášené okná.

„Mohol by byť aj inde v dome,“ povedala Hermiona zamysleným tónom, keď sa vracali po schodoch dolu. Harry s Ronom vyzerali už teraz dosť skľúčene, no ona bola ešte viac odhodlaná medailón nájsť. „Či už sa rozhodol ho zničiť alebo nie, určite by ho chcel schovať pred Voldemortom, nie? Pamätáte si všetky tie odporné veci, ktorými sme museli prejsť, keď sme tu boli naposledy? Hodiny, ktoré po všetkom strieľali šípky, staré šaty, ktoré sa pokúsili uškrtiť Rona. Regulus mohol uložiť medailónik na nejaké také miesto, aby ho ochránil, aj keď sme ho predtým...“

Harry s Ronom sa na ňu pozreli. Stála s jednou nohou vo vzduchu s pohľadom, akoby práve prešla zabúdajúcim zaklínadlom – jej oči boli úplne prázdne.
„...v ten správny čas,“ dokončila šeptom.
„Niečo sa stalo?“ spýtal sa Ron.
„Bol tam medailónik.“
„Čože?“ vykríkli Harry a Ron spoločne.
„V skrini v prijímacej izbe. Nikto ho nemohol otvoriť. A my...my...“

Harrymu spadol veľký ťažký kameň do žalúdka. Spomenul si. Posielali si tú vec okolo dokola a všetci sa snažili ju otvoriť. Nakoniec ju hodili do vreca odpadu spolu s vreckom tmyprivolávajúceho prášku a hudobnou skrinkou, ktorá všetkých uspávala...


„Kreacher si veľa vecí odniesol naspäť,“ povedal Harry. Bola to jediná nádej, posledná, v čo mohli dúfať, a on sa na ňu chcel oprieť na tak dlho, pokiaľ nebude jasné, že je úplne márna. „Mal celú hromadu vecí v jeho brlohu v kuchyni, rýchlo!“
Zbehli dolu, schody pritom brali po dvoch a urobili pri tom taký hluk, že zobudili portrét Siriusovej matky, keď prebiehali okolo.


„Humusáci, zradcovia krvi, špina!“ vrieskala za nimi, keď utekali do kuchyne a zabuchli za sebou dvere. Harry preskočil celú miestnosť, šmykom zastavil pri dvierkach do Kreacherovho brlohu a trhnutím ho otvoril. Na zemi bola hromada špinavých starých handier, na ktorých Kreacher kedysi spal, ale už sa neblýskali čačkami, ktoré Kreacher ukradol. Jediná vec, ktorá tu zostala, bolo staré vydanie Nature's Nobility: Čarodejnícky rodokmeň. Neveriac svojím očiam, schytil Harry prikrývky a zatriasol nimi. Vypadla z nich mŕtva myš a odkotúľala sa po podlahe. Ron zavzdychal a prudko zasadol na stoličku. Hermiona iba zavrela oči.


„Ešte nie je po všetkom!“ povedal Harry a zavolal: „Kreacher!“

Ozvalo sa hlasné puknutie a domáci škriatok, ktorého Harry zdedil po Siriusovi, sa zjavil pred studeným a prázdnym ohniskom. Chudý, po pás vysoký, s kožou, ktorá na ňom visela v záhyboch, šedé vlasy splývajúce po jeho netopierích ušiach. Stále ešte na sebe nosil špinavý kus handry, v ktorej ho tu prvýkrát stretli a díval sa rovnakým opovržlivým pohľadom, na ktorom nič nezmenila ani zmena majiteľa.

„Môj pane,“ zaškriekal Kreacher svojím žabím hlasom, a poklonil sa ku kolenám, „späť v dome mojej pani so zradcom krvi Weasleyem a humusáčkou...“
„Zakázal som ti komukoľvek hovoriť zradca krvi a humusák,“ zakričal na neho Harry. Kreacher bol pre neho s jeho rypákovitým nosom a krvou podliatymi očami úplne odpudzujúci zjav, tým skôr, že predal Siriusa Voldemortovi.


„Chcem sa ťa na niečo opýtať,“ povedal Harry s rýchlo búšiacim srdcom pozerajúc dolu na škriatka, „a chcem, aby si odpovedal pravdivo. Rozumieš?“

„Áno, pane,“ povedal Kreacher a znovu sa uklonil. Harry videl, ako sa jeho pery nečujne pohybujú a odriekavajú nadávky, ktoré mal teraz zakázané povedať nahlas.


