3. kapitola: Dursleyovci odchádzajú

Zvuk otvárajúcich sa vchodových dverí sa doniesol až na chodbu a potom zakričal známy hlas: „Ach! Ty!“

Šesťnásť rokov bol takto oslovovaný a preto Harry nemal pochybnosti, koho to vlastne jeho strýko volal, aj tak však nezareagoval hneď. Stále sa venoval úzkemu úlomku, v ktorom sa mu, alebo to možno bol len klam, zjavilo Dumbledorovo oko. Až po tom, čo jeho strýko zakričal „CHLAPČE!“, sa Harry pomaly zdvihol z postele a vydal sa ku dverám svojej izby. Zastavil sa len na chvíľku, keď pridával kúsok rozbitého zrkadla do batohu, k zvyšným veciam, ktoré si so sebou chcel zobrať.

„Že ti to ale trvalo!“ penil Vernon Dursley, keď sa Harry ukázal na schodoch. „Zlez sem dolu na slovíčko!“

Harry se dovliekol dole s rukami hlboko vo vreckách. Keď vošiel do obývačky, našiel tam všetkých troch Dursleyových. Boli zbalení, strýko Vernon v starom roztrhanom saku a Dudley, Harryho široký, blonďavý, svalnatý bratranec, vo svojej koženej bunde.

„Áno?“ opýtal sa Harry.

„Sadni si!“ povedal strýko Vernon. Harry zdvihol obočie. „Prosím!“ dodal strýko Vernon sípavo, ako keby ho to slovo rezalo v krku.

Harry sa posadil. Tušil, že vie, čo príde. Jeho strýko sa začal pohybovať sem a tam a teta Petunia a Dudley ho pozorovali so znepokojným výrazom. Nakoniec bolo z jeho obrovskej červenej tváre poznať, ako veľmi sa sústreďuje. Strýko Vernon sa postavil pred Harryho a prehovoril.

„Rozmyslel som si to,“ povedal.

„To je prekvapenie,“ odpovedal Harry.

„Neopovažuj sa hovoriť takýmto tónom –“ ozvala sa teta Petunia prenikavým hlasom, ale Vernon Dursley na ňu mávol, čím ju utíšil.

„Je to všetko jeden veľký podvod,“ povedal strýko Vernon a civel na Harryho malými prasacími očkami. „Rozhodol som sa, že z toho nebudem veriť ani slovu. Nepohneme sa z miesta, nejdeme nikam.“

Harry sa pozrel hore na svojho strýka a cítil zmes podráždenia a ohromenia. Vernon Dursley menil svoj názor za posledné štyri týždne každých dvadsaťštyri hodín, striedavo balil, rozbaľoval a prebaľoval veci v aute podľa toho, ako sa zmenila jeho nálada. Harrymu sa najviac páčila tá situácia, kedy strýko Vernon, nevediac, že Dudley pridal od posledného prebaľovania do svojej krabice činky, skúšal všetko opäť napchať do kufra automobilu, čo spôsobilo, že sa pod tou ťarchou zrútil, zavil bolesťou a dlho potom klial.

„Podľa teba teda,“ povedal Vernon Dursley a začal znovu pochodovať po izbe, „sme my – Petúnia, Dudley a ja – v nebezpečenstve. Od – od – “

„Od niekoho z mojich ľudí‘?“ doplnil Harry.

„No, ja tomu neverím,“ opakoval strýko Vernon, keď sa opäť zastavil pre Harrym. „Nespal som polovičku noci a celú dobu som nad tým znova premýšľal a verím, že je to sprisahanie s cieľom získať dom.“

„Dom?“ opakoval Harry. „Aký dom?“

„Tento dom!“ zakričal strýko Vernon a tepna na jeho čele mu začala pulzovať. „Náš dom! Všade okolo ceny domov rastú! Chcete sa nás zbaviť, a potom si tu robiť nejaké čáry-máry a skôr ako sa nazdáme, bude pod všetkými zmluvami tvoje meno a – “

„Zbláznil si sa?“ opýtal sa Harry. „Sprisahaním získať tento dom? Si naozaj taký primitívny, ako vyzeráš?“

„Ako sa opovažuješ – !“ zakňučala teta Petunia, ale Vernon ju opäť utíšil mávnutím. Nebolo na ňom vôbec poznať, že by mu akokoľvek Harryho slová ublížili, v porovnaní s nebezpečenstvom, ktoré videl v strate domu.

