36. kapitola - Trhlina v pláne

Znovu ležal doluznačky. Nozdry mu naplnila vôňa lesa. Pod lícom cítil chladnú tvrdú zem a ramienko okuliarov, ktoré sa mu pri páde zviezli nabok, sa mu zarezávalo do spánku. Celé telo ho bolelo a v mieste, kam ho zasiahla smrtiaca kliatba, sa mu vytvorila podliatina ako po údere železnou päsťou. Ani sa nepohol, zostal presne tam, kde dopadol, s rukou ohnutou do neprirodzeného uhlu a otvorenými ústami.

Čakal, že bude počuť víťazné pokriky a jasot nad jeho smrťou, ale namiesto toho sa dočkal rýchlych krokov, šepotu a znepokojeného šumu.

„Môj pane... môj pane...“

Ozvala sa Bellatrix, skoro akoby hovorila k milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči, namiesto toho upriamil všetky ostatné zmysly, aby preskúmal situáciu. Jeho prútik bol stále schovaný v habite a tlačil mu na hruď. Mierna vypuklina v oblasti žalúdka nasvedčovala, že i neviditeľný plášť zostal skrytý.

„Môj pane...“

„To by stačilo,“ povedal Voldemort.

Ďalšie kroky: niekoľko ľudí cúvalo preč z miesta. Harry chcel zúfalo vedieť, čo sa deje a prečo, a tak na milimeter pootvoril oči.

Voldemort práve vstával. Niekoľko smrťožrútov sa od neho ponáhľalo preč a vracalo sa k davu, ktorý lemoval čistinu. Jediná Bellatrix zostala na mieste a kľačala vedľa Voldemorta.

Harry znova zavrel oči a vybavoval si, čo videl. Smrťožrúti sa zhlukli okolo Voldemorta, ktorý pravdepodobne spadol na zem. Niečo sa muselo stať, keď na Harryho zoslal smrtiacu kliatbu. Spadol Voldemort rovnako ako Harry? Vyzeralo to tak. Obaja na chvíľu upadli do bezvedomia a obaja sa teraz preberali...

„Môj pane, dovoľte mi -“

„Nepotrebujem pomoc,“ povedal Voldemort chladne, a pretože ho Harry nevidel, živo si predstavil, ako mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec... je mŕtvy?“

Na čistine sa rozhostilo úplné ticho. K Harrymu sa nikto nepribližoval, všetci naňho však upierali pohľad a on sa bál, aby sa mu nezačalo šklbať očné viečko.

„Ty,“ povedal Voldemort a vzápätí sa ozvala rana a slabý výkrik bolesti. „Prezri ho. Povedz mi, či je mŕtvy.“

Harry nevedel, koho poslal, aby overil jeho smrť. Mohol iba zostať ležať a so srdcom až v krku očakávať, až ho začnú skúmať. Zároveň si však uvedomil, a trochu ho to tešilo, že Voldemort sa k nemu nechce priblížiť, akoby očakával, že sa niečo pokazilo…

Harryho tváre sa dotkli ruky jemnejšie než predpokladal. Zodvihla jedno očné viečko, vkĺzla pod jeho košeľu až na hruď a ucítila srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy ho pošteklili na tvári. Veľmi dobre si uvedomoval, že cíti, ako mu pod rebrami stále tlčie srdce.

„Je Draco nažive? Je na hrade?“

Šepot bol takmer nečujný; jej pery sa pohybovali len kúsok od jeho ucha a hlavu mala tak nízko, že ho jej vlasy skryli pred pohľadom ostatných.

„Áno,“ vydýchol na odpoveď.

Ruka na jeho hrudi sa zovrela, až sa mu do kože zaryli jej nechty. Potom sa odtiahla a vzpriamila sa.

„Je mŕtvy!“ zvolala Narcissa Malfoyová k pozorovateľom.

Až teraz začali vykrikovať, triumfálne revali a dupali. Harry cez zavreté viečka videl záblesky červených a strieborných svetelných lúčov vystrelených do vzduchu na znamenie víťazstva.

Stále na zemi predstieral smrť, keď náhle pochopil. Narcissa vedela, že jediný spôsob, ako sa s Voldemortovým povolením dostať do Rokfortu a nájsť syna, bolo kráčať ako súčasť víťaznej armády. Už ju nezajímalo, či Voldemort naozaj vyhral.

„Vidíte?“ prekrikoval Voldemort vravu okolo. „Harry Potter zomrel mojou rukou a žiaden živý človek ma teraz nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“

Harry to čakal, vedel, že jeho telo nezostane len tak ležať na zemi, že ho najskôr poníži, aby tak potvrdil svoje víťazstvo. Vyletel do vzduchu a stálo ho všetko sebaovládanie, aby zostal ochabnutý, ale bolesť, ktorú očakával, neprišla. Raz, dvakrát, trikrát vyletel nahor, okuliare mu odleteli a pocítil, ako mu prútik pod habitom trochu skĺzol, ale on stále pôsobil mŕtvo, bez života. Keď naposledy dopadol na zem, čistinou sa niesli výkriky a urážlivé posmešky.

„Teraz,“ povedal Voldemort, „pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo sa stalo ich hrdinovi. Kto ponesie telo? Nie – Počkať – “

Ozval sa ďalší výbuch smiechu a o chvíľu neskôr sa okolo Harryho otriasla zem.

„Ty ho ponesieš,“ nariadil Voldemort. „V tvojom náručí ho bude dobre vidieť, však? Zodvihni svojho malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaďte mu okuliare – nech ho poznajú.“

Niekto mu prudko narazil okuliare späť na nos, do vzduchu ho však opatrne zdvihli obrovské ruky. Hagridom otriasali silné vzlyky a jeho obrovské slzy sa rinuli na Harryho, keď ho Hagrid kolísal v náruči. Harry sa ani slovkom či pohybom neodvážil Hagridovi naznačiť, že ešte nie je všetko stratené.

