12. kapitola: Mágia je sila

August sa vliekol, uprostred Grimmauldovho námestia bolo miesto plné nepokosenej trávy, ktorá sa vplyvom slnka krútila a hnedla. Obyvatelia čísla 12 sa nenechali nikým zo susedných domov odhaliť, koniec koncov ani sám dom s číslom 12. Muklovia, ktorí žili v okolí Grimmauldovho námestia, už dávno prijali chybu v číslovaní, vďaka ktorej stál dom s číslom 11 hneď vedľa domu s číslom 13. Námestie navyše v poslednej dobe priťahovalo pár návštevníkov, ktorí boli ešte neobvyklejší.

Zatiaľ neubehol ani jeden deň bez toho, aby sa na Grimmauldovom námestí jeden alebo dvaja návštevníci neobjavili. Prichádzali tam bez nijakého zjavného účelu, len sa opreli o plot medzi domami 11 a 13 a dívali sa na spoj medzi nimi. Žiaden z nich nikdy neprišiel dva dni po sebe a vyzeralo to, že nikto z nich nenosí obyčajné oblečenie. Väčšina Londýnčanov ale na nich len letmo pozrela a zaujímala sa prečo v tomto teple nosia plášte.

Pozorovatelia sa zdali byť spokojní. Občas jeden z nich nasadil vzrušený výraz, ako keby niečo zaujímavé objavil, ale nakoniec len ustúpil a vyzeral sklamane.

Prvého Septembra na námestí striehlo viac postáv než predtým. Pol tucta ľudí stálo v dlhých plášťoch, pričom sa mlčky a ostražito dívali na medzeru medzi domami 11 a 13, ale dôvod, prečo sa tu zhromaždili sa zatiaľ nevysvetlil. Ako sa blížil večer, prišiel po niekoľkých týždňoch očakávaný dážď a opäť tu bol jeden z nevysvetliteľných momentov, kedy sa zdalo, že objavili niečo zaujímavé. Muž s pokrivenou tvárou ukázal na svojho najbližšieho spoločníka, tučného, bledého muža. Obaja vykročili dopredu, ale o chvíľu neskôr sa sklamane vrátili do ich predchádzajúceho ničnerobenia.

Medzitým Harry, vnútri čísla 12, vstúpil do haly. Takmer stratil rovnováhu, keď sa premiestnil k hlavnému vchodu a myslel si, že Smrťožrúti možno videli jeho odhalený lakeť. Starostlivo za sebou zavrel hlavný vchod, stiahol si neviditeľný plášť, prehodil si ho cez ruku a ponáhľal sa cez tmavú chodbu smerom k dverám vedúcim do podlažia, zvierajúc v ruke ukradnutú kópiu Denného proroka.

Uvítal ho obvyklý šepot Severus Snape, ucítil mrazivý vietor a jeho jazyk sa na chvíľku zviazal.

„Ja som ťa nezabil,“ povedal, ako náhle sa mu znovu rozviazal. Potom zadržal dych a figurína explodovala. Počkal, kým zašiel do polovice cesty nadol po schodoch do kuchyne a hneď ako sa ocitol mimo kriku pani Blackovej, zavolal: „Mám nové správy, ale vôbec sa vám nebudú páčiť.“

Kuchyňa bola zmenená takmer k nepoznaniu. Každé miestečko sa teraz blýskalo; medený riad bol do ružova vyleštený; veľký drevený stôl žiaril; poháre a taniere boli už pripravené na večeru a boli na nich prasiatka upečené v radostne plápolajúcom ohni, na ktorom sa niečo práve varilo. Nič však nebolo v izbe viac zaujímavé, než domáci škriatok, ktorý sa teraz ponáhľal k Harrymu, oblečený v snehobielom ručníku, vlasy mal čisté a jemné ako z bavlnky a na jeho malej hrudi za hojdal Regulusov medailón.

„Vyzujte si topánky, prosím, pán Harry, a bežte si umyť ruky pred večerou,“ povedal Kreacher, vzal mu neviditeľný plášť a zavesil ho na skobu v stene, vedľa starých šiat, ktoré boli práve vypraté.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Ron s obavami. On i Hermiona boli zahrnutí kopou načmáraných poznámok, ruky mali položené na pláne, ktorý zaberal koniec dlhého kuchynského stolu. Ich zrak spočinul na Harrym, ktorý kráčal smerom k nim. Hodil im noviny, ktoré dopadli na pergameny.

Pozerala sa na nich fotografia dôverne známeho muža s orlím nosom a čiernymi vlasmi. Pod fotkou bol titulok:

SEVERUS SNAPE POTVRDENÝ AKO RIADITEĽ ROKFORTU

„Nie!“ vykríkli Ron s Hermionou.

Hermiona bola rýchlejšia, schytila noviny a začala nahlas čítať.

„Severus Snape, dlhoročný učiteľ Elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, bol dnes menovaný riaditeľom kvôli mnohým zmenám v prastarej škole. Po rezignácii predchádzajúcej učiteľky predmetu Život a zvyky Muklov, Charity Burbageovej, sa novou profesorkou stane Alecta Carrowová. Miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii prevezme jej brat, Amycus Carrow.
„Je to pre mňa výborná príležitosť udržiavať najlepšie kúzelnícke tradície a hodnoty -“
Ako potvrdzovať vraždu a odsekávať ľuďom uši. Snape, riaditeľom! Snape v Dumbledorovej pracovni – pre Merlinove spodky!“ zajačala až Harry a Ron nadskočili. Vyskočila od stola, utekala do svojej izby a za behu kričala: „Za chvíľu som späť!“

„Merlinove spodky?“ opakoval Ron a vyzeral pobavene. „Musela sa zblázniť.“

Pritiahol si noviny a prečítal si článok o Snapeovi.