„Ak si zabudol,“ povedal Harry, „ja už jeden dom mám, ten, ktorý som zdedil po svojom krstnom otcovi. Tak prečo by som mal chcieť tento? Kvôli všetkým tým krásnym spomienkam?“

V izbe sa rozhostilo ticho. Harry si pomyslel, že svojho strýka týmto argumentom dosť ohromil.

„Ty tvrdíš,“ povedal strýko Vernon a začal znovu popocházať po izbe, „že táto vec s tým lordom – “

„ – Voldemortom,“ povedal Harry netrpezlivo, „a už sme si to prechádzali snáď stokrát. Nie je to tvrdenie, je to fakt. Dumbledore Vám to povedal minulý rok a Kingsley a pán Weasley – “

Vernon Dursley zhrbil rozčúlene svoje ramená a Harry vytušil, že sa jeho strýko pokúsil potlačiť vzpomienku na neohlásenú návštevu dvoch dospelých čarodejníkov pár dní po začiatku Harryho letných prázdnin. Keď sa na prahu objavil Kingsley Shackelbolt a Arthur Weasley, zažili Dursleyovi naozaj nepríjemný šok. Harry však musel súhlasiť, že aj keď pán Weasley pri poslednej návšteve nezdemoloval polovicu obývačky, nestretne sa jeho opakovaná návšteva u strýka Vernona s pochopením.

„ – Kingsley a pán Weasley to všetko tiež vysvetlili,“ pokračoval Harry zatvrdnuto. „Akonáhle budem mať sedemnásť, ochranné kúzlo, ktoré ma chráni, sa preruší a na vás potom číha rovnaké nebezpečenstvo, ako na mňa. Rád si je istý, že sa na vás Voldemort zameria, či už by z vás chcel mučením vytiahnuť, kde sa skrývam, alebo preto, že by si myslel, že keď z vás urobí rukojemníkov, prídem a pokúsim sa vás zachrániť.“

Oči strýka Vernona a Harryho sa stretli. Harry si bol istý, že v tom okamihu oboch napadli rovnaké myšlienky. Strýko Vernon ďalej pochodoval a Harry pokračoval, „Musíte sa začať skrývať a Rád vám chce pomôcť. Ponúka vám skutočnú ochranu, tú najlepšiu, aká existuje.“

Strýko Vernon nepovedal nič, len ďalej pochodoval po izbe. Za oknami stálo slnko, nízko nad plotmi Privátnej cesty. Susedova sekačka na trávu opäť stíchla.

„Myslel som si, že existuje Ministerstvo mágie?“ spýtal sa Vernon Dursley náhle.

„Existuje,“ odpovedal Harry prekvapene.

„Potom teda, prečo nás nemôžu ochrániť oni? Myslím, že ako nevinné obete, ktoré len poskytujú útočisko mužovi, ktorý je cieľom útokov, by sme mali dostať vládnu ochranu!“

Harry sa zasmial – nemohol si pomôcť. Bolo to u jeho strýka typické – vkladal nádeje do štátneho zriadenia, dokonca i v tomto svete, v ktorom všetkým pohŕdal a ničomu neveril.

„Počuli ste, čo hovorili pán Weasley a Kingsley,“ odpovedal Harry. „Myslíme si, že bolo Ministerstvo infiltrované.“

Strýko Vernon urobil pár krokov ku kozubu a späť a dýchal tak silno, že jeho veľké čierne fúzy poskakovali pred sústredenou stále červenou tvárou.

„Dobre,“ povedal a znovu sa zastavil priamo pred Harrym. „Dobre, povedzme, že nakoniec prijmeme tú ochranu. Ale stále mi nie je jasné, prečo nám nemôžu prideliť toho chlapa – Kingsleyho.“

Harry sa pokúsil neprevrátiť oči, ale išlo mu to len ťažko. Túto otázku už predsa tiež preberali snáď tisíckrát.