„Ideme,“ rozkázal Voldemort a Hagrid sa potkýnal cestou z lesa a predieral sa cez blízke stromy. Harryho vlasy a habit sa zachytávali o konáre, ale on nehybne ležal s ústami otvorenými a očami zavretými. Všade okolo jasali smrťožrúti a Hagrid slepo vzlykal, no nikto sa v tme nepozrel, aby sa uistil, či na obnaženom krku Harryho Pottera netepe život…

Za smrťožrútmi sa hrnuli dvaja obri. Ako prechádzali lesom, vylamovali stromy a robili taký hluk, až sa vtáci rozleteli do oblakov a víťazoslávny jasot smrťožrútov zanikol. Víťazný sprievod pochodoval k otvorenému priestranstvu a Harry si vďaka jasnejšiemu svetlu, ktoré mu presvitlalo cez zavreté viečka, uvedomil, že les tu už nie je tak hustý.

„BANE!“

Hagridov neočakávaný výkrik takmer donútil Harryho otvoriť oči.

„Si teraz šťastný, čo, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov? Si teraz šťastný, že Harry Potter je m – mŕtvy?“

Hagrid nemohol ďalej pokračovať a znovu prepukol do plaču. Harry premýšľal, koľko kentaurov asi sledovalo ich sprievod, ale neodvažoval sa otvoriť oči. Keď kentaurov míňali, niekto zo smrťožrútov ich počastoval niekoľkými urážkami. O niečo neskôr Harry zacítil čerstvý vzduch a domyslel si, že dorazili na okraj Lesa.

„Stáť.“

Harry si myslel, že Hagrida donútili, aby sa podrobil Voldemortovým príkazom, pretože sa trošku zakýval. Na mieste, kde stáli, ich teraz obklopil chlad a Harry začul chrapľavý dych dementorov, ktorí strážili okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť. Skutočnosť, že prežil, mal vpálenú v sebe ako talizman proti nim, ako keby otcov jeleň držal stráž v jeho srdci.

Niekto prešiel blízko Harryho a on vedel, že to bol Voldemort, pretože o chvíľu neskôr prehovoril hlasom zosilneným kúzlom, takže sa rozliehal po celých pozemkoch, až Harrymu praskali bubienky.

„Harry Potter je mŕtvy. Bol zabitý, keď sa snažil utiecť, aby sa zachránil, a vy ste medzitým zaňho kládli životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina odišiel.

Bitku sme vyhrali. Stratili ste polovicu vašich bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a s vaším Chlapcom, ktorý prežil, je koniec. Už nebude žiadna ďalšia vojna. Každý, kto bude pokračovať v odpore, muž, žena či dieťa, bude zavraždený, rovnako ako všetci členovia jeho rodiny. Teraz vyjdite von z hradu, pokľaknite predo mnou a budete ušetrení. Vaši rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, bude im odpustené a vy sa k nám pripojíte a spoločne vytvoríme nový poriadok.“

Ako na pozemkoch, tak i na hrade bolo ticho. Voldemort bol teraz tak blízko, že sa Harry neodvažoval znovu otvoriť oči.

„Poď,“ povedal Voldemort, vyšiel dopredu a Hagrid ho nasilu nasledoval.

Harry teraz na malú štrbinu pootvoril oči. Voldemort pred nimi kráčal dlhými krokmi, okolo ramien mal obkrútenú Nagini, ktorú vypustil z očarovanej klietky. Harry však nemal možnosť vytiahnuť prútik ukrytý v záhyboch svojho habitu bez toho, aby si to nevšimol nikto zo smrťožrútov, ktorí s nimi pomaly pochodovali v rednúcej tme.

„Harry,“ vzlykal Hagrid. „Ach, Harry… Harry…“

Harry znovu pevne zavrel oči. Vedel, že sa približujú k hradu a nastražil uši, aby medzi veselými hlasmi smrťožrútov a ich ťažkými krokmi rozoznal akékoľvek známky života.

„Stáť.“

Smrťožrúti sa zastavili. Harry počul, ako sa rozostavili do šíkov pred otvorenou hlavnou bránou do školy. Dokonca i cez zavreté viečka videl červenú žiaru, ktorá prúdila zo Vstupnej haly. Čakal. Každú chvíľu ho ľudia, za ktorých sa snažil položiť život, uvidia ležať zdanlivo mŕtveho v Hagridovom náručí.

„NIE!“

Výkrik bol o to desivejší, že by si Harry nikdy ani vo sne nepredstavil, že profesorka McGonagallová je schopná vydať takýto zvuk. Blízko začul smiech inej ženy a bolo mu jasné, že sa Bellatrix baví na jej zúfalstve. Znovu sa úkosom pozrel a v jednej sekunde videl, ako sa brána plní ľuďmi, ktorí prežili bitku, a prišli, aby sa postavili svojím premožiteľom a aby sa na vlastné oči uistili, že Harry zomrel. Voldemort stál pred ním a jedným prstom hladil Nagini po hlave. Znovu zavrel oči.

„Nie!“

„Nie!“

„Harry! HARRY!“

Hlasy Rona, Hermiony a Ginny boli ešte horšie než McGonagallovej; Harry chcel zúfalo zavolať na odpoveď, no aj napriek tomu ďalej mlčky ležal, i keď mu to trhalo srdce. Dav pozostalých na smrťožrútov kričal a vrieskal nadávky, až kým –

„TICHO!“ zvreskol Voldemort, ozval sa výbuch, objavil sa záblesk jasného svetla a všetci stíchli. „Je po všetkom! Zlož ho na zem, Hagrid, k mojím nohám, kam patrí!“

Harry cítil, ako ho položili na trávu.