„Pred dvoma rokmi,“ povedal Harry a srdce mu tĺklo o rebrá ako splašené, „bol v prijímacej miestnosti hore veľký zlatý medailón. My sme ho vyhodili. Ukradol si ho naspäť?“


Chvíľu bolo ticho a Kreacher sa vzpriamil, aby videl Harrymu priamo do tváre. Potom povedal: „Áno.“
„Kde je teraz?“ spýtal sa Harry víťazoslávne a Ron s Hermionou vyzerali omnoho veselšie než pred chvíľou.


Kreacher zavrel oči, akoby nechcel vidieť ich reakciu na svoje ďalšie slová:

„Preč.“
„Preč?“ zopakoval Harry, už úplne bez náznaku radosti v hlase. „Čo tým myslíš, že je preč?“
Škriatok sa triasol. Húpal sa.
„Kreacher,“ povedal Harry dychtivo, „prikazujem ti,...“

„Mundungus Fletcher,“ zaškrekotal škriatok, oči stále pevne zavreté. „Mundungus Fletcher ho ukradol. Obrazy pani Belly a pani Cissy, rukavice mojej pani, Merlinov rád prvej triedy, koberček s rodinným erbom, a... a...“


Kreacher lapal po dychu, jeho nahá hruď sa rýchlo zdvíhala, potom sa jeho oči otvorili a vydal zo seba výkrik, z ktorého tuhla krv v žilách.

„...a ten medailón, medailón pána Regulusa. Kreacher je zlý. Kreacher nezvládol svoju úlohu!“
Harry inštinktívne zareagoval. Keď Kreacher urobil otočku smerom ku kutáču stojacemu na krbovom rošte, sám sa vrhol proti škriatkovi a zachytil ho. Hermionin výkrik sa zmiesil s Kreacherovým, ale Harry zakričal hlasnejšie, než obidvaja dokopy: „Kreacher, prikazujem ti, aby si zostal v pokoji stáť!“


Cítil, že sa škriatok zastavil a pustil ho. Kreacher spadol naplocho na kamennú podlahu so slzami valiacimi sa z jeho vypuklých očí.
„Harry, zdvihni ho!“ šepkala Hermiona.

„Takže sa môže mlátiť kutáčom po hlave?“ odfrkol na to Harry a kľačal vedľa škriatka. „Nemyslím si, že by si spravil niečo zle. Kreacher, ja chcem pravdu: Ako vieš, že Mundungus ukradol ten medailón?“


„Kreacher ho videl!“ oddychoval škriatok a slzy mu stekali po tvári do úst plných pokazených zubov. „Kreacher ho videl, ako vychádza z Kreacherovho brlôžka s náručou plnou Kreacherových pokladov. Kreacher hovoril tomu slizkému zlodejovi, aby to nechal, ale Mundungus Fletcher sa smial a utiekol...“

„Hovoril si o tom medailóne ako o medailóne pána Regulusa,“ povedal Harry „Prečo? Odkiaľ pochádza? Čo s ním Regulus urobil? Kreacher, sadni si a povedz mi všetko, čo vieš o tom medailóne a o tom, čo s ním robil Regulus!“
Škriatok sa posadil, schúlil sa do klbka, schoval svoju vlhkú tvár medzi kolená a začal sa húpať spredu dozadu. Keď hovoril, jeho hlas znel v prázdnej tichej kuchyni zastrene, ale zrozumiteľne.

„Pán Sirius utiekol preč, dobre, že sme sa ho zbavili, pretože to bol zlý chlapec a zlomil mojej pani srdce svojimi zlými nápady. Ale pán Regulus bol dobrý. On vedel, čo je správne pre nositeľa čistej krvi s menom Black. Celé roky hovoril o Pánovi zla, ktorý chcel zbaviť čarodejníkov muklov a humusákov... a keď mal šestnásť, pridal sa pán Regulus k Pánovi zla. Tak hrdý, tak hrdý a tak šťastný, že mu môže slúžiť...
A jedného dňa, rok po tom, čo sa k nemu pridal, prišiel pán Regulus dolu do kuchyne navštíviť Kreachera. Pán Regulus mal Kreachera vždy rád. A pán Regulus povedal... povedal...“

Starý škriatok sa začal húpať ešte rýchlejšie než predtým.
„...povedal, že Temný pán potrebuje škriatka.“

„Voldemort potreboval škriatka?“ opakoval Harry, pozerajúc sa na Rona s Hermionou, ktorí boli rovnako prekvapení ako on sám.
„Ó, áno pane,“ mumlal Kreacher. „A pán Regulus mu ponúkol Kreachera. Bude to pocta, povedal mi pán Regulus, pocta pre neho a pre Kreachera, ktorý musí urobiť všetko, ale úplne všetko, čo mu Pán zla nariadi... a potom... p-prísť domov.“

