15. kapitola: Pomsta škriatkov

Na druhý deň skoro ráno, skôr ako sa prebudili druhí dvaja, vyrazil Harry do lesov naokolo nájsť ten najstarší, najdrsnejší a najhúževnatejší strom. V jeho tieni pochoval oko Divookého Moodyho a to miesto označil vydlabaným malým krížikom v kôre stromu. Nebol to pohreb s poctou, ale Harry cítil, že by Divooký chcel skôr niečo takého, ako mať oko zastrčené v dverách Dolores Umbridgeovej. Potom sa vrátil do stanu a čakal, kým sa ostatní zobudia a preberú, čo sa bude diať ďalej.


Harry a Hermiona tušili, že najlepšie bude neostávať na akomkoľvek mieste príliš dlhú dobu a Ron s nimi súhlasil s jedinou podmienkou, že ich ďalší cieľ bude blízko slaninového sendviča. Hermiona zrušila kúzla, ktoré umiestnila okolo planiny, a Harry s Ronom zamaskovali všetky stopy na zemi, ktoré by mohli prezradiť, že sa zdržiavali práve tu. Potom sa premiestnili na okraj malého obchodného mestečka.

Keď postavili stan v zákryte malého lesíka a obklopili sa ochrannými kúzlami, vyrazil Harry prikrytý neviditeľným plášťom pre niečo na jedenie. Nešlo to ale tak hladko, ako si plánoval. Ešte sa ani nedostal do mesta, keď ho neprirodzený chlad, klesajúca hmla a náhle zotmenie oblohy prinútili zastaviť na mieste.

„Ale veď vieš vyčarovať perfektného Patronusa!“ protestoval Ron, keď sa Harry vrátil späť do stanu s prázdnymi rukami. Nemohol popadnúť dych a opakoval jediné slovo, dementori.

„Nemohol som... žiadneho vyčarovať,“ funel a držal sa za bok, v ktorom ho bodalo. „Nechcel.... sa zhmotniť.“

Harry sa pri ich výraze zdesenia a sklamania cítil zahanbene. Bola to desivá skúsenosť, vidieť dementorov, ako sa z diaľky približujú a uvedomovať si, že sa nebude môcť chrániť. Harryho stálo všetko jeho silu pohnúť sa a utiecť a pritom nechať dementorov pohybovať sa medzi muklami, ktorí ich nemohli vidieť, ale cítil beznádej všade tam, kade preleteli.

„Takže stále nemáme čo jesť.“

„Sklapni, Ron,“ vyštekla Hermiona. „Harry, čo sa stalo? Napadá ťa, prečo si nemohol vyčarovať svojho Patronusa? Včera sa ti vydaril perfektne!“

„Ja neviem.“

Sedel hlboko v jednom starom Perkinsovom kresle a cítil sa ešte poníženejšie. Obával sa, že sa s ním niečo stalo. Včerajšok sa zdal, ako keby to bolo pre mnohými rokmi: Dnes sa cítil, ako keby mal trinásť, keď sa on jediný zrútil v Rokfortskom exprese.

Ron kopol nohou do kresla.

„Čo je?“ zavrčal na Hermionu. „Som hladný! Odvtedy, čo som skoro vykrvácal, som zjedol len zopár muchotrávok!“

„Tak choď a prebojuj sa cez tých dementorov sám,“ povedal Harry dotknuto.

„Šiel by som, ale ak si si to nevšimol, mám ruku v šatke!“

„To je len dobre.“

„Čo tým chceš -?“

„Samozrejme,“ skríkla Hermiona a buchla sa rukou do čela, na čo obaja prekvapene stíchli. „Harry, daj mi ten medailónik! No tak, šup,“ povedala netrpezlivo a luskla naňho, keď nereagoval, „ten horcrux, Harry, ešte stále ho máš na krku!“

Natiahla ruky a Harry si prehodil zlatú retiazku cez hlavu. V tej chvíli, keď sa prestal medailón dotýkať Harryho kože, cítil sa voľný a podivne ľahký. Dovtedy si ani neuvedomil, že je spotený a že mu škvŕka v bruchu.

„Lepšie?“ spýtala sa Hermiona.

„Hej, stokrát!“

„Harry,“ povedala, čupla si pred neho a nasadil hlas, ako keby hovorila s niekým, kto je na smrteľnej posteli, „nemyslíš, že by si mohol byť posadnutý?“

„Čo? Nie!“ povedal obranne, „pamätám si všetko, čo sme robili odvtedy, čo ho nosím. Keby som bol posadnutý, nevedel by som, čo robím, nie? Ginny mi povedala, že si na niektoré chvíle vôbec nemohla spomenúť.“

„Hmm,“ povedala Hermiona a dívala sa na ťažký medailón. „Tak by sme ho možno len nemali nosiť. Môžeme ho nechať v stane.“

„Predsa tu nenecháme ten horcrux len tak povaľovať,“ povedal Harry rozhodne. „Ak ho stratíme, ak ho niekto ukradne...“

„No dobre, dobre,“ povedala Hermiona, zavesila si horcrux okolo krku a skrylo ho pod svoje tričko. „Ale budeme sa striedať, keď ho budeme nosiť, aby ho niekto nemal príliš dlho.“

„Super,“ povedal Ron naštvane, „a teraz, keď sme si to vyjasnili, môžeme sa vydať po nejaké jedlo?“

„Fajn, ale pôjdeme ho hľadať niekam inam,“ povedala Hermiona s pohľadom upreným na Harryho. „Neexistuje dôvod zostávať niekde, kde sa po okolí potulujú dementori.“

Nakoniec sa v tú noc usadili na vzdialenom úbočí poľa, ktoré patrilo k osamelej farme, z ktorej si vzali vajcia a chlieb.

„Nie je to krádež, nie?“ opýtala sa Hermiona ustarane, keď zhltli praženicu s chlebom. „Nie, keď som v kurníku nechala peniaze...“

Ron prekrútil očami a povedal s plnými ústami, „Her-i-ona, neboj fa toľko. Uvoľni fa!“

A naozaj bolo omnoho jednoduchšie sa uvoľniť, keď sa poriadne najedli. Hádka o dementoroch bolo po tom všetkom nočnom smiechu zabudnutá a Harry sa cítil šťastne, snáď i plný nádeje, keď ako prvý z nich zostal na nočnej stráži.