„Vidíte?“ hovoril Voldemort a vykračoval si sem a tam okolo miesta, kde Harry ležal. „Harry Potter je mŕtvy! Rozumiete, vy oklamaní? Vždy bol len nula, chlapec, ktorý sa spoliehal, že ostatní sa pre neho obetujú!“

„Porazil ťa!“ zajačal Ron, kúzlo sa prelomilo a obrancovia Rokfortu chvíľu znovu kričali a vrieskali, až ich umlčal ešte silnejší výbuch.

„Bol zabitý, keď sa snažil vykradnúť preč zo školských pozemkov,“ pokračoval Voldemort, ktorý sa vyžíval vo svojej lži, „zabitý, keď sa snažil sám zachrániť – “

Voldemort náhle prestal. Harry započul šarvátku a jačanie, nasledoval ďalší výbuch, záblesk a bolestivý výkrik. Otvoril oči na tu najmenšiu medzierku. Niekto sa oddelil z davu a vrhol sa na Voldemorta. Harry zbadal, ako na zem dopadá odzbrojená postava, ktorej prútik Voldemort odhodil a rozosmial sa.

„A ktože je toto?“ opýtal sa svojím mäkkým hadím sykotom. „Kto sa ponúkol demonštrovať ostatným, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehranej bitke?“

Bellatrix sa radostne zasmiala.

„To je Neville Longbottom, môj Pane! Ten chlapec, čo spôsobil Carrowovcom také problémy! Syn aurorov, pamätáte?“

„Ach, áno, pamätám sa,“ pokýval Voldemort hlavou a pozrel na Nevilla, ktorý sa dvíhal na nohy a zastal neozbrojený a nechránený na území nikoho medzi pozostalými a smrťožrútmi. „Ale ty si čistej krvi, že, môj statočný chlapče?“ pýtal Voldemort Nevilla, ktorý stál oproti nemu a prázdne ruky zatínal v päsť.

„A čo keď áno?“ odvetil Neville hlasno.

„Máš odvahu a veľkého ducha, pochádzaš zo vznešeného rodu. Budeš váženým smrťožrútom. Takých potrebujeme, Neville Longbottom.“

„Pridám sa k tebe tak na svätého Dindy!“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda!“ zakričal a odpovedal mu pokrik davu, ktorý Voldemortove kúzlo nedokázalo utíšiť.

„Veľmi dobre,“ povedal Voldemort a Harry cítil z jeho hodvábneho hlasu väčšie nebezpečenstvo než z tej najsilnejšej kliatby. „Pokiaľ je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu,“ preniesol ticho, „teraz.“

Harry stále pozoroval dianie okolo cez riasy, a tak teraz videl, ako Voldemort mávol prútikom. O pár sekúnd neskôr sa z jedného rozbitého okna vynorilo niečo, čo vyzeralo ako znetvorený vták, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke. Zatriasol špinavým predmetom držiac ho za špicatý koniec a potom už len vo vzduchu voľne visel, prázdny a ošúchaný Triediaci klobúk.

„V Rokforte už nebude žiadne Triedenie,“ povedal Voldemort. „Už nebudú žiadne fakulty. Všetkým budú stačiť znak, symbol a farby môjho vznešeného predka, Salazara Slizolina, však, Neville Longbottom?“

Namieril prútikom na Nevilla, ktorý stuhol, a potom mu narazil Klobúk na hlavu, až mu skĺzol na oči. V prizerajúcom sa dave nastal pohyb, takže smrťožrúti pozdvihli prútiky ako jeden muž a držali obrancov Rokfortu na muške.

„Tuto Neville vám teraz predvedie, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý mi bude vzdorovať,“ dokončil Voldemort a jedným pohybom prútika zapálil Triediaci klobúk.

Svitanie naplnili výkriky, Neville stál prikovaný na mieste, v plameňoch, neschopný sa pohnúť. Harry už to nemohol vydržať, musel jednať –

A zrazu sa stalo mnoho vecí naraz.

Začuli ryk zo vzdialenej hranice školy, ktorý znel ako keby sa stovka ľudí hrnula cez nedozerné steny, hnala sa smerom k hradu a vydávala hlasné bojové výkriky. V rovnakej chvíli sa spoza hradu vynoril Grawp a zavrešťal:

„HAGGER!“

Na jeho vreskot mu odpovedal rev Voldemortových obrov. Bežali ku Grawpovi dupotajúc ako stádo slonov, až sa otriasala zem. Potom sa ozval dupot kopýt, brnkanie tetív lukov, vzduchom lietali šípy a dopadali medzi smrťožrútov, ktorí vykríkli prekvapením a ich šík sa rozpadol. Harry vytiahol spod habitu neviditeľný plášť, prehodil ho cez seba a vyskočil na nohy, keď sa Neville tiež pohol.

Jediným rýchlym pohybom sa oslobodil od kúzla Úplného spútania, horiaci klobúk z neho spadol a on z jeho hlbín vytiahol niečo strieborného, so žiarivou rubínovou rúčkou –

Svišťanie striebornej čepele zaniklo medzi výkrikmi blížiaceho sa davu, údermi obrov a dupotom kentaurov, ale aj napriek tomu pritiahlo pohľady všetkých. Jediným úderom Neville uťal obrovskému hadovi hlavu. Vyletela vysoko do vzduchu, zažiarila vo svetle vychádzajúceho zo Vstupnej haly a Voldemort otvoril ústa v zúrivom výkriku, ktorý nikto nemohol počuť. Hadovo telo dopadlo na zem k jeho nohám –

Harry, ktorý sa schovával pod Neviditeľným plášťom, vyčaroval medzi Nevillom a Voldemortom ochranné kúzlo, skôr než ten druhý pozdvihol prútik. A potom cez všetky výkriky a rev a burácavý dupot zápasiacich obrov sa ozval Hagridov hlas.