„Ostatní učitelia ho neznesú, McGonagallová a ostatní poznajú pravdu, Vedia ako Dumbledore zomrel. Neuznajú Snapea za riaditeľa. A kto sú títo Carrowovci?“

„Smrťožrúti“, povedal Harry. „Ich obrázky sú vo vnútri. Boli na vrchole veže, keď Snape zabil Dumbledora, takže sú to jeho priatelia. A“, Harry nahnevane pokračoval a posunul si stoličku, „nevidím inú možnosť, ako to, že budú musieť zostať učiť aj napriek tomu. Ak je Ministerstvo a Voldemort spojené so Snapeom, nemôžu odísť, len zostať a učiť aj naďalej, alebo dostať pár rokov v Azkabane – ak budú mať šťastie.Mám dojem, že zostanú a budú sa snažiť ochrániť študentov.“

Kreacher začal pobiehať okolo stola s veľkou naberačkou v rukách a naberal polievku do úplne zachovalých misiek, pričom si popiskoval.

„Ďakujem Kreacher,“ povedal Harry a obrátil Proroka, aby sa nemusel pozerať do Snapeovej tváre. „No, aspoň konečne vieme, kde presne sa Snape teraz nachádza.“

Začal jesť polievku. Kvalita Kreacherovho varenia sa po tom, čo dostal Regulusov medailón náhle zlepšila: dnešná cibuľová polievka bola najlepšia, akú kedy jedol.

„Stále je tu niekoľko Smrťožrútov, ktorí pozorujú dom“, povedal Ron, „je ich viac než zvyčajne. Vyzerá to tak, že dúfajú, že vyjdeme a nesúc svoje kufre vyrazíme na Rokfortský Expres.“

Ron pozrel na hodinky. „Premýšľal som o tom celý deň. No asi pred šiestimi hodinami odišiel. Je to zvláštne, nebyť tam, však?“

Harry si spomenul na parný stroj, keď ho s Ronom prenasledovali v aute, mihotajúci sa medzi políčkami a kopcami ako červená húsenica. Bol si istý, že Ginny, Neville a Luna teraz sedia spolu a možno premýšľajú, kde teraz s Ronom a Hermionou sú, alebo debatovali, ako najlepšie podkopať Snapeov nový režim.

„Takmer ma videli, keď som sa vracal“, povedal im Harry, „zle som pristál na poslednom schode a plášť zo mňa skĺzol“

„To sa mi stáva takmer vždy. Och, ide“, dodal Ron a natiahol sa na stoličke, aby mohol pozorovať Hermionu, ako sa vracia do kuchyne. „Čo to, pri Merlinových trakoch, malo znamenať?“

„Na niečo som si spomenula,“ vzdychla Hermiona.

Niesla veľký orámovaný obraz, ktorý položila na podlahu predtým, než z kuchynskej linky zložila svoju malú kabelku. Otvorila ju a chcela do nej obraz napchať, aj keď bolo očividné, že sa do miniatúrnej taštičky nikdy nezmestí. Napriek tomu v nej obraz už o chvíľku zmizol.

„Phineas Nigellus,“ vysvetlila im Hermiona a hodila tašku na stôl s hlasným tresknutím.

„Čože?“ divil sa Ron, ale Harry pochopil. Phineas Nigellus Black, ktorý bol zobrazený na maľbe, mohol cestovať medzi svojim portrétom na Grimmauldovom námestí a medzi tým, ktorý visel v riaditeľni v Rokforte – v oválnej miestnosti, kde práve teraz sedel Snape vo svojej triumfálnej póze a užíval si, že mu patrí Dumbledorova zbierka vzácnych strieborných kúzelných prístrojov, mysľomisa, Rokfortský klobúk a ak ho niekto neodniesol preč, tak aj Chrabromilov meč.

„Snape by mohol poslať Phineasa Nigelliusa, aby sa pozrel do domu,“ vysvetľovala Hermiona Ronovi.


„Ale keď to urobí, tak jediné, čo Phineas bude vidieť, bude vnútro mojej tašky.“

„Dobrý nápad!“ povedal Ron ohromene.

„Vďaka,“ usmiala sa Hermiona a prisunula si polievku. „Tak Harry, čo sa dnes ešte prihodilo?“

„Nič,“ odpovedal Harry. „Sledoval som vstup na ministerstvo sedem hodín. Vôbec sa neobjavila. Ale videl som tvojho otca, Ron. Vyzeral dobre.“

Ron uznanlivo pokýval hlavou. Súhlasil s tým, že by bolo príliš nebezpečné pokúšať sa hovoriť s pánom Weasleyem, keď vchádzal na ministerstvo a zase ho opúšťal, pretože bol neustále obklopený ďalšími pracovníkmi ministerstva. Ale bolo upokojujúce vidieť ho, aj keď vyzeral uťahane a ustarostene.