Bolo to ich prvé stretnutie s faktom, že plný žalúdok nosí dobrú náladu, prázdny pre zmenu hašterenie a beznádej. Harry tým nebol príliš prekvapený, ešte si zaspomínal na časy, keď u Dursleyovcov občas takmer vyhladoval. Hermiona celkom dobre znášala, keď museli jesť bobule alebo zoschnutý chlieb, aj keď náladu mala možno o málinko skleslejšiu, než obvykle, a tvrdohlavo mlčala. Ron bol však oddávna zvyknutý na tri chutné jedlá denne, možno to bol zvyk od matky z domova, možno od domácich škriatkov zo školy, a hlad v ňom prebúdzal hnevlivé nálady, ktoré keď sa skombinovali s nosením horcruxu, boli úplne odporné.

„Takže kam ďalej?“ opakoval neustále. Nevyzeralo to, že by jeho samotného niečo napadlo, len sedel a dumal nad nedostatkom jedla, ale od Harryho a Hermiony očakával plány do budúcnosti. Harry a Hermiona strávili nekonečné hodiny premýšľaním, kde by mohli nájsť ostatné horcruxy a ako zničiť ten jeden, ktorý už mali, ale keďže nemali žiadne nové informácie, ich rozhovory sa čím ďalej, tým viac opakovali.

Keďže Dumbledore povedal Harrymu, že veril, že Voldemort schoval horcruxy na miestach, ktoré boli pre neho dôležité, opakovali si neúprosne miesta, na ktorých podľa ich informácií Voldemort žil alebo sa objavoval. Sirotinec, kde sa narodil a vyrastal. Rokfort, kde študoval. U Borgina a Burka, kde pracoval po škole. Potom v Albánsku, kde strávil roky vyhnanstva. To všetko boli piliere, na ktorých stavili svoje úvahy.

„Tak poďme do Albánska. Predsa nám prehľadanie celej zeme nemôže trvať dlhšie než hodinu,“ povedal Ron sarkasticky.

„Tam nemôže byť nič. Päť zo svojich horcruxov mal už predtým, než sa premiestnil do vyhnanstva, a Dumbledore si bol istý, že had je posledný,“ povedala Hermiona. „Vieme, že had v Albánsku nie je, obvykle býva s Vol-"

„Neprosil som ťa, aby si to prestala vyslovovať?“

„Fajn! Had je obvykle s Veď-Vieš-Kým, spokojný?“

„Moc nie.“

„Nevidím zmysel v tom, aby niečo schovával u Borgina a Burka,“ povedal Harry, ktorý sa nad tým už mnohokrát zamýšľal, ale povedal to znovu, aby prerušil to nepríjemné ticho. „Borgin a Burke boli odborníci na objekty čiernej mágie, horcrux by spoznali na prvý pohľad.“

Ron si na truc zívol. Harry potlačil silné nutkanie niečo po ňom hodiť a premýšľal ďalej, „stále si myslím, že mohol niečo skryť v Rokforte.“

Hemiona si povzdychla.

„Ale to by to už predsa Dumbledore našiel, Harry!“

Harry zopakoval argument, ktorý túto teóriu podporoval.
„Dumbledore predomnou povedal, že nikdy nepredpokladal, že by snáď poznal všetky rokfortské tajomstvá. Vravím vám, ak je miesto, kam Vol-"

„Hej!“

„Dobre, VEĎ-VIEŠ-KTO!“ zakričal Harry, keď pretiekla jeho trpezlivosť. „Ak niekedy existovalo miesto, ktoré bolo pre Veď-Vieš-Koho dôležité, bol to Rokfort!“

„Ale no tak,“ posmieval sa Ron. „Jeho škola?“

„Áno, jeho škola! Bol to jeho prvý skutočný domov, miesto, ktoré bolo pre neho zvláštne. Znamenalo pre neho všetko a dokonca aj potom, čo odišiel....“

„Hovoríme tu o Veď-Vieš-Kom, mám pravdu? Nie o tebe?“ spýtal sa Ron. Popoťahoval retiazku horcruxu okolo svojho krku a Harry dostal chuť ho za ňu chytiť a uškrtiť.

„Povedal si nám, že Veď-Vieš-Kto požiadal Dumbledora, aby ho potom, čo odišiel zo školy, zamestnal,“ povedala Hermiona.

„Správne,“ odpovedal Harry.

„A Dumbledore si myslel, že sa tam chcel vrátiť len preto, aby skúsil nájsť niečo, možno vec, ktorá patrila ďalšiemu zakladateľovi, čo by mohol premeniť na ďalší horcrux?“

„Hej,“ potvrdil Harry.

„Ale nakoniec tú prácu nedostal,“ povedala Hermiona. „Takže nikdy nemal šancu nájsť nič z vecí pôvodných zakladateľov školy a schovať to vnútri!“

„No dobre,“ rezignoval Harry. „Zabudnite na Rokfort.“

Bez ďalších plánov sa vydali do Londýna a skrytí pod neviditeľným plášťom sa pokúsili nájsť sirotinec, v ktorom Voldemort vyrastal. Hermiona sa vkradla do miestnej knižnice a z jej záznamov zistila, že tú budovu zbúrali už pred mnohými rokmi. Vydali sa teda na miesto, kde stávala, ale našli tam len vežiak plný kancelárií.

„Možno by sme mohli skúsiť preskúmať základy,“ nadhodila Hermiona polovičato.

„Tu by horcrux neschovával,“ zareagoval Harry. Vedel to po celý čas. Sirotinec bolo miesto, z ktorého Voldemort utiekol, nikdy by tam neschovával časť svojej duše. Dumbledore ukázal Harrymu, ako si Voldemort vyberal úkryty podľa toho, aké majestátne alebo mystické boli. Tento ponurý kúsok Londýna bol od Rokfortu, Ministerstva alebo budovy ako bola Gringottbanka so všetkými tými zlatistými mrežami a mramorovými podlahami taký vzdialený...

Dokonca aj keď nemali žiadne ďalšie nápady, pokračovali vo svojom putovaní po zemi a každú noc z bezpečnostných dôvodov stavali stan na inom mieste. Každé ráno sa presvedčili, že po sebe zahladili všetky stopy, a potom sa vydali nájsť ďalšie osamotené a opustené miesto, premiestňovali sa do lesov, temných skalných škár, purpurových bažín, fuksiami pokrytých stien hôr a raz aj do zakrytej kamenistej zátoky. Každých zhruba dvanásť hodín sa medzi sebou predávali horcrux, ako keby hrali nejakú spomalenú zvrátenú hru „pošli to ďalej“, pri ktorej sa báli, že ak sa im nepodarí posunúť medailón druhému, vyslúži si za odmenu dvanásť hodín nadmerného strachu a úzkosti.