„HARRY!“ kričal Hagrid, „HARRY – KDE JE HARRY?“

Zavládol chaos. Útočiaci kentauri napádali smrťožrútov, každý sa snažil uniknúť dupajúcim nohám obrov a stále bližšie burácali posily, ktoré prišli ktovie odkiaľ. Harry zbadal tvory s obrovskými krídlami, ako sa vznášajú okolo hláv Voldemortových obrov, testraly a hipogryf Hrdozobec im vyškriabali oči, zatiaľ čo Grawp ich mlátil a búchal do nich. Teraz boli kúzelníci, obrancovia Rokfortu aj Voldemortovi smrťožrúti, donútení ustúpiť do hradu. Harry vysielal kliatby a zaklínadlá na každého smrťožrúta, ktorého videl a oni padali bez toho, aby vedeli, čo alebo kto ich zrazil, a ich telá ušliapaval ustupujúci dav.

Harry, stále ešte schovaný pod neviditeľným plášťom, vrazil do Vstupnej haly: hľadal Voldemorta a zazrel ho na druhej strane miestnosti, ako zo svojho prútika vysiela kúzla, ustupuje do Veľkej siene a jačí rozkazy na svojich nasledovníkov a zároveň vrhá kliatby naľavo-napravo. Harry vyčaroval ďalšie štíty a Seamus Finnigan a Hannah Abottová, ktorí sa takmer stali Voldemortovými obeťami, prebehli okolo neho a pridali sa k boju, ktorý zúril vnútri.

Teraz pribudli ďalší, dokonca ešte viac ľudí sa ponáhľalo hore po schodoch, a Harry zbadal Charlieho Weasleyho, ako predbieha Horacea Slughorna, ktorý mal na sebe ešte stále svoju smaragdovo zelenú pyžamu. Zdalo sa, že sa vrátili v čele davu, ktorý tvorili rodiny a priatelia snáď každého rokfortského študenta, ktorý zostal a bojoval, po boku predavačov a obyvateľov Rokvillu. Do haly s hlasným dupotom kopýt vpadli kentauri Bane, Ronan a Magorian. Dvere do kuchyne, ktoré boli za Harrym, vyleteli z pántov. Vyrojili sa z nich rokfortskí domáci škriatkovia, kričali, mávali nožmi a sekáčikmi na mäso a v ich čele sa rútil Kreacher s medailónom Regula Blacka. Jeho hlas prehlušil aj okolitý hluk: „Bojujte! Bojujte! Bojujte za môjho pána, ochrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému pánovi v mene statočného Regula! Bojujte!“

Bodali a sekali do nôh smrťožrútov, úzke tváre plné zúrivosti, a kamkoľvek sa Harry pozrel, videl smrťožrútov, ktorí padali na zem pod náporom nepriateľov, zasahovaní kúzlami a šípmi z lukov, bodaní do nôh škriatkami, alebo sa jednoducho len snažili o útek, ale pohltili ich pribiehajúce hordy.

Nebol to však koniec. Harry sa preplietol pomedzi duelantmi a vzdorujúcimi väzňami až do Veľkej siene.

Voldemort bol uprostred bitky, zasahoval a zrážal všetkých v dosahu. Harry nemohol bezpečne zamieriť, a tak sa prebojovával bližšie a bližšie k nemu. Veľká sieň začínala byť preplnená, ako sa do nej bez prestania hrnuli ďalší a ďalší bojaschopní jedinci.

Harry zazrel Georgea a Lee Jordana, ako zrazili k zemi Yaxleyho, videl padnúť Dolohova porazeného Flitwickom, videl Waldena Macnaira, ako ho Hagrid hodil cez celú miestnosť, narazil do kamennej steny na druhej strane a v bezvedomí sa zviezol na zem. Videl Rona a Nevilla, ktorí zložili Fenrira Greybacka. Aberforth omráčil Rookwooda, Arthur a Percy porazili Thicknessa a Lucius a Narcissa Malfoyovci sa predierali davom, ani sa nepokúšali bojovať a volali svojho syna.

Voldemort bojoval s McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz, v tvári mal nenávisť, keď okolo neho pobehovali, útočili, a on ich nemohol doraziť...

Bellatrix tiež ešte bojovala, niekoľko metrov od Voldemorta a rovnako ako jej majster súperila s troma protivníkmi naraz: Hermiona, Ginny a Luna útočili zo všetkých síl, avšak boj bol vyrovnaný. Harryho pozornosť sa obrátila, keď zbadal Smrtiacu kliatbu letiacu tak tesne okolo Ginny, že unikla smrti len o niekoľko centimetrov...

Zmenil smer, vydal sa miesto k Voldemortovi k Bellatrix, ale kým stihol prejsť pár krokov, ktosi ho odhodil nabok.

„NIE MOJU DCÉRU, TY SUKA!“

Pani Weasleyová za behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky, Bellatrix sa na mieste zvrtla a pri pohľade na svojho nového protivníka zavyla od smiechu.

„Z CESTY!“ zrúkla pani Weasleyová na tri dievčatá, a rýchlym mávnutím prútika začala duel. Harry so zdesením, no aj s pýchou sledoval Molly Weasleyovú, ktorej prútik začal neuveriteľnou rýchlosťou kmitať vzduchom, a Bellatrix Lestrangeovej úsmev zmrzol na perách do úškľabku. Lúče svetla lietali z oboch prútikov a podlaha okolo obidvoch čarodejníc sa rozpaľovala a praskala. Obe ženy sa snažili zabiť.