„Otec nám vravel, že väčšina ľudí z ministerstva prichádza do práce pomocou Hop-Šup prášku,“ povedal Ron. „Preto sme ešte Umbridgeovú nevideli. Ona nikdy nechodí pešo – myslí si o sebe, že je príliš dôležitá.“

„A čo tá vtipná stará čarodejnica a malý kúzelník v modrom habite?“ spýtala sa Hermiona.

„Áno, ten chlap z Oddelenia kúzelníckej údržby,“ povedal Ron.

„Ako vieš, že pracuje v údržbe?“ spýtala sa Hermiona s lyžicou polievky pred ústami.

„Môj otec vravel, že všetci z Oddelenia údržby nosia tmavo modré plášte.“

„Ale to si nám nikdy nepovedal!“ Hermiona pustila lyžicu a pritiahla k sebe zošit s poznámkami a mapami, ktoré si spolu s Ronom prezerali, keď sa Harry vrátil.

„Nie je tu nič o modrých uniformách, nič!“ vykríkla a rýchlo otáčala stránky.

„No a? Záleží na tom?“

„Ron, na všetkom záleží! Ak chceme preniknúť na ministerstvo a nechceme sa prezradiť napriek ochranám proti votrelcom, musíme poznať aj tie najmenšie detaily! Toľkokrát sme to prechádzali,…chcem povedať…čo je účelom všetkých tých našich hliadok, keď nám ani nepovieš…“

„Prepána, Hermiona, zabudol som na jednu malinkú vec a…“

„Vieš snáď, že pre nás momentálne na svete neexistuje nebezpečnejšie miesto, než je Ministerstvo…“

„Myslím, že by sme to mali urobiť zajtra,“ skočil jej do reči Harry.

Hermiona zostala sedieť s ústami dokorán a Ron sa trochu oblial polievkou.

„Zajtra?“ neveriacky zopakovala Hermiona. „To nemyslíš vážne, však?“

„Jasne, že myslím,“ povedal Harry. „Nemyslím si, že budeme pripravení viac než teraz, aj keby sme sa skrývali pri vchode na ministerstvo ďalší mesiac. Čím ďalej to odkladáme, tým ďalej od nás môže byť ten medailón. Pokojne sa mohlo stať, že ho Umbridgeová niekam zahodila; nedá sa otvoriť.“

„Alebo,“ povedal Ron, „našla spôsob ako ho otvoriť a teraz je ním posadnutá.“

„To by u nej nebol žiadny rozdiel. Veď aj bez neho je dosť zlá,“ pokrčil Harry plecami.

Hermiona si v zamyslení hrýzla peru.

„Vieme všetko, čo je dôležité,“ pokračoval Harry smerom k Hermione. „ Vieme, že sa už nedá premiestniť na ministerstvo a späť a že k Hop-Šup sieti sa teraz smú pripojiť už iba najbližší spolupracovníci ministra, pretože Ron počul tých dvoch z Odboru záhad, ako sa o tom bavia. A tiež vieme, kde má Umbridgeová kanceláriu, pretože si počula toho fúzatého chlapa, ako vraví svojmu kamarátovi…“

„Budem hore, na prvom poschodí. Dolores sa so mnou chcela rozprávať. “ odrecitovala hneď Hermiona.

„Presne tak,“ povedal Harry. „A vieme, že sa dovnútra dostaneme iba pomocou tých divných mincí a žetónov alebo čo to vlastne je, pretože som videl jednu čarodejnicu ako si ich požičiava od svojej kamarátky…“

„Ale my žiadne nemáme!“

„Ak náš plán vyjde, budeme mať,“ pokojne pokračoval Harry.

„Neviem, neviem, Harry…Môže sa stať toľko vecí, s ktorými sme nerátali…“

„Ale to sa môže stať, aj keby sme sa pripravovali ešte ďalšie tri mesiace,“ povedal Harry. „Je čas jednať.“

Bolo vidne, že Ron aj Hermiona sú vystrašení. On sám si nebol istý, ale vedel, že nadišiel čas, aby premenil svoj plán v skutočnosť.

Strávili predošlé štyri týždne tým, že striedavo pod neviditeľným plášťom a špehovali pred oficiálnym vchodom na Ministerstvo, o ktorom Ron vedel vďaka pánovi Weasleymu od detstva. Nalepili sa vždy na niektorého z pracovníkov ministerstva a tajne počúvali ich rozhovory a zapisovali si, ktorí z nich sa objavujú sami, vždy v rovnakom čase na rovnakom mieste. Občas sa aj naskytla možnosť ukradnúť niektorému z tašky Denného Proroka.
Pomaly si utvorili náčrtky máp a kopu poznámok, ktoré teraz ležali pred Hermionou.