Kreacher se húpal rýchlejšie a rýchlejšie a jeho dych oťažieval.
„A tak Kreacher išiel k Pánovi zla. Pán zla nepovedal Kreacherovi, čo budú robiť, ale vzal ho so sebou k pukline pri mori, za ktorou bola veľká jaskyňa a v nej veľké čierne jazero...“
Harrymu sa zježili vlasy na zátylku. Kreacherov krákavý hlas k nemu prichádzal akoby z diaľky cez ťažkú čiernu hladinu. Videl, čo sa stalo, akoby to bola súčasnosť.
„...bola tam loď...“

Samozrejme, že tam bola loď. Harry ju videl – svietivo zelenú a maličkú, práve tak veľkú, aby uviezla jedného čarodejníka a jednu obeť priamo na ostrov uprostred. Tak teda testoval Voldemort svoju ochranu horcruxov – pomocou vypožičaného stvorenia, domáceho škriatka...

„Na ostrove bola misa plná nápoja. Pán zla nakázal Kreacherovi, aby ju vypil...“
Škriatok sa triasol od hlavy po päty.

„Kreacher to spravil a ako pil, videl hrozné veci... Kreacher vo vnútri horel... Kreacher kričal a chcel, aby ho pán Regulus zachránil, volal pani Blackovú, ale Pán zla sa len smial... Nakázal Kreacherovi vypiť celý nápoj a do prázdnej misky vhodil medailón... a znovu ju naplnil... A temný pán odišiel preč a nechal Kreachera na ostrove...“

Harry si presne dokázal predstaviť, ako sa to stalo. Videl Voldemortovu hadiu tvár, ako mizne v temnote, jeho červené oči upierajúce sa s potešením na trasúceho sa škriatka, ktorého smrť nastane do niekoľkých minút, až prepadne tomu zožierajúcemu smädu, ktorý nápoj svojej obeti spôsobí... Ale tu Harryho predstavivosť končila, pretože nedokázal pochopiť, ako Kreacher unikol.

„Kreacher potreboval vodu, doplazil sa na breh ostrova a napil sa z temného jazera... a ruky, mŕtve ruky sa vynorili z vody a vtiahli Kreachera pod hladinu...“
„Ako si sa odtiaľ dostal?“ spýtal sa Harry a ani ho neprekvapilo, že šepká.

Kreacher zdvihol svoju škaredú hlavu a pozrel sa na Harryho svojimi veľkými, krvou podliatymi očami.
„Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ povedal.
„Ja viem, ale ako si utiekol Inferiom?“
Kreacher vyzeral, že nechápe.

„Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ zopakoval.
„Ja viem, ale...“
„No, to je jasné, nie Harry?“ povedal Ron. „Premiestnil sa!“
„Ale... vo vnútri jaskyne sa nemôžeš premiestniť,“ povedal Harry, „inak by Dumbledore...“

„Mágia škriatkov nie je ako mágia čarodejníkov, nie?“ povedal Ron, „Myslím,... môžu sa premiestňovať aj v Rokforte, aj keď my nemôžeme.“


Chvíľu bolo ticho, než si to Harry uvedomil. Ako mohol Voldemort urobiť takúto chybu? Ale keď tak o tom premýšľal, Hermiona prehovorila a jej hlas bol ľadovo chladný.


„Samozrejme, Voldemort považoval domácich škriatkov za niečo hlboko pod jeho úroveň... Nikdy by sa nezaoberal tým, že aj oni môžu čarovať, že?“
„Najvyšším zákonom domáceho škriatka je pánov rozkaz,“ odriekal Kreacher. „Kreacher sa mal vrátiť domov, tak sa vrátil...“
„Takže potom si urobil presne to, čo si urobiť mal, nie?“ povedala Hermiona milo. „Neporušil si rozkaz!“
Kreacher zavrtel hlavou a húpal sa ešte viac, než pred chvíľou.

„Tak čo sa stalo, keď si sa vrátil naspäť?“ spýtal sa Harry. „Čo ti povedal Regulus potom, keď si mu povedal, čo sa stalo?“


„Pán Regulus bol veľmi ustarostený, veľmi ustarostený,“ zakvákal Kreacher. „Pán Regulus povedal Kreacherovi, aby sa schoval a neopúšťal dom. A potom,... to bolo o niečo neskôr... Pán Regulus prišiel raz v noci navštíviť Kreachera v jeho brlohu a pán Regulus bol zvláštny, nie taký ako bol obvykle, keď niečo vyrušilo jeho myšlienky, to môže Kreacher povedať... a nakázal Kreacherovi, aby ho vzal do jaskyne, do jaskyne, kam šiel Kreacher s Pánom zla...“

A tak vyrazili. Harry si ich vedel predstaviť úplne zreteľne, vystrašeného starého škriatka a chudého, temného čarodejníka, ktorý je taký podobný Siriusovi... Kreacher vedel, ako otvoriť zamaskovaný vchod do podzemnej jaskyne, vedel, ako privolať maličkú loďku. Tentokrát to bol jeho milovaný Regulus, kto s ním išiel na ostrov s miskou jedu...