„Nie!“ zvreskla pani Weasleyová, keď jej pár študentov pribehlo na pomoc. „Vráťte sa! Bežte späť! Tá je moja!“

Stovky ľudí stáli pozdĺž stien a sledovali dva boje - Voldemorta a jeho troch protivníkov, Bellatrix a Molly. Neviditeľný Harry stál nerozhodne uprostred a chcel zaútočiť aj ochraňovať, ale nebol si istý, či by nezasiahol nevinných.

„Čo sa stane s tvojimi deťmi, až ťa zabijem?“ vysmievala sa Bellatrix rovnako šialene ako jej pán a poskakovala, keď okolo nej tancovali Mollyine kliatby. „Až bude mamička preč, tak ako Fredík?“

„Našich - detí - sa - už - nikdy - nedotkneš!“ skríkla pani Weasleyová.

Bellatrix sa zasmiala rovnako rozjarene ako Sirius, keď padal za závoj, a Harry zrazu vedel, čo sa stane, skôr, ako to prišlo.

Mollyina kliatba preletela Bellatrix pod vystretým ramenom a trafila ju priamo do hrude, rovno do srdca.

Bellatrix zmrzol úsmev na perách, vyvalila oči: v zlomku sekundy pochopila, čo sa stalo, a potom sa zvalila na zem. Od prihliadajúcich sa ozvalo zahučanie a Voldemort zreval.

Ako v spomalenom filme Harry zazrel McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna, ako vyleteli nahor, ochromení a v kŕčoch. Ako keby Voldemortov hnev padnutím jeho posledného a najlepšieho nasledovníka vybuchol ako bomba. Voldemort zdvihol prútik a namieril ním na Molly Weasleyovú.

„Protego!“ zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo uprostred sály. Voldemort sa rozhliadol okolo a hľadal zdroj, a Harry si konečne sňal neviditeľný plášť.

Krik šoku aj radosti a výkriky „Harry!“, „On žije!“ ihneď zmĺkli. Dav sa bál. Keď sa na seba Voldemort a Harry pozreli a začali okolo seba krúžiť, nastalo absolútne ticho.

„Nechcem, aby mi niekto pomáhal,“ povedal Harry nahlas a v tom tichu sa jeho hlas niesol ako trúbenie trúbky. „Má to tak byť. Mám to byť ja.“

Voldemort zasyčal.

„Potter to tak nemyslel,“ povedal a jeho červené oči boli doširoka otvorené. „Takto to predsa nerobí, nie? Za koho sa schováš dnes, Potter?“

„Za nikoho,“ povedal Harry jednoducho. „Nemáš žiadne ďalšie horcruxy. Len ty a ja. Jeden nemôže žiť, pokým je druhý nažive, a jeden z nás odíde nadobro...“

„Jeden z nás?“ zaškeril sa Voldemort. Celé telo mal napnuté, červené oči upieral naňho. Had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš, že to budeš ty, že? Chlapec, ktorý zostal náhodou nažive, pretože Dumbledore ťahal za nitky?“

„Náhoda? Bola to náhoda, keď moja matka zomrela, aby ma zachránila?“ opýtal sa Harry. Stále sa pohybovali do strán, obaja, v dokonalom kruhu, udržiavajúc si od seba rovnaký odstup. Pre Harryho existovala iba Voldemortova tvár. „Náhoda, keď som sa rozhodol bojovať na tom cintoríne? Náhoda, keď som sa dnes nebránil, a aj tak som nažive a znovu som sa vrátil bojovať?“

„Náhody!“ zakričal Voldemort, ale stále nezaútočil. Sledujúci dav bol primrznutý ako pod znehybňujúcim kúzlom a zdalo sa, že nikto zo stoviek ľudí v sále okrem nich dvoch nedýchal.

„Náhoda, šťastie a fakt, že si sa krčil a fňukal za sukňami lepších mužov a žien. Nechal si ma ich zabiť miesto teba!“

„Dnes v noci už nikoho nezabiješ,“ povedal Harry, ako krúžili okolo seba a pozerali si z očí do očí - zelené do červených. „Už nikdy nebudeš schopný nikoho zabiť. Ešte nechápeš? Bol som pripravený zomrieť, aby si im už neubližoval -“

„Ale neumrel si!“

„- chcel som, a to stačí. Urobil som to, čo moja matka. Sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne z tvojich kúziel, ktoré si na nich zoslal, ich nezviazalo? Nemôžeš ich mučiť. Nemôžeš sa ich ani dotknúť. Nepoučil si sa zo svojich chýb, Riddle, však?“

„Trúfaš si -“

„Áno, trúfam,“ povedal Harry. „Viem veci, ktoré nevieš, Tom Riddle. Viem množstvo dôležitých vecí, ktoré ty nie. Chceš nejakú počuť, kým urobíš ďalšiu chybu?“

Voldemort neprehovoril, ale chodil v kruhu a Harry vedel, že načas ho držal v napätí, zadržiavala ho tá minimálna šanca, že napokon Harry pozná to konečné tajomstvo...

„Je to opäť láska?“ povedal Voldemort, na jeho tvári sa objavil výsmech. „Dumbledoreovo obľúbené riešenie, láska, o ktorej hlásal, že porazila smrť. Lenže láska nezabránila tomu, aby spadol z veže a zabil sa ako stará vosková figurína. Láska, ktorá mi nezabránila zabiť tvoju humusácku matku ako švába, Potter - a nikto ťa nemá rád tak, aby sem teraz pribehol a vlastným telom ťa ochránil pred mojou kliatbou. Takže čo by teraz malo zastaviť tvoju smrť, keď zaútočím?“

,,Jediná vec,“ povedal Harry, krúžili okolo seba zakliesnení do seba pohľadom, medzi nimi stálo len to posledné tajomstvo.

