16. kapitola - Godricova úžľabina

Keď sa Harry na druhý deň ráno zobudil, chvíľku mu trvalo, kým si spomenul, čo sa stalo. Naivne dúfal, že to bol len sen, že Ron nikdy neodišiel a je stále s nimi.
Ale keď otočil hlavou na posteli a uvidel Ronovu opustenú posteľ, bolo to pre neho akoby uvidel mŕtvolu. Zoskočil zo svojej postele a snažil sa nepozerať smerom k tej Ronovej. Hermiona, ktorá už bola hore a robila niečo v kuchyni, mu ani nezaželala dobré ráno a vo chvíli, keď vošiel dovnútra, odvrátila hlavu inde.

Je preč, povedal si Harry v duchu. Je preč. Musel na to neustále myslieť, aj keď sa umýval a obliekal, ako keby veril, že opakovaním zmierni šok, ktorý to v ňom vyvolalo. Je preč a už sa nevráti. A Harry vedel, že je to pravda, pretože vo chvíli, keď opustí toto miesto, ich ochranné kúzla spôsobia, že už ich Ron nebude schopný nájsť.

Raňajky zjedli v úplnom tichu. Hermiona mala opuchnuté červené oči a bolo vidieť, že celú noc nespala. Zbalili si veci a Hermiona si dávala na čas. Harry vedel, prečo chce chvíle strávené na brehu rieky predĺžiť. Niekoľkokrát sa uprene zadívala ku vchodu a pravdepodobne si nahovárala, že cez bubnovanie dažďových kvapiek počuje zvuk krokov. Ale žiadna červenovlasá postava sa medzi stromami neobjavovala.

Zakaždým, keď ju Harry napodobnil a rozhliadol sa okolo (nemohol si jednoducho pomôcť, aby sám máličko nedúfal, že sa Ron vráti) a nevidel nič, len mokré kmene stromov, cítil, akoby v ňom explodovala nádoba plná hnevu.

Počul Rona, ako hovorí: „Mysleli sme si, že vieš, čo robíš!“ a s ťažkým žalúdkom pokračoval v balení.

Hladina rozbahnenej rieky tečúcej vedľa nich sa rýchlo dvíhala a vyzeralo to, že sa čoskoro vyleje z brehov. Zdržiavali sa a balenie im trvalo o dobrú hodinu dlhšie ako normálne.
Napokon, potom, čo si Hermiona trikrát prebalila celý obsah kabelky, nenašla už ďalší dôvod k tomu, aby tu ešte zostávali. Harry ju chytil za ruku a premiestnili sa preč. Znovu sa objavili na veternom, vresom pokrytom úpätí kopca.

Okamžite potom, ako sa premiestnili, pustila Hermiona Harryho ruku, odstúpila od neho a sadla si na veľký kameň obďaleč. Oprela si tvár o kolená a triasla sa. Harry vedel, že plače. Pozoroval ju a vedel, že by ju mal nejako utíšiť, ale niečo spôsobilo, že stál ako prikovaný.

Cítil sa napäto a chladne. Znova videl pohŕdavý výraz Ronovej tváre. Prekračoval vres a chodil vo veľkom kruhu, v strede ktorého sedela rozrušená Hermiona, ktorá odriekavala už pravidelné ochranné kúzla.

Nezmienili sa o Ronovi niekoľko ďalších dní. Harry bolo odhodlaný už nikdy nevysloviť jeho meno a Hermiona pravdepodobne vedela, že neexistuje sila, ktorá by ho k tomu prinútila, aj keď občas v noci, keď si myslela, že spí, počul, ako vzlyká.
Harry začal často rozkladať Záškodnícku mapu a prezeral ju vo svetle svojho prútika. Čakal na chvíľu, kedy sa bod s menovkou „Ron Weasley“ znova objaví na chodbách rokfortského hradu, chránený tým, že je nositeľom „čistej krvi.“

Ron sa však neobjavoval a po čase Harry zistil, že sa na mapu díva len kvôli Ginninmu menu v dievčenskej spálni a premýšľal, či intenzita jeho pohľadu spôsobí, že prenikne do jej snov a dá jej nejakým spôsobom vedieť, že na ňu myslí a dúfa, že je v poriadku.

Celé dni zasvätili premýšľaniu o tom, kam mohol Dumbledore schovať Chrabromilov meč, ale čím viac o tom hovorili, tým zúfalejšie a za vlasy pritiahnutejšie boli ich špekulácie.