Harryho stále bodala jazva. Všimol si, že sa to stávalo najčastejšie, keď nosil horcrux. Niekedy nedokázal ovládnuť svoju reakciu na bolesť.

„Čo? Čo si videl?“ chcel vedieť Ron kedykoľvek zazrel Harryho, ako sebou šklbol.

„Tvár,“ zamumlal Harry zakaždým. „Stále tá istá tvár. Toho zlodeja, ktorý niečo ukradol Gregorovičovi.“

A Ron sa od neho zasa otočil a ani sa nepokúsil skryť svoje sklamanie. Harry vedel, že Ron dúfal, že mu povie nejaké nové informácie o jeho rodine alebo o zvyšku Fénixovho rádu, ale nakoniec on, Harry, nebol televízny prijímač. Videl len to, na čo v tej chvíli myslel Voldemort. Nedokázal sa naladiť na čokoľvek, na čo by len pomyslel. Voldemort ale zjavne myslel stále na toho neznámeho mladíka s úsmevom na tvári, ktorého meno a začiatky, tým si bol Harry istý, nepoznal Voldemort lepšie ako on. Harryho jazva stále horela, a keď mu ten čulý blonďavý chlapec prestupoval pamäťou, dokázal sa postupne ovládať a potlačiť bolesť či nepokoj tak, aby pri akejkoľvek zmienke o zlodejovi pred druhými nedával najavo nič okrem nedočkavosti. Nemohol im nič dávať za vinu, pri tej ich beznádejnej honbe za horcruxami.

Ako sa z dní stávali týždne, začal Harry podozrievať Rona a Hermionu, že hovoria o ňom bez neho. Párkrát totiž náhle prestali rozprávať vo chvíli, keď Harry vošiel do stanu a dvakrát ich zazrel zhrbených neďaleko stanu, s hlavami pri sebe a rýchlo rozprávali. Zakaždým úplne stíchli, keď si uvedomili, že sa k nim približuje a rýchlo sa tvárili, že sú zaneprázdnení zbieraním dreva alebo hľadaním vody.

Harry uvažoval, že sa možno len dohadovali na pokračovaní v tom, čo teraz pripomínalo márne túlavé cestovanie, pretože dúfali, že pre nich má ešte tajný plán, ktorý im prezradí až počas cesty. Ron sa už nesnažil skrývať svoju zlú náladu a Harry sa začal obávať, že už i Hermiona bolo sklamaná jeho mizerným vodcovstvom. Beznádejne sa pokúšal premýšľať o ďalších miestach, kde by horcruxy mohli byť, ale to jediné, čo sa k nemu vracalo, bol Rokfort, a keďže bol sám, kto ho bral do úvahy, zavrhol ho.

Ako tak prechádzali krajinou, ubiehala jeseň. Teraz už stavali stan na nastlanej vrstve padnutých listov. Hmly od dementorov teraz doplňovala hmla prírodná a k tomu všetkému ich začal otravovať vietor a dážď. To, že bola Hermiona čím ďalej, tým lepšia v hľadaní jedlých húb, im nemohlo v žiadnom prípade vynahradiť samotu, chýbajúcich priateľov, alebo ich úplné izolovanie od toho, čo sa vo zvyšku sveta dialo proti Voldemortovi.

„Moja mama,“ povedal Ron jednej noci, keď sedeli v stane na brehu rieky vo Walese, „dokáže zo vzduchu vyčarovať jedlo.“

Namrzene pri tom strkal do kúskov spálených šedých rybičiek, ktoré mal na tanieri. Harry sa pozrel Ronovi automaticky na krk a videl, ako nakoniec aj očakával, blýskavú zlatú retiazku horcruxu. Ovládol sa a nezanadával si na Rona, ktorého reakcia sa, ako vedel, zlepší vo chvíli, keď si dá dolu medailón z krku.

„Tvoja mama nemôže vyčarovať jedlo zo vzduchu,“ povedala Hermiona. „To nemôže urobiť nikto. Jedlo je prvá z piatich Základných výnimiek z Gampovho zákona o premene prvk-"

„Och, prosím ťa, môžeš hovoriť našou rečou?“ povedal Ron a snažil sa dostať rybičku zo svojich zubov.

„Nie je možné vyčarovať z ničoho jedlo! Môžeš ho privolať, ak vieš, kde je, môžeš ho premeniť, môžeš ho znásobiť, keď už nejaké máš...“

„No, nesnaž sa násobiť toto jedlo, je to nechutné,“ povedal Ron.

„Harry tú rybu chytil a ja som urobila to najlepšie, čo som mohla! Zistila som, že som jediná, kto tu pripravuje jedlo, možno je preto, že som dievča?!“

„Nie, je to preto, že teba tu všetci považujeme za najlepšiu čarodejnicu!“ povedal Ron a šľahol po nej pohľadom.

Hermiona povyskočila a z jej cínového plechu sa skĺzli na zem jej opečené šťuky.

„Zajtra môžeš variť ty, Ron, môžeš skúsiť nájsť prísady a skúsiť to, premeniť ich na niečo, čo sa bude dať jesť, a ja tu budem sedieť a ksichtiť sa a nadávať na teba, takže uvidíš ako sa –"

„Ticho!“ povedal Harry, vyskočil na nohy a zdvihol obe ruky. „Buďte chvíľu ticho!“

Hermiona vyzerala pobúrene.

„Ako môžeš byť na jeho strane, keď prakticky nevarí..“

„Hermiona, buď ticho, myslím, že niekoho počujem!“

Načúval s napätými ušami, ruky mal stále vo vzduchu, aby im dal najavo, že stále nemajú rozprávať. Potom cez všetok ten hluk prúdiacej vody začul znovu hlasy. Obzrel sa na špiónoskop, ten sa ale nehýbal.

„Ochránila si nás Muffliatom, že áno?“ zašeptal Hermione.