„Láska ťa teraz nezachráni,“ povedal Voldemort, „musíš teraz dúfať, že ovládaš viac mágie ako ja a že máš silnejšie zbrane.“

„Verím v oboje,“ povedal Harry a uvidel záblesk šoku v hadej tvári, ale ten náhle zase zmizol a Voldemort sa rozosmial, jeho smiech bol strašidelnejší než jeho vresk. Bez humoru a šialený sa rozliehal po celej tichej sieni.

„Myslíš si, že ovládaš lepšie mágiu než ja?“ povedal. „Než ja, než lord Voldemort, ktorý ovláda takú mágiu, o ktorej sa Dumbledoreovi mohlo len snívať?“

„Áno, sníval o tom,“ povedal Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel viac, aby vedel, že nesmie robiť to, čo ty.“

„Chceš povedať, že bol slabý!“ zreval Voldemort, „taký slabý, že sa neodvážil, prislabý, aby si vzal, čo malo byť jeho, čo bude moje!“

„Nie, bol múdrejší než ty,“ povedal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“

„Privodil som smrť Albusovi Dumbledorovi!“

„To si len myslíš,“ povedal Harry, „ale mýliš sa.“

Prvýkrát po dlhom čase sa prizerajúci sa dav pohol a stovky ľudí pri stenách naraz vydýchlo.

,,Dumbledore je mŕtvy!“ Voldemort vypľul tie slová, akoby mu spôsobovali neznesiteľnú bolesť. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho, Potter, už sa nikdy nevráti!“

„Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si vlastný spôsob smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek, o ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“

„Čo je to za detinský blud?“ povedal Voldemort, ale stále neútočil, nespúšťal červené oči z Harryho.

„Severus Snape nebol tvojím človekom,“ povedal Harry, „pracoval pre Dumbledora. Bol Dumbledorov, odkedy začal nadbiehať mojej matke. Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho Patrona, že nie, Riddle?“ Voldemort neodpovedal, stále krúžili okolo seba ako vlci, pripravení jeden druhého roztrhať na kusy. „Snapov Patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky,“ povedal Harry, „bol rovnaký, pretože ju celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si si to domyslieť,“ povedal Harry a videl, ako sa Voldemortovi rozšírili nozdry, „mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej život.“

„Len po nej túžil, to je všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „ale keď bolo po nej, súhlasil, že sú aj iné ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“

„Samozrejme, že ti to povedal,“ povedal Harry, „ale bol Dumbledoreovým špiónom, odkedy si ju napadol a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho Snape dorazil!“

„Na tom nezáleží!“ jačal Voldemort, ktorý predtým pozorne počúval každé jeho slovo, ale teraz prepukol v bláznivý smiech. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledoreov alebo môj, alebo aké nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju matku, Snapovu údajnú veľkú Lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom, ktorému nerozumieš.“

„Dumbledore sa snažil udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude preň dobrým pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče, dosiahol som to skôr, než si ho mohol získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som Severusa Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu je naozaj môj! Dumbledoreov plán nevyšiel, Harry Potter!“

„Samozrejme, že nevyšiel,“ povedal Harry. „Máš pravdu. Ale ešte predtým, než sa ma pokúsiš zabiť, odporúčam ti zamyslieť sa nad tým, čo si urobil... Premýšľaj a skús trochu spytovať svedomie Riddle ...“

„Čo to má znamenať!“

Zo všetkých odhalení a podpichnutí, ktoré mu adresoval, toto zasiahlo Voldemorta najviac. Harry videl, ako sa mu zreničky zúžili do tenkej čiary a koža okolo očí zbelela.

„Je to tvoja posledná šanca,“ pokračoval Harry, „to je všetko, čo ti ostalo... videl som, čo sa ti inak stane... buď chlap... skús... skús trochu zaľutovať...“

„Ty sa opovažuješ --- ?“ povedal Voldemort znovu.

„Áno,“ odpovedal Harry, „pretože Dumbledoreov posledný plán nezlyhal len pre mňa. Zasiahlo to aj teba, Riddle.“

Voldemortova ruka sa triasla na Starodávnom prútiku a Harry uchopil Dracov prútik veľmi pevne. Vedel, že to príde o pár sekúnd.

„Ten prútik ťa neposlúcha, tak ako má, pretože si zabil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy nebol pravým vlastníkom Starodávneho prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“

„On ho zabil...“

„Nepočúval si ma? Snape nikdy nepremohol Dumbledora! Dumbledorova smrť bola súčasť ich plánu! Dumbledore mal zomrieť, neporazený, posledný vlastník prútika! Keby všetko išlo podľa plánu, tak sila prútika by zomrela spolu s ním, lebo ho nikto od neho nevyhral!“

„Ale potom, Potter, mi Dumbledore ten prútik v podstate dal!“ Voldemortov hlas bol plný zlomyseľného potešenia. „Ukradol som prútik z hrobu jeho posledného vlastníka! Ukradol som ju aj napriek želaniu jeho posledného pána! Sila prútika je teraz moja!“

„Ty si to stále nepochopil, však nie, Riddle? To, že máš prútik v ruke, nestačí, neznamená to, že je tvoj. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka... Osudový prútik spoznal nového pána predtým, než Dumbledore zomrel, niekoho, kto naňho nikdy ani nesiahol. Nový vlastník zobral Dumbledoreovi prútik proti jeho vôli, a nikdy nezistil, čo urobil, alebo, že najnebezpečnejší prútik na svete je teraz jeho...“

Voldemortov hrudník sa dvíhal a klesal, Harry cítil, že čochvíľa zaútočí, cítil kliatbu formujúcu sa na konci prútika namiereného na jeho hruď.