Aj keby ho na nože brali, nemohol si Harry spomenúť, že by sa Dumbledore aspoň jediný krát zmienil o mieste, kam by niečo ukryl. Boli chvíle, kedy nevedel, či je viac naštvaný na Rona alebo na Dumbledora.

´Mysleli sme, že vieš, čo robíš... Mysleli sme, že ti Dumbledore povedal čo máš robiť... Mysleli sme, že máš skutočný plán!´

Musel si to priznať – Ron mal pravdu. Dumbledore mu nezanechal vôbec nič. Vypátrali jeden horcrux, ale vôbec netušili, ako ho zničiť. Ostatné boli rovnako nedostupné ako predtým.

Hrozilo, že beznádej ho úplne pohltí. Bol prekvapený svojim odhodlaním zatiahnuť svojich priateľov na bludnú a nezmyselnú cestu.

Nič nevedel, nemal žiadne nápady a neustále žil v bolestnom očakávaní, kedy aj Hermiona povie, že už toho má dosť. Že odchádza.

Veľa večerov trávili v takmer úplnom tichu. Hermiona vybrala portrét Phineasa Nigellusa a oprela ho o stoličku, akoby chcela, aby vyplnil časť tej otvorenej diery, ktorá tu zostala po Ronovom odchode.

Phineas Nigellus napriek svojmu bývalému presvedčeniu, že sa už nikdy neukáže, neodolal príležitosti zistiť niečo viac o tom, čo Harry plánuje a súhlasil, že sa objaví, s prelepenými očami, vždy raz za pár dní. Harry bol vlastne rád, že ho vidí, pretože to bola aspoň nejaká spoločnosť, aj keď sarkastická a uštipačná.

Zisťovali každú novinku o tom, čo sa deje na Rokforte, ale Phineas Nigellus nebol úplne najlepší informátor. Uctieval Snapa ako prvého riaditeľa zo Slizolinu odkedy ním bol on sám, a oni museli byť veľmi opatrní, aby ho nejako nekritizovali alebo sa nevhodne nepýtali na jeho prácu, pretože inak Phineas Nigellus okamžite opúšťal svoj portrét.

Ale predsa len im nejaké útržky informácií zanechal. Vyzeralo to, že Snape musí neustále čeliť malej vzbure zo strany tvrdého jadra študentov.

Ginny dostala zákaz chodiť do Rokvillu a Snape obnovil dekrét profesorky Umbridgeovej o zákaze združovania viac než troch študentov a všetkých neoficiálnych študentských krúžkov. Z toho všetkého si Harry vyvodil, že Ginny a možno aj Neville a Luna robili všetko preto, aby mohli pokračovať v stretnutiach Dumbledorovej armády.

Týchto niekoľko neúplných správ spôsobilo, že Harry chcel vidieť Ginny tak veľmi, až z toho dostával bolesti brucha, ale tiež znovu myslel na Rona, Dumbledorea a samotný Rokfort, ktorý mu chýbal skoro tak ako jeho bývala priateľka.

Keď Phineas rozprával o Snapových tvrdých opatreniach, Harryho doháňala do šialenstva predstava, že by sa jednoducho vrátil do školy a pridal sa k odboji proti Snapovmu režimu. Dosýta sa najesť, mať svoju mäkkú posteľ a mať na starosť ostatných, bola pre neho momentálne tá najkrajšia predstava na svete.

Ale potom si spomenul, že je hľadanou osobou číslo jedna a je na neho vypísaná odmena desať tisíc galeónov.

Ísť do Rokfortu by bolo asi rovnako nebezpečné ako ísť priamo na Ministerstvo mágie. Phineas Nigellus mu to veľmi rád pripomenul, keď mu vykĺzla otázka o tom, kde spolu s Hermionou sú. Hermiona ho zakaždým, keď to urobil, dala späť do tašky a Phineas Nigellus po takýchto náhlych rozlúčkach pravidelne odmietal prísť niekoľko nasledujúcich dní.

Vonku bolo stále chladnejšie. Nikde nemohli zostať príliš dlho, a tak namiesto toho, aby zostali v južnom Anglicku, kde najhoršie, s čím sa mohli stretnúť, bola zamrznutá pôda, cestovali ďalej po celej krajine – po svahoch hôr, kde v lejakoch skĺzavali ich stan dole, rovných hlbokých močariskách, kde boli často zaplavení studenou vodou alebo na malom ostrovčeku uprostred jazera v Škótsku, kde im sneh cez noc napoly zvalil stan.