„Tak dobre,“ povedal pomaly Ron, „povedzme, že pôjdeme zajtra…Myslím, že by som mal ísť iba ja a Harry.“

„Ach, nezačínaj zase!“ povzdychla si Hermiona. „Myslela som, že už si sa s tým vyrovnal.“

„Jedna vec je motať sa okolo vchodu na ministerstvo pod neviditeľným plášťom a druhá ísť dovnútra, Hermiona,“ zabodol Ron prst do desať dní starého Denného Proroka. „Si na zozname kúzelníkov s muklovskými rodičmi, ktorí sa ešte nedostavili k vyšetrovaniu!“

„A ty práve umieraš na pŕhlivku u vás v Brlohu! Ak by ktokoľvek nemal ísť, tak je to Harry, na ktorého je vypísaná odmena 10 000 galeónov,“

„Fajn, zostávam tu,“ povedal Harry. „Dajte mi vedieť, keď niekto z vás porazí Voldemorta, dobre?“

Kým sa Ron s Hermionou smiali, vyrazila Harrymu bolesť z jazvy na čele. Prikryl si ju rukou, ale uvidel Hermionin zachmúrený pohľad a pokúsil sa pohyb zakryť tým, že si odhrnul vlasy z očí.

„Ak teda pôjdeme všetci traja, musíme sa premiestniť každý zvlášť,“ pokračoval Ron „Všetci sa pod plášť nezmestíme.“

Harryho jazva bolela stále viac. Postavil sa, ale vtom vybehol Kreacher.

„Pán nedojedol svoju polievku. Dá si pán kompót, alebo radšej koláčiky, ktoré má pán tak rád?“

„Vďaka, Kreacher, ale hneď som späť…ehm…idem do kúpelne.“

Hermiona sa naňho skúmavo zahľadela, ale Harry už vybehol po schodoch nahor do haly a odtiaľ do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere.Stenajúc od bolesti, zvalil sa na čierne umývadlo s kohútikmi v tvare hadov a zavrel oči.

Plachtil slabo ožiarenou ulicou. Domy mali vysoké drevené štíty a vyzerali ako z perníkov.

Prišiel až k jednému z nich a potom uvidel svoju vlastnú bielu ruku s dlhými prstami a zaklopal na dvere. Cítil narastajúce vzrušenie.

Dvere sa otvorili a za nimi stála smejúca sa žena. Jej tvár stuhla vo chvíli, keď sa pozrela do Harryho tváre. Veselosť bola preč, vystriedal ju strach.

„Gregorovič?“ povedal vysokým studeným hlasom.

Zavrtela hlavou. Pokúsila sa zavrieť dvere, ale biela ruka ju zadržala.

„Chcem Gregoroviča.“
„Er wohnt hier nicht mehr! “ kričala a vrtela hlavou. „On tu nebývať! Nebývať tu. Ja ho nepoznať!“

Keď nemohla zavrieť dvere, začala ustupovať späť do temnej haly a Harry ju kĺzavo nasledoval a vo svojich dlhých prstoch držal prútik.

„Kde je?“
„Das weiß ich nicht! Odišiel! Ja nevedieť! Nevedieť!“

Zdvihol svoju ruku. Zakričala a dve malé deti zbehli dole do haly. Snažila sa ich zakryť rukami. Objavil sa záblesk zeleného svetla…

„Harry! HARRY!“

Otvoril oči a zosunul sa na podlahu. Hermiona znovu zabúchala na dvere.

„Harry, otvor!“

Vedel, že vykríkol. Vstal a odblokoval dvere. Hermiona vpadla dovnútra a snažila sa znovu získať rovnováhu. Pozerala sa skúmavo dookola. Ron bol priamo za ňou a vyzeral značne nervózne, keď mieril prútikom do rohu podivne vyzerajúcej kúpeľne.

„Čo si tu robil?“ spýtala sa Hermiona vážne.

„Čo myslíš, že som tu robil?“ spýtal sa Harry s chabo hranou statočnosťou.

„Kričal si,“ povedal Ron.

„Áno…asi som musel zaspať alebo čo…“

„Harry, prosím, neurážaj našu inteligenciu,“ povedala Hermiona a zhlboka dýchala. „Vieme, že ťa dole začala bolieť jazva a si biely ako stena.“

Harry sa posadil na okraj vane.

„Dobre. Práve som videl Voldemorta, ako zabil ženu. Teraz už pravdepodobne zavraždil celú jej rodinu. A nemusel. Bolo to ako s Cedrikom. Len tam proste boli…“

„Harry, mal by si zabrániť tomu, aby sa ti to stávalo!“ kričala na neho Hermiona a jej hlas sa ozvenou rozliehal po kúpeľni. „Dumbledore chcel aby si sa naučil Oklumenciu! Myslel si, že to spojenie je nebezpečné – Voldemort ho môže využiť, Harry! Načo je dobré vidieť ho ako vraždí a mučí ľudí? Ako to pomôže?“

„Lebo to znamená, že viem, čo robí, povedal Harry.

„Takže ty sa ani nepokúsiš to zastaviť?“

„Hermiona, ja nemôžem. Vieš, že som v Oklumencii nemožný. Nikdy som tomu neprišiel na kĺb.“

„Nikdy si to ani neskúsil.“ povedala nahnevane. „Ja to nechápem, Harry – máš snáď rád toto zvláštne spojenie alebo vzťah, či čo to vlastne je…“

Zasekla sa, keď uvidela pohľad, ktorý jej Harry venoval, keď sa postavil.