„Pravým vlastníkom Starodávneho prútika bol Draco Malfoy.“

Na chvíľu sa na Voldemortovej tvári mihol strach, ale hneď zmizol.

„Záleží na tom vôbec?“ povedal potichu. „Aj keď budeš mať pravdu, Potter, pre teba ani pre mňa to neznamená žiaden rozdiel. Už nemáš prútik z fénixa. Náš duel bude o skúsenosti... a až ťa zabijem, pôjdem si po Draca Malfoya ...“

„Ale na to je už neskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som premohol Draca už pred týždňami. Vzal som mu prútik.“

Harry zamával hlohovým prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých v sieni.

„Na tom všetkom záleží, nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný vlastník bol odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho prútika.“

Na očarovanom strope nad nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka, ktoré sa predralo ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach obidvoch, takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna.

Pán Zla vykríkol a v tej istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov prútik:

„Avada Kedavra!”

„Expelliarmus!”

Znelo to ako výstrel z dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto, kde sa ich kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho vlastným kúzlom, videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný oproti vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini, hrnúc sa k svojmu novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne prišiel, aby sa ujal jeho vlastníctva.

A Harry s neomylným inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta odhodilo dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom. Tom Riddle dopadol na podlahu v pozemskej definitíve, telo ochabnuté, scvrknuté, biele ruky prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabitý vlastnou kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke, hľadiac na telo svojho nepriateľa.

Po sekunde ticha šok tej chvíle zmizol. Potom sa ticho okolo Harryho zlomilo, a ľudia okolo neho spustili krik. Ostré ranné slnko prerazilo oknami, ako sa k nemu pohli a prví, ktorí sa k nemu dostali, boli Ron a Hermiona a boli to ich ruky, ktoré sa okolo neho ovinuli, ich nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom prišli Ginny, Neville a Luna, za nimi všetci Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová a Flitwick a Sproutová. Harry nerozumel ani slovo z toho, čo kričali, nerozoznal, koho ruky ho tisli a ťahala, snažiac sa objať nejakú časť jeho tela, stovky ľudí sa naňho tlačili, všetci títo si chceli siahnuť na Chlapca, ktorý prežil, ten, vďaka ktorému bolo po všetkom ---

Slnečné lúče sa preliali cez Rokfort a Veľká sieň zahorela svetlom a životom. Harry bol neoddeliteľnou súčasťou zmiešaných prejavov osláv a trúchlenia, smútku a radosti. Chceli, aby tu bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a ich sprievodca, a to, že nespal už mnoho hodín, a že si prial byť v spoločnosti iba niekoľkých z nich, očividne nikomu nedošlo. Musel hovoriť s tými, ktorí si ho na pár chvíľ ukoristili, podať im ruku, sledovať ich plač, vypočuť si ich vďaku a počúvať tiež novinky zo všetkých kútov Zeme, ktoré prichádzali spolu s ránom.

Očarovaní kliatbou Imperius po celej Zemi sa prebrali, smrťožrúti utekali preč, inak ich chytili, nevinných z Azkabanu prepustili a Kingsley Shacklebot bol menovaný dočasným ministrom mágie.

Odniesli Voldemortovo telo preč zo sály, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina Creeveyho a päťdesiatich ďalších, ktorí zomreli pri súboji s ním. McGonagallová obnovila fakultné stoly, ale už nikto nesedel podľa príslušnosti k fakulte. Všetci sa pomiešali dohromady - učitelia a žiaci, duchovia a rodičia, kentauri a domáci škriatkovia. Firenze ležal v rohu a zotavoval sa, Grawp nakúkal cez vybité okno a ľudia mu hádzali jedlo do jeho vysmiatych úst.

Onedlho vyčerpaný Harry zistil, že sedí na lavičke vedľa Luny. „Byť tebou, chcela by som mať trochu pokoj,“ povedala.

„Presne to by som si prial,“ odpovedal jej.

„Odlákam ich pozornosť,“ povedala Luna. „Použi svoj plášť.“

Kým stihol niečo povedať, Luna vykríkla, „Ooo, pozrite, Bľačiaci bzučiak!” ukazujúc na okno, všetci, ktorí ju počuli, sa tam pozreli.

Harry cez seba prehodil plášť a postavil sa.

Teraz mohol nerušene prejsť cez sálu. Uvidel Ginny dva stoly od neho; sedela s hlavou zloženou v lone svojej matky. Bude čas si s ňou pohovoriť neskôr, hodiny, dni, možno roky, ktoré s ňou bude môcť hovoriť. Videl Nevilla, Chrabromilský meč ležal pri jeho tanieri, jedol, obklopený húfom obdivovateľov. Ako kráčal medzerou medzi stolmi, uvidel troch Malfoyovcov, zomknutých dohromady, neistých, či by tu vôbec mali byť, ale nikto im nevenoval pozornosť. Všade, kam sa pozrel, videl znovu spojené rodiny, a nakoniec uvidel tých dvoch, ktorých chcel vidieť najviac.

„To som ja,“ zamumlal, krčiac sa medzi nimi. „Pôjdete so mnou?“

Obaja sa naraz postavili, a spoločne vyšli z Veľkej siene. Z mramorového schodiska chýbali obrovské kusy, preč bola aj časť zábradlia a všade, kam stúpili, boli trosky a krvavé škvrny.

Niekde v diaľke počuli Zloducha, ako spieva víťaznú pesničku:

Zvládli sme to, je po nich, Potter dosiahol cieľ!

No tak poďme osláviť, že Voldy splesnivel!

„On má naozaj cit pre vyjadrenie tragédie, nie?“ povedal Ron otvárajúc dvere, aby mohli Harry a Hermiona prejsť.