Už niekoľkokrát zazreli blikať v obývačkách za oknami vianočný stromček, keď Harry jedného večera znovu nadhodil to, čo sa mu zdalo ako jediná, doposiaľ nepreskúmaná cesta, ktorá im ešte zostávala.

Práve dojedli neobyčajne dobré jedlo – Hermiona bola skrytá neviditeľným plášťom v supermarkete (pri odchodu hodila trochu peňazí do otvorenej pokladnice) a Harrymu sa zdalo, že so žalúdkom plným boloňských špagiet a hruškového kompótu je o niečo prístupnejšia ako obvykle.

Taktiež jej navrhol, aby si urobili prestávku v nosení horcruxu, ktorý teraz visel na operadle za ním.

„Hermiona?“

„Hmm?“ Sedela skrútená v jednom z preliačených kresiel a čítala Príbehy rozprávača Beedla.

Nevedel si predstaviť, čo viac ešte dokáže z knihy vydolovať, pretože vlastne nebola veľmi dlhá, ale evidentne práve niečo lúštila, pretože Zaklínačské symboly ležali otvorené na opierke.

Harry si odkašlal. Cítil sa úplne rovnako, ako keď pred pár rokmi využil príležitosť spýtať sa profesorky McGonagallovej, či môže ísť do Rokvillu aj napriek tomu, že mu Dursleyovci nepodpísali formulár s dovolením.

„Hermiona, premýšľal som a...“

„Harry, mohol by si mi s niečím pomôcť?“

Očividne ho nepočúvala. Naklonila sa dopredu a podávala mu Príbehy rozprávača Beedla.

„Pozri sa na tento symbol,“ ukázala na vrch stránky.

Bolo tam niečo, čo vyzeralo ako názov príbehu (Harry samozrejme runy nepoznal, takže si nemohol byť istý) a symbol, ktorý pripomínal trojuholníkové oko so zreničkou preškrtnutou zvislou čiarou.

„Nikdy som sa Starodávnymi magickými znakmi nezaoberal, Hermiona.“

„Ja viem, ale toto nie je runa a nie je ani v Zaklínačských znakoch. Myslela som si, že je to obrázok oka, ale nie je! Niekto ho tam domaľoval, pozri sa. Je nakreslený atramentom. Premýšľaj – už si ho niekedy predtým videl?“

„Nie... Nie, počkaj chvíľku.“ Harry sa pozrel bližšie. „Nie je to taký istý symbol, ako ten, čo mal na krku Lunin otec?“

„No, to som si myslela!“

„Potom je to Grindewaldovo znamenie.“

Civela naňho s otvorenými ústami.

„Čože?“

„Krum mi povedal...“

Porozprával jej príbeh, ktorý sa dozvedel od Kruma na svadbe. Hermiona vyzerala užasnuto.

„Grindewaldovo znamenie?“ dívala sa striedavo na symbol a späť na Harryho.

„Nikdy som nepočula o tom, že Grindewald mal nejaké znamenia. Nie je o tom žiadna zmienka v ničom, čo som o ňom čítala.“

„No, ako som hovoril, Krum si myslel, že ten symbol bol vyrytý do steny v Durmstrangu a urobil ho tam Grindewald.“

Zamračene si sadla späť do kresla.

„To je veľmi zvláštne. Pokiaľ je to symbol čiernej mágie, čo robí v detskej knižke?“

„Áno, je to čudné,“ povedal Harry. „A ty si myslíš, že by ho mal Scrimgeour poznať. Bol minister, mal by byť na čiernu mágiu expert.“

„Ja viem... Možno si myslel, že je to oko, rovnako ako ja. Všetky ostatné kapitoly majú cez svoj názov nakreslený malý obrázok.“

Nehovorila, ale ďalej skúmala zvláštne znamenie. Harry to skúsil znova.

„Hermiona?“

„Hmm?“

„Rozmýšľal som. Ja... Ja chcem ísť do Godricovej úžľabiny.“

Pozrela sa jeho smerom, ale jej oči sa dívali niekam ďaleko za neho. Bol si istý, že ešte stále premýšľa o tajomnom znamení v knihe.