„Ako som vám už povedal,“ precedil pomedzi zuby, „Kingsley chráni muk— chcem povedať, vášho premiéra.“

„Presne – takže je najlepší!“ povedal strýko Vernon, ukazujúc na zhasnutú televíznu obrazovku. Dursleyovci totiž zahliadli v správach Kingsleyho, ako doprevádza muklovského premiéra pri návšteve nemocnice. Táto udalosť, spolu s faktom, že sa Kingsley dokázal obliekať ako muklovia, nehovoriac o jeho ukľudňujúcom hlbokom hlase, mala za následok, že Dursleyovci prijali Kingsleyho takým spôsobom, ako žiadneho iného čarodejníka pred ním, aj keď ho nikdy, pravdaže, nevideli s jeho náušnicou.

„No, jednoducho už stráži iných,“ povedal Harry. „Ale Hestia Jonesová a Dedalus Diggle zvládnu viac, než len túto prácu – “

„Keď uvidíme ich životopisy…“ začal strýko Vernon, ale Harrymu došla trpezlivosť. Postavil sa na nohy, pristúpil k strýkovi.

„To, čo vyzerá ako nehody, nie sú vôbec nehody – pády, výbuchy, vykoľajenia a všetko, čo sa ešte stalo od doby, keď sme naposledy sledovali správy. Ľudia miznú, umierajú a môže zato on – Voldemort. Hovoril som vám to znovu a znovu, zabíja muklov pre potešenie. A tie hmly, tie sú spôsobené dementormi, a keď si nepamätáte, čo sú dementori zač, spýtajte sa svojho syna!“

Dudley si rukami zakryl ústa. Keď videl, že na neho zazerajú jeho rodičia i Harry, pomaly si ústa odokryl a spýtal sa: „Je… je ich viac?“

„Viac?“ zasmial sa Harry. „Viac než tí dvaja, čo nás napadli? Samozrejme, dnes sú ich stovky, možno tisícky, je vidieť, ako ich napĺňa strach a beznádej – “

„Dobre, dobre,“ zahundral Vernon Dursley. „Podarilo sa ti to – “

„To dúfam,“ povedal Harry, „pretože hneď ako budem mať sedemnásť, všetci – smrťožrúti, dementori, možno dokonca aj inferiovia – čo sú mŕtve telá začarované temným čarodejníkom – sa vás pokúsia nájsť a možno aj napadnúť. A keď si pamätáte, ako to dopadlo naposledy, keď ste sa pokúsili utiecť čarodejníkom, určite súhlasíte, že potrebujete pomoc.“

Na sekundu sa rozhostilo ticho, v ktorom sa snáď, po všetkých tých rokoch, niesla ozvena Hagrida, klopajúceho na drevené vchodové dvere. Teta Petunia sa pozerala na strýka Vernona, Dudley a na Harryho. Nakoniec strýko Vernon vyhŕkol: „A čo moje práca? Čo Dudleyho škola? Tieto veci asi bande povaľačských čarodejníkov nič nehovoria – “

„Vy snáď nerozumiete?“ zakričal Harry. „Budú vás mučit a zabijú vás, ako to urobili mojim rodičom!“

„Oco,“ povedal Dudley hlasne, „Oco – ja s ľuďmi z toho Rádu pôjdem.“

„Dudley,“ povedal Harry, „po prvý raz v živote nehovoríš nezmysly.“ Vedel, že túto bitku vyhral. Ak bol Dudley dosť vystrašený nato, aby prijal pomoc od Rádu, jeho rodičia pôjdu s ním. Ani za nič by sa od svojho Duduška neodlúčili. Harry sa pozrel na hodiny nad kozubom.

„Budú tu do piatich minút,“ povedal, a bez toho aby čakal na odpoveď kohokoľvek z Dursleyovcov, opustil miestnosť. Šanca, že opustí – pravdepodobne už navždy – svoju tetu, strýka a bratranca, bolo niečo, čo urobí celkom rád, hoci si ich rozlúčku predstavoval inak. Čo by ste im vlastne povedali vy po šesťnástich rokoch plných nenávisti?

Keď bol opäť v svojej izbe, hral sa Harry bezzmyselne so svojím batohom, potom prehodil Hedvige do klietky potravu pre sovy. Tá do klietky dopadla s tupým zadunením, ale Hedviga ju ignorovala.