„Rád?“ povedal potichu. „Tebe by sa to páčilo?“

„Ja…nie…prepáč, Harry. Ja som to tak nemyslela…“

„Nenávidím to, nemôžem vystáť fakt, že do mňa môže kedykoľvek vidieť, že ho musím vidieť vo chvíľach, keď je najnebezpečnejší. Ale chcem to využiť.“

„Dumbledore…“

„Zabudni na Dumbledora. Toto je moja vôľa, nikoho iného. Chcem vedieť, prečo potrebuje Gregoroviča.“

„Koho?“

„To je výrobca prútikov,“ povedal Harry. „Vyrobil Krumov prútik a Krum si myslí, že je skvelý.“

„Ale podľa teba,“ povedal Ron, „Voldemort niekam zavrel Ollivandera. Načo potrebuje výrobcu prútikov, keď už jedného má?“

„Možno má rovnaký názor ako Krum, možno si myslí, že Gregorovič je lepší…alebo si myslí, že mu Gregorovič vysvetlí, čo urobil môj prútik, keď ma prenasledoval, pretože Ollivander to nevedel.“

Harry sa pozrel do prasknutého zrkadla a uvidel Rona a Hermionu, ako si za jeho chrbtom vymenili skeptické pohľady.

„Harry, stále rozprávaš o tom, čo urobil tvoj prútik,“ povedala Hermiona, „ale to si urobil ty! Prečo stále odmietaš uznať zodpovednosť za svoje vlastné sily?“

„Pretože viem, že som to nebol je! A ani Voldemort, Hermiona! Len my dvaja vieme, čo sa skutočne stalo!“

Dívali sa na seba. Harry vedel, že Hermionu nepresvedčil a že vymýšľa protiargumenty proti obidvom jeho teóriám o prútikom a o tom, že sám sebe dovoľuje hľadieť do Voldemortovej mysle. Našťastie zasiahol Ron.

„Kašli na to,“ poradil jej. „Je to na ňom. Ale ak ideme zajtra na Ministerstvo, nemyslíš, že by sme ešte mali prejsť plán?“

Do postele sa nedostali skôr, než pred polnocou. Dlhé hodiny prechádzali znovu a znovu ich plán až do chvíle, keď čo celý vedeli naspamäť.

Harry, ktorý teraz spával v Siriusovej izbe, ležal na posteli a svietil si na starú fotografiu jeho otca, Siriusa, Lupina a Pettigrewa a opakoval si plán ďalších desať minút.

Keď zhasol prútik, premýšľal o všehodžúse, vracačkách a svetlo modrých plášťoch; premýšľal o výrobcovi prútikov Gregorovičovi a o tom, ako dlho sa ešte môže pred Voldemortom skrývať.

Úsvit vystriedal temnotu noci ohromne rýchlo.

„Vyzeráš hrozne!“ boli Ronove prvé slová, keď vstúpil do Harryho izby, aby ho zobudil.

„Nie nadlho,“ zívol Harry.

Hermionu našli dole v kuchyni. Dávala na stôl kávu a teplé rožky, ktoré pripravil Kreacher a na tvári mala známy, ľahko dychtivý výraz, ktorý Harry na nej videl vždy pred skúškami.

„Plášte,“ povedala si pre seba a keď si všimla ich prítomnosť, nervózne zavrtela hlavou a pokračovala v ukladaní vecí to kabelky.

„Všehodžús…Neviditeľný plášť…Divotvorné delobuchy…mali by ste si ich, pre každý prípad, pár vziať…Krvácačky, Predlžujúce uši…“

Rýchlo zhltli raňajky a zdvihli sa k odchodu. Kreacher sa poklonil a sľúbil im, že keď sa vrátia, bude mať pripravený hovädzí nákyp špeciálne pre nich.

„Buď požehnaný,“ povedal Ron láskavo. „…a keď si predstavíš, že som sníval o tom, ako mu odseknú hlavu a priklincujú ju na stenu…“

Na ceste museli byť veľmi opatrní. Zbadali skupinku Smrťožrútov, ktorí už mali z pozorovania ich domu napuchnuté oči. Hermiona sa s Ronom premiestnila prvá a potom sa vrátila po Harryho.

Po obvyklom krátkom pobyte v temnote a miernom pridusení Harry zbadal, že sú v malej uličke, kde sa mala odohrávať prvá časť plánu. Bola opustená, okrem veľkých smetiakov; prví pracovníci ministerstva sa väčšinou objavovali až okolo ôsmej.

„Dobre,“ povedala Hermiona a pozrela sa na hodinky. „Mala by tu byť asi o päť minút. Keď ju omráčim…“

„Hermiona, my vieme,“ povedal Ron náhle.

„A myslím, že by sme mali otvoriť dvere pred tým, než sa sem dostane, nie?“ dodala Hermiona. „Takmer som zabudla! Ustúpte…“

Namierila prútikom smerom za nich, na zamknuté a značne pokreslené protipožiarne dvere, ktoré sa s veľkou ranou otvorili. Tmavá ulička za nimi viedla, ako vypátrali, do opusteného divadla. Hermiona dvere zase zatlačila, aby vyzerali, že sú stále zatvorené.

„A teraz,“ povedala a otočila sa späť na Harryho a Rona, „si zase nasadíme plášť a…“

„…budeme čakať,“ dokončil za ňu Ron, prehadzujúc plášť cez Hermioninu hlavu ako šatku cez vtáčiu klietku a zagúľal na Harryho očami.

Ani nie za minútu sa ozvalo tiché puk a malá čarodejnica z ministerstva s jemnými šedými vlasmi sa premiestnila kúsok od nich a žmurkala v prudkom svetle. Spoza mraku práve vyšlo slnko. Ani si jeho teplo nestihla užiť a už ju zasiahlo Hermionino nemé omračovacie zaklínadlo do hrudníka a zvalila sa na zem.