„Áno,“ povedala. „Áno, tiež som o tom premýšľala. Myslím si, že asi budeme musieť.“

„Počula si správne, čo som hovoril?“ spýtal sa.

„Samozrejme, že áno. Chceš ísť do Godricovej úžľabiny. Súhlasím. Myslím, že by sme tam ísť mali. Bude to nebezpečné, ale čím viac o tom premýšľam, tým pravdepodobnejšie sa mi zdá, že tam bude.“

„Ech... čo tam bude?“ nechápal Harry.

Pozrela sa naňho presne tak zmätene, ako sa Harry cítil.

„No predsa ten meč, Harry! Dumbledore musel vedieť, že sa tam budeš chcieť vrátiť a navyše Godricova úžľabina je rodiskom Richarda Chrabromila...“

„Vážne? Chrabromil pochádza z Godricovej úžľabiny?“

„Harry, otvoril si vôbec niekedy Dejiny čarov a kúziel?“

„No,“ zamrmlal a prvýkrát po niekoľkých mesiacoch sa usmial. Svaly na tvári mal už zvláštne stuhnuté. „Možnože som ich otvoril, vieš, keď som si ich kúpil... takže len raz...“

„Dedina je pomenovaná po ňom, myslela som, že pochopíš to spojenie,“ povedala Hermiona a jej hlas znel skoro ako za starých časov.

Harry skoro očakával, že mu oznámi, že si odskočila do knižnice. „O Godricovej úžľabine niečo je v Dejinách čarov a kúziel, počkaj...“

Otvorila kabelku a chvíľu niečo hľadala, až nakoniec vytiahla svoj výtlačok starej učebnice – Dejiny čarov a kúziel od Bathildy Bagshotovej. Listovala v nej až našla, čo hľadala.

„'Po podpísaní medzinárodnej dohody o utajení v roku 1689 sa čarodejníci začali skrývať. Bolo to prirodzené a postupne vytvorili svoju vlastnú spoločnosť v spoločnosti. Veľa malých dediniek lákalo čarodejnícke rodiny, ktoré sa spájali dohromady kvôli svojej bezpečnosti a vzájomnej podpore. Dediny ako Tinsworsh v Cornwalle, Horná Vlajočka v Yorkshire a Vydrí sv. Dráb na južnom pobreží Anglicka, boli známe domovy pre veľa čarodejníckych rodín, ktoré žili v pokoji vedľa muklov.
Najznámejšia z týchto miest je pravdepodobne Godricova úžľabina, dedina v juhozápadnom Anglicku, kde sa narodil významný čarodejník Ricjard Chrabromil, a kde Bowman Wright, čarodejnícky kováč, vykoval svoju prvú ohnivú strelu. Miestny cintorín je plný mien starých čarodejníckych rodín, čo je základom príbehov o honoch na čarodejnice, ktorých svedkom bol po celé storočia aj susediaci malý kostolík.'“

„Teba a tvojich rodičov nespomína,“ povedala Hermiona a zatvorila knihu, „pretože profesorka Bagshotová nespomína nič, čo sa stalo neskôr ako v devätnástom storočí. Ale vidíš? Godricova úžľabina, Richard (v angličtine Godric, pozn. prekladateľa) Chrabromil, Chrabromilov meč. Nezdá sa ti, že Dumbledore predpokladal, že si to spojíš?”

„No áno...“

Harry nechcel namietať, že ani nepomyslel na meč, keď chcel ísť do Godricovej úžľabiny. Pre neho mala dedina význam v hroboch jeho rodičov, v dome, v ktorom o vlások unikol smrti a v osobe Bathildy Bagshotovej.

„Spomínaš si, čo vravela Muriel?“ spýtal sa po chvíli.

„Kto?“

„Veď vieš,“ odpovedal váhavo. Nechcel vysloviť Ronove meno. „Ginnina prateta. Na svadbe. Tá, čo hovorila, že máš chudé kolená.“

„Ach,“ povedala Hermiona. Bola to nepríjemná chvíľa. Harry vedel, že jej pripomenul Rona. Rýchlo dodal:

„Vravela, že Bathilda Bagshotová stále žije v Godricovej úžľabine.“

„Bathilda Bagshotová,“ mrmlala Hermiona a prstom prechádzala po jej mene vyrytom na obale Dejín čarov a kúziel. „No, predpokladám...“

Nadýchla sa tak dramaticky, že sa Harryho vnútornosti prevrátili naruby. Vytiahol svoj prútik a zahľadel sa smerom ku vchodu, ale nič tam nebolo.