„Skoro, už skoro odtiaľto zmizneme,“ prehovoril k nej Harry. „A potom si budeš môcť znova zalietať.“

Vtom zazvonil domový zvonček. Harry zaváhal a potom sa vydal späť zo svojej izby dole po schodoch. Bolo odvážne očakávať, že si Hestia a Dedalus poradia s Dursleyovcami sami.

„Harry Potter!“ ozval se vzrušený hlas vo chvíli, keď Harry otvoril dvere. Malý muž s fialovým klobúkom mu vystrúhal hlbokú poklonu. „Nesmierna pocta!“

„Vďaka, Dedalus,“ povedal Harry a rozpačito sa pousmial na čiernovlasú Hestiu. „Je to od vás šľachetné, že sa o to postaráte… Môj strýko, teta a bratranec sú tu, týmto smerom…“

„Dobrý deň i vám, príbuzným Harryho Pottera!“ povedal šťastne Dedalus a vykročil do obývačky. Dursleyovci ale nevyzerali tak šťastne, ako boli oslovení. Harry napoly očakával, že si to opäť rozmyslia. Hneď, ako spozoroval čarodejníka a čarodejnicu, sa Dudley pritisol k svojej matke.

„Vidím, že už máte zbalené. Vynikajúce! Takže, plán, ako už vám Harry povedal, je jednoduchý,“ povedal Dedalus, vyťahujúc z habitu vreckové hodinky a skúmajúc ich. „Musíme opustiť dom skôr, ako to urobí Harry. Vzhľadom k nebezpečenstvu pri používaní zaklínadiel vo vašom dome – pretože Harry ešte nieje plnoletý, čo by mohol byť pre Ministerstvo argument, prečo ho zatknúť – musíme prejsť, povedzme, dvadsať kilometrov, kým sa budeme môcť premiestniť na bezpečné miesto, ktoré sme vám našli. Viete šoférovať, nemýlim sa?“ spýtal sa zdvorilo strýka Vernona.

„Či viem – ? Samozrejme, šoférovať viem sakramentsky dobre!“ vyprskol strýko Vernon.

„To je od vás, pane, veľmi múdre, veľmi múdre. Ja by som sám bol zo všetkých tých tlačítok a páčiek úplne stratený,“ povedal Dedalus. Mal pocit, že lichotí Vernonovi Dursleymu, ktorý viditeľne strácal dôveru v prednesený plán s každým slovom, ktoré Dedalus povedal.

„Ani nevie šoférovať,“ zamumlal si popod fúzy a tie sa mu opäť zavlnili, ale našťastie ho nezačul ani Dedalus, ani Hestia.

„A ty, Harry,“ pokračoval Dedalus, „tu počkáš na svoj doprovod. Trochu sme poupravili rozpisy – “

„Čo tým myslíte?“ vyhŕkol Harry. „myslel som si, že ma príde asistovane premiestniť Moody?“

„Nemôže,“ povedala Hestia stručne, „Moody ti to vysvetlí sám.“

Dursleyovci, ktorí to všetko počúvali s úplným rozčarovaním v tvárach, úplne poskočili, keď sa ozvalo hlasité „Ponáhľajme sa!“ Harry sa rozhliadol po celej miestnosti, kým si uvedomil, že ten hlas vyšiel z Dedalusových vreckových hodiniek.

„Majú pravdu, máme veľmi nabitý program,“ povedal Dedalus, prikyvoval nad svojími hodinkami a zložil ich späť do svojho habitu. „Snažíme sa, Harry, zvládnuť tvoj odchod z domu so zmiznutím tvojej rodiny súčasne, takže keď pominie ochranné kúzlo, budete všetci v bezpečí.“ Otočil sa k Dursleyovcom, „Tak, máte všetko zbalené, môžeme ísť?“

Nikto z nich mu ale neodpovedal. Strýko Vernon stále civel na hrbol na Dedalusovom kabáte, na mieste, kde boli schované jeho hodinky.

„Možno by sme mali počkať mimo izbu, Dedalus,“ zamumlala Hestia. Vycítila, že by bolo netaktné zostať v miestnosti vo chvíľach, kedy si Harry a Dursleyovci budú vymieňať iste láskyplné, možno uplakané posledné zbohom.