„Urobila som všetko, čo obvykle,“ zašeptala späť, „Muffliato, odpudzujúce kúzla proti muklom a zakrývajúce kúzla, to všetko. Nemali by nás ani počuť, ani vidieť, ak už je to ktokoľvek.“

Zvuky ťažkého predierania a škrabania spolu so zvukom vytlačených kameňov a vetvičiek im prezradili, že sa k nim dolu po zráze až k brehu, kde si postavili stan, blíži niekoľko ľudí. Vytiahli svoje prútiky a čakali. Kúzla, ktorými okolo seba vybudovali hradbu, by mali v úplnej tme postačovať na ochranu pred muklami a obyčajnými čarodejníkmi a čarodejnicami. Ak to boli smrťožrúti, čakal ich pravdepodobne prvý skutočný test ich schopnosti brániť sa proti čiernej mágii.

Hlasy boli čím ďalej hlasnejšie, ale nezrozumiteľnejšie, ako sa tá skupinka ľudí približovala k brehu. Harry predpokladal, že ľudia, ktorým hlasy patrili, sú už len pár metrov ďaleko, ale šumenie rieky mu neumožňovalo čokoľvek lepšie odhadnúť. Hermiona chňapla kabelku a začala v nej hľadať. Po chvíľke vytiahla troje Predlžovacie uši. Jedny si nechala pre seba, druhé dala Harrymu, tretie Ronovi, všetci si vsunuli konce farebných povrázkov do uší a druhú stranu vyhodili pred vchod do stanu.

Behom chvíľky Harry začul vyčerpaný mužský hlas.


„Malo by tu byť aspoň pár lososov. Alebo myslíš, že ich sezóna ešte neprišla? Accio, losos!“

Ozvalo sa pár zreteľných zaplesknutí a potom zvuk, ktorý dával najavo, že ryby dorazili k čarodejníkom. Niekto vďačne zavrčal. Harry si zasunul predlžovacie uši hlbšie to toho svojho. Cez bublanie rieky počul ešte viac hlasov, ale nerozprávali anglicky, ani iným ľudským jazykom, aký kedy počul. Bol to drsný a neľubozvučný hlas, súvislé chrastenie, zvuky vychádzajúce snáď priamo z hrdla. Zdalo sa, že tam boli dvaja hovorcovia, jeden s hlbším, pomalším a druhý s vyšším hlasom.

Za plachtou sa roztancovali plamene ohňa a vďaka ich žiare na stan dopadali obrovské tiene. Nádherná vôňa pečených lososov sa doniesla až k nim a trápila ich hladné žalúdky. Potom sa ozvalo cinkanie pohárov a prvý muž znovu prehovoril.

„Na, Griphook, Gornuk.“

Škriatkovia! Naznačila Hermiona perami k Harrymu, ktorý prikývol.

„Vďaka,“ povedali škriatkovia spolu po anglicky.

„Takže, ako dlho ste vlastne vy traja na ceste?“ spýtal sa nový, jemný a príjemný hlas. Bol Harrymu odniekiaľ povedomý. Predstavoval si pupkatého prívetivého muža.

„Šesť týždňov... sedem... už ani neviem,“ povedal unavený muž. „Behom prvých pár dní som stretol Griphooka a zanedlho potom sme spojili svoje sily s Gornukom. Je dobré mať aspoň nejakú spoločnosť.“ Potom nasledovalo ticho, v ktorom škrípali nože a občas sa zo zeme zdvíhali cínové šálky. „A čo prinútilo odísť teba, Ted?“ pokračoval muž.

„Vedel som, že po mne pôjdu,“ odpovedal prívetivo Ted a Harry náhle spoznal, o koho šlo. Bol to Tonksovej otec. „Začul som, že sa okolo nás posledný týždeň potulovali smrťožrúti, a tak som sa rozhodol pred nimi utiecť. Odmietol som sa už z princípu zaregistrovať ako narodený u muklov, chápete, takže som vedel, že bude len otázka času, že nakoniec budem musieť aj tak utiecť. Moja žena by mala byť v poriadku, je čistokrvná. A potom som stretol tuto, Deana, kedy to bolo, niekedy pred pár dňami, synak?“

„Áno,“ ozval sa ďalší hlas a Harry, Ron a Hermiona sa na seba pozreli, ticho, ale vzrušene, pretože všetci spoznali hlas Deana Thomasa, ich kamaráta z Chrabromilu.

„Muklovskí rodičia, čo?“ spýtal sa prvý muž.

„Neviem to určite,“ povedal Dean. „Otec odišiel od mamy, keď som bol ešte malý. Nemám ale dôkaz, že to bol čarodejník.“

Na chvíľku sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len hryzenie. Potom prehovoril znovu Ted.
„Musím povedať, Dirk, že som prekvapený, že som ťa stretol. Teší ma to, ale prekvapuje. Povrávalo sa, že ťa chytili.“

„Chytili,“ povedal Dirk. „Už som bol na ceste do Azkabanu, keď sa mi podarilo utiecť. Omráčil som Dawlisha a zobral som mu metlu. Bolo to jednoduchšie ako som si myslel. Myslím, že vtedy nebol vo svojej koži. Možno ho niekto omámil – chcel by som sa takému čarodejníkovi alebo čarodejnici poďakovať, pretože mi zrejme zachránil život.“

Chvíľu bolo opäť ticho, v ktorom bolo počuť len praskanie ohňa a prúd vody v rieke. Potom Ted povedal: „A čo vy dvaja tu? Mal som, ehm, pocit, že škriatkovia boli celú dobu s Veď-Viete-Kým.“

„To ste mali zlý pocit,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „My sa k nikomu nepridávame. Toto je vojna čarodejníkov.“

„Prečo sa teda skrývate?“

„Považujú ma za drzého,“ povedal škriatok s hlbším hlasom. „Odmietol som splniť žiadosť, ktorú som považoval za nemiestnu, a potom som zistil, že moja osobná bezpečnosť je ohrozená.“

„O čo ťa požiadali?“ spýtal sa Ted.

„O niečo, čo urážalo moju rasu,“ odpovedal škriatok drsnejším a menej ľudským hlasom. „Nie som domáci škriatok.“

„A čo ty, Griphook?“

„Som na tom podobne,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „Gringottbanka už nie je pod vládou mojej rasy. Nepripustím, aby mi velil čarodejník.“

Dodal si niečo popod fúzy v škriatkovskej reči a Gornuk sa zasmial.

„Čo to bolo za vtip?“ spýtal sa Dean.

„Povedal,“ odpovedal Dirk, „že sú veci, ktoré si ani čarodejníci nepripúšťajú.“

Chvíľku bolo ticho.

„Ja to nechápem,“ povedal Dean.