„Čo?“ povedal skoro nahnevane, ale oddýchol si. „Prečo si to urobila? Myslel som si, že vidíš Smrťožrúta otvárať stan,...“

„Harry, čo ak ten meč má Bathilda? Čo ak jej ho Dumbledore zveril?“

Harry uvažoval nad touto alternatívou. Bathilda už bude výnimočne stará žena a podľa Muriel tiež senilná.

Mohol Dumbledore skutočne ukryť meč u nej? Aj keby áno, Harry cítil, že je to veľmi nepravdepodobné. Dumbledore sa nikdy nezmienil, že meče vymenil, rovnako ako mu nikdy nič nepovedal o priateľstve s Bathildou.

Teraz ale nebol ten pravý čas spochybňovať Hermioninu teóriu – nie, keď tak veľmi chápala jeho najvnútornejšie prianie.

„No, sme dohovorení! Tak ideme do Godricovej úžľabiny?“

„Áno, ale musíme si to všetko dôkladne premyslieť, Harry.”

Sedela vzpriamene a on by mohol s istotou povedať, že vyhliadka na nejaký konkrétny plán zdvihla jej náladu rovnako ako jemu.

„Predovšetkým si budeme musieť precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným plášťom, možno by sa tiež hodilo miznúce kúzlo, pokiaľ pravdaže nechceš použiť všehodžús? V tom prípade budeme musieť získať niekoho vlasy. Vlastne si myslím, že to tak bude najlepšie, Harry. Čím dôkladnejšie naše maskovanie bude, tým lepšie...”

Harry ju nechal rozprávať, prikyvoval a súhlasil so všetkým, čo povedala, ale v skutočnosti ju nevnímal. Prvýkrát odvtedy, čo zistili, že meč schovaný v Gringott banke je len falošná kópia, sa cítil vzrušený.

Chystal sa domov. Chystal sa vrátiť na miesto, kde mal rodinu. Bolo to v Godricovej úžľabine, kde by, keby nebolo Voldemorta, vyrastal a trávil každé školské prázdniny. Mohol by tam pozvať svojich priateľov... Mohol mať bratov a sestry... A bola by to jeho mama, ktorá by mu upiekla tortu k sedemnástym narodeninám.

Život, ktorý stratil, sa teraz zdal byť taký skutočný. Teraz, keď vedel, že navštívi miesto, z ktorého bol ako malý vytrhnutý. Potom, čo už Hermiona odišla spať, Harry ticho vybral svoj ruksak a z Hermioninej kabelky vytiahol album, ktorý mu kedysi daroval Hagrid. Prvýkrát po niekoľkých mesiacoch si znova zblízka prezrel staré fotky svojich rodičov, ktorí sa usmievali a mávali mu.

Bolo to všetko, čo mu po nich zostalo.

Harry by bol rád, keby mohli vyraziť do Godricovej úžľabiny hneď v nasledujúci deň, ale Hermiona mala iný názor. Presvedčená, že Voldemort bude očakávať Harryho návrat na miesto smrti svojich rodičov sa rozhodla, že môžu vyraziť až v okamihu, keď si budú na sto percent istí, že sú tak pripravení, ako to len ide.

Trvalo to celý týždeň – museli potajomky získať vlasy od nevinných muklov, ktorí boli nakupovať vianočné darčeky a precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným plášťom, kým Hermiona súhlasila, že sú pripravení na cestu.

Chceli sa premiestiť do dediny až pod rúškom tmy, takže bolo neskoro popoludní, keď sa konečne napili všehodžúsu. Harry sa premenil na holohlavého mukla v stredných rokoch, Hermiona zase na jeho mladú ženu.

Čarodejné vrecúško obsahujúce všetok ich majetok (okrem horcruxu, ktorý mal Harry zavesený okolo krku), bolo zastrčené do vnútorného vrecka Hermioninho kabátu. Harry cez nich prehodil neviditeľný plášť a spoločne sa opäť ponorili do temnoty s dusivým pocitom, ktorý Harry pri premiestňovaní mával.

Otvoril oči a srdce mu tĺklo až v hrdle. Stáli ruka v ruke na zasneženej ceste pod tmavomodrou oblohou, na ktorej už mihotavo žiarili prvé hviezdy. Domy stáli po obidvoch stranách úzkej cesty a vianočné dekorácie žiarili v ich oknách. O kúsok cesty ďalej svit zlatých lámp označoval stred dediny.