„Skvelá práca, Hermiona,“ povedal Ron a vynoril sa spoza koša pri dverách do divadla, keď z neho Harry stiahol neviditeľný plášť.

Preniesli malú čarodejnicu do temnej uličky. Hermiona jej vyšklbla pár vlasov a pridala ich do flakónu s bahnovitým všehodžúsom, ktorý vytiahla z tašky. Ron zatiaľ prehľadával čarodejnicinu kabelku.

„Je to Mafalda Hopkinsová,“ povedal a čítal malú kartičku, ktorá identifikovala ich obeť ako spolupracovníka Kancelárie pre odstraňovanie následkov nesprávne použitých kúziel.

„Bude lepšie, keď si to vezmeš ty, Hermiona. A tu sú tie žetóny.“

Dal jej pár malých zlatých mincí, všetky s vyrazenými písmenami M.O.M, ktoré vytiahol z čarodejnicinej peňaženky.
Hermiona vypila všehodžús, ktorý mal teraz príjemnú fialkavú farbu a za pár sekúnd vedľa nich stálo dvojča Mafaldy Hopkinsovej. Ako náhle si nasadila Mafaldine okuliare, Harry skontroloval čas.

„Trochu meškáme, pán z Kúzelníckej údržby tu bude každú chvíľu.“

Rýchlo zavreli dvere, za ktorými ležala skutočná Mafalda; Harry s Ronom nasadili neviditeľný plášť a Hermiona zostala vonku a čakala. Pár sekúnd potom sa ozvalo ďalšie puknutie a malý, ako fretka vyzerajúci čarodejník sa objavil priamo pred nimi.

„Och, ahoj, Mafalda.“

„Ahoj!“ povedala Hermiona roztraseným hlasom, „Ako sa dnes máš?“

„Nie veľmi dobre,“ odpovedal malý čarodejník, ktorý vyzeral úplne skleslo a vydal sa ďalej po hlavnej ceste.

Hermiona sa k nemu pridala a Harry s Ronom sa zakrádali za nimi.

„To je mi ľúto,“ povedala Hermiona a výkladom jeho problémov sa ho snažila podržať. Bolo dôležité, aby nedošiel až na ulicu. „Tu, daj si cukrík.“

„Ehm? Och, nie, vďaka...“

„Trvám na tom!“ povedala Hermiona agresívne a trepala mu vrecúškom cukríkov pred tvárou.

Čarodejník si vyplašene jeden zobral. Účinok bol okamžitý. Vo chvíli, keď sa cukrík dotkol jeho jazyka, začal čarodejník zvracať tak silno, že si ani nevšimol že mu Hermiona vytrhla pár vlasov.

„Chudáčik!,“ vykríkla, ako zvracal po aleji. „Asi by si si mal vziať deň voľna!“

„Nie – nie!“ povedal priškrtene, začal dáviť a snažil sa pokračovať v ceste, napriek tomu, že nebol schopný ísť rovno.

„Musím – dnes – musím ísť…“

„Ale to je predsa hlúposť,“ povedala Hermiona vydesene. „Nemôžeš ísť v takomto stave do práce. Myslím, že by si mal zájsť ku Svätému Mungovi, tam ťa prehliadnu.“

Čarodejník spadol na kolená a snažil sa stále pokračovať v ceste.

„Takto proste nemôžeš ísť do práce!“ kričala Hermiona.

Konečne to vyzeralo, že si priznal pravdu. Vyškriabal sa po Hermione hore a zmizol, bez toho, aby tu nechal niečo okrem tašky, ktorú mu Ron vytrhol z ruky a hromady zvratkov.

„Fuj,“ povedala Hermiona a zdvihla si sukňu, aby si ju nenamočila v kaluži, ktorú tam zanechal.

„Možno by urobil menej neporiadku, keby som ho tiež omráčila?“

„Áno,“ povedal Ron a vymotal sa z plášťa, „ale aj tak si myslím, že hromada ľudí v bezvedomí by pútala omnoho viac pozornosti.“

„Bol dosť zapálený pre prácu, však? Daj nám tie vlasy a všehodžús.“

Behom dvoch minút stál pred nimi Ron ako malý, fretke podobný, čarodejník a mal na sebe tmavomodrú róbu, ktorá bola poskladaná v taške.

„Zvláštne, že ju nemal na sebe, keď sa tak teším do práce. Každopádne, som Reg Cattermole, aspoň podľa toho štítku na chrbte.“

„Teraz tu počkaj,“ povedala Hermiona Harrymu, ktorý bol stále pod plášťom, „a ja sa vrátim s nejakými vlasmi.“

Musel čakať desať minút, ale pripadalo mu, že tu stojí v povracanej uličke omnoho dlhšie. Konečne sa Ron a Hermiona objavili.

„Neviem, kto to je“ povedala Hermiona a dala Harrymu niekoľko čiernych vlasov, „ale šiel domov s hrozným krvácaním z nosa. A je dosť vysoký, takže budeš potrebovať väčší plášť.“

Vytiahla pár plášťov, ktoré pre nich Kreacher vyžehlil a Harry sa napil elixíru. Keď bolestivá premena skončila, bol vysoký a pri pohľade na svoje svalnaté ramená si povedal, že je silák. Mal aj briadku. Zložil si neviditeľný plášť pod šatami aj s okuliarmi a pridal sa k ostatným.