„Pred svojim odchodom som sa im niečo trošku odplatil,“ povedal Griphook.

„Prepána – teda pre škriatka, mal by som povedať,“ opravil sa rýchlo Ted. „Nezamkol si náhodou smrťžrúta v jednom z tých starých trezorov s extrémnym zabezpečením?“

„Keby som to urobil, ani ten meč by mu nepomohol dostať sa von,“ odpovedal Griphook. Gornuk sa znovu zasmial a tentokrát sa usmial aj Dirk.

„Dean, ani ja to stále nechápeme,“ povedal Ted.
„To ani Severus Snape, aj keď o tom nevie,“ povedal Griphook a dvaja škriatkovia sa zasmiali príšerným smiechom. Harry vnútri stanu od samého vzrušenia takmer nedýchal – pozreli sa s Hermionou na seba a počúvali tak pozorne, ako len mohli.

„Ty si o tom nepočul, Ted?“ spýtal sa Dirk. „O tých deťoch, ktoré sa pokúsili ukradnúť meč zo Snapovej riaditeľne v Rokforte?“

Harrymu ako keby telom prešiel elektrický prúd, napol sa mu každý nerv v tele a prikoval ho k zemi.

„O tom som nič nepočul,“ povedal Ted, „ani v Prorokovi to nebolo, čo?“

„To ťažko,“ zachechtal sa Dirk. „Tu Griphook mi povedal, že to počul od Billa Weasleyho, ktorý pre banku pracuje. Jedno z tých detí, ktoré sa meč pokúšali ukradnúť, bola Billova mladšia sestra.“

Harry sa pozrel na Hermionu a Rona, ktorí zvierali predlžovacie uši tak pevne, ako keby to bolo záchranné lano. „Ona a pár jej priateľov sa dostali do Snapovej kancelárie a rozbili sklenenú vitrínu, v ktorej zrejme meč schovával. Keď sa snažili dostať dolu schodmi, Snape ich chytil.“

„Potom ich teda pán Boh ochraňuj,“ povedal Ted. „Čo si myslíte, že ho použijú proti Veď-Vieš-Komu? Alebo snáď proti Snapovi?“

„Nech už si mysleli, že s ním urobia čokoľvek, Snap sa rozhodol, že na súčasnom mieste meč nie je v bezpečí,“ povedal Dirk. „O pár dní neskôr, hneď ako dostal od Veď-Viete-Koho súhlas, poslal meč do Londýna, aby ho skryl v Gringottbanke.“

Škriatkovia sa začali znova smiať.

„Stále ten vtip nechápem,“ povedal Ted.

„Je to napodobenina,“ zaškrípal Griphook.

„Chrabromilov meč?!“

„Áno, je to kópia – dokonalá kópia, musím povedať – ale vyrobili ju čarodejníci. Originál vytvorili škriatkovia pred stovkami rokov a má isté vlastnosti, ktoré majú len škriatkami vyrobené zbrane. Nech je pravý Chrabromilov meč kdekoľvek, nie je v trezore v Gringottbanke.“

„Už chápem,“ povedal Ted. „A predpokladám správne, že ste sa neobťažovali povedať o tom smrťožrútom?“

„Nemalo zmysel ich s touto informáciou obťažovať,“ povedal samoľúbo Griphook a teraz sa k smiechu Gornuka a Dirka pridali aj Ted a Dean.

Vo vnútri stanu Harry zavrel oči a prial si, aby niekto položil otázku, na ktorú chcel poznať odpoveď a po minúte, ktorá mu utiekla desaťkrát pomalšie, než obvykle, sa Dean nakoniec prinútil spýtať – i on bol koniec koncov Ginnyin bývalý priateľ a keď na to Harry pomyslel, pichlo ho pri srdci.

„Čo sa stalo s Ginny a s tými ostatnými? S tými, ktorí sa pokúsili ukradnúť meč?“

„No, potrestali ich kruto,“ odpovedal ľahostajne Griphook.

„Ale sú v poriadku, nie?“ spýtal sa Ted rýchlo, „Weasleyovci nepotrebujú mať ďalšie choré dieťa, povedal by som.“

„Neutrpeli žiadnu vážnu ujmu na zdraví, pokiaľ viem,“ povedal Griphook.

„To mali šťastie,“ povedal Ted. „Po tom, čo sa o Snapovi hovorí, môžeme byť radi, že sú nažive.“

„Ty tomu teda veríš, Ted?“ spýtal sa Dirk. „Veríš, že Snape zabil Dumbledora?“

„Samozrejme, že verím,“ povedal Ted. „Nechceš tu len tak sedieť a tvrdiť mi, že s tým má Potter niečo spoločné?“

„V tejto dobe je ťažké veriť čomukoľvek,“ zamumlal si Dirk.

„Ja Harryho Pottera poznám,“ povedal Dean. „A myslím si, že naozaj dôležitý – Vyvolený, či ako mu teraz hovoria.“

„Áno, mnohí by tomu chceli veriť, synak,“ povedal Dirk, „vrátane mňa. Ale kde vlastne je? Skrýva sa, ako to vyzerá. Nemyslíš, že keby dokázal niečo, čo my nie, alebo keby pre neho niečo hralo, bojoval by teraz so zdravým odporom namiesto skrývania sa? A všetci vieme, že proti nemu Prorok zahájil dobrú štvanicu –"

„Prorok?“ zasmial sa Ted. „Ak ten brak ešte čítaš, tak si zaslúžiš, aby sa ti klamalo, Dirk. Ak chceš fakty, skús čítať Sršeň.“

Ozvalo sa dusenie, kašľanie a niekomu začalo rýchlo tĺcť srdce. Dirk zhltol rybiu kosť. Potom vyprskol: „Sršeň? Ten bláznivý zdrap papiera Xena Lovegooda?“

„V súčasnosti už nie je taký bláznivý,“ povedal Ted. „Možno by sa naňho mal mrknúť, Xeno tam vydáva všetky tie veci, čo Prorok ignoruje, a v poslednom čísle už nebola ani zmienka o Krčorohých chrapogotoch. Ako dlho ho nechajú tlačiť pravdu neviem. Ale Xeno na prvej stránke každého vydania tlačí správu, že všetci, ktorí sú proti Veď-Vieš-Komu, by mali pomáhať Harrymu Potterovi.“

„Chlapcovi, ktorý sa vyparil zo sveta ťažko môže niekto pomôcť,“ povedal Dirk.