„Všetok ten sneh!” zašepkala Hermiona pod plášťom. „Prečo sme nemysleli na sneh? Po všetkých tých opatreniach,... zanecháme za sebou stopy! Musíme sa ich zbaviť – choď vpredu, ja to urobím...“

Vstúpili do dediny krčiac sa nepohodlne pod plášťom, zatiaľ čo Hermiona kúzlom stierala ich stopy.

„Zložíme si ten plášť,” povedal Harry a keď sa Hermiona zatvárila vystrašene rýchlo dodal: „Ale no tak, nevyzeráme ako my, a navyše naokolo nikto nie je!“

Uložil plášť pod bundu a išli ďalej. Ľadový vietor ich štípal do líc, keď prechádzali ulicou popri domoch. Jeden z nich pokojne mohol byť ten, v ktorom žili James a Lily alebo kde dodnes žije Bathilda.

Harry si obzeral ich dvere, snehom zaťažené strechy a verandy, zvedavý, či si nejaký nebude pamätať, avšak hlboko vo svojom vnútri vedel, že to nie je možné. Nemal ani rok, keď navždy opustil toto miesto.

Vlastne si ani nebol istý, či ich dom vôbec uvidí. Nevedel, čo sa stane s objektami Fideliovho zaklínadla, pokiaľ jeho vlastníci zomrú.

Potom malá cesta, po ktorej išli, zahla doľava a uvideli srdce dediny, malé námestie. Uprostred bolo niečo, čo vyzeralo ako vojnový pamätník, čiastočne zakrytý zaviatym vianočným stromom. Bolo tam niekoľko obchodíkov, hostinec, krčma a malý kostol, ktorého okná z farebného skla vyzerali ako žiariace drahokamy.

Začal padať sneh. Ten, ktorý ležal na zemi, bol tam, kde po ňom ľudia celý deň chodili ťažký a šmykľavý. Dedinčania chodili okolo nich, ich postavy boli vždy krátko osvetlené pouličnými lampami. Z hostinca bolo počuť smiech a hudbu, dvere sa otvárali a zatvárali. Potom počuli, že ľudia v kostole začali spievať koledy.

„Harry, myslím, že dnes je noc pred Vianocami!” povedala Hermiona.

„Skutočne?”

Stratil prehľad o čase - noviny nevideli niekoľko týždňov...

„Som si istá, že áno,” potvrdila Hermiona. Jej oči smerovali ku kostolu. „Oni... oni tam budú, že Harry? Tvoja mama a otec? Za tým kostolom vidím cintorín.”

Harry pocítil vzrušenie alebo skôr strach. Boli tak blízko. Pochyboval, či po tom všetkom to chce vidieť. Hermiona asi vedela, ako sa cíti, pretože ho chytila za ruku a viedla ho dopredu. V polovici cesty cez námestie sa zarazila.

„Harry, pozri sa!”

A rukou ukazovala na vojnový pamätník. Akonáhle prešli okolo, zmenil sa. Namiesto obelisku pokrytého menami tam stála socha troch ľudí - muž s neposlušnými vlasmi a okuliarmi, žena s dlhými vlasmi a príjemnou, peknou tvárou a dieťa sediace na matkiných rukách. Sneh ležal na ich hlavách, ako našuchorené biele čiapky.

Harry pristúpil bližšie, hľadiac do tvárí svojich rodičov. Nikdy ho nenapadlo, že by tu mohli mať sochu... Aké zvláštne to bolo, vidieť seba samého zvečneného v kameni, šťastné malé dieťa... bez jazvy na čele...

"Ideme,” povedal Harry a znova sa otočili smerom ku kostolu. V okamihu, keď prekročili cestu, pozrel sa cez rameno. Socha sa zmenila späť na vojnový pamätník.

Ako sa približovali ku kostolu, spev silnel. Harrymu zovrelo hrdlo... tak veľmi mu to pripomínalo Rokfort, Zloducha, ako kričí svoje sprosté verzie kolied z vnútra brnenia, pripomínalo mu to dvanásť vianočných stromov vo veľkej sieni, aj Dumbledora v čiapke, ktorú vyhral, Rona v jeho ručne upletenom svetri...