„Páni, to je strašidelné,“ povedal Ron, keď sa pozrel na Harryho, ktorý sa nad ním týčil ako veža. „Vezmi si jeden z Mafaldiných žetónov,“ povedala Hermiona Harrymu „a poďme, už je skoro deväť.“

Vyšli spolu z aleje. Stáli na preplnenom chodníku a pár metrov od nich bolo špicaté zábradlie obklopujúce dve ramená schodišťa, jedno označené PÁNI a druhé DÁMY.

„Uvidíme sa za chvíľu,“ povedala Hermiona nervózne a vydala sa k DÁMAM. Harry a Ron sa pridali k zvláštne oblečenému mužovi, ktorý zostupoval do niečoho, čo vyzeralo ako podzemné verejné WC obložené čiernobielymi kachličkami.

„Bré ráno, Reg!“ zavolal ďalší kúzelník v tmavomodrej róbe, keď vkladal žetón do dierky vo dverách. „Je to nanič, keď musíme chodiť do práce takto! Kto si myslia že sa tu objaví? Harry Potter?“ Čarodejník zaburácal smiechom nad vlastným vtipom, zatiaľ čo sa Ron nútene pousmial.

„Áno,“ povedal „blbé, čo?“ A vydali sa s Harrym do susedných kabínok.

Po Harryho ľavici aj pravici sa ozval zvuk splachovania. Prikrčil sa a pozrel sa dierou pod kabínkou presne včas, aby videl pár obutých chodidiel, ako vstupujú do záchodu. Pozrel sa doľava a uvidel Rona ako naňho žmurká.

„Musíme sa spláchnuť?“ zašepkal.

„Vyzerá to tak,“ zašepkal Harry naspäť; jeho hlas bol hlboký.

Obaja vstali. Harry si pripadal hlúpo, keď sa šplhal do záchodu.

Vedel ale, že to tak má byť – aj keď stál vo vode, jeho topánky, chodidlá a aj plášť zostávali suché. Natiahol sa, zatiahol za retiazku a vo chvíli skĺzol po šmýkačke a vynoril sa z krbu na Ministerstve kúziel.

Neohrabane vstal. Mal teraz ďaleko väčšie telo, než na aké bol zvyknutý. Ohromné átrium sa zdalo byť temnejšie, než si Harry spomínal. Naposledy stála uprostred zlatá fontána, ale teraz vládla scéne obrovská socha z čierneho kameňa. Bolo desivé, ako sochy kúzelníka a čarodejnice sedeli na ozdobne vyrezávaných trónoch a dívali sa na pracovníkov ministerstva. Pod nimi sa jagal vytesaný nápis MÁGIA JE SILA.

Harryho niečo udrelo zozadu do nôh. Ďalší kúzelník vyletel z krbu za ním.

„Z cesty, nemôže…och…prepáč Runcorn.“

Očividne vyľakaný kúzelník sa dal rýchlo do kroku. Zrejme ho muž, ktorého Harry teraz zosobňoval zastrašil.

„Pst“ šepol hlas, Harry sa rozhliadol a uvidel malú čarodejnicu a kúzelníka z Údržby a pripojil sa k nim.

„Dorazil si v poriadku?“ pošepkala Hermiona Harrymu.

„Nie, ešte stále je zaseknutý v rúre,“ povedal Ron.

„Och, veľmi zábavné…To je príšerné, však?“ povedala Harrymu, ktorý pozeral na sochu. „Videl si na čom sedia?“

Harry sa pozrel trochu pozornejšie a uvedomil si, že to, o čom si myslel, že boli dekoratívne vyrezané tróny, bola v skutočnosti kopa ľudských tiel. Stovky a stovky nahých mužov, žien i detí, s hlúpo vyzerajúcimi tvárami, skrútení a stlačení spoločne podopierali váhu dvoch kúzelníkov.

„Muklovia“ zašepkala Hermiona „Na svojom pravom mieste. Poďme ďalej.“

Pripojili sa k prúdu kúzelníkov, ktorí smerovali k zlatým bránam na konci haly a čo najpozornejšie sledovali okolie. Neuvideli však ani náznak charakteristickej postavy Dolores Umbridgeovej. Prešli cez bránu do menšej haly, kde sa tvorili rady k dvadsiatim zlatým mrežiam, za ktorými sa skrývali výťahy. Keď sa k jednému z radov pripojili, neznámy hlas zavolal: „Cattermole!“

Dívali sa dookola a Harryho žalúdok sa obrátil hore nohami. Jeden zo Smrťožrútov, ktorí boli svedkom Dumbledorovej vraždy, kráčal smerom k nim. Pracovníci vedľa nich sklopili pohľady k zemi. Harry cítil, že z neho mali strach. Zachmúrená, až trochu hrubá tvár muža bola v rozpore s jeho nádherným splývajúcim plášťom, ktorý bol prešitý zlatými nitkami. Niekto z davu v okolí výťahu vykríkol: „Dobré ráno, Yaxley!“ ale ten ho ignoroval.