„Premýšľaj, už to, že ho ešte nechytili, je úspech,“ povedal Ted. „Rád by som sa od neho priučil ako zostať slobodný, o to sa tu predsa všetci snažíme, nie?“

„Hej, no, v tom máš pravdu,“ priznal Dirk sťažka. „So všetkými tými informátormi ministerstva, ktorí po ňom idú, by som čakal, že budú dávno mať. Teda pokiaľ ho už nechytili, nezabili a nenechávajú si to pre seba.“
„Tak nehovor, Dirk,“ zamumlal Ted.

Opäť sa rozhostilo ticho, prerušované iba cinkaním vidličiek a nožov. Keď opäť prehovorili, ich témou bolo, kde prespia – či na upätí alebo na vŕšku lesnatého svahu. S tým, že les ich lepšie ukryje, uhasili oheň, potom vyliezli späť na svah a ich hlasy sa stratili v diaľke.

Harry, Ron a Hermiona zmotali predlžovacieho uši. Harry, ktorý celý čas, keď tajne načúvali svojim susedom, potlačoval túžbu prehovoriť, zo seba teraz nemohol dostať jedinú vetu. Zmohol sa len na „Ginny – ten meč –"

„Ja viem!“ povedala Hermiona.

Skočila po svojej kabelke a tentokrát do nej ponorila svoju ruku až po rameno.

„Tu... to... máme...“ precedila medzi zuby a ťahala niečo, čo bolo evidentne veľmi hlboko. Svetlo sveta uzrel pomaly najprv roh zdobeného obrazu a Harry jej pribehol rýchlo na pomoc. Keď ťahali z batoha portrét Phinea Nigella, Hermiona naňho mierila celý čas prútikom a bola pripravená zoslať akékoľvek kúzlo, ak by bolo treba.

„Ak niekto vymenil skutočný meč za napodobeninu v čase, keď bol v Dumbledorovej kancelárii,“ funela, keď opreli obraz o stenu stanu, „Phineas Nigellus by to vedel, jeho obraz visí priamo za vitrínou!“

„Teda ak zrovna nespal,“ povedal Harry, ale keď si Hermiona kľakla k prázdnemu plátnu, dych mal stále zadržaný. Potom namierila prútikom na obraz, odkašľala si a potom povedala:

„Ehm – Phineas? Phineas Nigellus?“

Nestalo sa nič.

„Phineas Nigellus?“ skúsila to Hermiona znovu. „Profesor Black? Prosím, mohli by sme sa s vami porozprávať? Prosím?“

„´Prosím´, vždy pomáha,“ povedal chladný sarkastický hlas a Phineas Nigellus vošiel do svojho portrétu. V tej chvíli Hermiona zakričala:

„Obscura!“

Cez bystré čierne oči Phinea Niggela sa omotala čierna páska a on kvôli tomu narazil do rámu a zakričal od bolesti.

„Čo to – ako sa opovažujete – čo ste zač?“

„Je mi to veľmi ľúto, profesor Black,“ povedala Hermiona, „ale je to nutná prevencia!“

„Dajte zo mňa dole ten odporný prídavok! Dajte to dole, žiadam vás! Ničíte hodnotný kus umenia! Kde to som? Čo sa deje?“

„Nezáleží na tom, kde sme,“ povedal Harry a Phineas Nigellus stuhol a prestal sa snažiť zbaviť sa namaľovanej čiernej pásky.
„Nie je snáď hlas nepolapiteľného pána Pottera?“

„Možno,“ povedal Harry a vedel, že to vzbudí záujem. „Máme na vás pár otázok – o Chrabromilovom meči.“

„Ach tak,“ povedal Phineas Nigellus a obrátil hlavu k Harrymu, ako keby dúfal, že Harryho zahliadne, „áno. To hlúpe dievča sa tam chovalo veľmi nerozumne –"

„Sklapnite a neohovárajte moju sestru,“ povedal Ron hrubo. Phineas Nigellus pohŕdavo zdvihol obočie.

„Kto je tu ešte?“ spýtal sa a otáčal hlavou zo strany na stranu. „Váš tón ma uráža! To dievča a jej priatelia extrémne nerozumne riskovali. Kradnúť veci riaditeľovi.“

„Nekradli,“ povedal Harry. „Ten meč nie je Snapov.“

„Patrí škole profesora Snapa,“ povedal Phineas Nigellus. „Aký nárok si naňho robilo to Weasleyovie dievča? Zaslúžila si svoj trest, rovnako ako ten hlupák Longbottom a tá bláznivá Lovegoodová!“

„Neville nie je hlupák a Luna nie je bláznivá!“ povedala Hermiona.

„Kde to som?“ zopakoval Phineas Nigellus a začal znovu bojovať s páskou na očiach. „Kam ste ma to vzali? Prečo ste ma odniesli z domu mojich prapredkov?“

„To neriešte! Ako Snape potrestal Ginny, Nevilla a Lunu?“ spýtal sa Harry naliehavo.

„Profesor Snape ich poslal do Zakázaného lesa, aby tam urobili nejakú prácu pre to nemehlo – Hagrida.“

„Hagrid nie je nemehlo!“ povedala Hermiona prenikavo.

„A Snape si mohol myslieť, že bol trest,“ povedal Harry, „ale Ginny, Neville a Luna sa s Hagridom zrejme dobre bavili. Zakázaný les... už čelili stokrát horším veciam, než je Zakázaný les!“

Cítil sa uvoľnene. Predstavoval si, že dostali horší trest, možno dokonca až samotnú kliatbu Cruciatus.

„Čo sme ale v skutočnosti chceli vedieť, profesor Black, je, či si niekto, ehm, nepožičal ten meč? Napríklad kvôli vyčisteniu – alebo také niečo!“

Phineas Nigellus znova prestal zápasiť s páskou na očiach a zachechtal sa.

„Muklovský pôvod,“ povedal, „zbrane vyrobené škriatkami nepotrebujú čistiť, prosté dievča. Škriatkovské striebro odpudzuje tak obyčajné veci ako je pozemský prach, a vstrebáva to, čo ho posilní.“

„Nehovorte o Hermione, že je prostá,“ zaprotestoval Harry.

„Už ma nudí vaše odvrávanie,“ povedal Phineas Nigellus. „Možno je čas, aby som sa vrátil späť do riaditeľne?“

Zatiaľ čo sa snažil s páskou na očiach tápavo nájsť stranu obrazu, aby sa dostal späť do svojho rámu v Rokforte, Harryho niečo náhle napadlo.