Pri vstupe na cintorín bola padacia brána. Hermiona ju otvorila najtichšie ako to len išlo a obaja sa pretlačili dovnútra. Na oboch stranách klzkej cesty k dverám kostola ležal hlboký a nedotknutý sneh.

Kráčali po ňom, zanechávajúc pri stenách kostola hlboké stopy, ako sa ho snažili obísť skrytí v tieni pod žiariacimi oknami.

Za kostolom za sebou v radách vyčnievali zo snehovej pokrývky zasnežené hroby. Harry držal ruku pevne zovretú na prútiku vo svojom vrecku a kráčal dopredu k najbližšiemu hrobu.

„Pozri sa, to je hrobka Abbottovcov – mohli to byť nejakí vzdialení príbuzní Hannah!”

„Nekrič tak!” požiadala ho Hermiona.

Vnárali sa stále hlbšie do vnútra cintorína, vytvárajúc temné stopy v snehu. Kráčali ohnutí, aby boli schopní prečítať mená na hroboch a zároveň sledovali temnotu, ktorá ich obklopovala, aby sa uistili, že nemajú žiadnu spoločnosť.

„Harry, tadiaľto!” zakričala Hermiona o dva rady hrobiek za ním. Keď sa brodil snehom späť, srdce mu vzrušene tĺklo.

„Je to – ?”

„Nie, ale pozri sa!” Ukázala na tmavý kameň. Harry sa prikrčil, aby lepšie videl.

Na zamrznutom, machom zarastenom kameni uvidel napísané Kendra Dubmledoreová, kúsok pod tým dátum jej narodenia a smrti a jej dcéra Ariana. Bol tam aj citát:

'Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.'

Takže Rita Skeeterová a Muriel mali v niečom pravdu. Dumbledore a jeho rodina tu naozaj žili a časť z nich tu aj zomrela.

Pohľad na hrob bol oveľa horší, ako o tom len počuť. Harry si nemohol pomôcť, musel myslieť na seba a na Dumbledorea – obaja mali na tomto cintoríne hlboké korene, Dumbledore mu to mal povedať. Harryho nikdy nenapadlo, že by spolu mohli byť takto spojení.

Mohli cintorín navštíviť spolu. Na chvíľu si Harry predstavil, ako sem prichádza s Dumbledorom, aké puto sa medzi nimi mohlo vytvoriť, ako veľa by to pre Harryho znamenalo.

Ale zdalo sa, že fakt, že tu na rovnakom cintoríne ležia ich rodiny, bol pre Dumbledora nepodstatný – len zhoda náhod, niečo bezvýznamné oproti úlohe, ktorú Harrymu dal.

Hermiona sa na Harryho pozrela a on bol rád, že jeho tvár je skrytá v tieni. Znova čítal slová vyryté na hrobke. Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.

Nechápal, čo to má znamenať. Určite ich vybral Dumbledore ako najstarší z rodiny, po tom, čo jeho matka zomrela.

„Si si istý, že nikdy nespomenul – ?” začala Hermiona.

„Nie,” odpovedal Harry úsečne a hneď dodal: „Poďme ďalej hľadať,” a otočil sa preč, želajúc si, aby hrobku nikdy nevidel – nechcel si vzrušenie z toho, že čochvíľa uvidí hroby svojich rodičov pokaziť hnevom.

„Tuto!” zakričala znova Hermiona, ale chvíľku na to sa z tmy ozvalo. "Och... prepáč! Myslela som, že je tam napísané Potter.”

Utierala mrviaci sa, machom obrastený kameň a zamračene si ho prezerala.

„Harry, poď na moment sem.“

Nechcel sa znova zdržiavať a len váhavo prešiel snehom späť k nej.

„Čo je?“

„Pozri sa na toto!“

Hrob bol mimoriadne starý, počasím poškodený tak, že len s ťažkosťami dokázal prečítať meno. Hermiona mu však neukazovala meno, ale symbol nad ním.

„Harry, to je tá značka z knihy!“

Harry civel na miesto, ktoré mu ukazovala. Kameň bol natoľko starý, že nebolo ľahké zistiť, čo na ňom bolo vytesané, aj keď sa zdalo, že symbol nad takmer nečitateľným menom by skutočne mohol byť tým znakom v tvare trojuholníka.

„Áno… Mohol by…“

Hermiona rozsvietila svoj prútik a zamierila ho na meno na náhrobnom kameni.
„Píše sa tu Ig-Ignotius, myslím…“

„Idem ďalej hľadať svojich rodičov, dobre?“ povedal Harry trochu hrubo a nechal ju kľačať vedľa starého hrobu.