„A nechal ťa vypiť ten jed?“ povedal Harry znechutene.

Ale Kreacher zavrtel hlavou a plakal. Hermiona si zakryla rukami ústa. Zdalo sa, že jej niečo došlo.


„P-Pán Regulus vybral z vrecka medailón podobný tomu od Pána zla,“ povedal Kreacher a slzy mu stekali dolu po jeho rypákovitom nose. „A povedal Kreacherrovi, aby ho vzal a až bude pohár prázdny, tak medailóny vymenil.“
Kreacherove vzdychy teraz boli sprevádzané hlasitým sypaním a Harry sa musel veľmi sústrediť, aby mu rozumel.

„A nakázal Kreacherovi,... aby odišiel... bez neho. Nakázal mu,... aby šiel domov a... nikdy nepovedal pani,... čo spravil, ale zničil... ten medailón. A pán vypil všetok jed... a Kreacher vymenil medailóny a... sledoval pána Regulusa, ako... ho vtiahli pod vodu... a...“


„Ach, Kreacher!“ začkala Hermiona a plakala. Kľakla si vedľa škriatka a pokúsila sa ho objať. Zrazu bol na nohách a odskočil od nej preč.
„Humusáčka siahla na Kreachera, to jej nedovolí, čo by na to povedala jeho pani?“

„Prikázal som ti, aby si jej nehovoril ,humusáčka´!“ rozčúlil sa Harry, ale škriatok sa už začal sám trestať. Padol na podlahu a mlátil čelom o zem.


„Zastav ho! Zastav ho!“ kričala Hermiona. „Nevidíš, aký je chorý a ako ťa poslúcha?“
„Kreacher, nechaj to! Prestaň!“ kričal Harry.

Škriatok ležal na podlahe, chvel sa, zelený sliz sa mu leskol pri nose, a na plochom čele sa mu na mieste, kam sa udrel, spravila modrina. Oči mal opuchnuté a zaliate slzami. Harry ešte nikdy nevidel nič tak zúbožené.


„Takže si priniesol medailónik domov,“ povedal neúprosne, pretože potreboval poznať celý príbeh. „A pokúsil sa ho zničiť?“

„Kreacher na ňom neurobil ani škrabanec,“ mumlal škriatok. „Kreacher skúšal všetko, všetko, čo vedel, ale nič, vôbec nič nedokázal... Toľko mocných kúziel, ktoré zoslal na jeho povrch... Ale Kreacher vedel, že je potreba dostať sa dovnútra, ale nešlo ho otvoriť... Kreacher sa za seba hanbil, skúšal to znovu. Kreacher nedokázal splniť pánov rozkaz, Kreacher nedokázal zničiť medailónik. A jeho pani zošalela zármutkom, pretože Pán Regulus zmizol a Kreacher jej nesmel povedať, čo sa stalo. Nie, pretože pán Regulus Kreacherovi z-z-zakázal povedať komukoľvek z rodiny, čo sa stalo v j-jaskyni.“

Kreacher začal vzdychať tak hlasno, že už mu nebolo rozumieť ani slovo. Slzy tiekli Hermione po tvári, keď ho pozorovala, ale už sa nepokúšala sa ho znovu dotknúť. Dokonca aj Ron, ktorý Kreachera neznášal, vyzeral skleslo. Harry sa znovu posadil a zatriasol hlavou, aby si ju trochu vyčistil a urovnal myšlienky.