„Dumbledore! Môžete k nám priviesť Dumbledora?“

„Čo prosím?“ spýtal sa Phineas Nigellus.

„Portrét profesora Dumbledora – nemohol by ste ho priviesť sem do vášho portrétu?“

Phineas Nigellus sa obrátil smerom k Harryho hlasu.

„Evidentne tu nie sú ignorantskí len rodení muklovia, Potter. Portrét v Rokforte môžu spolu rozprávať, ale nemôžu sa dostať von z hradu, s výnimkou návštev svojich obrazov na iných miestach. Dumbledore sem so mnou prísť nemôže a po tom, ako ste so mnou zaobchádzali, vás uisťujem, že ani ja už sa sem nevrátim!“

Harry skľúčene hľadel na to, ako Phineas znásobil svoju snahu odísť zo svojho obrazu.

„Profesor Black,“ povedala Hermiona, „nemohli by ste nám, prosím, prezradiť, kedy niekto naposledy vzal meč z vitríny? Teda než ho vzala Ginny?“

Phineas si netrpezlivo odfrkol.

„Mám dojem, že naposledy bol Chrabromilský meč preč z vitríny vtedy, keď s ním profesor Dumbledore zničil prsteň.“

Hermiona švihla pohľadom po Harrym. Ani jeden z nich nechcel pred Phineom Nigellom vravieť viac. On sám konečne našiel východ z obrazu.

„Tak teda zbohom vám všetkým,“ povedal kúsavo a začal sa strácať z dohľadu. Už mu bol vidieť len koniec klobúku, keď Harry náhle vykríkol.

„Počkajte! Povedal ste Snapovi, že ste to videli?“

Phineas Nigellus strčil hlavu s páskou späť do obrazu.

„Profesor Snape má na práci omnoho dôležitejšie veci, než riešiť výstrednosti Albusa Dumbledora. Dobrú noc, Potter!“

S týmito slovami sa stratil úplne a zanechal po sebe len špinavý rám.

„Harry!“ vykríkla Hermiona.

„Ja viem!“ vykríkol Harry. Sám sa nedokázal ovládnuť a rozhodil rukami naprázdno do vzduchu. Bolo to omnoho viac, než v čo sa odvážil dúfať. Prechádzal sa po stane a cítil, že musel prejsť aspoň kilometer. Už ani nebol hladný. Hermiona pchala portrét Phinea Nigella späť do batohu. Keď ho potom zatvorila, hodila ho stranou a usmiala sa na Harryho.
„Ten meč dokáže ničiť horcruxy! Škriatkovské ostrie vstrebáva len to, čo ho posilní – Harry, ten meč vstrebal jed baziliška!“

„A Dumbledore mi ho nedal už vtedy práve preto, že s ním chcel zničiť ten medailón –"

„ – a musel si uvedomiť, že ti ho nebudú chcieť dať, keď ti ho odkáže v poslednej vôli –"

„ – takže vytvoril kópiu –"

„ – a umiestnil ju do vitríny –"

„ – a skutočný meč nechal... Kde?“

Zízali na seba navzájom. Harry cítil, že odpoveď je veľmi blízko, ako keby sa takmer húpala nad nimi vo vzduchu. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Alebo to snáď povedal, ale Harry si to v tej chvíli neuvedomil?

„Premýšľaj!“ zašeptala Hermiona. „Premýšľaj! Kde by ho mohol nechať?“

„V Rokforte nie,“ povedal Harry a začal znovu pochodovať po stane.

„Niekde v Rokville?“ nadhodila Hermiona.

„V Škriekajúcej búde?“ povedal Harry. „Tam nikto nechodí.“

„Ale Snape vie, ako sa tam dostať, nebolo by to riskantné?“

„Dumbledore Snapovi veril,“ pripomenul jej Harry.

„Nie natoľko, aby mu povedal, že vymenil meče,“ povedala Hermiona.

„Áno, to máš pravdu!“ povedal Harry a pri spomienke na Dumbledora sa cítil ešte povzbudenejší, keď vedel, že Dumbledore mal predsa len nejaké výhrady, aj keď slabé, k Snapovej dôveryhodnosti. „Že by ten meč schoval niekde mimo Rokvillu? Čo myslíš, Ron? Ron?“

Harry sa obzrel. Na jeden krátky moment si myslel, že Ron zo stanu odišiel, ale potom si uvedomil, že leží na spodnej posteli a vyzerá strnulo.

„Takže ste si na mňa spomenuli?“ povedal.

„Čože?“

Ron si dofrkol, keď sa pozrel na spodok hornej postele a povedal:

„Pokračujte si, nenechajte ma, aby som rušil zábavu.“

Harry zmätene zízal na Hermionu, od ktorej očakával pomoc, ale tá zavrtela hlavou, zjavne v rozpakoch, ako on.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Harry.

„ČO? Nič sa nedeje,“ povedal Ron a stále odmietal sa pozrieť na Harryho. „Aspoň podľa teba nie, takže čo.“

Nad ich hlavami sa ozvalo pár dopadajúcich kvapiek. Začalo pršať.

„No, niečo sa určite deje,“ povedal Harry, „takže von s tým.“

Ron zoskočil z postele a postavil sa. Vyzeral zvláštne, ako keby nebol vo svojej koži.

„Dobre, von s tým. Nečakaj odo mňa, že budem výskať od radosti, pretože sme prišli na ďalšiu stratenú vec, ktorú musíme nájsť. Skrátka si ju pripíš na zoznam tých nezmyslov, o ktorých nič nevieš.“

„Ja nič neviem?“ zopakoval Harry. „Ja nič neviem?“

Kvap, kvap, kvap. Dážď bol čím ďalej, tým hustejší, dopadol na ich listami pokrytý stan i na bublajúcu bodu v temnote vonku. Harryho sa zmocnila hrôza. Ron vravel presne to, na čo musel myslieť celý čas a čoho sa on, Harry, bál.

„Nehodlám tu stráviť celý život,“ povedal Ron, „aby som mal po celý čas zaviazanú ruku, nič na jedenie a mrzol mi chrbát každú noc. Len som dúfal, že po tých pár týždňoch budeme už niečo mať.“

„Ron,“ povedala Hermiona tak tichým hlasom, že Ron mohol predstierať, že ho cez hlasité búchanie dažďa na stan nepočul.