„To netreba,“ zamumlal Harry a strýko Vernon svojím „Tak sa s tebou teda lúčime, chlapče,“ len všetko potvrdil.

Pozdvihol svoju pravú ruku, aby si potriasol s Harrym na rozlúčku, ale na poslednú chvíľu to vyzeralo, že to nezvládne – zaťal päsť a začal pohybovať rukou dopredu a dozadu ako metronóm.

„Si pripravený, Duduško?“ spýtala se Petunia a kontrolovala pritom, či má dobre zapnutý zips na batohu – to všetko preto, aby sa nemusela na Harryho vôbec pozrieť.

Dudley neodpovedal, ale postával tam s ústami mierne otvorenými, čím Harrymu trochu pripomínal Grawpa.

„Tak poďme,“ povedal strýko Vernon.

Už-už bol vo vchodových dverách, keď vtom Dudley zamumlal: „Nerozumiem tomu.“

„Čomu nerozumieš, Duduško?“ spýtala sa Petunia, zízajúc na svojho syna.

Dudley zdvihol svoju veľkú ruku a ukázal na Harryho.

„Prečo s nami nejde?“

Strýko Vernon a teta Petunia stuhli, zízajúc na Dudleyho, ako keby práve prejavil želanie stať sa baletkou.

„Čo?“ povedal strýko Vernon nahlas.

„Prečo nejde tiež?“ spýtal sa Dudley.

„No… on – on nechce,“ povedal strýko Vernon, otočil sa na Harryho a dodal, „je to tak, že nechceš?“

„Ani za nič,“ povedal Harry.

„Tu to máš,“ povedal strýko Vernon Dudleymu. „Tak poďme, nech už sme preč.“

Vypochodoval z miestnosti. Počuli, ako sa hlavné dvere otvárajú, ale Dudley sa ani nepohol a teta Petunia sa po pár váhavých krokoch zastavila tiež.

„Čo je zasa?“ vyštekol strýko Vernon, keď sa vrátil do dverí obývačky.

Zdalo sa, že Dudley má problémy premeniť svoje myšlienky na slová. Po chvíľke boja samého so sebou sa opýtal „a kam pôjde?“

Teta Petunia a strýko Vernon sa na seba pozreli. Bolo vidieť, že majú z Dudleyho strach. Hestia Jonesová napäté ticho prerušila.

„Ale… skutočne si prajete vedieť, kam ide váš synovec?“ spýtala sa zmätene.

„Myslím, že to vieme,“ povedal Vernon Dursley. „Pôjde s niekým z vašich ľudí, nie je to tak? Dobre, Dudley, nastúp si do auta, počul si toho pána, ponáhľame sa.“

Strýko Vernon opäť vypochodoval ku vchodu, ale Dudley ho nenasledoval.

„Pôjde s niekým z našich ľudí?“ Hestia vyzerala urazene. Harry už tento postoj u čarodejníkov a čarodejníc zažil, keď počuli, že sa jeho najbližší žijúci príbuzní vôbec nezaujímajú o toho slávneho Harryho Pottera.

„Je to v poriadku,“ uistil ju Harry. „Skutočne na tom nezáleží.“

„Nezáleží?“ opakovala Hestia značne zvýšeným hlasom.

„To si týto ľudia neuvedomujú, čím si si prešiel? V akom nebezpečenstve si? Neuvedomujú si, co znamenáš pre celé hnutie proti Voldemortovi?“

„Ehm – nie, neuvedomujú,“ povedal Harry. „Vlastne si myslia, že som naničhodník, ale ja som si na to už zvykol – “

„Nemyslím si, že by si bol naničhoník.“

Keby Harry nevidel, ako sa Dudleyho pery pohybujú, takmer by tomu neveril. Tak, ako tam stál, civel pár sekúnd na Dudleyho, kým si vôbec pripustil, že to musel byť práve on, jeho bratranec, ktorý prohovoril. Dudley sa začervenal a Harry z toho bol zmätený a užasnutý zároveň.