„Ja ti nerozumiem, Kreacher,“ povedal nakoniec. „Voldemort sa ťa pokúsil zabiť, Regulus zomrel, aby Voldemorta zvrhol a ty si bol šťastný, keď si mohol zradiť Siriusa Voldemortovi? Bol si rád, že môžeš ísť za Narcissou a Bellatrix a vyzradiť skrz ne informácie Voldemortovi...“

„Harry, Kreacher takto nepremýšľa,“ povedala Hermiona a utierala si oči rukou. „Je otrok. Domáci škriatkovia sú využívaní na hnusné, brutálne veci. To, čo mu spravil Voldemort, nebolo tak ďaleko od každodenného života. Čo znamenajú vojny čarodejníkov pre škriatka, ako je Kreacher? On je lojálny k ľuďom, ktorí sú na neho dobrí, a to pani Blacková určíte bola a Regulus tiež, a tak im oddane slúžil a plnil ich rozkazy. Ja viem, čo chceš povedať,“ pokračovala ďalej, než Harry stačil protestovať, „že Regulus zmenil jeho myslenie... ale nevyzerá to, že by Kreacherovi musel niečo vysvetľovať, nie? A ja myslím, že viem prečo. Kreacher a Regulusova rodina boli celú dobu verní starej čistokrvnej línii. Regulus sa ich snažil všetkých ochrániť...“

„Sirius...“
„Sirius sa ku Kreacherovi choval strašne, Harry, a nepozeraj sa tak na mňa. Vieš, že je to pravda! Kreacher tu bol tak dlho sám a pravdepodobne tu zošalel, než sem Sirius prišiel späť. Som si istá, že 'Pani Cissy' a 'Pani Bella' boli na Kreachera úplne dokonale dobručké, a tak im preukázal láskavosť a povedal im všetko, čo chceli vedieť. Už dlho som hovorila, že čarodejníci zaplatia za to, ako sa chovajú ku svojím domácim škriatkom. Nuž a Voldemort sa choval zle... a Sirius tiež.“

Harry na to nemal žiadnu odpoveď. Ako tak pozoroval Kreachera chrípajúceho na zemi, spomenul si na Dumbledora, keď mu niekoľko hodín po Siriusovej smrti povedal: „Nemyslím si, že by Sirius niekedy vnímal Kreachera ako niekoho, kto má normálne ľudské pocity...“

„Kreacher,“ povedal Harry po chvíli, „ak sa na to cítiš,... no... prosím, posaď sa.“
Už pár minút Kreacher nehovoril. Vrátil sa do svojej polohy na boku s kolenami zaborenými do očí ako malé dieťa.
„Kreacher, chcem ťa poprosiť, aby si niečo urobil,“ povedal Harry a hodil letmým pohľadom po Hermione, aby mu pomohla. Chcel vydať príkazy nejako milo, ale aj tak chcel, aby to skutočne vyznelo ako rozkaz. Ale zdalo sa, že zmena v tónu jeho hlasu zabrala. Hermiona sa ľahko usmiala.

„Kreacher, chcel by som, aby si, prosím, šiel a našiel Mundungusa Fletchera. Musíme zistiť, kde ten medailón... medailón pána Regulusa je. Je to skutočne dôležité. Chceme dokončiť prácu, ktorú pán Regulus začal, chceme sa uistiť, že... že... nezomrel zbytočne.“

Kreacher uvoľnil svoje pästičky a pozrel sa na Harryho.
„Nájsť Mundungusa Fletchera?“ zaškriekal.

„A priviesť ho sem, na Grimmauldovo námestie,“ dodal Harry. „Myslíš, že to pre nás môžeš urobiť?“


Ako sa Kreacher zdvihol na nohy, Harryho zrazu niečo napadlo. Vzal Ukrývačik od Hagrida a vytiahol z neho falošný horcrux, medailón, do ktorého Regulus umiestnil správu pre Voldemorta.


„Kreacher, rád by som... no... keby si si vzal toto,“ povedal a vtisol medailón škriatkovi do dlane. „Patril Regulusovi a myslím, že by bol rád, keby si si ho vzal ako poďakovanie za to, čo si...“
„Škoda, kámo,“ povedal Ron. Keď sa škriatok pozrel na medailón, vydal zo seba vzdych plný prekvapenia a bezmoci a vrhol sa späť na podlahu.

Zabralo im skoro pol hodiny, než dokázali Kreachera upokojiť, pretože bol príliš slabý, než aby sa dokázal udržať pevne na nohách. Keď bol konečne schopný urobiť aspoň pár krokov, odprevadili ho všetci do jeho brloha, nechali ho, aby si uložil medailónik vo svojich špinavých handrách a sľúbili mu, že jeho ochrana bude to hlavné, o čo sa postarajú, zatiaľ čo bude preč. Potom urobil dve hlboké poklony smerom k Harrymu a Ronovi a nakoniec aj jeden malý zábavný kŕč v Hermioninom smere, čo mal byť pokus o úctivý pozdrav, predtým, než sa premiestnil s obvyklým hlasitým puknutím preč.

!!! Za uveřejněný překlad nese zodpovědnost ten autor, který ho poslal striferovi - ne web !!!