Harry sa mal cítiť šťastne, ale v tej chvíli šťastie kalila únava a bolesť zo straty Freda, Lupina a Tonksovej ho bodala s každým krokom. Zo všetkého najviac však cítil ohromujúcu úľavu a túžbu po spánku. Ale najskôr dlhoval vysvetlenie Ronovi a Hermione, ktorí s ním vydržali až do konca a zaslúžili si vedieť pravdu. Detailne im vyrozprával, čo videl v Škriekajúcej búde a čo sa udialo v lese, nestačili ani vyjadriť svoje prekvapenie, keď dorazili na miesto, kam mierili, aj keď nikto z nich sa o ich cieli nezmienil.

Kamenná obluda strážiaca vstup do riaditeľovej pracovne bola odkopnutá bokom, stála nakrivo a vyzerala mierne ohlúpnuto, až Harrymu napadlo, či vôbec ešte dokáže rozoznávať heslá.

„Môžeme ísť hore?” opýtal sa príšery.

,,Nech sa páči,” vzdychla si.

Vyšplhali sa okolo nej na špirálovité kamenné schody, ktoré sa pomaly posúvali ako eskalátor. Na konci Harry otvoril dvere.

Na okamih zazrel Mysľomisu na stole, kde ju nechal, až ho zrazu ohlušil búrlivý rev, až vykríkol, hlavou mu preblesli kliatby, návrat smrťožrútov a znovuzrodenie Voldemorta ---

Bol to však potlesk. Všetci riaditelia a riaditeľky Rokfortu, všade pozdĺž stien mu vzdávali poctu postojačky; mávali klobúkmi a v niektorých prípadoch i parochňami, naťahovali sa cez rámy susedných obrazov aby si mohli podať ruky; tancovali po kreslách, v ktorých boli vyobrazení. Dilys Derwentová nezakryto plakala; Dexter Fortescue mával svojím načúvadlom a Phineas Nigellus volal vysokým ostrým hlasom: „Nech je známe, že Slizolin zohral svoju úlohu! Jeho prínos nebude zabudnutý.“

Ale Harry mal oči len pre muža, ktorý stál v najväčšom portréte presne za kreslom riaditeľa. Slzy mu tiekli spod polmesiačikovitých okuliarov do dlhej striebornej brady, a pýcha s vďačnosťou, ktoré z neho vychádzali, napĺňali Harryho tým istým blahom ako spev Fénixa.

Napokon Harry zdvihol ruky a portréty úctivého zmĺkli, usmievajúc sa a utierajúc si oči a dychtivo čakali, až prehovorí. Avšak jeho obzvlášť starostlivo volené slová boli určené Dumbledoreovi. A aj napriek tomu, že bol vyčerpaný a mal uslzené oči, musel urobiť poslednú vec, nájsť poslednú radu.

„Tú vec, čo bola ukrytá v Zlatej strele,“ začal, „som pustil v lese, neviem, kde presne, ale nepôjdem ju hľadať. Súhlasíte?“

„Môj drahý chlapče, súhlasím,“ povedal Dumbledore, zatiaľ čo to ho jeho kolegovia popletene a zvedavo sledovali.

„Urobil si múdre a odvážne rozhodnutie, ale v podstate som to mal od teba očakávať. Vie ešte niekto, kam spadla?“

„Nikto ďalší,“ povedal Harry, a Dumbledore spokojne prikývol.

„Ale Ignotov dar si chcem nechať,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.

„Samozrejme Harry, je navždy tvoj, kým ho odovzdáš ďalej.“

„A potom tam bolo toto.“

Harry zodvihol Starodávny prútik a Ron s Hermionou sa naň pozreli s takou úctou, ktorú ani teraz, keď jeho zmysly boli otupené a on ospalý, nevidel rád.

„Nechcem ho, “ vyhlásil Harry.

„Čože?“ povedal hlasno Ron. „Šibe ti?“

„Ja viem, že je mocný,“ povedal Harry unavene, „ale bol som šťastnejší so svojím vlastným. Takže...“ Vsunul ruku do puzdra na krku a vytiahol z nej dve polovice cezmínového dreva spojené len nepatrným kúskom fénixovho pera. Hermiona vravela, že sa nedá opraviť, že poškodenie bolo príliš vážne. Všetko, čo vedel, bolo, že pokiaľ nebude fungovať toto, tak už nič.

Položil zlomený prútik na riaditeľov stôl, položil naň konček bazového prútika a povedal: „Reparo.“

Vo chvíli, keď sa jeho prútik spojil, z jeho konca vyletela spŕška červených iskier. Harry vedel, že sa to podarilo. Vzal do ruky prútik z cezmíny a fénixovho pera a pocítil náhly závan tepla vo svojich prstoch, akoby prútik a ruka oslavovali svoje znovuspojenie.

„Dám Starodávny prútik tam,“ povedal Dumbledorovi, ktorý ho pozoroval s nevýslovným zaľúbením a obdivom, „odkiaľ pochádza. Môže tam zostať. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako Ignotus, jeho sila bude zlomená, že? Predchádzajúci pán nebude porazený. To bude jeho koniec.“ Dumbledore prikyvoval. Usmievali sa jeden na druhého.

„Si si istý?“ povedal Ron. V jeho hlase bolo veľmi slabo cítiť túžbu, keď sa pozeral na Osudový prútik.

„Myslím, že Harry má pravdu,“ povedala potichu Hermiona.

„Z toho prútika je viac škody, než úžitku,“ povedal Harry. „A úprimne povedané,“ otočil sa chrbtom k portrétom a myslel teraz len na svoju posteľ s nebesami, ktorá naňho čakala v Chrabromilskej veži a na to, či preňho trebárs Kreacher nenachystal sendvič, „problémov som mal už dosť na celý život.“