Každú chvíľku spoznával priezviská, ktoré poznal z Rokfortu, rovnako ako Abbotta. Niekedy tu dokonca boli pochované celé generácie čarodejníckych rodín - z dátumov na náhrobkoch Harry poznal, že tieto rodiny vymreli alebo sa odsťahovali z Godricovej úžľabiny. Ako postupoval ďalej a ďalej pomedzi hroby, zakaždým keď došiel k ďalšiemu pomníku, pocítil vzrušenie.

Tma a ticho sa náhle akoby ešte prehĺbili. Harry sa rozhliadol okolo, vystrašený, spomenul si na dementorov, potom si uvedomil, že koledy skončili a rozprávanie spevákov slablo, ako sa pomaly vracali späť na námestie. Niekto vnútri kostola zhasol svetlá.

Potom Hermionin hlas zaznel z tmy tretíkrát, rázny a čistý, len niekoľko metrov od Harryho.

„Harry, sú tu... priamo tu.”

Harry z jej hlasu poznal, že teraz sú to skutočne jeho rodičia. Pomaly sa blížil, akoby mu niečo tlačilo na hrudník. Rovnaký pocit mal po tom, čo zomrel Dumbledore. Zármutok, ktorý tlačil na jeho srdce a pľúca.

Náhrobný kameň bol len dva rady za Kendriným a Arianiným. Bol vyrobený z bieleho mramoru rovnako ako Dumbledorova hrobka, nápisy na ňom boli ľahko čitateľné. Vyzeralo to, akoby žiarili v tme. Harry si ani nemusel kľaknúť alebo sa ohýbať, aby mohol prečítať vyryté slová.


JAMES POTTER, LILY POTTEROVÁ
Narodený 27. marca 1960 Narodená 30. januára 1960
Zomrel 31. októbra 1981 Zomrela 31. októbra 1981

,Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť.´

Harry si pomaly prečítal tie slová, ako keby si myslel, že bude mať len jedinú príležitosť zistiť ich význam. Tie posledné prečítal nahlas.

„'Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť´...“ Napadla ho desivá myšlienka a zachvátila ho panika.

„Nie je toto motto Smrťožrútov? Prečo je to tu?“

„To neznamená poraziť smrť spôsobom, akým myslia Smrťožrúti, Harry,“ povedala Hermiona tichým hlasom. „Znamená to, vieš... to, čo príde po smrti. Posmrtný život.“

Ale oni nežijú, pomyslel si Harry. Sú preč. Prázdne slová nemôžu zmeniť skutočnosť, že jeho rodičia ležia pod vrstvou snehu a kamenia. Bezvýznamne, nevediacky.
Slzy prišli skôr, než ich stačil zastaviť. Horúce vytekali z jeho očí, ale okamžite mu mrzli na lícach a nemalo zmysel čokoľvek predstierať alebo ich skrývať.
Nechal ich tiecť, pery pevne zovreté k sebe a díval sa na zem, kde tenká vrstva snehu skrývala jeho očiam miesto posledného odpočinku Lily a Jamesa, teraz už určite len kosti či prach, ktorý nevie, že ich žijúci syn tu teraz stojí a jeho srdce bije vďaka ich obeti a v túto chvíľu si nepraje nič iné, než s nimi naveky spať pod snehom.

Hermiona ho znovu chytila za ruku a pevne mu ju stisla. Nemohol sa na ňu pozrieť, ale vrátil jej stisk a zhlboka vdychoval ostrý nočný vzduch, aby sa upokojil a opäť nad sebou získal kontrolu. Mal pre rodičov vziať niečo so sebou, ale nemyslel na to a všetky rastliny na cintoríne boli teraz bez listov a zamrznuté. Hermiona však zdvihla svoj prútik, zatočila s ním vo vzduchu a pred nimi sa zjavila kytica vianočných ruží.
Harry ju chytil a položil rodičom na hrob.

Akonáhle sa narovnal, chcel odísť. Zdalo sa mu, že tu už nemôže zostať ani okamih. Položil ruku okolo Hermioniných pliec a ona svoju okolo jeho pásu. Potichu sa otočili a odchádzali po snehu preč, prechádzajúc okolo hrobov Dumbledoreovej matky a sestry, späť smerom k tmavému kostolu a von cez padaciu bránu.