„Myslel som si, že vieš, do čoho ideš,“ povedal Harry.

„Hej, to som si myslel tiež.“

„Takže ktorá časť z toho nie je podľa tvojich predstáv?“ spýtal sa Harry. Na obranu mu teraz prichádzal jeho hnev. „To si si myslel, že budem prespávať v špičkových hoteloch? Každý druhý deň nájdeme horcrux? Myslel si si, že budeš u maminky späť na Vianoce?“

„Mysleli sme si, že vieš, čo budeme robiť!“ kričal Ron a postavil sa. Jeho slová Harryho ranili, ako keby to bol ostrý nôž. „Mysleli sme si, že ti Dumbledore povedal, čo máš robiť, že máš nejaký naozajstný plán!“

„Ron!“ povedala Hermiona, tento raz zreteľne nahlas cez všetok ten dážď nad hlavami, ale on ju opäť ignoroval.

„Potom teda prepáč, že ťa sklamem,“ povedal Harry a jeho hlas bol chladný. „Bol som s vami úplne od začiatku. Povedal som vám všetko, čo viem od Dumbledora. A ak si si nevšimol, našli sme len jeden horcrux –"

„Hej, a zbaviť sa ho chceme tak rýchlo, ako nájsť tie ostatné – takže inými slovami, kto vie kedy.“

„Daj si dole ten medailón, Ron,“ povedala Hermiona neobvykle vysokým hlasom. „Prosím, daj si ho dole. Nevravel by si takto, keby si ho na sebe nemal celý deň.“

„Ale áno, hovoril by tak,“ povedal Harry, ktorý nechcel počuť žiadne ospravedlnenia Ronovho správania. „Myslíš, že som si nevšimol, že si vy dvaja šepkáte za mojím chrbtom? Myslíš, že ma nenapadlo, že toto myslíte?“

„Harry, my sme ne -"

„Neklam!“ oboril sa na ňu Ron. „Ty si to predsa vravela tiež, vravela si, že si sklamaná, že si si myslela, že sa ešte niekam pohneme –"

„Nepovedala som to takto – Harry, nepovedala!“ začala plakať.

Po stane stekali kvapky dažďa, po Hermioninej tvári slzy a vzrušenie, ktoré sa objavilo pred pár minútami, teraz rýchlo zmizlo, ako keby nikdy neexistovalo. Ohňostroj, ktorý len zadymil a zhasol a zanechal po sebe len temno, vlhko a chladno. Chrabromilov meč bol skrytý ktovie kde a v stane boli len traja násťroční, ktorí dosiahli len to, že – zatiaľ – nezomreli.

„Takže prečo tu ešte si?“ spýtal sa Harry Rona.

„Pozri sa na mňa,“ povedal Ron.

„Tak choď domov,“ povedal Harry.

„Hej, možno by som mal!“ vykríkol Ron a popošiel pár krokov k Harrymu, ktorý sa nepohol, „nepočul si, čo vraveli o mojej sestre? Ale tebe na tom vôbec nezáleží, veď je to len Zakázaný les, Harry Ja-Som-Čelil-Už-Horším-Veciam, Potter sa predsa nezaujíma o to, čo sa stalo iným. Ale ja sa o to zaujímam, sú tam všetky tie obrovské pavúky a tie ďalšie veci-"

„Povedal som len, že tam bola s ostatnými, s Hagridom –"

„Áno, ja to chápem, tebe na nej nezáleží! A čo ten zvyšok mojej rodiny, -Weasleyovci nepotrebujú mať ďalšie choré dieťa- počul si to?“

„Áno, ja –"

„Nezaujíma ťa, čo to znamená, čo?“

„Ron!“ vykríkla Hermiona a strčila sa medzi nich. „Nemyslím, že by to znamenalo, že sa stalo čokoľvek nového, čokoľvek, o čom by sme nevedeli. Premýšľaj, Ron, Bill je už zjazvený, veľa ľudí už muselo vidieť, že George prišiel o ucho a ty máš ležať na smrteľnej posteli s pŕhlivkou, myslím, že to nič viac neznamenalo.“

„Takže ty si myslíš, čo? No dobre, nebudem si o nich robiť starosti. Pre vás je to všetko v poriadku, keď sú vaši rodičia v bezpečí –"

„Moji rodičia sú mŕtvi!“ kričal Harry.

„A moji môžu byť tiež!“ zaútočil naňho Ron.
„Tak choď!“ zareval Harry. „Choď k nim naspäť, predstieraj, že si sa vyliečil z pŕhlivky a maminka ťa nakŕmi a –"

V tom Ron náhle siahol do plášťa, Harry zareagoval, ale než bol prútik ktoréhokoľvek z nich vonku, Hermiona zdvihla svoj.

„Prestego!“ zakričala a medzi ňou, Harrym a Ronom sa vypínal neviditeľný štít. Sila kúzla všetkých odhodila stranou a Harry a Ron na seba zazerali z oboch strán neviditeľnej bariéry, ako keby sa videli prvýkrát v živote. Harry cítil k Ronovi zničujúcu nenávisť. Niečo sa medzi nimi zlomilo.

„Daj si dolu ten horcrux,“ povedal Harry.

Ron si strhol retiazku z krku a pohodil medailón do najbližšieho kresla. Obrátil sa na Hermionu.

„Čo budeš robiť ty?“

„Čo tým myslíš?“

„Zostávaš tu alebo čo?“

„Ja...“ vyzerala zmätene. „Áno, áno, zostávam. Ron, sľúbili sme, že pôjdeme s Harrym, že mu pomôžeme –"

„Chápem. Vybrala si si jeho.“

„Ron, nie – prosím – vráť sa, vráť sa!“

Zadržalo ju jej vlastné štítové kúzlo. Vo chvíli, keď ho zrušila, sa Ron vytratil do tmy. Harry stál ticho a nepohnuto, počúval Hermionu ako vzlyká a volá jeho meno do lesov.

Po pár minútach sa vrátili s uplakanou tvárou a zakoktala:

„Je p-p-preč! P-premiestnil sa!“

Padla do kresla, schúlila sa do klbka a začala plakať.

Harry sa cítil zmätene. Sklonil sa, zdvihol horcrux a zavesil si ho okolo krku. Vzal z Ronovej postele prikrývku a hodil ju Hermione. Potom vyliezol na svoju posteľ, ľahol si, civel na stropnú plachtu a načúval kvapkám dažďa.