„Cattermole, žiadal som niekoho z údržby, aby sa postaral o moju kanceláriu. Stále v nej prší.“

Ron sa díval dookola, akoby dúfal, že sa ozve niekto iný, ale nikto neprehovoril.

„Prší…vo – vo vašej kancelárii? To…to nie je dobré, však?“ Ron sa nervózne pousmial. Yaxleyho oči sa rozšírili.

„Tak ty si myslíš, že je to vtipné, čo Cattermole?“

Pár čarodejníc sa oddelilo od ostatných a utekalo preč.

„Nie,“ dodal Ron, „samozrejme, že nie…“

„Uvedomuješ si, Cattermole, že som teraz na ceste dole, aby som vypočúval tvoju ženu? Vlastne som celkom prekvapený, že tam nie si a nedržíš ju za ruku, zatiaľ čo čaká. Už si ju asi nechal, však? To je múdre. Nabudúce sa ožeň s nejakou čistokrvnou.“

Hermiona trochu vykríkla od strachu. Yaxley sa na ňu pozrel, ale ona len slabo zakašlala a otočila sa.

„Ja – ja –“ koktal Ron.

„Keby moja žena bola označená za humusáčku,“ povedal Yaxley, „nikto by si nemohol spliesť moju ženu s takou špinou…a Oddelenie presadzovania by potrebovalo, aby som urobil nejakú prácu, vzal by som si to za svoju osobnú prioritu. Rozumieš, Cattermole?“

„Áno,“ zašepkal Ron.
„Tak sa o to postaraj, Cattermole, nech je moja kancelária do hodiny úplne suchá, lebo bude Krvný status tvojej ženy ešte viac neistý ako teraz.“

Zlatá mreža pred nimi sa otvorila. S kývnutím a úsmevom smerom k Harrymu, ktorý mal zrejme oceniť jeho jednanie s Cattermolem, odišiel Yaxley k inému výťahu. Harry, Ron a Hermiona nastúpili do toho ich, ale nikto už za nimi nešiel. Ako keby boli niečím infikovaní. Mreža sa s tresknutím zavrela a výťah sa vydal smerom nahor.

„Čo budem robiť?“ spýtal sa Ron obidvoch naraz; vyzeral dosť skľúčene. „Ak sa tam neukážem, moja žena…vlastne Cattermolova žena¬-“

„Pôjdeme s tebou, musíme zostať spolu–“ začal Harry, ale Ron prudko pokrútil hlavou.

„To je hlúposť, nemáme veľa času. Vy dvaja nájdete Umbridgeovú a ja sa pôjdem postarať o tú Yaxleyho kanceláriu – ale ako zastavím ten dážď?“

„Skús Finite intantate,” povedala Hermiona. “Ak by to bolo zaklínadlo alebo nejaká kliatba, mal by sa dážď zastaviť. A ak to nepomôže, tak sa niečo pokazilo s veterným kúzlom, čo bude horšie. V takom prípade skús pre dočasne zmiernenie Impervius, aby si zachránil jeho veci-“

„Povedz to znovu a pomaly –“ povedal Ron, zatiaľ čo zúfalo hľadal po vreckách pero.

Ale v tej chvíli výťah zastavil a ženský hlas povedal: „Štvrté poschodie, Oddelenie kontroly a dohľadu nad kúzelnými tvormi, vrátane sekcie pre príšery a hmotné i nehmotné stvorenia, Kancelária pre spoluprácu s trpaslíkmi a Poradenské kancelárie pre zabíjanie škodcov.”

Mreža sa znovu otvorila a vpustila dovnútra ďalších dvoch kúzelníkov a pár svetlofialových papierových obežníkov, ktoré poletovali okolo lampy pri strope výťahu.

„Dobré ráno, Albert,“ povedal zarastený chlapík usmievajúc sa na Harryho. Keď sa výťah opäť dal do pohybu, prehliadal si Rona a Hermionu. Hermiona šepkala Ronovi inštrukcie.

Kúzelník sa oprel vedľa Harryho, díval sa naňho a mumlal: „Dirk Cresswell, čo? Zo Styku so škriatkami. Pekne, Albert. Som si istý, že teraz dostanem jeho prácu ja!“ žmurkol a Harry sa na oplátku usmial a dúfal, že to bude stačiť. Výťah zastavil a dvere sa opäť otvorili.

„Druhé podlažie, Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva, vrátane Kancelárie neoprávneného používania kúziel, Veliteľstvo aurorov a Administračné centrum Wizengamotu,“ povedal hlas čarodejnice.

Harry si všimol, že Hermiona Rona málinko postrčila a on utekal z výťahu nasledovaný ďalšími kúzelníkmi. Harry a Hermiona boli teraz sami. Zlaté dvere sa zavreli a Hermiona veľmi rýchlo povedala: „Vlastne si myslím, Harry, že by som mala ísť za ním. Nemyslím si, že vie, čo robí a ak ho chytia, celá naša vec…“

„Prvé poschodie, Minister mágie a pomocný personál.“

Zlaté mreže sa znovu otvorili a Hermiona si povzdychla. Stáli pred nimi štyria ľudia, dvaja hlboko zabraní do rozhovoru – dlhovlasý čarodejník, oblečený do nádherného čiernozlatého plášťa a čarodejnica podobná ropuche, so zamatovou mašľou na svojich krátkych vlasoch, zvierajúc na hrudi spisové dosky.