„No… teda… ďakujem, Dudley.“

Opäť to vyzeralo, že Dudley zvádza rozsiahly vnútorný boj, načo zamumlal „Zachránil si mi život.“

„To nie je presné,“ povedal Harry. „Dementori by ti vysali dušu…“

Harry civel na svojho bratranca zvedavo. Behom tohto leta, alebo i toho minulého, spolu prakticky neprehovorili, pretože Harry prišiel na Privátu cestu tak náhle a zostával vo svojej izbe, ako len to bolo možné. Teraz však Harryho napadlo, že tá šálka čaju, ktorú toho rána rozbil, nemusela byť vôbec nástraha – nikdy by neveril, že by Dudley mohol prejaviť svoju schopnosť vyjadrovať pocity. Po tom, čo ešte raz či dvakrát otvoril ústa, zostal Dudley ticho stáť s červenou tvárou.

Teta Petunia prepukla v plač. Hestia Jonesová jej pohľadom vyjadrovala súcit, ktorý sa ale zmenil na pobúrenie, keď teta Petunia vybehla a objala Dudleyho, namiesto Harryho.

„T-taký sladký Duduško…“ vzlykala mu na hrudi. „T-taký milý chlapec… A-ako dokázal poďakovať…“

„Ale on mu vôbec nepoďakoval!“ povedala Hestia rozhorčene. „Povedal iba, že si nemyslí, že by Harry bol naničhodník!“

„Áno, ale počuť toto od Dudleyho, to je ako počuť ‚Milujem ťa‘,“ povedal Harry, s pocitmi medzi namrzenosťou a túžbou smiať sa, keď teta Petunia ďalej mačkala Dudleyho, ako keby práve zachránil Harryho z horiaceho domu.

„Tak ideme, alebo nie?“ zahučal strýko Vernon, ktorý sa opäť objavil pri dverách obývačky. „Mal som pocit, že to máme len tak tak načas!“

„Áno, to máme,“ povedal Dedalus Diggle, ktorý pozoroval všetkých trochu omráčene a až teraz vyzeral, že sa prebral. „Musíme skutočne ísť. Harry – “

Postúpil dopredu a stisol Harryho ruku obomi svojimi.

„ – veľa šťastia. Dúfam, že sa ešte stretneme. Nádej čarodejníckeho sveta leží na tvojich pleciach.“

„Ach,“ povedal Harry, „dobre. Ďakujem.“

„Zbohom, Harry,“ povedala Hestia a tiež mu stisla ruku. „Naše myšlienky pôjdu s tebou.“

„Dúfam, že je všetko v poriadku,“ povedal Harry a díval sa pritom na tetu Petuniu a Dudleyho.

„Verím, že nakoniec budeme všetci dobrými priateľmi,“ povedal Diggle jemne, mávajúc svojim klobúkom pri odchode z miestnosti. Hestia ho nasledovala.

Dudley sa jemne vytrhol zo zovretia svojej matky a vydal sa smerom k Harrymu, ktorý musel potlačiť nutkanie postrašiť ho kúzlami. Potom Dudleyho veľká ružová ruka vystrelila k Harrymu.

„No teda, Dudley,“ povedal Harry cez ďalšiu dávku sĺz, ktoré vyhŕkla teta Petunia, „snáď do teba dementori nevložili novú osobnosť?“

„Neviem,“ zamumlal Dudley, „Dovidenia, Harry.“

„Áno…“ povedal Harry, chytil Dudleyho ruku a potriasol ju. „Možno. Dávaj na seba pozor, veľký D.“

Dudley sa takmer zasmial. Pomaly sa vydal von z miestnosti. Harry začul jeho ťažké našlapovanie na štrk pred domom a potom už len zabuchnutie dverí auta.

Teta Petunia, ktorej tvár zakrývala jej vreckovka, sa rozhliadla po pôvode všetkých tých zvukov. Zjavne nečakala, že ostane s Harrym sama. Rýchlo schovala svoju vreckovku do vrecka a povedala „Tak teda – ahoj,“ a vydala sa k domovým dverám bez toho, aby sa na neho pozrela.

„Ahoj,“ povedal Harry.

Zastavila sa a obzrela sa. Na moment mal Harry dojem, že mu ešte niečo chcela povedať. Jej pohľad bol zvláštny a bojazlivý, zdalo sa, že premýšľa, či prehovoriť, ale potom sa i ona vydala z miestnosti za svojím manželom a synom.